MiniBalkanTrip 2015 3/3

7.deň – Užice – Čačak – Topola – Kučevo – Donji Milanovac – Orsova – Baile Herculane – Cerna Sat

Ďalší deň bol v pláne len tranzit cez Srbsko do Rumunska. Jediným cieľom bol pamätník pri meste Užice. Ráno vyrážam z kopcov dolu na cestu 28 a nedarí sa mi trafiť odbočku na 173, tak sa pár kilometrov vraciam. 173ka je celkom zábavná cesta. Dovedie ma zase na 28mičku, severne po ktorej pár kilometrov je pekný pamätník. Rozjímam a fotím v nádhernom slnečnom počasí. Báťa tu neúmorne kosí trávnik okolo a pôsobí to tu veľmi kultúrnym dojmom.

Potom sa už kúsok vraciam po 28 a križujem Užice. Zvláštne mesto. Pokračujem hlavným ťahom na Čačak a Topola v duchu čistý tranzit. Pred Topolou ma zaujme násyp, ktorý pôsobí ako duna. Zastavujem a je tu okrem iného zákaz fotenia. Tak to fotím a idem ďalej. Niekde po ceste zase zle odbočujem, čo zisťujem keď sa objavím v dedine Trnava. Trochu medzidedinských spojovačiek a som zase na svojom ťahu. Ďalej smer Smederevska Palanka, pracovne premenovaná na Smradlavá, lebo som sa to vždy snažil nebezpečne dlho a väčšinou neúspešne a hlavne zbytočne rozlúštiť na tabuliach. Na výjazde z mesta po 147 obchádzam gigantický vojenský park plný tankov, diel a všemožnej techniky. Stihnem 2-3 fotky a už ma vyhadzuje službukonajúci vojak. Potom som sa tešil na zapadnuté dedinské ťahy, ktorými som prechádzal smerom na Kučevo a Majdanpek. Tu sa Srbi nijak nezaoberajú s tým v akej vzdialenosti pred alebo po dedine je značka ktorá ju ukončuje. Ak vôbec. To znamená, že svoj jazdný režim, ktorý má pracovný názov „rumunský“ od miesta vzniku mením na „čo hlava dovolí“, ale asi mu budem musieť vymyslieť chytľavejší názov...

Aby som to vysvetlil. V Rumunsku sme kedysi postupne pri cestovaní ustálili dedinskú rýchlosť niekde medzi 70-80 tacho, pretože by tam človek slovenským štýlom jazdy jednak zostarol a druhak pravdepodobne prišiel rýchlo k úrazu, pri zrolovaní kamiónom. Tu v Srbsku som ale prechádzal niekoľko kilometrov pomedzi kukuričné pole 80 kým začala skutočná dedina alebo šiel 80kou prázdnotou aby som následne zistil, že skrátka len chýbala ceduľa konca dediny. Netrvalo teda dlho kým som začal jazdiť rýchlosťou prispôsobenou „najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať.“ To znamenalo do 120 mimo domy a 50-90 pomedzi domy podľa toho ako ďaleko od cesty boli, prípadne naznačovali osídlenie. Poznáte to.

Týmto štýlom prichádzam až ku baniam pred dedinou Majdanpek. Tu sa asfalt zase končí a do kopcov stúpa veľmi ale skutočne veľmi prašná alebo štrková cesta. Obchádzam ďalšie duny, sem sa skočím aj prejsť. Materiál je sypký ako hladká múka. Nechcel by som v tom zapadnúť s motorkou. Prejazd je ale veľmi zaujímavý, z kopca vidno okolité hory a baňu. Cool.

Klesanie už je po nekonečnej asfaltke k Dunaju, ktorý je v týchto miestach už skutočne mohutný. Nudnou cestou 34 idem po jeho brehu a vravím si, čo všetci opisovali na tej ceste okolo Dunaja, však to je šialená nuda. Potom som zbadal priesmyk a začalo to dávať zmysel. Nejaké foto a stretko s 2 motorkármi. V tuneli strácam slnečné okuliare, ale našťastie som na to rýchlo prišiel a našiel ich a dal dohromady.

Valím ďalej po brehu až ku hraničnému prechodu na hrádzi alebo čo to je a beriem smer Rumunsko a za čiarou zase naspäť proti prúdu do Orsova. Tu idem vybrať rumunské Leily a do potravín. Starenka odo mňa žobre peniaze, že je hladná. Dávam jej nejaké ovocie a drobnosti, ktoré nechcem a ona odmieta. Nuž asi je skutočne hladná.

