Prvá méta "veľkého cestovateľa"- Rumunsko 2014, alebo kam sa vrátime na jar znova 2/3

5. Deň

362 km po trase Petresti - Raul Vadului.

Vstávame zavčasu, zídem dole k vehiklom, a vidím, že jeden majster z jawy zhodené zadné kolo, druhý z moskviča pre zmenu veko ventilov...

Zrevidované, raňajkujeme, pakujeme, drum bun a vyrážame do slnečného dňa smerom k 67C. Cestou naberáme bandasky vody z horského potoka, kilometre na tachometri a metre do výšky pribúdajú, prechádzame pomaly k ospevovanej Transalpine. Príroda parádna, cesty jak by dal. Aj o tom to tu je.

Približne v polovici plánovaného prechodu stáčame smerom na západ smer Petrosani, kde približne okolo obeda rozkladáme poľnú kuchyňu, aby sme si pripravili obed pri parádnom horskom potoku. Moskvičpilot prichádza na to, že na neceste stratil krytku ložiska, na Moskviči tak potrebnú. Skúšame zohnať v Petrosani, ale bezúspešne, tu sa vraky neskladujú, tu sa na nich jazdí, kým to ide. Po oprave pomocou konzervy z paštéky a drôtu vyrážame smer juh, kde narážame na kompletnú rekonštrukciu cesty 1.triedy a semafóry každých 500m... nič príjemné. Putujeme okolo Targu Jiu, aby sme sa cez Novaci znova vybrali do kopca na Transalpinu naprávame si chuť. Na vrchole nám medzi všetkými suvenírmi príde najsympatickejší domorodec pravdepodobne vlastniaci „tiskárnu“ a predávajúci svoje „knihy“. Berieme liter a každý na pamiatku 0,5dl v milej fľaštičke s obrázkom jeho deda brata dcéry.

Celý prejazd poväčšinou v hmle, napriek tomu viac ako pekný. Na „spojovačke“ stojíme na večeru v dobre vyzerajúcom motoreste. Jedlo nás však desí, z rezňou tečie krv, tak po „dohode“ s majiteľom prevádzky odmietam platiť a pokračujeme ďalej na východ. Pár minút po tom to chalanom na Jawách chcípá, zasa suchoty v nádržiach, bandasky riešia. Tankujeme v Brezoi, cielene si nabíjame na ďalší deň a tak sa chceme dokotúľať čo najbližšie ku Transfagarasan. Po dohode, že nikto za jazdy ešte nedrieme a môže ísť ďalej ťaháme neskoro do noci. Po tme sa ale miesto na rozloženie hľadá ťažšie, ako sa môže zdať, zvlášť v takom hornatom prostredí. Po prvom neúspešnom výjazde z hlavného ťahu a narazení na akési doupě bezdomovcov nachádzame po pár kilometroch, večer dobre vyzerajúce miesto. Večer inak ako každý iný, rozkladáme, varíme, debatíme a berieme sa spať.

6. Deň

200 km po trase z Raul Vadului tesne pred Curtea de Arges.

Ráno infarktové stavy, sťahujem nohy pod seba v strachu že mi ich odtne trúbiaci vlak rútiaci sa na mňa. Nie, nemám nočnú moru, spíme iba pár metrov od železničnej trate a rušňovodič nám pripravil budíček na svoj spôsob. Vyliezame zo stanov, Peťo zalieza pod Moskvič a po raňajkách razíme znova smer Transfagarasan.

Okolo obeda sme už na vrchole, popíjame citronádu v miestnom turistickom centre a stretávame bratov čechov z enduro výprav. Stojíme až na mieste, na ktoré, mysliac si, že je to Drakulov hrad vyšliapeme 1500 schodov, hore sme ale okrem pekného výhľadu nič extra nevideli. Drakulov hrad je niekde úplne inde. Cestou dolu ešte kupujeme nejedlé praclíky, z ktorých by aj Drakulovi vypadli zuby. Počas zjazdu zastavujeme na obed, neskôr aj na nákup, nakŕmime psi a pomaly sa stáčame k ďalšiemu cieľu našej cesty Delte Dunaja.

