Prvá méta "veľkého cestovateľa"- Rumunsko 2014, alebo kam sa vrátime na jar znova 3/3

9. Deň

487km z 2Mai do Ramnicu Valcea

Najväčšia porcia kilometrov, ráno budíček od Ondreja, ktorý znova spal pod holým nebom. Robíme raňajky, očista, hodíme pár kameňov do mora, ale už sa nemáčame. Vykopávame motorky z piesku a už pomaly smutne si uvedomujeme, že to stáčame domov.

Pôvodný plán ísť po Bulharskej hranici cez Svätú Helenu meníme s tým, že si dáme Transalpinu ešte raz z druhej strany a tentokrát snáď bez hmly a niečo uvidíme. Maroš po pár kilometroch znova opravuje poistku. Vypúšťame to prvý krát za výlet na diaľnicu. Tu asi po 30kilometroch Maroš pridiera motor z extrémneho tepla, zahustí benzín M2T-čkom a valíme ďalej. Narážame na obchvat Bukurešti, STOPku na diaľnici a podobné disciplíny. Nikomu z nás to tu už nejde najlepšie, ja síce nepridieram, ale miesto oleja mám asi už vodu , chalani idú zasa nonstop na vetráku, Milan chladí Jawku vlastným močom. Varíme sa vo vlastnej šťave, ale putujeme ďalej. Dnešok neplánovane končíme v meste Ramnicu Valcea, kde si ideme nakúpiť. Ešte pred vstupom do obchodu ale vidíme, ako sa všade naokolo blýska a len čo vyjdeme s nákupom je tu lejak. S miestnym bufetárom sa snažím dohovoriť, kde by sme sa mohli ubytovať, ten mi však príde, že nevie ani po Rumunsky, nieto ešte niektorou svetovou rečou. S obrovskými ťažkosťami nám odporúča hotel, kam keď sme prišli mali VIP akciu a plnú kapacitu.

Slečnu na recepcii som ale uprosil aby nám niečo zohnala, najlepšie s parkovaním za bránou, tak nám vytelefonovala a naviedla na super ubytovanie. Mokrí do nite parkujeme pod strechou, ktorá dávno neplní úlohu strechy, dohadujeme cenu za skupinu s raňajkami, berieme najnutnejšie, hlavne suché veci a skladáme sa do izieb. Po horúcej sprche ešte dávame pár orosených v hotelovom bare, debatujeme, ale mám toho dosť a idem spať. Chalani opäť raz ťahali tak, aby neostali nič dlžní povesti Slovákov, sedeli pri koňakoch asi do tretej rána.

10. Deň

221Km z Ramnicu Valcea druhýkrát do Petresti

Vstávame na objednané raňajky, kde sa nám ťahúni zdôverujú o ťažkej noci, dávame rýchlu sprchu a vyrážame do sychravého dňa smerom na Transalpinu. Postupne hmla graduje v dážď a neskôr statočný lejak, tak ešte pod kopcom navliekame do vecí nepremokavé aj tepelné vložky. Stojíme znova niekde v ¾ výstupu nahor. Krásny čistý výhľad to teda znova nebude. Človek sa vraj učí celý život, aj tu chalani prišli na to, že vložky nemali akosi dobre zapnuté, premokli na nepríjemných miestach a cítia dosť dobrú zimu. Tomáš zasa žmýka spodky. Varíme čaj, polievky a po hodine sa rozhodujeme, že treba pokračovať. Kupujú teda igelitové vrecia na odpad, obaľujú sa do nich a v takýchto nepremokoch stúpame nahor. Ako ideme vyššie dážď ustupuje, ale je tu hmla, že ideme skoro krokom. Na vrchole väčšina stánkov pre kalamitu (pre nás novinka) zavretá. Tak sa len pošmotíme a pokračujeme smerom dolu. Zastavujú nás anglicky hovoriaci motorkári na endurách, vraj cesta je sčasti zavalená bahnom, sčasti strhnutá, ale hlavne neprejazdná. Vravím si ok, neteší to nikoho, ale chceme to vidieť. Prvý dojem katastrofa, breh vymielala predtým kľudná riečka, brala stromy, ale odchovaní na blatostrojoch po chvíľke konštatujeme, aj vďaka geologickému prieskumu bohatierika Maroša, že by sme to mohli prekonať a síce motorky preniesť.

Najlepšie na tom, že na druhej strane stojí tiež párik endurákov, pre ktorých NIE tiež nieje odpoveď. Tomáš zbledne, ale podvolí sa väčšine, tak začíname tvoriť cestu z konárov a kamenia a s najľahšími motorkami vychytávame muchy. Postupne prenášame ťažšie a ťažšie kategórie sem a tam. Pri konci by nám snáď nerobil problém už ani Peťov Moskvič. Nakoniec prenášame len zvesené kufre a batožinu, robíme spoločnú fotku a s podaním ruky si prajeme šťastný zbytok cesty. Už len čo nám stihli povedať, že ak pôjdeme vpravo, je tam strhnutý most a ak sa vyberieme doľava, je tam rieka tečúca cez cestu.