Ďalej idem po ceste E70 smer Caransebes, pracovne premenovaný na Cranberries z dôvodov rovnakých ako Smradlava Pálenka. O kúsok už odbočka na Baile Herculane do doliny. Tu to okolo Lacul Prisaca celkom žilo. Boli nejaké gest housy a všade plno ľudí. Ja idem ďalej lebo ma láka Lacul Valea lui Iovan vyššie v horách za dedinkou Cerna Sat. Cestička je parádna a ja dôjdem na rázcestie, kde ide cesta 66A na Cerna Sat. Je zjavné, že je to šotolina a jemne ma to zneisťuje, pretože je to k jazeru zhruba 40km a čas už je pokročilý. Povrch ale celkom v pohode, dá sa ísť celkom rýchlo, diery sú malé. Za dedinou Cerna Sat je dokonca cesta z betónových panelov ako náš Turčiansky tankodrom.

Prechádzam jedno fajn miesto na kempovanie s vidinou parádnej kempovačky na brehu jazera. Bohužial po príjazde k jazeru som zistil, že to je vodná nádrž s prudkými brehmi všade naokolo, takže epické kempovanie sa nekoná. Vydal som sa teda do zákazu, ktorý dúfam, že je formálny a nie „hardvérový“ v podobe neprejazdnej cesty. Cesta vedie lesom, slnko už zašlo za svah v ktorom idem, svietim si diaľkovým. Miestami trošku hravého blata, ale zvládam. Vzhľadom na to, že nepršalo už niekoľko týždňov tak som prekvapený. Cesta sa nie a nie vymotať z lesa a toto lesné dobrodružstvo pokračuje asi 15km až na druhý cíp nádrže. Tu stretávam skupinku kempujúcich turistov, ktorí sa ma pýtajú aká dlhá je cesta do najbližšej dediny. Niektorí sú už značne podgurážení. Les ale mizne a ja to skúšam ešte ďalej. Cesta trochu vystúpi do svahu a otvoria sa nejaké výhľady. Svetla je už ale málo a fotky nestoja za nič. Sklesám to až ku dalšiemu cípu nádrže na križovatku z ktorej vidím niekoľko kempujúcich skupiniek. Konečne nájdem vhodné nenáročné miesto na spanie. Poblíž kempujúca Rumunska rodina potvrdzuje, že tu kempovať kľudne môžem. Robia riadnu vatru a ja nechápem ako sa tam dostali s Opelom Astra a Agila.

Sumár 533km

8.deň – Vulcan – Bumbesti Jiu – Novaci – Transalpina – Brezoi – Cartisoara – Transfagarasan – Curta de Arges – Poiana – Brezoi - Voineasa

Ráno sa budím skoro. Dnes mám v pláne prejsť aspoň Transaplinu. Vyrážam od vodnej nádrže a stúpam kamenistou cestou do kopcov. Cesta vedie prevažne lesom a sem-tam sa otvoria výhľady na okolité kopce. Neveriacky stretávam niekoľko naložených Dacii Logan. Ona cesta ako celok nie je nejako extra náročná ale sem tam sa nájdu kamenisté technické pasáže alebo prudšie výjazdy. Ja osobne by som sa sem osobným autom asi nepustil no. Cesta stúpa od úrovne nádrže v cca 700mnm až do 1270mnm, kde je nádherné sedlo s miestom na kempovanie. Odtiaľto už len klesá až do Campu lui Neag tesne pred ktorým začína asfalt. Z rána teda pekných 40km offroadu.

Ďalej už teda postupujem celkom rýchlo. Míňam niekoľko menších miest. Stojím v meste Vulcan v pekárni pri ceste a kupujem rôzne druhy pečiva a vodu. Po nezdravých sladkých raňajkách pokračujem po 66A až po hlavný ťah E79 kde sa vydávam južne smer Targu Jiu. Cesta vedie kaňonom rieky Jiu a je v rekonštrukcií. Rumuni ale pracujú na mnohých úsekoch paralelne, takže im to celkom odsýpa. Akurát sú všade semafory. No tento prechod autom musí trvať neuveriteľne dlho. Na motorke červenú neriešim. Vždy sa s autami v pohode obídeme. Cestárske rodeo končí až tesne pred mestom Bumbesti Jiu, ktorého názov mi vždy vyčarí úsmev na tvári. Mr. Boombastic, say me fantastic... ach to boli časy :-)

Od bombastického Jiu po lokálkach na Novaci s využitím mixu rumunsko-srbského jazdného režimu. V Novaci zháňam ešte benzín a vyrážam do hôr. V kopcoch vidím oblaky, dúfam, že si robia srandu. Ja tu celý deň trpím horko a slnečné počasie a zrovna hore má byť zatiahnuté a potenciálne pršať? No idem. Cesta fajn stúpa a stúpa, prechádzam dedinkou Ranca, kde neodolám rumunskej ciorbe. Hore je zjavne oblačno a bolo už aj pár kvapiek, takže dávam počasiu šancu si to trochu vylepšiť kým sa najem. To sa nestalo a tak stúpam v pochmúrnom počasí hore. Na vrchole je dosť oblačno ale po prejazde na druhú stranu kopca sa to zlepšuje. Nie je to úplná fasa, stále je na oblohe dosť oblakov, ale sem tam už aj slnko vykukne, takže je to taká semi-fasa,. Robím zopár mikrooffroadových odbočiek a fotím parádne kopce. Tu by sa dalo hodne potúlať mimo asfalt.

