Môj prvý výlet alebo Tenkrát poprvé :-))

Mojim cieľom bolo dostať sa do Tatranskej Lomnice a odtiaľ prejsť po krásnom novom asfalte až na Štrbské Pleso.

Po povinnom tankovaní som o 9 hodine ráno vyrazil. Slnko ešte nebolo vysoko a tak bolo dosť chladno. Kúsok za Košicami, pri stupáku na Jahodnú som sa dostal do hustej hmly ktorá ma sprevádzala až do Veľkého Folkmára. Tam ma už začalo zohrievať príjemné jesenné slniečko. Počasie bolo priam ideálne. Na oblohe ani mráčika. V Spišských Vlachoch som obdočil na Spišské Podhradie aby som si mohol poobzerať Spišský hrad. Bol to nádherný pohľad o čom určite svedčí aj foto, ktoré som urobil na malom parkovisku pod hradom, kde som si dal aj prestávku na odpočinok a doplnenie tekutín.

V Spišskom Podhradí som sa napojil na E50, čo ako som po niekoľkých metroch zistil, nebolo práve najideálnejšie. Autá pre ktoré 90-ka nie je maximálnou povolenou rýchlosťou, aj keď to stanovuje zákon o cestnej doprave a pozemných komunikáciách, sa okolo mňa hnali ako šialené. Moje cestovné tempo bolo 70-80 km/h čo je si myslím adekvátne k veku motorky a skúsenostiam jazdca (teda mňa). Pár kilometrov pred Levočou sa začala tvoriť kolóna, na čele ktorej stáli 2 plne naložené kamióny. Ako každý motorkár aj ja som sa pokúsil prejsť túto kolónu, avšak po dvoch neúspešných pokusoch, keď moja jawka nevedela dostatočne akcelerovať na 2.prevodovom stupni, a kým sa jej to podarilo tak bolo treba už ísť poriadne na brzdy (za čo chcem pochváliť aj tlmiče a aj keď trochu riedky olej v nich), som sa rozhodol pre vyčkávaciu taktiku. Podarilo sa mi vyviesť za jednou plechovkou a úspešne zdolať prvý kamión. Avšak veľké bolo moje zdesenie keď som z čista jasna zbadal vedľa seba autobus, ktorého vodič ma úplne ignoroval a nebiť plechovky predo mnou, ktorá nechala medzi ňou a krajnicou miesto akurát pre moje moto, tak by som asi skončil v odvodňovacom kanály. Po ďalšom unavujúcom sa vlečení za kamiónom, keď sa v protismere každú chvíľu valilo nejaké auto, sa zjavila po pravej strane prípojka z vedľajšej cesty. Teraz som už nezaváhal a podusil svojho Trhača. Šťastne sa mi podarilo obísť to "monštrum" a ukázať ostatným svoj krásnym modrým dymom zahalený chrbát. Nebudem sa ďalej zmieňovať o brzdení aby sa mohol zbesilí plechovkár zaradiť bez ujmy na zdraví predo mňa. Určite to všetci dobre poznáte.

Pred Popradom už bolo zreteľne vidieť naše veľhory. Boli zaliate slnkom a vyzerali ako namaľované. Keby som mal lepší foťák tak by sa to dalo dôverihodnejšie ukázať.

V Poprade som odbočil na prvej križovatke, pretože po minuloročných skúsenostiach, keď sme autom blúdili po Poprade som sa chcel tomuto problému vyhnúť. Prešiel som okolo kasární, v ktorých som minulý rok strávil 3 mesiace a vydal sa smerom na Kežmarok. Do mapy som sa nepozeral pretože som mal cestu v pamäti spred roka, keď sme tadiaľ šli autom spolu s Ejou. Avšak, moja pamäť nebola až taká dokonalá ako sa neskôr ukázalo, ale neľutoval som toho. Akurát ma to stálo asi pol hodinku. Odbočil som totiž skôr ako som mal ale ten výhľad aký sa mi naskytol stál za to.

Takže som sa trochu vrátil späť cez útulné dedinky, v ktorých v jednej z nich bolo aj múzeum áut a motocyklov, ktoré sa mi však nepodarilo nájsť :-( možno budúci rok. Vyšiel som teda v Smokovci a aby som dodržal plán cesty vydal som sa do Tatranskej Lomnice. Do nej som dorazil krátko popoludní. Vybavil som telefonát, podráždil žalúdok pripraveným chlebom a vydal sa na Štrbské Pleso. Ako som už bol v úvode spomenul, cesta ktorá vedie Tatranským podhorím je úžasná a priam stvorená pre motorkárov. Keďže bolo po letnej sezóne, cesty boli skoro prázdne až na zopár cyklistov. Tak že som nakopol stroj a šiel si vychutnávať bezstarostnú jazdu :-). K novému Štrbskému Plesu som dorazil okolo pol jednej. Zaparkoval som, znova vybavil telefonát a dal si riadne do tela :-)).

