Potemkinova dedina 4/6

Cesta dlhá 200 kilometrov na mape vyzerá ako polámaná priamka

Smerová tabuľa ukazuje 370 kilometrov do Petrohradu. Miloš dostáva skvelý nápad. Keby sme chceli dnes dôjsť do Petrohradu, bola by už určite tma. Nemá to zmysel. Zaujímavejšie bude na vlastné oči vidieť najväčšie jazero v Európe- Ladožské. Vyteká z neho rieka Neva, ktorá pretína o pár kilometrov ďalej Petrohrad na dve polovice a vlieva sa do Fínskeho zálivu.

Ale pekne po poriadku. Po Valday nasleduje zastávka v najstaršom ruskom meste Velikiy Novgorod. Historické centrum obsahuje snáď všetky druhy kostolov. Miloš prevracia očami, ja sa vyžívam v každom detaile. Človek by tu mohol blúdiť aj tri dni. Pre nedostatok času musíme zaujímavosti prezerať za pochodu a krásu ruských miest vnímame často len v útržkoch. Je to už raz tak. Prvý kontakt s novou krajinou je letmý, aby som sa nabudúce do nej mohol poriadne zahryznúť. Nedostatok času nás raz zabije!

Pokračujeme po M10 a máme pred sebou 200km. Cesta na mape vyzerá ako polámaná priamka a aj na technike jazdy sa to odráža. Občas sa len tak veziem opretý o batožinu a s rukami založenými za chrbátom. V duchu ďakujem jawáckym inžinierom za plynovú rukoväť, ktorá má tempomat v každej polohe. Z nudy tak môžem bez držania riadidiel predbehnúť aj niekoľko kamiónov naraz.

Cestu obklopujú husté porasty vysokých stromov a vytvárajú akýsi zelený koridor. Vďaka tejto bariére máme pocit, že cesta ubieha rýchlejšie. Okraje ciest sa zbiehajú do jedného bodu niekde v nekonečnej diaľke, z ktorej sa ako rastúce bodky vynárajú svetlá oproti idúcich áut. Neponáhľame sa a tma nás stretá skôr, ako my brehy Ladožského jazera. Núdzovo odbočujeme do poľa, aby sme si vychutnali poslednú noc pod holým nebom v Rusku.

Petrohrad I- Si si istý, že ideme do CENTRA?!? Ja neviem kam idem. Ja len tak jazdím…. ZABIJEM ťa!!!

Ráno na mňa padá intenzívna rosa. Otvorím oči a pozerám, že je akýsi divný opar na oblohe. Ako keby som sa pozeral cez nejaký filter. Vysúkam sa zo spacáku a keď sa postavím, zisťujem, že je všetko do výšky zhruba 1,5 metra prikryté perinou hustej hmly. Niečo ako inverzia v horách. Trvá nám dlho, kým sa rozhýbeme a pobalíme. Dnes sa ani veľmi ponáhľať nemusíme. Do Petrohradu je to len 60 kilometrov a jazero čaká.

Slnko svieti sprava a naše tiene majú oproti skutočnosti dvojnásobnú výšku. Mapa nám je zbytočná. Hľadáme odbočku smerom na východ a po pár kilometroch sa pred nami rozprestrie najsevernejší bod záujmu, aký sme zatiaľ na našich obstarožných tátošoch dosiahli. Keby ma tu vyhodili so zaviazanými očami, myslel by som si, že je to more. Na druhú stranu nie je možné dovidieť. Na horizonte sa ako malinké bodky pohybujú obrovské nákladné lode prepravujúce tovar do Fínska.

Dosť bolo rozjímania. Motkáme sa rybárskym vidiekom, kde na každých 500 metroch stojí stánok s čerstvými rybami. Predierame sa zhustenou premávkou a ani si nestíham všimnúť, že už sme v meste.
Stojíme na križovatke a pýtam sa Miloša, kde to sme. On len nechápavo pozerá a vraví: ja som v Petrohrade a ty? Vpadli sme na nejaké zanedbané sídlisko akých je tu na predmestí asi milión a každý panelák rovnaký.
Miloš ide prvý. Zúrivo predbiehame autá, krížom-krážom odbočujeme, prudko brzdíme. Na červenú, na oranžovú, po električkovej trati, v protismere, po chodníku, do zákazu…. Po chvíli sa mi to akosi nezdá. Predbieham Miloša a Zastavujem. Pýtam sa ho, či si je istý, že ideme do centra. Odpoveď znela: Ja neviem kam ideme. Ja len tak jazdím… Skoro som ho zabil.

A teraz druhá praktická rada.(prvá bola v Moskve) Ako sa dostať do historického centra bez navigácie v päť miliónovom meste? Jednoduché a geniálne!
Rozhodli sme sa, že sa napojíme na jednu z mnohých širokánskych ulíc a najlepšie aby mala názov veľkého mesta alebo výnimočnej udalosti. V našom prípade to znamená napríklad Ulica revolúcii, alebo Moskovskij prospekt.
Funguje to! Dostávame sa priamo do srdca historickej časti mesta.
Je ohromný pocit vnímať, ako sa chvíľami pred nami objavujú budovy, o ktorých som doposiaľ len veľa čítal a videl obrázky. Boris Filan v jednej časti Pálenice živo opisoval všetko, čo máme teraz priamo pred sebou. Vešám na krk foťák a bezhlavo natáčam za jazdy všetko. Prechádzame mostami z jednej strany Nevy na druhú, kľučkujeme zápchami a zastavujeme až pri slávnej Aurore. Petrohrad je láska na prvé pojazdenie.