Po rozjímaní valím dolu ale na novom asfalte sa nejak necítim úplne fajn. Sklesám príjemnou cestou až do Lotrului a dávam sa po 7A na Brezoi. Cesta sa razom zmení. Je rozbitá, zvlnená, miestami bez varovania v zákrute bez asfaltu. Skrátka taký ideálny typický rumunský mix pre GS. Objazd Lacul Vidra si strašne užívam. V klesaní na Voineasa si všímam jedno vhodné miesto na kempovanie. Voineasa len prebehnem a vlastne celú cestu na Brezoi ma nič nenadchne. To ešte neviem čo ma čaká na hlavnom ťahu na ceste 7 na Sibiu. Nefalšované kolóny kamiónov, poprekladané osobnými autami. Všetci idú hodne nalepení na seba, zle sa to predbieha. Príjazd na kruháč pred Sibiu je vykúpením. Na pumpe dávam zmzku a nejaké chladené nápoje. Slnko po zlezení z Transalpiny zase dáva a je vysoko cez 30 stupňov.

Beriem to po ceste 1 a odbočujem na 7C známu ako Transfagarasan. Som prekvapený zo slabej premávky, čakal som že to tu bude viac žiť. To je ale dobre. Negatívne som ale prekvapený zase z oblakov v kopcoch. Výjazd na Transfagarasan bol fajn, príjemne ma prekvapil. Hore je preplnené parkovisko, tak nezastavujem a stojím na parkovisku za tunelom. Tu sa znova zhoršuje počasie a počas zostupu mi začína regulérne pršať. Protestne nedávam nepremok a očakávam, že to hneď prejde. No, neprešlo. A tak som celý mokrý, aspoň doklady som zachránil. Za priehradou už neprší a znova sa otepľuje. Cez dediny sa snažím trochu preschnúť v stoji.

Zvečerieva sa a rozmýšľam kde to dnes zložím. Z Curta de Arges, ktorý som si pracovne premenoval na Kurta de Egreš mi mapa ukazovala bielu cestu cez Poiana takmer rovno do Brezoi. Tak reku vyskúšam, a možno po ceste niekde zakempím. Po odbočke na Suici bolo hneď jasné, že cesta bude pochybnej kvality, pretože na premávku tu neboli zvyknutí. Deti hrajúce na ceste rozličné hry, voľne postávajúci ľudia prekvapene pozerajúci na motorkára, samorejme všadeprítomné kravy ainé domáce miláčiky. Ono to všetko v Rumunsku nie je úplne nezvyčajné ale tá koncentrácia v akej sa mi to tu dostalo dávala jasne najavo, že tu moc nemiestnych nejazdí. Už po chvíli mi z pod kolies mizne asfalt a dúfam, že to takto nebude celú cestu, lebo hodín je dosť a podľa mapy ma čakalo ešte dosť dedín, takže bez možnosti zakempovať. Za kopcom nabieham na asfalt a míňam odbočku na Călimănești a pokračujem na Salatrucu a Poiana. Do Salatrucu vydrží asfalt ale ďalej je to polňačka. Cestou hore fajn, ale cítiť, že tu pršalo viac. Vyškriabem sa do sedla, kde by sa aj dalo kempovať ale je tu mokro a hlavne keby ešte viac zapršalo, tak po blate by sa šlo zle dolu. Vydávam sa dolu a zisťujem, že tu pršalo ešte viac ako na strane, ktorou som šiel hore. Polomŕtve mitasy E07 sú okamžite zapchaté blatom a miestami mám teda čo robiť aby som udržal správny smer. Cesta našťastie neklesá príliš prudko, inak by bolo zle. Potom aj klesá ale už je kde-tu aj nejaký štrk, takže sa to nejako dá. Prejazd dediny Poiana je ale celkom zážitok, pretože tu je veľmi blatisto, kamenisto a rozbitá cesta celkom prudko klesá pomedzi domy. Zaujímavé bývanie :-) No úprimne sa priznám, že som bol rád, keď už som bol dolu. Nemám odtiaľ ani žiadnu fotku. V týchto momentoch by sa hodilo GoPro s externou spúšťou.
Dolu som na rázcestí cvakol sochu hrdého rytiera a valil ďalej po 7D na Brezoi. Cesta ďalej bola veľmi pekná, bolo tu aj veľa miest, kde by sa dalo kempovať ale bolo tak mokro že som sa tam cez trávu neodvážil a hlavne som dúfal, že ďalej bude suchšie.

