Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

motozem-11-2019-std

Hodnotenie: (8 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (12)  [Verzia pre tlač] Tlač

Škótsko a Hebridské ostrovy 2016

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 24.10.2016 Autor: Andrej Bartoš
Čitatelia: 5386 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Tri motorky, traja jazdci, jedna ľadvinka. Deväť dní po nádhernom Škótsku a drsných Hebridských ostrovoch. Článok o zničených pneumatikách, kamarátoch a neuveriteľnej prírode.

Motosezóna 2015 sa nám krásne vydarila a keď spomienky začali blednúť, prišli úvahy o sezóne nastávajúcej. Kalábria a Sicília je naplánovaná na máj, Rumunsko na september a čo v lete? Osvedčenú partiu čiastočne opustil Šaňo. Vzhľadom na vek /a asi aj tlak okolia/ sa už bude zúčastňovať len kratších akcií a tak ostali Gitka, Rasťo, Rafo, Peťo a ja, pridal sa ďalší Rasťo. Neskôr ako Peťov batôžtek ešte fotografka Marika. Šesť motoriek, sedem ľudí. Vlani sme stihli Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Sicíliu, ale aj krásnu Oravu, Spiš, Pohronie. Jazdili sme v Pyrenejských priesmykoch, túlali sa po Andorre la Vella, kúpali sa v Atlantiku, obdivovali Etnu, Palermo, Čičmany, Vrátnu, Starú Bystricu, Zakopané, Makov, Spišské podhradie, Banskú Štiavnicu, balatonský Tihany. Teraz to ale malo byť nie úplne tradičné jazdenie po prvotriednom asfalte v idylickej krajine zaliatej slnkom. Hľadali sme niečo čo by bolo iné. Pôvodné úvahy o Maroku sme zamietli kvôli bezpečnosti účastníkov a do finále sa dostali Nórsko a Škótsko so svojimi ostrovmi na severozápade. No a nakoniec zvíťazilo Škótsko s výjazdom na Hebridské ostrovy. Plán bol jasný. Tak ako to pri našich výjazdoch býva, motorky dopravíme do Edinburghu na prívese, jazdci priletia z Bratislavy a na druhý deň vyštartujeme na dvojtisíckilometrový trip po krajine.


Keď bolo všetko dohodnuté, letenky zabookované jazdci nažhavení, prišla prvá jóbovka. Rasťo II ostáva doma. Náhle neodkladné pracovné povinnosti. Nebolo to príjemné, ale ostáva ešte päť motoriek. Tie sme naložili na príves, zavesili ho ako obyčajne za môj Jeep a vydali sa s Peťom na nudnú a pomalú cestu upršanými diaľnicami Rakúska, Nemecka a Holandska.

Príjazd k trajektu v Rotterdame
Príjazd k trajektu v Rotterdame

Príjazd na trajekt v Rotterdame. Prší tak ako takmer celou cestou.
24 hodín jazdy, potom čakanie na trajekt z holandského Rotterdamu do anglického Hull a posledných pár sto míľ po Anglicku a Škótsku. Anglické brehy nás po celonočnej plavbe vítajú slnečným jasom. Áno, celkom iste budeme my tí šťastlivci, čo pobehajú Škótsko krížom krážom za slnečného svitu bez dažďa.

Trajekt z holandského Rotterdamu do anglického Hull
Trajekt z holandského Rotterdamu do anglického Hull

Po dvoch dňoch pomalého presunu sme dorazili do Edinburghu. Je to vlastne prvé mesto po 2500 kilometroch ktoré neobchádzame. Takmer pol milióna ľudí ktorí žijú zväčša v dvoj, troj poschodových domoch. Z jedného konca mesta na druhý takmer tridsať kilometrov a dobrá hodina jazdy. Prvé nástrahy ľavostrannej premávky. Doteraz to bolo jednoduché - stále po hlavnej ceste, proste sa zaradíš medzi ostatných a ideš. Situácia sa trošku mení na križovatkách, odbočkách, kruhových objazdoch. Ale dá sa, len sa treba sústrediť na jazdu. Ubytovanie kúsok od mora, izby celkom slušné a čo je /ako sa neskôr ukázalo/ veľmi dôležité, motorky zaparkované v sklade hotela. Tu sa zrodilo aj často opakované heslo výletu. „Máme, ale nefuguje“. Bola to odpoveď na otázku, či je v objekte wifi. To isté sa vzťahovalo na výťah a aj na shuttle bus, ktorý mal chodiť každú hodinu do historického centra.

