Amerika 2016... brm brm... 3/5

Dnes nás čaká 270 km do Palm Springs, prejazd veľkých kopcov, celkom to padlo vhod po tých rovinách, kilometre zakrútených ciest.
Veľmi veľmi peknými klopenými cestami prichádzame na vyhliadkové parkovisko, ktoré tu ževraj pred rokom nebolo. V diaľave dole z kopca vidieť mesto Palm Springs, tam dnes spíme. V meste gayov.Zhora teraz vidím, že tieto mestá sú vlastne mestá v púšti, na kraji každého mesta nie je nič, nehostinná púšt. A aj vidíte aké zákruty nás ešte čakali.

Ako by som mesto Palm Springs popísal... V tejto časti USA svieti slnko 354 dní v roku a teploty v lete sa držia nad 40 stupňov. Na večernej prechádzke som radčej nebol, keďže po mne pokukujú gayovia aj na Slovensku, tak som štastie radčej nepokúšal. Ži a nechaj žit, ale nie vo mne. Choroba sa celkom prehupuje do horšieho štádia, ani do bazéna nejdem a alkohol vynechávam. Nasadzujem lieky, vodu bez ladu, miestnosť bez klímy a idem spať.

Ráno pomaly vyrážame, na pumpe si naše motorky obzerajú miestni starší motorkári, ževraj nikdy nevideli BMW GS, že odkial to máme, pozerajú na ne ako na UFO. Hlavná cesta vedúca stredom mesta je lemovaná predajnami áut, hlavne amerických značiek, a ako efektne to tam majú vystavene, veru nešetria na ničom. Vlastne celé mesto vyzerá honosne, každý dom mal malú ukážkovú záhradku, tí chlapi si veru dávaju zaléžat. Ale s normálne fungujúcim európskym mestom sa to nedá porovnať, niečo tomu chýba, hmm... Malé hrajúce sa deti, alebo len tak ludia... Nikde nič, žiaden život a to som Palm Springs prešiel trikrát zlava sprava.

Další den 360 km do mesta Laughlin, kde máme nocľah v kasíne, je v pláne íst značnú časť cesty po route 66. Kúsok za mestom Palm Springs mi za jazdy odfúklo rukavicu ked som fotil, pri jej hladaní som postretol dvoch spokojných chlapov vezúcich sa v kábriu, biela briadka mu len tak vo vetre poletovala, tričko s nápisom AIDS... za ruky držajúc, so slnkom a vetrom spoločne životom idúci.

Dosť vela som otom videl, o route 66 v telke a tak som bol zvedavý naživo. Ani sa nenazdáme a je tu prípojka na route Siksty Siks. Napájame sa na cestu, hned pri prvej značke stojíme a fotíme sa.

Zatial prešli okolo dve skupiny na choproch, ktorých sprevádzal velký s ich osobnými vecami naložený pickup. A jedna skupina na Goldwingoch. Naša skupina na baworákoch tu pózuje pod značkou 66. Tak vyrážame po tej slávnej ceste, na ktorej si po pár kilomeroch prepínam podvozok do módu soft :) nakolko asfalt bol sice nový, ale dost hrbolatý. Okolie krajiny sa nemení, ale scenérie prekrásne, povedla cesty idú krížom cez údolie dlhokánske vlaky ktoré tahá aj 6 lokomotív. Prichádzame na asi jedine v tejto oblasti známe trochu fungujúce miesto Rois-s Cafe. Martin kupuje miestne pivo v dobových flaškách pre všetkých, pijeme, kocháme sa, fotíme sa, flaška teraz hrdo stojí doma v obývačke medzi dalšími artefaktmi z mojho chabého života.

Pokračujeme po HISTORIC ROUTE 66, ktorá vedie cez celú Ameriku z Chicaga do Los Angeles. Cesta je celkom prázdna, premávka žiadna. Vchádzame do údolia, kde zároveň stúpa teplota vzduchu dost vysoko. Asi ako ked vchádzate do údolia k mestu Mostar v Bosne Hercegovine v lete. Celkom sa čudujem, ako skoro sa púšťa ventilátor na gssku. Je to mesto Laughlin, kde sa spíme v Casine Riverside na brehu rieky Colorado. Je to jediná vysoká budova v meste, nejaký otrokár tu dal najprv postavit toto kasíno a potom okolo neho vyrástlo mesto. Casíno ale nie je hociaké, je to kasíno pre dôchodcov. Lacnejšie je sa ubytovať vo velkom hoteli s kasínom ako v malom penzióne.

