Ako sme začali cestovať po Európe

Motorky ma sprevádzajú takmer celým životom. Prvý pionier v dvanástich, neskôr v sedemnástich vytúžená Jawa 350. Mala presne toľko rokov čo ja, ale pre mňa to bola najlepšia motorka na svete. Keď som svojmu okoliu prezradil, že na nej pocestujem do Varšavy, poradili mi aby som sa dal vyšetriť. "Tá stará haraburda Ti nevydrží ani po Nitru". Ale vydržala. Až do Varšavy. A aj späť. Potom prišli iné starosti a radosti. Rodina, deti. Ale keď trošku povyrástli, prišla prvá Suzuki. Potom ďalšia, potom Yamahy, Ducatky. Jazdy okolo komína, potom trošku ďalej, - Maďarsko, Rumunsko, Rakúsko, Taliansko, Chrovátsko, Poľsko, Česko. Vždy najprv stovky kilometrov otravných presunov a potom jazda vo vybraných regiónoch. Až raz opäť prišla zima a s ňou absťáky, sny a plány. Ako sa vyhnúť nudným presunom? Ako cestovať ďalej? Mnoho tisíc kilometrov? Odvezme motorky, my poďme autom. A vyskúšajme to v Rumunsku.

Motorky naložené.

A tak jedného krásneho rána začiatkom leta sme dali frťana v Dunajskej Strede a večer už ďalšieho v rumunských Južných Karpatoch. Po večernom žúre sme ráno odpočinutí sadli na motorky a poďme do hôr. Aj keď mi nebolo všetko jedno. Ja som sedel na 150 koňovej Yamahe, za mnou dva skútre Honda 150, za nimi začiatočníčka na Monstri 900. Zvyšok partie bol štandardný. Kawasaki, Yamaha, Moto Guzzi. Ale skútriky nesklamali, Ducati girl sa tiež ukázala ako bojovníčka. Zvládli sme Fagaraš, Transalpinu, zvyšných 1400 km po Rumunsku ale hlavne spoločnú jazdu a vzájomnú toleranciu.

Východná strana Fagarašu

Naučili sme sa, aká môže byť optimálna dĺžka dennej trasy, že niekedy 300 km za deň je nič a niekedy viac ako dosť. Po návrate domov prišlo k veľkým výmenám techniky a na ďalší rok už bola partia motorizovaná optimálne.

Začiatkom ďalšieho leta sme odleteli do Španielska, okúpali sa v Stredozemnom mori, večer čo to popili a ráno cez prvé stúpania do Andorry. Ubytovali sme sa v motorkárskom pube v centre mesta a poďme do večerného kniežatstva. Ráno rýchle raňajky a potom už sen motorkára, nekonečné horské cesty a najvyššie položená asfaltová cesta v Pyrenejách - priesmyk Port de la Bonaiqua.

Zaslúžená káva 2000 metrov vysoko.

Túto noc sme strávili v Španielsku. Štvrtý deň sme si užili menej štítov, ale o to malebnejšie pahorkatiny. V skalnom mestečku Alquezar, akoby sme sa vrátili o storočia späť. Oddych v tieni stromov, ľadové gazpacho, litre minerálky a ďalej smer Francúzsko. Na piaty deň sme navštívili Lourdy a večer namočili nohy v Atlantiku.

prechod zo Španielska do Francúzska

Nasledoval zaslúžený odpočinkový deň, leňošenie pri bazéne alebo oceáne. Poobede sme vybehli do neďalekého Biarritz, potom večerné túlačky a poďme do perín. Zajtra opäť ťažký deň. Ráno návrat do Španielska, nekonečné serpentíny a večer nádherné ubytovanie vysoko v horách, v typickej pyrenejskej kamennej stavbe. To čo sa dialo nasledujúci deň bolo už fakt pre silné povahy. Osem priesmykov za jeden deň. Kmeť našej partie Šani stovky zákrut na jednej zo zastávok zhodnotil slovami "už by ten po..baný kolotoč mohol aj skončiť" (a to som zreprodukoval veľmi jemne). Potom opäť Francúzsko, chatky v Saint Girons, jašenie v bazéne a ráno prvý daždík. Obliekli nepremoky a o hodinku ich už spotení vyzliekali. Slniečko sa vrátilo a sprevádzalo nás až po pobrežie stredozemného mora. Posledný deň výletu. Kúpanie, spoločná večera, dopíjanie skrytých zásob. O siedmej ráno odlet a o desiatej už kávička v Bratislave.

