Môj sólo trip na Balkán

Dlho som nepremýšľal ako, bolo mi jasné, že to bude na motorke. Minulý rok som vymenil motorku. Z Hondy Varadero som presedlal na Kawasaki GTR 1400. Nakoľko bola už polovica septembra 2016, volil som juh, teda Grécko, a potom sa uvidí. Rozhodol som sa, že keď vyčistiť hlavu, tak poriadne, preto idem sám, sólo.

Ráno 12. 9. 2016 ešte rýchlo hodím deti do školy a šup na motorku a smer juh. Maďarsko je krajina, kde si to motorkár veľmi neužije, takže len presun po diaľniciach smerom Srbsko. Na hranici bez problémov, síce bola tam kolóna áut, ale to pre motorky neplatí a idem dopredu. Motorky idúce dopredu proste všetci akceptujú, teda aj cestujúci v autách, ale aj colníci, ktorým vôbec nevadí, že sa predbehnete v kolóne. Asi po 15-tich minútach som v Srbsku. Pokračujem ďalej na juh. Zastavujem len na čerpačkách, dám cígo a idem smer Niš. Srbsko je podobné ako Maďarsko. Hodne rovné, ale sú tu lacné cigarety - Marlboro 2,2 €.

Pomaly sa zvečerieva a ja začínam uvažovať o nejakom ubytku. Schádzam z hlavnej cesty a po vedľajších cestách prechádzam dedinky a pokukujem po nejakom penzióniku. Nejako sa mi nedarí, preto v jednej dedinke zastavujem a pýtam sa miestnych chalanov na skútroch, kde by som vedel prespať. Chalani veľmi ochotní začali mi vysvetľovať, ale nakoniec jeden naštartoval skútrik a ukázal mi aby som išiel za ním. Asi po 1,5-2 km zastavujeme pred veľmi útulným domčekom. Chalan vbehne dnu a za chvíľu príde staršia pani a ponúka mi ubytko za 12 €. Nemám čo riešiť, motorka do dvora, izba v pohode. Rýchla sprcha, niečo zjem a idem na pivko do neďalekej krčmičky. Tam sedia tí chalani so skútrami. Chvíľu kecáme, dáme pár pív a idem do hajan. Ráno tetuška dala niečo na jedenie, nabalím motorku a chcem naštartovať. GTR-a má rádiový kľúč. Keď sa kontrolky nerozsvietili, vedel som, že je zle. Skrátim to. Odišla mi baterka, takže som oslovil chalanov na skútriku a tí mi pomohli zohnať baterku, ale až na druhý deň, takže som nechtiac strávil v Srbsku tri dni.

Novú baterku som založil asi o tretej. Už som sa nevedel dočkať, tak som vyrazil smer Grécko. Cestami II. a III. triedy, aby som aj niečo videl. Macedónsko som len preletel. Musím poznamenať, že som sa tam necítil nejak dobre. Proste vo vnútri som bol trošku nervózny. Nebol k tomu žiadny podnet, ale aj tak. Niečo mi tam vadilo. Z ľudí som nemal dobrý pocit. Síce pekné, ale všade dosť špina. Toalety na čerpačkách strašne špinavé.

Do Tesalonik som dorazil asi o 22-tej hodine. Bola už tma, a tak som si začal hľadať ubytko. Ja som si neuvedomil, že je v Grécku o hodinu viac. Blúdil som mestom a hľadal ubytko, ale všade nekresťanské ceny, že 70 -85 € za noc. Uf, to je veľa. Odstavil som motorku a na pešo niečo zháňal. Vošiel som do jednej uličky, kde na stene visela tabuľa 35 €. Išiel som sa spýtať a keďže som nemal na výber, bolo už asi 22:30 hod., zobral som to. Chyba bola, že som sa nepozrel na izbu skôr ako som sa ubytoval. Izba strašná, steny ošarpané, jedno strašné umývadlo, postele a nič. WC, sprcha na chodbe v strááášnom stave. Čo už, osprchoval som sa, dal si pivko a idem spať. No ešte len vtedy začala sranda. V dome oproti bol asi nejaký bar s diskotékou, takže celú noc TUC-TUC strašných decibelov. Ešte, že som mal štople do uší a vankúš na hlavu, tak som niečo zdriemol. Ráno som zistil, že to nebol motel, ale asi „hodinový hotel“.