Akonáhle sme vstúpili dovnútra sa mi opäť trochu zastavuje rozum. Kasíno je pre dôchodcov a to doslova, pri strojoch sedia iba starí ludia, prichádzajú o paličke o barlách a niektorých tlačia miestni krupiéri na vozíkoch. Iba pritlačia babku k hraciemu automatu, babka má kreditku na takom naťahovacom špagátiku ako ked máš lyžiarsku permanentku zavesenú na bunde. Personál zasunie babke kartu do stroja a babka búcha a hrá. Pozerám pár minút či som v pekle, alebo v raji. Búcham Romana po ramene či dobre vidím a on na to, že minulý rok tu videl babku na vozíku ako hrala a vzadu mala kyslíkovú bombu s hadičkami, a obsluha jej len pridávala a uberala kyslík, podla toho ako babka hrala. Brutal. Kedy mal dôchodca dosť sa videlo keď zaspal opretý o ruletu, alebo automat, prišiel niekto z hotela a ako ho ťahal od stola išla s ním aj jeho karta ktorá sa automaticky vysunula zo stroja... ak si niekto myslí, že srandujem, alebo preháňam, nech navštívi toto miesto a užije si to tu. Mňe bolo divnô, asi aj z toho, že tu opäť fučala klíma na plné pecky a moja teplota ma dávala do kolien.

Okná na hoteli ovoriť nešli, vetralo sa iba klímou, neviem čo je to za móda. Ešte sa tak bavíme, že tu zbalím nejakú dôchodkyňu a budem sa mať do konca života dobre. Upravujem vlasy v zrkadle a celkom vážnejsie sa nad tým zamýšlam, myslenie skúšam obuť do zlatokopeckých topánok, ale ono sa bráni, múr s nápisom charakter, mocne odráža nekalé úmysly a rádoby mi radčej podhodí zábavku vo forme hladu po obyčanom jedle. Vybalili sme sa teda všetci najesť kilometer od hotela do fastfoodu, tam som opäť nenašiel stôl, na ktorý by nefučala z hora klíma, jednoznačne som bol chorý, vnemy okolitej teploty vzduchu som cítil 100 násobne intenzívnejšie, potil som sa a bola mi zima.
Predčasne ukončujem jedlo, ktorého chuť aj tak necítim a idem sám do casína do hotela na izbu umreť. Potácam sa vonku po širokej rozpálenej ceste k tabletkám paralenu čo mám na izbe, rovná slnkom rozpálena cesta je teraz pre mňa ako rambodráha, ironman, spartan race a triatlon dohromady. Prichadzam ku kasinu, do hotelových izieb sa ide cez cele kasíno, kde mi zlava sprava dáva opäť knokauty fúkajuca klíma.

Čakám na výťah, kde sa zatial obzerám v zrkadle ako vyzerám, mam krátke prepotené tričko, ktoré je na mne nalepené ako keby som vyšiel z bazéna, na rukách mam žily ako kulturista, celkom vyrysovaný, som bez vody, tak si tam napínam triceps biceps a skracujem si čakanie na výťah. Nastupujem, dvere sa zavierajú a vtom vbehne ešte dovnútra staršia pania. Idem asi na 10te ona na 8me sa mi zdá... Celý čas sa na mna kútkom oka pozéra. Doteraz si vyčítam tu životnú šancu... Zrazu sa ma opýta... Gameblear? Prekvapene odpovedám NO, usmial som sa a som ticho. Dalej sa ma pýta niečo čomu som úplne nerozumel, ale viem že niečo chcela, alebo či ja niečo nechcem. Nevedel som nic odpovedať, jednak som stál na nohách z posledného a fakt som trochu tomu nechápal, zomlelo sa to tak rýchlo a bola preč. To bol moj autobus do raja, na ktorý som nenastúpil, moja jízdenka do ríše snov. To, že ti život donesie načo mýsliš, sa mi už splnilo viackrát, ale prečo vždy v najnevhodnejšiu chvílu, ten hore ma skúša velice svedomito. Neviem či plačem alebo sa potím, ale idem dalej, vystupujem z výťahu šipky ukazujú stroj na lad do lava, kde mame ale izbu... už išlo všetko hladko, lieky džús a zaspal som, v motoriflach a prepotenom tričku. Proste bolo mi fajn, cesty pána su spletité.

Ráno je zo mna iný človek, ano vychudnutý chudák. Je mi ale podstatne lepšie, na ranajkách dole v jedálni s výhladom na rieku Colorado dopĺňam tekutiny a asi všetko čo tam bolo k jedlu, slanina so šlahackou a vaflami, ideál USA raňajky, sem tam hladám očami okolo postaršiu pani z výtahu.

Keď to tak zhrniem, Bolo to tam ako taká škôlka pred starých rodičov, deti ráno odviezli svoju babku, do kasína a večer ju vyzdvihli, babka sa zatial celý den hrala so svojími rovesníkmi. Moja starka musela veru chodit peši, nikto ju nevozil, ale aspoň cestou z kravína doniesla datelinu pre zajace a vodu pre husy. Tunak niet ani dateliny, ani zajacov, tobôž niet nejakého uspokojivého života. Začalo mi byt smutnejsie za tých starých ludí.

