Moja prvá motorkárska sezóna - MZ ETZ 150 1991 part II

Moja malá MZ-tka zvládla prvú sezónu myslím si na výbornú. Pár krát mala „svoje dni“ ale to jej hádam môžem odpustiť vzhľadom k jej veku. Aby som to mohol naplno roztočiť musel som jej najprv ešte vymeniť brzdovú pumpu (kto mal MZ určite vie o čom rozprávam), hadicu a piestiky v strmeni aj s tesneniami. Aby som sa vždy vrátil domov trošku som jej vytuningoval elektroinštaláciu vymenil zadnú gumu (asfalt mám rád no aj tak predstava ako na ňom ležím ma neláka) poladil čo bolo treba a hor sa jazdiť.

Moja prvá motorkárska sezóna - MZ ETZ 150 1991

Moje očakávania boli veľmi veľké. Tešil som sa na každého jedného kolegu ktorí išiel oproti a zdravil sa mi (našli sa aj výnimky), tešil som sa na každý jeden centimeter strávený v sedle motorky, ktorá písala svoju knihu života kým ja som nebol ešte ani v pláne. A nebol som sklamaný. Súdruhovia z NDR odviedli veľmi dobrú prácu a MZ-tka to dala ako veľká pani. Ak by som ju mal oznámkovať ako vo škole dostala by známky chválitebný (sem tam ma dokázala riadne nahnevať). Takže ako stroj na prvú sezónu postačujúci.

Ale trochu z iného súdka. Pred prvými dlhšími jazdami som očakával že budem slobodný, že zažijem takú slobodu ktorú si ľudia v autách a ani iných dopravných prostriedkoch (snáď až na lietadla, ale koľko ľudí pilotuje lietadlo? :D ) nevedia predstaviť. A ta sloboda sa dostavila. No po čase sa mi ta sloboda už nejako zunovala a preto som sa vydal hľadať samého seba. Určite poznáte ten pocit keď idete na moto neviete kam, neviete ani na ako dlho, neviete koho stretnete len viete že musíte ísť. Musíte ísť lebo ak by ste stáli neboli by ste to vy. Musíte ísť lebo to vás napĺňa. A to som zažil aj ja. Síce mi to trvalo niekoľko týždňov no prišiel som na. Prišiel som na to že v šume vetra a vo zvuku motora, spätý s cestou to je to miesto kde mi je najlepšie. Je jedno kde to je. Či niekde v zapadákove alebo na tej najluxusnejšej ceste na svete, vtedy viem že mám hlavu čistú. Viem že všetky moje problémy za mnou nestíhajú, že je to čas kedy si uvedomím akú krásnu planétu stvoril Boh a môžem mu za to poďakovať. Motorka ma naučila aj to že stále ma tam niekde niekto čaká. Možno to sú rodičia, možno kamaráti a možno niekto, kto o už nejaví záujem o spoločnosť. Ale aj tak do poslednej chvíle na neho spomínam. Naučila ma aj to že adrenalín je super vec. Také množstvo adrenalínu z ktorého je človeku až na zvracanie, tak ten pocit je neopísateľný.

Moja prvá motorkárska sezóna - MZ ETZ 150 1991

Prišiel som aj na to že motorka je môj útek do inej reality. Každý máme raz za čas deň blbec. Možno je to niekedy hnev, možno niekedy smútok alebo sklamanie zo slzami v očiach a presne vtedy sadám do sedla a utekám preč z tejto zlej reality do reality, kde sa aspoň trochu zahrám na Pepu Sršňa a vypustím páru. Je to pre mňa droga. Droga ktorú si vpichujem rovno do žíl, no niekedy to aj tak nestačí aby prekryla iné drogy ktoré sú od motoriek silnejšie. Niekedy to nestačí na ukľudnenie vnútorného nepokoja. Veď motorka je v živote motorkára veľa no sú aj dôležitejšie veci. A vtedy keď hlas v mojom vnútri neutícha, keď sa pokoj nedostavil, keď je myseľ zahltená, vtedy si nájdem zjazd a naložím tomu čo to dá. Je to ten čas keď vám kamarát povie že si samovrah, keď si to lesom šiniete a chcete viac a viac toho vynikajúceho adrenalínu do žil. A vtedy som ja objavil dušu motorkára. Že to nie je len na jogurte to vytočiť čo to dá, alebo sa blázniť lesom. Pre mňa to je o nájdení pokoja, o urovnanie si vecí v hlave a na utíšenie smútku. Vtedy je podľa mňa človek motorkár, keď jazdí pre zmysel nie pre pôžitok. Keď jazdí aby našiel samého seba a nie rovinku na ktorej to vytočí ku dvestovke, keď jazdí a jazdí zo srdcom v ktorom niekoho nosí.

Záver si už dotvorte sami. Je tu kopa týpkov ktorí jazdili keď ja som nevedel ešte ani cikať po stojačky. Môžete zhodnotiť či mám pravdu alebo sa milým. Či sa zo mňa stal motorkár alebo nie. Ja som si svoju prvú sezónu užil a teším sa na ďalšiu. Ďakujem Bohu že som živý a zdravý, ďakujem každému jednému človeku ktorí mi pomohol zlepšiť moju jazdu, alebo moju motorku. A v neposlednom rade ďakujem Vám ľudia. Ďakujem za to že ste, že sme jedna veľká rodina. Je super keď človek vie že keď na hocijakej benzínke stretne motorkára a vie že ho bude čakať s úsmevom. Patrí vám jedno veľké ĎAKUJEM.

Moja prvá motorkárska sezóna - MZ ETZ 150 1991