Na druhý deň cesta na letisko, šťastný prílet zvyšku partie. Podvečer začína dobre. Klobása z domu, chrumkavá bageta zo supermarketu, fľaštička vodky, druhá, tretia...

Večer bolo fajn a ako to už býva, studená sprcha na seba nenechala dlho čakať. Gitkine nevyspaté oči neveštili nič dobré. Náhla udalosť v rodine a jej nepríjemný dôsledok. Gitka s Rasťom odlietajú prvým lietadlom domov. Ostávame štyria. Dobrá správa je, že táto štvorica už absolvuje spoločne celú cestu. Teda takmer.

3,2,1 štart.

Deň prvý. Edinburgh, Galashiels, Melrose, St. Mary´s Loch, Moffat, Stirling, Loch Lommond. Najazdených 330 km

Krátko poobede vyrážame v ústrety prvým 300 kilometrom. Neuveriteľne dlhý prejazd mestom a konečne škótsky vidiek. Výborný asfalt, cesta vedie po rovine pomedzi sýtozelené lesy. Pomaly sa dvíhajú prvé pahorky, slnko svieti, cesta sa vlní.

Idilická krajinka v neďaleko Stirling
Idilická krajinka v neďaleko Stirling

Odbočím z hlavnej a prvý krát sme na typickej uzučkej ceste, kde je každých pár sto metrov miesto na vyhýbanie, inak sa na šírku ledva zmestí jedno auto. Pobavil nás Peťo, ktorý zastal úplne na kraji uzučkého asfaltu. Natiahol nohu, stúpil do trávy a tráva tam aj bola, ale zem pod ňou nie. Teda bola aj zem, len hlbšie ako by človek čakal. A tak ľahli všetci traja. Marika, Peťo aj bavorák. Ale celé to prebehlo bez škrabanca, tak sme sa zasmiali a poďho ďalej. Míňame malebné vidiecke domy obrastené brečtanom, bezpočet drobných vodných tokov prechádzame uzučkými mostami s kamennými zábradliami. Nikde nevidím dom ktorý by ukazoval bohatstvo svojho pána, zato o to viac vkusu. Opúšťame roztrúsené obydlia a blížime sa k Vysočine. Cesta sa opäť zužuje, vezieme sa malebnými údoliami a prichádza prvý „Loch“ čiže jazero. Nazvali sme ho Mariškino jazero, podľa pôvodného názvu Mary´s Loch.

Prechádzame okolo množstva ovečiek, slniečko svieti, modrá vodná hladina. Proste Jadran. Zastali sme práve na brehu Mariškinho Lochu a tu zrazu silnejúci hukot. Ponad hlavy nám prelietalo obrovské štvormotorové vojenské lietadlo úplne nizučko tak, že bolo schované medzi kopcami . Nakláňalo sa sprava doľava a trasa letu kopírovala tvar údolia. Mal som v ruke telefón a aj som cvakol obrázok, no ako sa ukázalo chvíľku som meškal. Ale pre neveriacich mám fotku oblohy po ktorej lietadlo letelo. Potom znovu do sediel. Za spomienku stojí ešte bufet, kde sme sa podvečer zastavili najesť. Predávali fish and chips. Veď čo iné by si tu našinec mal dať? Tušil som že škóti nevedia variť, ale takýto blaf som nečakal. Jedlo však bolo teplé a stálo menej ako 10 libier čo sa v týchto končinách stáva zriedka. Na večer trošku dažďa a po 300 kilákoch hotel Rob Roy. Malá večera ešte z domácich zdrojov, nekresťansky drahé pivo bez bubliniek a posteľ.

Deň druhý. Loch Lommond, Arrochar, Inverarnan, Glencoe, Fort Wiliam, Fort Augustus, Invermoriston, Drumnadrochit. Najazdených 270 km.