Po cca 30 minútovej pauze som sa troška dezorientovaný (na Štrbské som po ceste ešte nešiel) vydal na Štrbské Pleso. Tu som si odbavil formalitky ako nákup „dôkazového materiálu“ (rozumej suveníri) a po krátkom občerstvení a premyslení spiatočnej cesty som sa vydal na cestu spať. Zastavil som ešte na pár miestach aby som urobil pekné foto

V Poprade stretávam prvého motorkára s ktorým sa zdravím a pokračujem v ceste späť. Slniečko ešte stále pekne svieti ale nejak sa zdvihol vietor a začína nepríjemne fúkať. Po predošlých skúsenostiach s cestou cez Levoču som v Spišskom Štvrtku odbočil na Spišskú Novú Ves. Cesta bola na moje počudovanie dosť kvalitná. Avšak silný bočný vietor robil svoje. V Spišskej Novej Vsi som sa zas vydal len po pamäti ktorá mi však neskôr "zlyhala". Neodbočil som na Spišské Vlachy ale na Markušovce (vážne som nikde nevidel žiadnu dopravná značku), kde ako som zistil majú pekný hrad, ktorý som však kvôli miernemu časovému sklzu nenafotil. Svoj omyl som zistil až v dedine Matejovce (nezdalo sa mi to akosi), kde som zastal, pozrel do mapy a zistil že cesta o pár sto metrov končí. (Obehol ma autobus ktorý som o chvíľu videl vracať sa späť. :-))). Tak že, som sa vrátil do Markušoviec a tam so odbočil do uzučkej uličky pri ktorej bola smerová tabuľa Košice. Cesta bola minimálne 3.triedy :-)))) ale neprekážalo mi to. Po úspešnom zvládnutí enduro vložky som sa dostal do Odorína, kde naposledy dopĺňam stratené kalórie a teraz už dôkladnom prezretí mapy vyrážam smer Spišské Vlachy. Tu sa do mňa oprel znova silný bočný vietor, "vďaka" ktorému som sa cítil ako by mi pri hlave štartovala stíhačka :-))). Pred Krompachami sa už tvorili mraky, ktoré zakrívali slnko. Trocha sa ochladilo. Cesta cez Margecany bola pokojná a už som sa tešil na stupák od Veľkého Folkmára. Musel som síce trošku jawku potrápiť, ale nedala sa zahanbiť slušne sa držala pred plechovkami. Ešte jeden stupák z Košickej Belej na Jahodnú a potom už len krásny zjazd po kvalitnom asfalte a ceste plnej zákrut. Cestou ma predbieha CBR 600 F, avšak znamenia oproti idúcich vodičov dávali tušiť že niekde nablízku sú "rumuni a ich mikrovlnky" :-)) (kedže je tam dosť veľký úsek kde je povolená len 40-ka). Tak že aj jej jazdec značne ubral na rýchlosti a tak som sa mohol držať v tesnom závese za tak nádherným a silným strojom :-)))). Oproti sa ešte mihla červeno biela yamaha, teda aspoň myslím že to bola yamaha preto že sa fakt len mihla :-)). Moje prenasledovanie CBR- ky sa skončilo hneď za zákrutou v ktorej mali "rumuni rozložený stan", kde sa prudko zvýšila hladina decibelov zo stroja predo mnou a ostala po ňom iba spomienka :-))). Cez Košice som už prechádzal s blaženým úsmevom na tvári, že som zvládol svoju prvú ďalekú cestu. Okolo 16,30 som vypol motor, uzavrel palivový kohút a horko-tažko zliezol z motorky. Moje telo volalo po blahodárnom teplom kúpeli a kvalitnej masáži. (to sedlo sa nezdá ale pri dlhšej jazde nieje až také pohodlné, a nie práve najrovnejšie predné koleso spolu s obutou barumkou vedia dobre vytriasť nielen ruky) Aj napriek tomu som bol štastný, že som sa podujal na tento výlet a že sa mi ho podarilo doviesť do úspešného konca.

Ponaučenie: Preštudovať si trasu minimálne deň pred tým. V mojom prípade som trasu študoval v deň výletu, na benzínke, kde som ráno taknoval a kde som aj kúpil autoatlas :-)).