Nevynecháme prehliadku lode. Ivan nám dal praktickú radu. Väčšinou je zaužívané od turistov vyberať vyššie vstupné ako od domácich. Aj na Auroru by to malo byť pre nás za dvojnásobok. Bez slova podávame domácu sumu a radšej nehovoríme viac ako ,,spasiba,,, aby sme sa neprezradili.

Pri každej väčšej pamiatke je aj stojan s mapou mesta. Bez problémov tak nachádzame infopoint pre turistov, internetcafé a do hodiny máme rezervované ubytovanie. Neuveriteľných 18eur na osobu a noc v hosteli, ktorý je vzdialený od Ermitáže 500 metrov vzdušnou čiarou v najcentrovatejšom centre. Treba ho už len nájsť.

Búranie Potemkinových kulís- V Rusku nikdy nedaj na prvý dojem!!!

Máme presnú adresu- Bolshaya Konyushennaya. Ulicu nájdeme hravo, dom podľa čísla na ulici tiež. Petrohradské domy sú zaujímavé svojimi vnútroblokmi, do ktorých sa vstupuje veľkými bránami z ulice. často pôsobia skoro desivým, upoteným a smradľavým dojmom. V noci by som sa tam odvážil vôjsť asi len s tromi promile v krvi a s glockom za opaskom. Náš vnútroblok je ešte celkom obstojný, pretože je priechodný skoro na nábrežie kanála Moyka. Ale nájsť správne dvere…
Nakoniec si všímame pri zvončekoch ošumtelú nečitateľnú tabuľku s niečím, čo sa podobá na názov našeho hostela. Dvere sú na magnetický zámok, niekto nás púšťa. Vchod vyzerá strašne. Steny miestami ohryzené po tehlu, okná rozchniapané, špina, bordel, žiadny výťah. Na radu okoloidúceho šliapeme na piate najvyššie podlažie. Vážne začíname pochybovať, či bol dobrý nápad hľadať lacné ubytovanie. Objavujeme ďalšie neprívetivé dvere s magnetickým zámkom. Aké prekvapenie nás čaká za nimi?

Krásne zrekonštruovaný veľký byt so samostatnými izbami, všetko voňavé, pekné, upratané. Absolútny kontrast oproti vchodu do bytovky. Milá tetuška nám dáva izbu pre piatich a uisťuje nás, že k nám nikoho neubytuje. K dispozícii je kompletne vybavená kuchyňa, hygiena aj práčka. Motorky môžeme nechať na noc priamo pod oknami, aby sme ich mali na očiach.
Ďalšia hodnotná skúsenosť, ako nie je vhodné v Rusku dať na prvý dojem. Treba skúmať, hľadať a objavovať. Psychika priemerného Slováka nie je na takúto činnosť od prírody často prispôsobená, ale výsledok stojí za to.

Mesto, kde je spánok spoločenskou samovraždou.

To, čo nasledovalo po počlovečení našich cestovateľských tiel sa nedá porovnať s bežným flámom niekde vo veľkom meste. Minulý rok v Sevastopole sme boli krotkí ako baránkovia a Kyjev pred pár dňami sa zdá ako piknik s čajom o piatej.

Dnes je celé mesto naše. Ulice nonstop plné ľudí, môžeme si vybrať akúkoľvek ulicu a vždy nájdeme nejaký skvelý podnik. Ceny sa pohybujú od 2 eur za veľkého Kozla až po 12 eur za 3 deci nejakého internešenel výplachu typu Corona. Pokiaľ pamäť siaha, na spočítanie navštívených destinácí nestačia dve ruky. Od absolútnych nóbl, kde sme vyzerali dosť nedôveryhodne, kým sme nevytasili keš, až po štýlové puby, kde sme naopak boli kráľmi večera.

Podnik v zapadnutej uličke neďaleko Nevského prospektu.

Dovnútra nás takmer nepustili pre moju ploskašku, ktorú láskyplne volám Moskva. Nechávam ju vyhadzovačovi a vravím mu, že nech ho Peter Veľký chráni, keď mi ju nevráti.
Interiér je parádne prefajčený, ľudia rozdivočení vodkou.
Náhodným okolo tancujúcim dámam s námahou vysvetľujem, že nie som tyč a pozývam ich na drink. You are bikers? NO NO we are Petrolheads… oznamujem naše rozpoloženie a rozpútava sa vtipná debata. Dievky sa pri živom opisovaní našich zážitkov a názornej gestikulácii dobre bavia a vybuchujú smiechom. Exujú 100 gramové vodky, pričom zvyšných 10gramov z každého stachanu im končí vždy vo výstrihoch. Smejú sa nám, že pijeme maximálne ,,polovičné,, 50 gramovky. Do pitky by som s nimi nešiel, na vzduch celkom rád.
Na ulici nie je problém nájsť výkrmovňu otvorenú 24 hodín. Takýto večer sa spravidla končí ráno. Pre nás je ránom skoré predpoludnie.