Ráno pravý škótsky breakfest, sadáme a štart. Stúpame po Škótskej vysočine a pri ceste zrazu veľká sveteľná tabuľa s dopravnými informáciami. Tá aktuálna hovorí, že nás čaká „Heavy rain“ čiže prudký dážď. Na najbližšom odpočívadle stop, nepremoky hore a poďme do tohom ich rainu. Mimochodom popri horských cestách sú často svetelné info tabule pre vodičov. Pokiaľ neupozorňujú na nejakú aktuálnu dopravnú situáciu, je na nich výzva pre šoférov aby sledovali spätné zrkadlá a dávali pozor na motorkárov.

Keď sa motorkári chystajú do Škótska, často sa diskutuje o daždi. Ako sa neskôr ukázalo, aj dážď je len vecou zvyku. Ten najčastejší - hovoria mu showers - je jemné mrholenie, ktoré nikdy netrvá dlho. Chytí Ťa aj viac krát denne a našim pohľadom to ani nie je dážď. Prichádza vo vlnách a za pár minút svieti slnko. Často sme ho prebehli aj bez nepremokov. Zažili sme showers z jasného neba. Nad nami pálilo slnko a kúsoček pred nami dúha, ktorá končila priamo na ceste. Po pár sto metroch sme vošli do oranžového oparu, jednoducho sme prechádzali priamo dúhou. Nádhera. Ďalší – klasický rain – je taký obyčajný dáždik. Chce to už nepremok, ale dážď nebýva hustý a čo je najdôležitejšie, netvoria sa na ceste mláky. Po akejkoľvek treťotriednej ceste sme išli a mohla byť hoci aj samá záplata, vždy bola vyspádovaná tak, že voda po nej krásne stekala. Trošku uberieš a jazdíš ako na suchu. No a heavy rain je to, čomu mi tu doma hovoríme dážď. Za deväť dní, sme ho zažili dvakrát.

Očakávaný dážď ma vôbec neteší, dnes máme totiž pekný program – prejazd priesmykom Glencoe. Bude to jeden z vrcholov našej cesty, krásna trasa. Dážď skutočne prišiel, ale motorkársky pánbožko nesklamal. Po hodinke na vode slniečko začalo víťaziť a ako sme sa blížili k priesmyku počasie sa úplne umúdrilo. Ale ešte predtým Rafo obliekol komplet nepremok aj s návlekmi na nohy. Ja som ešte také niečo na nohách nemal, ale on vraví že sa to dosť šmýka. A tak sa mu pri štarte z parkoviska šmykla noha a položil multistradu na asfalt. Ale kým som sa preňho vrátil už na nej opäť sedel. Krásny lak zachránil bočný hliníkový kufor ktorý motorku podržal. A na tom sa škrabanček stratí.

Priesmyk Glencoe
Priesmyk Glencoe

Glencoe je skutočne krásny. Nevšedný, majestátny. Okrem scenérie nás privítal predierajúcim sa slniečkom a prvotriednym asfaltom. Už kvôli tomuto sa oplatilo prísť. Večer prichádzame do hostelu Loch Ness kúsok od známeho jazera. Bývame v drevených chatkách, každá s vlastným veckom a sprchou. K dispozícii celkom dobrá kuchyňka so spoločenskou miestnosťou. V neďalekom obchode nákup polotovarov, večera a spať. Tesne pred spaním hop! Čo to, čo to? Rafkova zadná pneu spľasnutá. Nevadí, nájdeme dieru, dáme knôt a zalepíme. Aha, tuším problém. Súprava na lepenie ostala v Gitkinej motorke v Edinburghu a dieru nie je čím zalepiť. Tak iba núdzovo sprej a zajtra 60 km do Inverness, kde je najbližší pneuservis.

Deň tretí. Najprv do Inverness a späť. A potom Bearnock, Garve, Shieldag, Feinmore, Applecross, Broadford. Najazdených 120 + 260 km.

V škótsku začína život o deviatej a tak sme bez zbytočného náhlenia zavolali do servisu, vysvetlili o čo ide a po súhlasnej odpovedi dámy na druhom konci linky išli ako na hotové. Po hodinke stojíme v servise, technik príde pozrieť o čo ide, povzdychá a zahlási že oni robia len autopneu. To že do telefónu vraveli niečo iné nám nepomohlo. Na druhom konci mesta sme našli naozaj motoservis a tam sa nás ujali. Pneu vyhodnotili ako neopraviteľnú a bolo treba kúpiť novú. Za 150 libier. V duchu som Rafa poľutoval, doma by ju mal pomaly za polovicu. Ale nová pneu je dobrá, ide sa ďalej. Vrátili sme sa pre zvyšok partie k Loch Ness, Marika zatiaľ pofotila jazero.