Dorazil som bo Brezoi, kde som tankol a vydal sa znova po 7A opačným smerom, teda na Voineasa. Svetla už seriózne ubúdalo, tak som sa ponáhľal niečo nájsť. Po ceste som aj našiel pár miest, ale všade bola nejaká ceduľa v rumunštine, hroziaca pokutou 5000 leilí, tak som to neriskoval. Nakoniec svetlo pominulo úplne a tak som to dorazil na miesto, ktoré som si všimol okolo obeda keď som tadiaľto šiel dolu.
Po tme svietiac si motorkou staviam stan a uvažujúc čo ďalší deň, zaspávam.

Sumár 564km

9.Deň – Voineasa – Sebes – Deva – Oradea – Miskolc – Domica – Dedinky

Večer som zvažoval, čo s nasledujúcim dňom. Či potiahnem ešte niekam na sever Rumunska alebo to už strihnem domov. Ani neviem vlastne prečo, ale rozhodol som sa pre cestu domov. Ráno som dorazil fajn cestu 7A do Obarsia Lotrului a vydal som sa na sever po 67C smer Sebes. Čakal som ešte „transalpinsky“ charakter ale bol som sklamaný iba krútiaca sa cesta v lese.

V Sebes tankujem, blbne mi telefón, tak ho reštartujem. Po reštarte ma víta nereagujúca obrazovka „Zadajte PIN“. Ťukám, ťukám a PIN nezadávam. Asi mal toho tiež už dosť. Zo Sebes do Deva krátky úsek diaľnice a z Deva E79 do Oradea. Slniečko opäť nesklamalo a držalo už od ranných hodín teplotu cez 30 stupňov. E79 bola navyše takmer po celej svojej dĺžke v rekonštrukcií. No asi prvé 2 semafory som vydržal čakať na červenú. Ďalších niekoľko desiatok som šiel bez ohľadu na farbu svetla. Problém nastal len keď vpredu čakali na červenú aj policajti. Ale potom kamsi zapadli chvalabohu.

V Oradea som v kauflande minul posledné leily a hor sa do Maďarska. Debrecen, Miskolc padli v hrozných horúčavách. Za Miskolcom sa začali zbierať škaredé mračná, rovnako ako naposledy keď som ho obchádzal. Vtedy sme tomu ušli. Tentokrát to vyzeralo nádejne ale nakoniec som nemal toľko šťastia. Chytá ma riadny lejak. Kým stihnem zareagovať som celý mokrý. Z hlavného ťahu na Slovensko odbočujem ešte severne a chcem prejsť hranicu pri jaskyni Domica. Trochu sa motám po miestnych dedinách, nemám takú podrobnú mapu. Pri jednom otáčaní mám ešte dlhú nohu a motorka je zase na zemi. Našťastie mi ju miestny pomáha zdvihnúť, takže nemusím zhadzovať veci. Tesne pred hranicou je mokrá cesta a zadná pneu sa abnormálne šmýka aj pri brzdení aj pod plynom a musím ísť strašne opatrne. No už má za sebou skoro 18000km, takže zjavne stačilo. Predná pneumatika našťastie drží dobre. Pri Domici ešte šponujem reťaz a potom to už na šupu dôjdem na Dedinky do kempu. U Pelého dám chutnú večeru a zo dve pivká. Telefón sa oživiť nedarí a idem spať.

Sumár 675km

10.deň – Dedinky – Hrabušice – Vikartovce – Važec – Ružomberok - Žilina

Ráno vstávam a je zatiahnuté. Balím veci už len tak hala-bala na cestu domov. Ešte si ju spríjemňujem prejazdom sedla Kopanec, kde som už dávno nebol a potom klasika obľúbenou trasou a od Važca len technickou cestou domov.

Na obed som doma a snažím sa z nefunkčného telefónu vymlátiť fotky a nové kontakty, ktoré som pozbieral po ceste.

Sumár 191km

Záver

Za necelých 9 dní som si strihol také malé Balkánske kolečko. Z Chorvátskych kopcov som bol nadšený, veľa toho ale bolo v lese. Najpríjemnejšie prekvapenie bola Bosna, kam sa určite oplatí ísť, obzvlášť na motorke s ktorou nie je problém cestovať po neasfaltových cestách. Srbsko bolo dosť zvláštne, nejak ho ťažko uchopiť a odporučiť, šiel som ale len tranzit jemne spestrený o bočné ťahy. Rumunsko klasicky paráda, škoda počasia vo Fagaraši.

Určite sa toho dalo po ceste namiešať omnoho viac, ale chcel som skôr takú širokospektrálnu rýchlovku ako detailnú motanicu v jednej lokalite. Celkovo som prešiel bez pár kilometrov 4000km a osobne spokojnosť.