Zbalil som motorku a rýchlo preč. Pustil som sa smerom na juh smerom na Olympic beach. Cez Kateriny som sa dostal do Parálie, kde som bol pred véééľa rokmi s mojou vtedajšou frajerkou na prvej zahraničnej dovolenke. Vtedy som sníval, že sa sem raz vrátim na motorke a po rokoch som si svoj sen splnil. Už som nechcel dopadnúť ako predošlú noc, tak som si hneď ako som dorazil začal hľadať ubytko. Po zrelej úvahe a skúsenosti som zistil, že hotely na pláži sú zbytočne drahé. Preto som si našiel penziónik najďalej od mora, ale za to 100 m od Lidla za 15 € na noc. Hneď som to zobral na dve noci. Ľudia na pláži sa ešte kúpali, ale nebolo až tak teplo, cca 23-27 C ale voda teplá. Neprišiel som sa sem kúpať, ale jazdiť na motorke. Otlaky som si dostatočne odmočil s rodinkou v Chorvátsku. Ubytoval sa a hajde ešte niekam do kopcov. Pani domáca mi na mape ukázala pár trás. Super. Bolo okolo jedenástej predobedom, keď som vyrážal. Asi po 15 km po diaľnici odbočujem doprava na Olymp. Cez malebné dedinky som sa dostal k úpätiu a váááu tam to začalo. Krásny asfalt a zákruta za zákrutou za stáleho stúpania. Na asi 30 km úseku som stretol asi 3 autá – super. Vyšiel som na jednu planinu a kukám v diaľke na Olymp sa ťahá cesta. To vyzerá dobre. Podľa okolia a kvality asfaltu sa jedná o novučičkú cestu. Jej dĺžka asi 20 km z prevýšením asi 500 m. Neskutočne si to užívam. Smerom na hor som nestretol ani jedno auto. Po príchode na vrchol, teda pod vrchol, kde končila cesta zisťujem, že som asi na jedinom lyžiarskom stredisku v Grécku. K tomu tam bola rampa, ktorú strážili vojaci so samopalmi. Mojou chabou angličtinu sme sa dohadovali, pričom mi vysvetlili, že chránia Olymp, majú tam asi nejaké vysielačky, radary, čo ja viem. Urobil som pár fotiek a vraciam sa späť do Parálie. Kvalita ciest perfektná, bez dier, výtlkov, vyjazdených koľají, až na to, že tie ich vápence použité na stavbu ciest sa dosť šmýkajú, hlavne na starých cestách. Tie sú ako vyleštené, takže opatrnejšie. Po návrate na ubytko som skočil do Lidla na pivko, niečo som zjedol a ešte som vybehol do centra, kde to žilo ako počas turistickej sezóny. Nasledujúci deň som to zobral z opačnej strany Olympu a znova úžasné cesty.

Tak a je čas sa pohnúť ďalej smerom na juh. Mimochodom išiel som bez dopredu určeného cieľa, takže proste idem a uvidím. Vždy večer si naplánujem cestu na druhý deň. Išiel som smerom na Larisu, podotýkam mimo diaľnice. Nie za to, že je spoplatnená ale lákali ma malé dedinky bez turistov. Prechádzam krásnymi vápencovými kaňonmi až som prišiel na Meteory. Už som tu bol pred rokmi – spomínané vyššie – ale nenechal som si to ujsť. Cesta hore pekná, ale tých turistov – skoro ako na Václaváku. Fotím, dám cigu a idem ďalej. Škoda, že som stratil dva dni v Srbsku kvôli baterke, teraz mi tie dni chýbajú. Preto to stáčam na západ. Smer Albánsko. Je to pre niekoho možno až smiešne, ale nejdem ani tak podľa mapy, ako podľa slnka a vnútorných pocitov. Proste na západ. Ani neviem ako som sa dostal na albánske hranice.

