Moja prvá sezóna a Kawasaki ER-5 rok 2002

Nevadí. Tých pár čerstvých spomienok snáď do jari zahreje a ešte pár jázd si užijem aj tento rok. Aspoň do práce o domov. V daždi a vetre, ktorý tu pri mori skôr pripomína veterný tunel. To bude srandy.

Začiatok

Začínať s motorkami vo veku 27 rokov je pre niekoho možno neskoro, ale mne na odbere asi vymenili krv za 95 Natural. Alebo som si zblízka čuchol k jednej krásnej Banditke. Samozrejme nerátam „povinné“ skúsenosti z mládi (Jawa 21 pionier, Jawa 175, 250 a aj nejaké enduro 125)

Klapka, strih a moju prvú (Kawasaki ER-5 rok 2002) som si doviedol domov ešte skôr ako vodičák. Jasné, že som z nej bol tak namäkko, že z garáže ma museli ťahať „štyri kone vrané“. Ďalší mesiac som strávil handričkovaním, otravovaním susedov a jazdami hore-dole ulicou.  Už len mať tú „magickú kartičku“.

Pobyt na Slovensku bol úspešný, vodičák vo vrecku a hurá späť do Nórska. Skoro som na letisku nechal batožinu, tak som sa za „ňou“ ponáhľal.

A je to tu. Navlečený do kombinézy letím hore schodmi a už cestou ťahám helmu na hlavu a... auuu, zroloval som si ušiská.
Takže druhý pokus, úspech a helma sedí. Štartujem ju krásavicu och..., ako krásne si pradie.
Nasadám, vycúvam ju z garáže, srdce mám niekde v krku a ak sa posunie ešte trochu vyššie zaseknem sa v helme.
Znovu kontrolujem zrkadlá, svetlá, jemne jej tam kopnem jednotku a hurááááá.
Na križovatke ešte skúsim brzdy (idú) a znovu, jedna, dva, tri, waaaaau... Mám pocit že letím.
Ten pocit sa slovami opísať nedá, ale kto si to pamätá vie o čom hovorím.

Eufória, radosť, pocit slobody a k tomu slnko a obloha bez mraku, no čistý orgazmus . Mierim von z mesta smerom na známu surferskú pláž Solastranden. Keby som mal otvorenú helmu asi by som bol luďom na smiech, tak sa škerím. Snažím sa s Kawenkou čo najviac zoznámiť a vychytať nejaké muchy. Rýchlo si zvykám na miestnu premávku, ktorá je práve v útlme, takže mám dosť priestoru pred aj za, čo my najviac vyhovovuje na križovatkách a kruháčoch. Dávam ich dosť opatrne, ale sebavedomie mi rastie za každou prejdenou zákrutou.

Stretávam prvého motorkára, zdvihne ruku, zdraví sa. Yes, yes, yes,... srdce znovu v krku a ďalší orgazmus. Už som v rodine?
Dorazím na pláž, dám päť minút kochačku a pálim ďalej vidieckymi cestami pričom si uvedomujem nový rozmer života. Motorka je proste raj.

Okruhom sa vraciam späť do mesta, cestou ešte stretávam pár motorkárov, ktorí mi každým kívnutím zdvihnú hladinu už aj tak kypiacej radosti. Na dnes mám asi 40km, stačí.
Normálne sa teším zajtra do práce.(jasné, že nie na robotu)

Solastranden

Nádejná ľadvinka

O dva dni neskôr vyrážame na cestu aj s priateľkou. Asi som ju nakazil svojou eufóriou, lebo predtým hovorila „ja nikdy“. Uvidíme, čo z toho bude. Vraj chce len zistiť, čo ma tak pobláznilo.
Vyrážam bez cieľa a snažím sa vyhnúť hustejšej premávke. Po pár kilometroch zisťujem, že som zase v okolí pláže, kde som bol predvčerom. Takže dáme pauzu na pieskových dunách a medzi rečou zisťujem, čo si o tom nádejná ľadvinka myslí a či jej neni zima, kedže nemá poriadne oblečko.