Zážitky doznievali dlho, ale poznáte to. Koniec sezóny sa blíži - nepôjdeme ešte niekam? V októbri, keď u nás už pršalo a fúkalo sme zažili s novými kamarátmi neskoré leto na Sicílii. Sadli sme do auta, motorky naložili na príves a po 35 hodinách sme mali za sebou viac ako 2000 kilometrov jesennou Európu. Prvý šok prišiel už po výjazde z trajektu v Messine. Naša jedenásť metrová súprava široká viac ako 2 metre sa dostala do úplne šialenej sicílskej mestskej premávky. Jazdné pruhy? Červená na semafore? Prednosť v jazde? Zabudnite. Ak si niekto myslí, že u nás sú v mestskej premávke motorkári drzí, nech ide na Sicíliu. Tam kde sa mojím pohľadom už motorka nemohla zmestiť, sa bežne natlačili ešte tri skútre. Aj neskôr v niektorom z pobrežných miest, ktoré som prechádzal už na motorke s bočnými kuframi sa na mňa v medzere medzi autami natlačil skúter tak, že sme sa za jazdy dotýkali. Nakoniec sme jeden druhého zablokovali a museli zastať. Keď jazdec obrátil hlavu ku mne, objavila sa fúzatá, pokojná tvár zrelého šestdesiatnika. S úsmevom povedal to svoje "scusi" a pustil ma do predu, akoby sa nechumelilo.

Cesty a cestičky.

Musím povedať že Sicília je neuveriteľná. Tisícročnú budovu - minimálne kostol - nájdete v každom mestečku. Vo vnútrozemí sú pred kaviarničkami stoličky na chodníkoch, na nich sedia starci s fajočkami a zvedavo si obzerajú prišelcov. Kaviarničky pre domácich sú úplne iné, ako tie pre turistov. Zariadením pripomínajú skôr naše "socialistické" pohostinstvá, ale všade vám pripravia úžasné obrovské capuccino s koláčikmi a zákuskami za babku. Nakoniec z toho vznikol rituál, namiesto obeda sme odstavili motorky vedľa cesty pri kaviarničke, najedli sa koláčov, spláchli kávou, občas zapálili cigaru a tak ako je to tam zvykom, bez náhlenia pomaly vyrazili ďalej. "Povinnú jazdu" - čiže návštevu pamätihodností na Sicílii nie je možné vynechať. Dejinami to tam vyslovene dýcha.

Údolie chrámov a Karol.

Syrakúzy, Agrigente, Palermo, Taormina a nespočet ďalších. Pobrežia troch morí, Tyrhenského, Jónskeho a Stredozemného, nezabudnuteľná Etna, vnútrozemské uzučké cesty po pahorkatinách, ovce, kravy, kone a kde tu aj býk popri ceste. Za týždeň prejazdená celá Sicília. A zase únavný presun autom cez pol Európy, 37 hodín jazdy - tisíce kilometrov v lejaku a nečase - a návrat do nevľúdnej jesene.

Dnes už máme k dispozícii vlastné prepravníky pre deväť motoriek a plány na rok 2016. Aby sme ich čo najviac využili, hľadáme stále nových parťákov na podobné cesty. Začiatkom mája poletíme do Neapola, odtiaľ na motorkách cez Pompeje, pobrežie Amalfi, Kalábriu, Messinskú úžinu opäť na Sicíliu. Prejdeme Taorminu, Syrakúzy, Agrigente, Corleone, Palermo, ale aj trasu Targa Florio, neznáme malebné vnútrozemské mestečká a potom späť do Neapola.

V druhej polovici júna letecky do Edinburghu, odtiaľ na motorkách cez Škótsku Vysočinu a trajektom na hebridský ostrov Skye. Potom ďalší ostrov Harris a návrat do Škótska. Krížom cez národné parky Škótska, historické hrady a zámky, starobylé mestá, nekonečné úzke kľukaté asfaltky. Posledný večer v Edinburghu a znovu odlet.

Stred júla bude patriť opäť Pyrenejám. Poletíme Do Gerony, jeden deň sa zdržíme pri mori a potom prvotriedny asfalt na horských cestách cez Katalánsko, Andorru, Aragónsko, Navarru do Biarritz na atlantickom pobreží. Deň oddychu pri mori a cez francúzske Pyreneje späť do Lloret de mar. Deň kúpania a trojhodinový let do Bratislavy.

August opäť v mojom obľúbenom Rumunsku. Fagarašský priesmyk, Transalpina, hrad Bran, Sinaia, Bicazská úžina, pamiatka UNESCO - Sighisoara, Brašov.

Zviezť sa s nami môže každý kto má motorku, vie a smie na nej jazdiť, má rád spoločnosť a aký taký pocit istoty. Príjemný je aj pocit, že v prípade nepríjemností, či už nehody alebo poruchy má kto pomôcť. Už vlani sme tu diskutovali na tému či motorky voziť, či na nich prekonávať aj presuny z domu do cieľovej destinácie. Každému vyhovuje niečo iné, pre nás je optimálny tento spôsob. Samozrejme, nikto z nás nepôjde na všetky cesty. Ale vybavenie (špeciálne prívesy) máme nakúpené, tak ho chceme využiť. Preto hľadáme parťákov, ktorým sa náš spôsob cestovania páči - ozvite a pridajte sa k nám. Každý správny motorkár je vítaný.