No teraz už pozriem mapu. Zvažoval som, či ísť vnútrozemím, alebo sa ťahať k moru. No bol som ja a motorka a tomu vnútrozemiu som veľmi neveril, a ešte kde sa ubytujem? Tak som to zobral k moru. Počul som, že prímorské letoviská sú dosť vybudované. Cesty celkom dobré, až na prekvapenia za zákrutou, kde sa tesne pri ceste pásli kravy, ktoré sa len tak prechádzali... Natrafil som viackrát aj na kamene na ceste, čo popadali zo svahu, asi po búrke. Nemyslím štrk, ale aj skaly ako lopty a aj väčšie. Popri mori sa fakt buduje. Hotely, penzióny ale aj cesty. Bolo asi 33 C a už som začínal byť od rána riadne uvarený. Prišiel som do mestečka Dhermi. Evidentne je po turistickej sezóne, lebo človek na pláži skoro žiadny, konkrétne dvaja a aj penzióny prázdne. Zastavujem a pýtam sa na ubytko v jednom hoteli. Že 35€ s raňajkami. No v Grécku možno, ale tu? Nedám. Odchádzam a chlapík za mnou kričí, že 25 €. Jáááj ideme zjednávať. Z princípu idem vedľa. Pýtam sa a cena je 20 €, keď zjednávať tak dobre! Ja hovorím 10... Nakoniec sme sa dohodli na 15 € bez raňajok. Prímorské letoviská v Albánsku sú pekné, novo vybudované ale... Aj môj penzión. Spredu krásny, vnútri honosne až gýčovo zariadený. Dostal som peknú izbu s balkónom do vnútrozemia. Vyšiel som na balkón dať si cigu a váááu. Z druhej strany bordel, že ani v cigánskej osade by sa zaň nemuseli hanbiť. Prebytočný stavebný materiál, železný šrot, zarastené burinou. Kašlem na to, veď len prespím. Mimochodom, všade aj okolo ciest strašný bordel. Rýchlo zo seba zhadzujem oblečenie, beriem plavky a šup do mora. Pláž kamenistá s okruhliakmi vo veľkosti pingpongové až tenisové loptičky. Krásne vlny aké som v Chorvátsku nemal. Voda bola úúúžasná. Skáčem do nej, to je slasť – labúžo. Až som sa pozeral, či nevznikla okolo mňa ropná škvrna po celom dni vlastného dusenia, parenia. Bolo to v pohode, vlny ju odniesli. ???? Osvieženie bolo fajn, ale hladné bruško sa ozývalo. Preto som hodil sprchu a dole v reštike penziónu som sa najedol do popuku aj s dvoma pivami za 8 €. Na pláži si ešte dávam cigu pred spaním, ale obloha sa začína nebezpečne zaťahovať. V noci strašný lejak. Dúfam, že do rána to prejde.

Ráno je riadne pod mrakom, ale neprší. Teplota cca 18 C. Zvažujem, či ísť do nepremoku. Neriskujem a dávam nepremok. Oplatilo sa. Hneď za mestom cesta stúpa do riadnych kopcov. Vystupujem snáď až do oblakov. Hmla, drobné mrholenie a teplomer mi ukazuje 4 C. Cesta sa šmýkala ako by bola námraza. Po nočnej búrke hrúza skál na ceste. Strašné. Prechádzam cez nejaké sedlo a na druhej strane iný svet. Slniečko, teplo. Cestu na dnešný deň som si naplánoval až do Čiernej Hory, takže to šliapem vnútrozemím Albánska. Cesty sú dosť nekvalitné, ale robia ich, takže som išiel aj po staveniskách, tankodrómoch. Už ma to prestalo baviť ísť vedľajšími cestami, preto som vyšiel na novučičkú diaľnicu a konečne využívam výkon mojej motorky a z ľahkosťou a radosťou si to rúbem 140-160 km/h. Idem po diaľnici a predo mnou most. Normálka aspoň u nás, ale nie tu. Diaľnica sa napája na most a ja zrazu pocítim, ako motorka, teda tlmiče išli dole a potom šup prudko hore. Išiel som asi 150 km/h a na ceste bol niečo ako skokanský mostík, ktorý ma vymrštil, že som asi vo vzduchu s celou motorkou preletel možno aj 5-6 metrov, možno viac, ja ani neviem. Uf ustál som to. Nečakal som, že na diaľnici bude takéto prekvapenie. Takže bacha aj na takéto vecičky. Ale musím podotknúť, že ľudia v Albánsku úplne v pohode, veľmi milí, ochotní. Začínajú si uvedomovať, že turisti im nosia peniažky.