Tvári sa že fajn a padá dohoda pokračovať niekam ďalej. „Niekam“ ďalej končí v meste Bryne asi 50km od domu. Dáme na pumpe kávu a vraciame sa domov. Cestou si užívame krásne výhľady na krajinu, more a tak.
Jazdu som si užil naplno, aj keď s maximálnym rešpektom a ohľadom na osobu sediacu za mnou.
Frajerka si jazdu pochvaľuje, vraj je to lepšie ako čakala. Trochu jej neverím a keď vyleziem zo sprchy neverím ani vlastným očiam, frajerka (už oficiálne ľadvinka) hľadá na nete moto oblečenie.
Waaau. Ďalšia vlna radosti a asi aj večer bude „radostný“.

Pár dní sa povozím len do práce a späť, ale Kawenka mi aj tak dostatočne zlepšuje náladu a cestou domov si vždy nájdem nejakú obchádzku. Nerád sa s ňou lúčim. Asi ju ľúbim.

Pár dní neskôr...

Zobúdzam sa do krásneho slnečného rána s teplotou 18 stupňov a moja prvá myšlienka mieri do garáže za Kawenkou. Frajerka dnes robí takže výlet bude sólo.
Raňajky, kavá, beh do garaže (kontrolujem, čistím a mažem reťaz- po 300km, veď to ma prejde), vyprevadím frajerku a už naskakujem do čižiem.
Štartujem, chvíľu ju len tak počúvam a dávam jej čas na zohriatie a aby sa olej rozliezol kam má.
Po pár minútach nasadám a vydávam sa cestou necestou. Užívam si slnko, teplo a hravú mašinku pod zadkom. Vyberám si cesty nižších tried kde je riedka premávka ale super kvalita cesty a krásne výhľady.
Asi po 20km sa vynorím na ceste č.44 a naberám smer Egersund. Cestou stretnem pár motorkárov, každý pozdravý, takže mám plnú prilbu úsmevu.
S motorkou sa priebežne zoznamujem, skúšam čo mi dovolí, čo nie.
Predbieham aj prvú plechovku, fúúú, trochu nervózne, ale dal som ju.
Cesta lezie trocha do kopcov, je tu chladnejšie takže rozmýšľam o káve niekde v Egersunde.
Vchádzam do mesta a stretávam partiu asi 20-tich Hells Angels, ktorý prechádzajú na križovatke iným smerom. Všetci do jedného sa zdravia a mne pod tlakom vzrušenia skoro vystrelila pribla ako korok na víne. Proste super pocit.
Na kávu som úplne zabudol a odbočujem na cestu č.42, ktorá vyústi na medzinárodnej E39 a dovedie ma späť domov.
Pár kilometrov za Egersundom míňam moto-stop Route66. Všimol som si ho ale neskoro a nechcelo sa mi vracať.
Aj tak mám na dnes zážitkov plnú hlavu a aj trochu viac. K večeru sa ochladilo a ja som rád, že som doma. Odparkujem Kawenku, jemne ju poláskam a idem si dať do nosa.
Dnes som trhol trošku cez 200km

O ďalších pár dní... Tunel alebo mixér?

Mám dnes poobednú šichtu, slnko svieti a obloha vyzerá neškodne.
Idem skúsiť E39 smerom na sever. Viem, že sa ďaleko nedostanem, lebo nechem brať trajekt aby som sa stihol vrátiť do práce a tak... veď to poznáte, samé ale.
Z mesta vychádzam priamo na cestu triedy E a mierim na sever. Túto trasu som vybral preto, lebo sú na nej dva podmorské tuneli, každý asi 5km dlhý a ja som chcel skúsiť ako to v takom tuneli chodí.
Zistil som.

Bol som tam asi najpomalšie vozidlo v histórii a to doslova. Nadol som sa púšťal asi tak 60km/h a smerom nahor trochu viac 70-80km/h. Keďže ide o medzinárodnú trasu, premávka je dosť hustá a hlavne tá nákladná. Samotný ventilačný systém tunela (pocit ako vo vysávači) v kombinácii s kamiónom oproti je naozaj zážitok dosiaľ nepoznaný. V niektorých chvíľach sa cítim ako žaba v mixéri. Tak to radšej beriem pomaly ale isto.
Na konci, odkiaľ už len loď pláva, si doprajem kávu a psychicky sa pripravujem na cestu späť.
Prežil som, hurááá.

Hneď za tunelmi to beriem prvou doprava na okresnú cestu a vraciam sa do mesta.
Lekcia naučená, v tuneli pozor. Jazda cca 80km.