Loch Ness
Loch Ness

Zvyšok dňa bol ale odmenou za nepríjemnosti. Nádherné slnečné počasie a prejazd Scottish Highland. Kde tu partia diaľkových bežcov, zopár motorkárov a krajina Rob Roya. Nenapadá ma nič iné len nádhera, nádhera, nádhera.

Celý čas jednostopá úzka cesta, tak na jednu motorku s kuframi. Dobiehame Nemcov na motorkách, stojíme s nimi spolu na jednom odpočívadle. Nepoznajú náš slovenský humor – poprosili Rafa aby ich odfotil – a keď už mal ich foťák tak som naňho po anglicky zakričal „utekááj!“. Vyzerali dosť prekvapení.

Po pekných cestách sme prišli až k mostu na ostrov Skye, prvý z ostrovov Vnútorných Hebríd. V mestečku Broadford sme si v skromnom hosteli uvarili večeru, unavení zaľahli a spali do bieleho rána.

Deň štvrtý. Broadford, Lealt, Staffin, Duntulum Castle, Uig. Odtiaľ kompou do Tarbert, ďalej do Balallan, Stornoway. Najazdené 230 km.

Ráno nám pripečený metrosexuálny recepcionár oznámil že nemáme objednané raňajky. Žiaden problém, vytiahol som voucher s potvrdenou objednávkou, samozrejme aj s raňajkami. Sorry, ja to nemám v počítači. Po zmene tónu konverzácie celý splašený priznal, že nám nemá čo dať. Tak sme zmobilizovali posledné vlastné zásoby, na drzovku vzali čo bolo pripravené pre ostatných, najedli sa a poďme ďalej. Spočiatku rovinatá krajina s pasienkami a množstvom dobytka sa mierne zvlní, cesta je členitá horizontálne aj vertikálne. Jazdí sa výborne aj keď je dosť chladno. Dážď? Ani neviem. Chvíľu áno, chvíľu nie.


Väčší problém je benzín. 120 km žiadna pumpa, do prístavu v Uig sa Rafo dokotúľal už len na výpary. Uzimení natankujeme, zjeme polievku. Trajekt chodí raz denne o 14.15 hod. Plavba trvá dve hodiny a počas nich prekonáme asi 6O km. Plavbu sme si veľmi neužili, hmla ako mlieko takmer nič nebolo vidno. Zaujímavé bolo, že na velikánskom trajekte ktorý prevážal autá – väčšinou kamióny- na troch podlažiach, sme boli jediní motorkári.

Prístav Tarbert na ostrove Lewis
Prístav Tarbert na ostrove Lewis


Vylodíme sa v dedinke Tarbert, na ostrove Lewis. Ten je najväčším zo skupiny Vonkajších Hebríd a zaujímavé je, že má dve mená. Juhozápadná časť sa volá Lewis, severovýchodná Harris. V slabučkom daždi prechádzame celý ostrov bez zastávky až do hotela Crown Inn v jedinom meste ostrova Stornoway. Je to najdrahšie a vraj najlepšie ubytovanie celého výletu. Izby fajn a opäť to známe „máme ale nefunguje“. Tentokrát kuchyňa. Sanitárny deň. Žiadne jedlo. Nevadí, aj tak sme chceli nakúpiť potraviny. Ale je nedeľa a tu to znamená že je všetko zatvorené. Mesto s prístavom, letiskom, centrum ostrova. Zavreté obchody, reštaurácie. Zásoby nulové, ostal len hlad. Ale po dlhšom putovaní v dáždiku malá ázijská reštaurácia predsa len zachránila náš tím. Potom pohár obľúbenej Lagavulin a spať.