No dosť bolo Albánska ide sa ďalej. Navigačka ma vedie smerom na Čiernu Horu po ceste ktorá bola najskôr asfaltová, potom miestami šotolinová a nakoniec len šotolinová strašnej kvality. Rozmýšľam, dobre idem? Ale navigačka si je istá. Občas sa oproti zjaví auto. Proste išiel som ďalej a mal som pocit, že idem niekde do hôr na nejakú zastrčenú poľovnícku chatu. Asi po 20 km prichádzam k dvom unimobunkám. Na jednej je okienko a zisťujem, že som na colnici. Albánsky colník pozrie pas, kukne na motorku a kývne, že môžem ísť. Nie som si istý, či bol triezvy. Asi po 300 m prechádzam cez chatrný drevený most a som na colnici Čiernej Hory. Tam sú až tri unimobunky, pred ktorými sedia traja unudení colníci. Podávam pas, colník kukne, skonštatuje „Slovák“? Prikyvujem. Pozrie na motorku, pochváli ju a ukazuje aby som šiel. Čierna Hora iný svet. Cesty o 200% lepšie, poriadok, čistota. Proste úplne iná mentalita ľudí. Aj benzínky úplne na inej úrovni. Snažím sa vyberať si horské cesty, takže som došiel až k jazeru Piva. Nádhera, krása, tyrkysová voda. Prechádzam popri jazere, kde je veľa kempov zameraných na rafting na rieke Piva. Prichádzam až k hrádzi, po ktorej sa prechádza na druhú stranu a cesta pokračuje kaňonom rieky cez tunely vysekané v skale. Krásna cesta, aj keď začalo mrholiť a strašne sa začalo šmýkať. Aj napriek tomu si cestu užívam.

Ďalšia hranica a to Bosna a Hercegovina. Colná kontrola bez problémov a idem ďalej. Musím napísať, že všade kde som sa stretol s ľuďmi, skoro všetci plynule hovorili anglicky - na rozdiel odo mňa. Prichádzam až na predmestie Sarajeva. Pri ceste vidím dobre vypadajúci penzión. Je už pokročilý čas, preto zastavujem. Dobrá cena, asi 15 € , pre istotu idem pozrieť izbu a beriem to. Domácich deti majú z motorky radosť, fotia sa na nej. Motorka vo dvore, pričom domáci ešte za mnou pre istotu zaparkoval svoje auto, brána zamknutá. Super. Dole sa najem dám pár pív, asi 3. Vonku sa zasa rozpršalo a podľa predpovede bude pršať zajtra celý deň. Nuž plán na zajtra je cesta čím skôr domov. Ráno stále prší, preto do nepremoku a smer Slavonski Brod a cez Pécs. Cestou som chytil riadnu prietrž mračien okolo Budapešti a prvýkrát som na motorke chytil riadny aquaplaning asi v 130-ke. Elektronika urobila, čo mala, takže v pohode. Za neustáleho dažďa až domov.

Takto sám, sólo, má svoje výhody. Ste sám so svojimi myšlienkami, nikomu sa nemusím prispôsobovať, či už rýchlosťou, trasou, pauzami, proste ako hovoria bratia Češi „vodmašťovna hlavy“.

Takže na ceste 9 dní, reálne na motorke 7,5 dňa.
Maďarsko - presun, benzín cca 1,25c€,
Srbsko - presun, benzín cca 1,15c€, lacné cigarety, alkohol,
Macedónsko - benzín cca 1,20 €, cesty zlé, premávka šialená, pekná krajina, všade veľa špiny,
Grécko - dosť drahé, benzín 1,55 €, cesty perfektné, relatívne čisté,
Albánsko – dosť nekvalitné cesty, špina, bordel, lacné, benzín 0,95 €,
Čierna Hora – veľmi pekné, kultúrne, čisté, benzín 1,1 €,
Bosna Hercegovina – trošku počiatočná nervozita, pohoda, presun, ešte stále vidno rozstrieľané domy,
Chorvátsko – len presun.

Celkovo prejdené km: cca 4 200, priemerná spotreba 5,4 l/100 km.

Píšem to s viac ako ročným odstupom, takže si to už ani presne nepamätám, preto kto si to prečíta a bude mať nejaké otázky, napíšte a ak budem vedieť, odpoviem. Pridávam dosť fotiek a tie niekedy povedia viac ako napísané slovo.