Včera bolo málo

Včerajšia lekcia z tunelov mi v pamäti zostane dostatočne dlho, ale dnes je nový deň a znovu svieti slnko.
Kawenka akoby vedela, že pôjdeme von, hneď zapriadla sladkým zabublaním. Plánujem sa motať po okolí. Od fjordu pofukuje, ale nič hrozné, zatiaľ.

Vyrážam bez cieľa, motám sa dedinami a pomaly sa presúvam spolu s kolónou plechoviek. Jemný vetrík nad fjordom sa pomaly ale isto mení na nepríjemný vietor a núti ma zvýšiť opatrnosť na maximum, keďže náhle pofúknutie ma bez ťažkostí tlačí od čiary k čiare.

Hádžem flintu do žita a naberám smer „home sweet home“ ale sranda mala ešte len začať.
Vietor silnie každým metrom a o chvíľu už jazdím v takom náklone ako Rossi. Moja rýchlosť sa pohybuje okolo 40-50km/h a vietor je tak silný, že cez hluk v helme nepočujem motor ktorý sa točí 6000rpm.
Som napnutý ako struna, neviem čo mám od tohto čakať, pripravený som na všetko a vtedy na scénu prichádza nový nepriateľ- protihluková stena. Zájdem za ňu a vietor utíchne. Na moju neradosť sa chvíľka uvolnenia mení na sekundy hororu, keď vyjdem spoza steny a vetor ma odkopne až do protismeru. Vďaka vyšším silám, ktoré na tú chvíľu zariadili prázdnu cestu a ja som to ustál.
A divadlo pokračuje, prichádzam na úsek v blízkosti pláže a čo to? Niekto ukradol cestu. Kým mi dojde, že cestu nik neukradol, len je zaviata plážovým pieskom už si s Kawenkou dávame offroad a ja si spomínam na riadky Pavla Suchého (Jawa kolem sveta) „žeru písek“ a hodne. Ešte o dva dni som ho „vyplakával“ z očí.

Nebudem Vás napínať, domov som zašiel v zdraví, dostal som dnes ďalšiu lekciu jazdy a budem si ju pamätať.

Posledný trip 2014

V schránke nachádzam pozdrav od poštárky, že si mám vyzdvihnúť balík. So šomraním teda sadám do auta a idem na poštu „kuknúť čo majú“. A hľa, ľaľa... ľadvinke prišla kombinéza. Hneď mi úsmev pristál pod bajúz a ešte väčšia radosť čakala doma.
Voláme šamana a tancujeme aby bolo slnko. Šaman sa asi slnku páčil, lebo hneď ráno slnko odohnalo mraky a už na nás volalo. Nasleduje zrýchlený postup raňajky, káva, skok do čižiem a hijóóó.

Smer mesto odkiaľ beriem trajekt na druhú stranu do Tau. Dnešný plán je cesta č.13 (je to okolie Preikestolen, angl. Pulpit Rock) a jej okolie.

Vyloďujeme sa v Tau a pomaly obzerajúc sa ideme smerom na Jorpeland v ktorom sa na chvíľu zastavíme. Nič zaujímavé tu nenájdeme a mierime ďalej na koniec 13-ky. Cestou je dobrá kochačka, minieme odbočku na Preikestolen a cesta sa začína jemne dvíhať. Preklápame sa cez vrchol a zisťujeme, že v dolinách je hmla. Vôbec mi v tej chvíli nenapadne, že jedna z tých dolín je fjord a tiež, že aj mi mierime do tej istej hmli. Takže sa spokojne prevalíme cez vrchol a valíme nadol. Prejdeme kratučký tunel bez mena a hneď o pár stovák metrov je dlhší Holleslitunnelen na konci ktorého dostávame šok. „Tá“ hmla ako mlieko (viditeľnosť tak 5m) a zima ako na trhu v Nowom Targu. Takže otočka a letíme naspäť do tepla.

Samozrejme odbočíme na už spomenutý Preikestolen (parkovisko pod vystupom) vyjdeme hore, urobíme pár foto a odchod. Berieme trajekt do mesta a ešte obeháme pár dedín kým ľadvinka ohlási koniec výletu, vraj hlad ju premáha.

Na cestu č.13 sa ešte určite vrátim, len sa vyberiem opačným smerom, teda na sever. Vraj je to pekná trasa.