Deň piaty. Len tak po ostrove. Najazdených 200 km:

Tento deň bol pôvodne plánovaný ako oddychový. Ale keď po raňajšom daždíku zasvietilo slniečko – bolo rozhodnuté. Najprv na vopred zaplatené perfektné škótske raňajky, potom do sediel. Miesto zaplatených bohatých raňajok sme dostali opäť tzv. „continental breakfest“ s vysvetlením „Sorry, máte pravdu, ale sanitárny deň neskončil. Nemôžem nič robiť.“ Nevadí, dojeme a padáme von. Slniečko svieti a my pálime po slatinách uzučkými cestičkami do skanzenu s Black cottage houses, historickými kamennými domčekmi na brehu mora. Mimochodom, dajú sa prenajať. Pár fotiek, trošku oddychu a nasleduje ďalšia pozoruhodnosť. Niečo ako Stonehenge na hebridský spôsob. Viac tisícročí staré obradné miesto s osadenými obrovskými kameňmi – Callanish Standing Stones.

Callanish Standing stones na ostrove Harris
Callanish Standing stones na ostrove Harris

Deň sa prehupol do poobedia a my sme dorazili k cestičke zvanej Golden Road. Uzučká cesta hadiaca sa tesne popri pobrežných skalách, čo tvoria miniatúrne fjordy.

Miestami je široká snáď len dva metre. Názov „Zlatá cesta“ dostala kvôli tomu, že bola jej výstavba nesmierne drahá. Možno ju staval Váhostav. Táto cesta dlhá okolo 50 km, patrí k najkrajšiemu čo sme v Škótsku videli.

Deň šiesty. Zo Stornoway trajektom do Ullapool, Inverness, Aviemore. Najazdené 250 km:

Ráno vstávame pred šiestou, o pol siedmej musíme byť v prístave. Raňajky zase kontinentálne, napriek tomu že majú byť škótske. Vraj je ešte priskoro. Milé dievčatko – čašníčka vidí že sme nasratí, raňajky zúžili znovu a už sme nedostali ani chlieb. Po dôraznom upozornení priniesla každému z nás dva trojuholníčky toastového chleba a s úsmevom sa opýtala či ešte niečo môže priniesť. Na otázku čo majú, povedala že už nič.

Trojhodinová plavba trajektom skončila v Ullapool a odtiaľ sa naše cesty delia. Marika odchádza domov o dva dni skôr ako Rafo a tak ju Peťo viezol naspäť do Edinburghu. Rozlúčili sme sa a dvaja s Rafom sme zamierili do Cairnghormského národného parku. Nikdy som si neuvedomil, že aj na krásu sa dá zvyknúť. Okolie si už ani veľmi nevšímame a za občasného dažďa prichádzame do centra tohto kúta škótska, mestečka Aviemore. Hory, hotelíky, bary, obchody. Keďže bývame v hosteli s peknou kuchyňou, nakúpime suroviny a fľašu vodky. Kým sme večeru uvarili, vodka bola fuč. Malá exkurzia po miestnych baroch pozdvihla náladu a ráno s trošku ťažkou hlavou balíme.

Deň siedmy. Aviemore, Inverness, Edinburgh. Najazdených 340 km:

Dnes je naplánovaná návšteva hradu Balmoral, letného sídla kráľovskej rodiny. Ale keď vyjdem na parkovisko, nestačím sa diviť. Z mojej zadnej pneumatiky trčí kord, je úplne nepoužiteľná. Asi som podcenil váhu troch kufrov, guma je v háji.

Pneu na odstrel
Pneu na odstrel


Do Edinborghu už na nej nedôjdem, Inverness s „naším“ motoservisom je od nás 60 km. Je rozhodnuté, ideme tam. Keď nás uvideli, zodvihli od prekvapenia obočie a pani za pultom s kľudom Angličana prehlásila, že dnes to nepôjde. Majú veľa roboty. Po chvíľke ukecávania to domáci týpek už nevládal počúvať a prepustil mi svoje miesto. Vysolil som 155 libier, dostal novú Michelinku a chvíľku po obede vyrážame. Inverness je rozľahlý a prejsť cez celé mesto trvá viac ako pol hodiny. Po pár minútach začnem trošku skúšať novú gumu a na moju zlosť nestojí za nič. Zadok uteká, na kruháčoch motorka padá do zákruty. O chvíľu ma Rafo predbieha a ukazuje že mám defekt. Zastávka na pumpe – guma poloprázdna. Trčí z nej kamienok. Ja blbec som ho povytiahol a vzduch za pár sekúnd unikol. Vrátili sme sa horko ťažko do servisu. Chlapci mi tam za všeobecného veselia a poplatok 30 libier opravili ten defekt naliali kávu a o pol štvrtej konenčne poslali do čerta.
Balmorall už nestíhame, preto najkratšou cestou do Edinburghu.