To ale zvládame relatívne hravo, niektorí z radosti aj dvakrát. Ďalej už len pokračujeme necestou narážajúc na bagre odpratávajúce zavalené cesty k Petresti, kde sme spali predtým 4tý deň. Tu vo dvore každý vykonáva obhliadku svojho stroja, opravuje čo treba a dá sa opraviť. Objednávame osvedčené raňajky za rovnakú cenu, ešte sledujem Rumunské správy, ktoré ukazujú, ako sa záchranné zložky na Transalpine prechádzajú po našej cestičke a ani neviem ako a spím.

11. Deň

429 km po trase Petresti až do Maďarska - Tiszafured.

Po raňajkách sa dohadujeme, či za to zatiahneme a prídeme až domov, alebo ideme piánko a niekde v Maďarsku sa ešte na noc zvalíme. Naše názory sa rozchádzajú, Tomáš ponáhľa a tak vyráža s cieľom prísť dnes až domov, všetci ostatní si užívame koniec dovolenky v pokľudnom tempe. Rýchlosť meníme až so stúpajúcou ortuťou teplomera, čo nás vyháňa prvýkrát za dovolenku na Rumunskú diaľnicu. Tu sa trhám aj ja a vymetám pavučiny z laufu s tým, že ich počkám za našim výjazdom v prvej dedine či meste. Stretáme sa teda v Deve, odkiaľ smerujeme na Oradeu k Maďarským hraniciam. Narážame ale znova na rozkopané cesty prejazdné v jednom pruhu a zastavované semafórmi. Stojíme na obed, po ňom sadáme a po pár kilometroch ide Maroš štýlom plochodrážneho špeciálu tak, že sa mu ledva stíham vyhnúť láme zadnú kyvnú vidlicu a odstavuje do kanála vedľa cesty. Odstrájame batožinu zisťujúc, že toto svojpomocne nespravíme. Okolo chodia rôzne nákladiaky, pickupy, ale my sme v Rumunsku a tak berieme iba Dáciu. Prvú odstavujeme na krajnicu, kde šofér so spolujazdcom ešte ani nestihli z nášho ruky- nohy- grimasy pochopiť, čo od nich chceme a Jawka je už na korbe aj s Marošom a smeruje do najbližšieho mesta do zámočníckej dielne.

Majstri na slovo vzatí aj za pomoci technického výkresu od Milana pochopili, že to treba tu odrezať, toto vyrobiť a sem to navariť.

Ešte pre istotu prevárame Marošov zadný nosič, platíme ďakovných 20€ a lúčime sa. Celú to netrvalo ani dve hodiny, nahadzujeme batožinu a putujeme ďalej. Prechádzame hranice a so západom slnka robíme na nekonečných rovinkách spoločné fotky počas jazdy.

Prichádzame až k modrému fľaku na mape Tiszafured, kde sme dokonca našli kemp. Ukrutne ťažko sa dohovárame s domácim o cene, vypíšeme papiere a tu nám oznámi, že berie iba forinty, ktorých toľko nemáme. Snažíme sa dohodnúť, že zaplatíme v €urách, príp. mu necháme zálohu a ráno behne jeden z nás peniaze zameniť, ale dnes asi zarobiť nechcel. Skladáme sa teda pod stromami kúsok pred bránou kempu. Zakladáme vatru a s úsmevom na perách sa berieme spať.

12. Deň

300 km po trase Tiszafured do Bánoviec nad Bebravou a odtiaľ každý svojim smerom.

Ráno balíme neskoro, voláme domov, že po obede sme doma, tak nám vyráža z domu naproti Milanov a Ondrejov otec. Snažíme sa vyhýbať hlavným ťahom a tak nachádzame jednu z mála naozaj pekných ciest Maďarska. Prekonávame hranice v dedinke Šiatorská Bukovinka a stretáme sa vo Fiľakove, kde stojíme na obed a máme za to, že sme doma.

Súhrn:

• 12 dní na ceste
• 66 hodín jazdy
• 3814 prejdených kilometrov
• Nespočet nových zážitkov

Ale hlavne jedna spoločná túžba pokračovať v cestovaní aj v budúcnosti. Už teraz vieme, že na Deltu Dunaja sa vrátime hneď na jar, avšak celá skupina na Jawách a bez plánovania času, cesty a vôbec... a v lete by sme si radi prešli odľahlé kúty Albánska a okolitých štátov.

Video: Romania tour 2014