Kemp rozbaľujeme relatívne zavčasu kúsok pred Curtea de Arges pri miestnej priehrade. Večer okrem klasického rituálu zahŕňa aj kúpanie a očistu. Posledná noc v plnom počte.

7. Deň

428km po trase Curtea de Arges - Delta Dunaja (Partizani a niektorí na chvíľku aj o kúsok ďalej)

Ráno nevstávame zavčasu, všetko ide akosi pomalšie a v kľude. Piloti na Moskviči dnes stáčajú domov, tak ďalej pokračujeme bez doprovodného vozidla čiste na motorkách. Predpokladáme kusisko nezáživnej cesty, tak ani nestrácame čas, tankujeme a valíme. Počasie horúce, cesty slušné, tak kilometre pribúdajú relatívne rýchlo. Na moment to preruší len Maroš, ktorému odpadá koleno výfuku. Riešime to skoro bez zastavenia za pochodu a valíme ďalej predstavujúc si spánok pri mori. Dvakrát prevážame seba aj motorky kompou pri meste Braila a civilizácia sa nám stráca za chrbtom. Po nákupe a tankovaní v Tulcea prechádzame rajom na zemi, čaká nás posledných pár desiatok kilometrov k ústiu Dunaja do Čierneho mora. Asfalt sa pomaly stráca, zároveň s ním Tomáš na Fazri v zrkadlách, ale dnes neberieme nič iné, ako more, tak kto môže, chce a cíti sa, bezohľadne valí. Zastaví nás až rampa so značkou zákaz vjazdu a informácia, že Maroš to znova dal a Tomáš to ďalej nedá.

Pri úteku pred psom už hádam aj visiacom na jeho nohaviciach vraj pridáva plyn, letí do jamy, po ktorej ohýba nosič, stráca batožinu, rozbíja svetlo, vypaľuje poistku, .... veľa aj písať. Vraciame sa teda k nim a rozprávajúc si úsmevné historky z cesty necestou sa rozkladáme a otvárame knihu z Transalpiny. Tomáš sa balí do igelitu proti komárom, ostatní sme aplikovali repelent zvnútra, tak pobehujeme v trenírkach. ...dedo vedel čo robí. Sila. Tomáš sa radšej berie spať, my sme to ale zobrali zodpovednejšie a dali sa na Slovákov. Veď vraj poriadne sa treba na*ebať, nie?

8. Deň

200km po trase Partizani- Constanta až na 2Mai a Vama Veche.

Východ slnka sa nám, ako sme si pôvodne plánovali nepodarilo zažiť okrem Tomáša; Ondrej do rána spal pod motorkou, inak celkom príjemná noc. Budíme sa do krásneho slnečného rána, malátne balíme veci a znova kto môže valí späť ku kompe. Tu Maroš znova prichádza na to, že nosič je ohnutý, poistka po stý krát vypálená a chce to riešiť až na kompe, ale pri nástupe na ňu znova stráca väčšinu svojej batožiny.

Tak pekne všetko pozberáme a už sa plavíme späť k civilizácii. Mierime na azda hlavné miesto turistického ruchu v Rumunsku- pláž Mamaia a mesto Constanta, kam prichádzame okolo obeda. Všade drahé autá, preplnené cesty, hotely, lanovky k pláži, ... Nič, čo by sa nám hodilo k tejto krajine a pre čo sme sem šli, skrátka nič pre nás, tak sa len okúpeme v mori a v kraťasoch sadáme na motorky a ideme ďalej smerom k Bulharským hraniciam. Kotvíme až na miestečku zvanom 2Mai, vraj jedno z mála miest v Rumunsku, kde sa dá parkovať a stanovať priamo pri mori. Ešte nám spomínajú pár minút vzdialené Vama Veche, kde to funguje podobne, akurát nebezpečnejšie. Boli sme len obzrieť, ale ostávame na 2Mai. Motorky teda zahrabaváme do piesku a rozbaľujeme stany. Konečne si užívame more naplno, večer sa ešte prechádzame po okolí, na pláži sa robí vatra. Zaspávame spokojní.