Deň ôsmy. Najazdené 0 km:

Dnes Edinburgh. Shuttle bus nás odváža do centra a my sa púšťame ďalej po meste pešo.

Jedna historická budova strieda druhú. Na skale stojí hrad a pod ním začína ulica Royal Mile. Tá spája hrad s kráľovským sídlom Holyrood Palace.

Bránička do kráľovninho sídla, Edinburgh
Bránička do kráľovninho sídla, Edinburgh


Holyrood je prístupný verejnosti, výnimku tvorí obdobie, keď sa tam zdržujú členovia kráľovskej rodiny. A to bol náš prípad. Na bráne nenápadný plagát oznamujúci, že sa tu práve zdržiava jej výsosť s manželom. Pred bránou stoja dvaja usmievaví policajti a fešná blondína v uniforme vysvetľuje okoloidúcim, že dnes sa dnu nedostanú. Za bránou pod prístreškom stojí čierny Rolls a dva Land Rovery. To je všetko. Žiadne zábrany, kordóny davy ochrankárov. Traja poliši pred kovanou bránou. Na druhej strane cesty stojí Škótsky parlament. Vstup voľný, aj keď nie lacný. Je týždeň po hlasovaní o brexite, škóti by síce radi ostali v Únii, ale neprehlasovali Angličanov. Napriek tomu všade kľud , akoby sa nič nebolo udialo.

Ozaj, prešli sme celé Škótsko a časť Anglicka a nevideli sme ani raz hliadku čo by zastavovala motoristov. Radary monitorujúce nebezpečné úseky sú označené tabuľou aspoň tisíc metrov vopred. Kamery sú umiestnené nad cestou na veľmi dobre viditeľných žltých stĺpoch a zvyčajne nemerajú momentálnu rýchlosť ale priemer za niekoľko kilometrový úsek. A je to pod nimi napísané na veľkých tabuliach.

Deň v meste uplynul ako voda, najedli sme sa v krčme pre domácich, popozerali chlapíka s gajdami na ulici, folkrokovú kapelu na námestí, krásne parky a už tu bol náš shuttle bus. Zajtra ráno vezieme Rafa na letisko a my ešte deň ostávame, náš trajekt odchádza až pozajtra.

Deň deviaty. Edinburgh, Jedburgh Abbey, Edinburgh. Najazdené 160 km:

O pol šiestej ráno mám odviezť Rafa na letisko. Vstaneme v pohode, letisko je vzdialené 13 kilometrov, premávka nevypočítateľná ale pol hodiny by malo stačiť. Sadneme do auta a ups – batéria úplne vybitá. A tak rýchlo pre prilby, vybrať moto z garáže a davaj na letisko. Rafo odletel a čo s načatým dňom? Malý výlet do Jedburgh Abbey - Jedburgského opátstva nás nijako zvlášť nenadchol . Jazda po rovinatom vidieku, nudné cesty druhej triedy. Zrúcaniny opátstva sme si prezreli spoza plota, 16 libier vstupného za osobu sa nám zdalo celkom dosť a zrúcaninu bolo vidieť aj spoza plota.

Pri poobedňajšom návrate sme ešte chytili jediný ozajstný lejak celého výletu. Tentokrát sme zmokli naozaj. Už sa nám nechcelo dávať nepremok, veď cez mesto prebehneme. Uhm, samá červená a najviac mokneš keď stojíš. Kašľať na to, nakúpime jedlo na večer a cestu, naložíme motorky na príves a relax. Pred nákupným strediskom Morrison sme na krytom parkovisku odstavili motorky a vošli do supermarketu. Nakúpili, zaplatili a pri východe nás čakal SBSkár. Hello boys, niekto sa Vám pokúsil ukradnúť motorky! Nebolo nám všetko jedno – dobehli sme k motorkám, ale obe stáli na mieste. Ja som obišiel dobre, chlapci asi hľadali rezervný kľúč a tak mi vytrhli zadné sedadlo. Ale na Peťovom bavoráku zničili tí debili káble aj s polovicou spínacej skrinky. Tak som zbehol pre príves, naložili motorku a vrátili sa k hotelu. Pomaličky naložili motorky, dali po jednom pive a zaľahli. V hlave sa mi už premietala cesta domov. 2500 km rýchlosťou do 90 kmh. Spolu s trajektom viac ako 40 hodín cesty.