Po smiechu prichádza ešte väčší smiech/ Petrohrad II

Po krátkom spánku črtáme dnešný plán. Zo slušnosti k histórii by sme mali navštíviť najznámejšie pamiatky. Samozrejme Ermitáž ako jedno z najstarších a najväčších múzejí sveta. Prispatý Slovák by si povedal, že čo môže byť zaujímavé na starých obrazoch a sochách. Pri prvom Van Goghovi si každý uvedomí, že stojí zoči voči umeleckým prejavom všetkých najvýznamnejších umelcov, akých si dokáže v jednom momente vybaviť po mene.

Všetky obrázočky, ktoré sa počas nudného života človeka len tak mihnú v nejakom kalendári, alebo ich len tak podvedome a chronicky poznáme tu vznešene stoja v originálnom prevedení a veľkosti. Sú tu toho stovky kusov. Každý návštevník sa umelecky nasýti a nestačí na to jeden deň. Snažíme sa prejsť Petropavlovskú pevnosť a vojenské múzeum nás doráža. Nohy po kolená zodraté, oči na stopkách ovisnuté a vyplazené jazyky.

Byrokracia

V duchu nás trocha straší byrokracia, ktorú musí podstúpiť každý návštevník Ruskej federácie. Do troch dní v jednom meste alebo do osem dní v krajine je potrebné vykonať registráciu, ktorá sa vzťahuje na pobyt(hotel, hostel,…). Je to pravdepodobne z bezpečnostných dôvodov. Keby sme zmizli, aby vedeli, kde sme boli naposledy. Pýtame sa teda našej recepčnej na riešenie. Náš hostel takúto záležitosť nevybavuje, musíme svojpomocne. Dostávame adresu na konkrétnu inštitúciu- Zeleny koridor. Opäť trocha pátrame po dverách. Opäť by som si nebol na sto percent istý, že práve tu to môže byť. Nakoniec nachádzame niečo ako notársku kanceláriu, cálujeme 2000 rubľov na osobu a posielajú nás na ďalšiu adresu. Tu už je ale tvrdší oriešok. Zaangažovali sme do pátrania pol ulice, dokonca zamestnankyňa z iného hostela a inej budovy nám pomáha hľadať a vraví, že keď nič nevybavíme, ona nám pomôže. Našli sme aj presný vchod, kde by to malo byť, ale všetko sú to byty a prechádza nás sranda. Beháme hore dole ošarpanými chodbami a smejeme sa sami sebe. Keď sme to už skoro vzdali, zrazu si všímame drobný nápis. Jasné veď sme v Petrohrade. Kancelária je v špajzi bytu s oknom do vetracej šachty. Jediným rozjasnením tohoto ponurého priestoru sú milé a usmievavé dievky ktoré nám vybavujú potrebné veci. Zdá sa im neskutočne vtipná naša komunikácia. Ja po rusky rozumiem ale nehovorím a rozprávam po anglicky. Oni rozumejú po Anglicky ale rozprávajú len po Rusky. Keď už je všetko na poriadku, dohadujeme sa s Milošom na predĺžení nášho pobytu o jeden deň. Videli sme minimum zaujímavostí a večerný život tiež nemá chybu.

Tankujeme Ruský Štandard do mojej ploskačky- Moskvy a vyrážame do ulíc. O hodinu nás neúprosne melie stroj času a sme presne tam, kde včera. Menia sa len destinácie a náhodní účastníci dnešného zájazdu. Čas tu beží ohromne rýchlo a znova nás dobieha slnečné ráno.

Už budeme dobrí/ Petrohradská bilancia

Dnes nám ostáva navštíviť zopár najznámejších sakrálnych stavieb. Chrám svätého Izáka, Kristovho vzkriesenia a Kostol preliatej krvi - Petrohrad. Najväčšia pikoška je bankomat priamo v Izákovom chráme. Praktická vec, keď si chce návštevník kúpiť suvenýr priamo na mieste. Kostol povýšiť na trhovisko sa mi zdá podivné. Nie, že by som bol nejaký svätuškár. Ja som vierovyznaním motorkár, ale čo je veľa to je moc.

Preplúžime sa pamätihodnosťami až do večera a zapadávame do skromnejšieho baru, možno dvoch. Dnes budeme dobrí, aby sme zajtra mohli s čistou hlavou opustiť mesto. Samozrejme sa nám to tradične vymyká spod kontroly. Petrohradská bilancia: -desiatky navštívených podnikov -trojnočná konzumácia spolu len za mňa 230eur(bez ubytka a stravy) -filozofická otázka, či sú Slovenky skutočne najkrajšie ženy sveta Ráno sa snažím baliť veci na motorku a mám pocit, že tá mrcha je ešte nadrbaná. Neviem, čo celú noc robila, ale takto nemôže ísť na cestu. Nechávam jej ešte dve hodinky. Milošova je na tom podobne.