Odchádzame Smer mesto Flagstaff, vzdialené 370 km, stále po ceste 66, cesta je úplne prázdna, prechádzame nejakou ďalšou oblasťou s obchodmi, stánkami a ešte pôvodnými domami, v strede cesty stojí živý somár, tak si s ním dávam selfiečko nakupujeme kopec suvenírov, hlavne značky Route 66, mávame na pozdrav skupinke mladých na kabrioletoch. Po ceste si dávame spoločné foto pri najväčšej značke Route 66, pred ktorou je z nezistených dôvodov odparkovaná stará motorka yamaha. Presúvame sa opodial do reštaurácie RoadKill, kde varia to, čo ludia na ceste zrazia, asi. Nechávame tam podpísaný dolár, ktoré tam sú po všetkých stĺpoch a trámoch nalepené od predchádzajúcich cestovatelov... Dávam veľky steak a poviem, nič moc, jedol som odosť lepšie. Prichádzame do motela pri ceste, kde zaberáme celé parkovisko v meste Flagstaff. Vybalili sme sa a išli na pivo do starého mesta.

Celkovo je odost zimšie ako nám bolo oznamované ešte na Slovenku o miestnych podmienkach. Teplota okolo 10, taky čínsky priemer. Nemáme pri sebe len tak v kufri teplú vložku do nohavíc, alebo len tak další sveter, ale tieto vodné gssa naštastie celkom kúria na nohy a to je cool. Za všetko môže samozrejme Dalibor. Dalibor je ale chlap ako hora, odchovaný na Kanadských polovačkách, keď si všetci dávame posledné vrstvy oblečenia čo máme, on si oblieka tričko s dlhým rukávom. Keď si už dávame noviny do bundy, on si zapína zips na mikine ku krku, bundu nemal. Ráno mi to potvrdil, keď som ho zbadal v krátkych nohaviciach vonku, whisky s ladom v ruke a taký spokojný vyzeral, boli 4 stupne a postupne budil spiacu družinu. Celú našu partiu ale viedol úplne bez chýb a vždy bol na všetko pripravený. Navigáciu nemal a to sa počíta.
To ráno som opäť nemohol prespat svoj život a tak som sa vybral pojazdiť zobúdzajúce sa mestečko, 4 stupníky neboli moc príjemné, pomalou rýchlostou som sa pomotal po Flagstaffe pokial sa ostatní poprebúdzajú. Navrátil som sa zrobiť si poriadne ranajky, pečene vafle s nutelou a džemom a také tie amerikánske klasiky čo boli každé ráno.

Dnes máme pred sebou 470 km a hlavne do toho celkom nabitý program, dostať sa až ku Monument Valley a cestou si pozreť Grand Canyon. Navrstvili sme sa a vyrazili, smer Grand Canyon. Počasie sa po chvíli umúdrilo a oteplilo sa.

Grand Canyon je veru naozaj celkom velká diera do zeme, na dĺžku 450 km a šírku 30 km, takže z Bratislavy do Humenného. Ísť si pozriet ten skvost prírody sa naozaj oplatí. Velká časť, alebo velké časti tejto americkej vlasti patria domorodým indiánom, Mohavská púšť podla názvu indiánov Mohave, vlastne skoro všetky púšte stále patria indiánom. Karavanové mestečká, alebo roztrúsené osamotené obydlia, ktoré lemujú cesty, su poväčšinou rodiny s indiánskými korenmi, nemusia platiť neiektoré poplatky, nájomne, dane z pozemku a také tie veci. No nič, je čas na Grand Canyon. Tesne pred vstupom znenazdajky odbáčame na menšie letisko. Chalani si chceli pozrieť GK z helikoptéry, moja odpoveď bola úplne jasná, do toho nenastúpim. Dve preplnené helikoptéry praskajúce vo švíkoch si to šinuli ponad kamenné polia.

Čakať na vrtulníky som dve hodiny nemienil, a tak som sa pobral si ho pozret osobne. Zaplatil si v búdke vstupné do parku sa mi zdá 20 dolarov.. štyristopätdesiatkilometrového parku a išiel som.

Cesta viedla cez lesíky stromov, povedla cesty som si všimol zopár pasúcich sa sobov, bolo to ako v rozprávke o medvedovi Yogi, nie nehúlil som. Prichádzam ku nejakej mapke parkoviska, aj parkovisko ma svoju mapu, vyberám sa pár kilometrov dalej, čo najbližšie ku GK, kde ho cez kmene stromov konečne z cesty zahliadnem. Zimomriavky. Odparkujem mašinu, zhadzujem bundu, prilbu, kráčam ku kraju GK, mám ho pod nohami, stačí krok a spadol by som stovky metrov dole, sadnem si na lavičku a pozerám a pozerám a pozerám a prechádzam sa a kochám sa. Počasie bez jediného obláčika. Dojmy predčili očakávania, a tak celkom naplnený blahom sedím na kraji a pozerám do dialok, ako aj kopec turistov ktorý tam prišli z rovnakého dovodu. Po hodinke sa vraciam za chalanmi, ktorí akurát pristávajú a spolu si ideme pozriet GK znova, uchvatení su takisto. Povinne každý vycvakal 150 fotiek tej istej panorámy a odchádzame. V pamäti mi ostanú tie výhlady určite do konca života. Naša cesta vedie povedla GK cez dva pekne mosty.

Večer je plán doraziť do / 1000 main street goulding .. Novovybudované ubytovacie zariadenia hneď pri Monument Valley. Keď to tak zhrniem, je to celkom dosť zážitkov na kope, nepatrím medzi hltačov kilometrov, tak povečeroch aspoň trocha vstrebávám čo som videl.