Deň desiaty, jedenásty. Návrat domov. Edinburgh, Uig, Rotterdam, Dunajská Streda. 2400 km:

Ráno štart a návrat začal. Nuda, nuda, nuda. Jediné spestrenie bola sprostá piksla securiťáčka v prístave Hull, kde sme sa naloďovali. Videla 12 metrov dlhú súpravu Jeepu a prívesu s piatimi motorkami, tak si nás vybrala na bezpečnostnú prehliadku. Ženská natlačená do čiernej kombinézy vyzerala ako penzionovaná absolventka osobitnej školy . Dôkladnú prehliadka začala tým, že mi rozkázala otvoriť prednú kapotu. Strčila nos do motorového priestoru, popozerala si motor a spokojná odstúpila. Obišla auto a vraví. Ste horolezec? Nie. Prišiel ste do Británie na poľovačku? Nie. Máte nôž? Áno. Tak mi ho ukážte. Vytiahol som môj nádherný vreckový nožík zdobený slonovinou a striebrom. A tá fuchtľa mi vraví – musím Vám ho vziať, podľa anglických zákonov nesmiete mať pri sebe nožík s poistkou. Ja že si robí srandu, maličký nožík a ja mám prejsť ešte 50 metrov a opúšťam Anglicko. Nič mi nepomohlo, ani úsmevy ani nadávky. O svoj nožík som prišiel a SBSkárka zase raz ochránila monarchiu.


A potom už len diaľnica, diaľnica, diaľnica. Únava, únava, únava. Z Rotterdamu nám to trvalo ešte 20 hodín . Doma som sa tri dni na motorku ani nepozrel, potom som ju vyčistil a vybehol len tak na ľahko previezť sa v 33 stupňovej horúčave . Ach zlaté Škótsko! Príjemných 20 – 22 stupňov, žiaden pot, ale ani zima. Hneď by som išiel naspäť.

Zhrnutie:

Okrem posledného dňa, neľutujem ani jediný meter cesty. Trasu sme mali zvolenú dobre, len ubytovanie budem najbližšie hľadať inak. Hotely všetkých kategórií sú hriešne drahé. Riešením budú asi Youth Hostels - len ich treba správne vybrať. Niektoré sú mizerné, iné celkom obstojné. Napriek názvu tam zďaleka nebývajú len mladí ľudia. Je to bežné low cost turistické ubytovanie, vždy so slušne vybavenou kuchyňou. Večere aj raňajky sa tam dajú pripraviť jednoducho. Ceny za benzín a jedlo v obchodoch sú v librách také isté ako u nás v eurách, alebo trošku vyššie. Akékoľvek jedlo s jedným nápojom hoci aj v lacnom bufete začína pri 10 librách. Ešte aj škótska je tam drahšia ako u nás. Prevoz motoriek je mojím pohľadom správny kompromis, na prepravníku sme ich viezli 4000 diaľničných km, ďalších 1000 trajektom. Na mieste sme najazdili 2200 km - spolu teda viac ako 7000, čo by na dvoch kolesách za 8 dní bolo celkom dosť. Jazdili sme len po asfalte, aj keď hlavne na ostrovoch ten povrch nebol žiadna sláva. Úzke cesty a ľavostranná premávka vyžadujú pozornosť, ale bežný motorkár ich zvládne bez problémov. Za tých niekoľko dní sme videli krásne miesta, stretli milých ľudí, jazdili na úžasných cestách. Je to úplne iný svet ako Alpy, Dolomity alebo Balkán. Je to jednoducho Škótsko. Treba ho vidieť, cítiť, zažiť. Dnes už viem, že ak nájdem parťákov, urobím všetko pre to aby som tam išiel zas.

Pridané: 24.10.2016 Autor: Andrej Bartoš pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (8 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (12)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Adamoto KTM

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2019 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 168531 | Včera: 237909