KRYMinálnici časť 3. - Návrat vo dvojici a s okľukou 1/3

10. deň

Začína tlačiť čas. Michal musí byť v sobotu v Košiciach, pretože má predplatený autovlak do Prahy. Aj Miloš je od štvrtka nervózny, lebo sa obáva, že nestihne o týždeň nastúpiť do práce. Naopak ja s Vladom máme dostatočnú časovú rezervu.

Dnes padlo rozhodnutie, že sa rozdelíme na dve skupiny. Vlado s Michalom sa poberú napred a my vyrazíme cca o dve hodiny neskôr. Dohadujeme sa, že si zavoláme a večer sa stretneme v mieste nocľahu.

Vyrážame smerom na východ cez Alushtu do Feodosye. Po Alushtu je vedené trolejové vedenie, ktoré by malo prepájať Yaltu a Simferopol. Podľa doplňujúcich informácií mojej starej mamy (bývalej učiteľky) toto prepojenie realizovala v minulosti československá firma. Cesta do Feodosiye zľahka kopíruje pobrežie a je bohatá na skvelé zákruty a kvalitný asfalt. Milošovi sa strácam z dohľadu a niekoľkokrát využívam svoj náskok na zastavenie a osvieženie sa v mori. Takto si predstavujem cestovanie pri mori. Zastavíš, okúpeš sa a ideš ďalej.

Za Sudakom sa stretávame a dávame pauzu na obed na čerpacej stanici. Ako tak sedím pri motorke, a hrdo ju obdivujem, zisťujem nepríjemnú skutočnosť. Moju prednú vidlicu konečne dostihla krutá realita a poddala. Na dvoch miestach sa objavili vážne praskliny, ktoré som si všimol úplne náhodou. Práve cez jednu z nich presvitalo svetlo. Záhada vŕzgajúcej vidlice, ktorá ma sprevádza štvrtý deň od Armjansku je vyriešená.

Moja predná vidlica má zdvih cca 60mm. V súčasnom stave s naloženou batožinou a plnou nádržou možno 40. Je to úžasný stroj, ale parametre z roku 1952 očividne na ukrajinské cesty nestačia. Nízky zdvih zapríčinil to, že väčšinu nárazov museli absorbovať tuhé časti rámu a vidlice. Bola len otázka času, kedy sa ničo unaví.

Nie je možné takto pokračovať ďalej. Domov nám ostáva asi ešte 2000km. Miloš volá Vladovi a oznamuje technickú pauzu. Okamžite sa vypytujem na nejakého zvárača. Riešenie prichádza ani nie do hodiny.

Ukrajinci sú úžasní ľudkovia. Jeden zavolá druhému, druhý tretiemu a už stojí motorka vo dvore a vyťahuje sa zváračka. Dôkladne sa snažíme pozakrývať všetky časti motorky. Vyzerá to ako na operačnom sále, kde je pacient kompletne prikrytý plachtou a viditeľné je len miesto, ktoré treba ošetriť.

Ubehne ďalšia hodinka a mašina je ako nová, nabalená a znova pripravená vyraziť. Zvar je perfektný a majstra v kukle sa ešte s nadšením pýtam, či to prežije prejazd Kosou Arabatskou Strilkou. Jeho odpoveď: si normalny? Choď domov! Mi stačila.

Kosa Arabatska Strilka je úzky piesočny pás čistého offroadu, ktorý má dĺžku cca 150km a šírku asi 500m. Oddeľuje Azovské more od zátoky. Rozhodli sme sa teda, že si ju necháme nabudúce. Tiež ma mrzí, že kvôli tejto komplikácii nestihneme ani návštevu Kerču.

Z hlavnej trasy na Kerč bočíme doľava smerom na Scholkyne. To sa ale už začína poriadne stmievať. Obaja začíname mať problém so zadným svetlom. Milošovi prestalo svietiť úplne a mne akosi sliepňa. Nechceme už zastavovať. Zľahka držím nohu na zadnej brzde, keď vidím v späťáku auto a snažíme sa dostať čo najďalej do Mysoveho. Niekde tu spia naši parťáci. Nedarí sa nám s nimi stretnúť a tak rozbaľujeme tábor priamo na pláži Azovského mora.

Nechápem, prečo sa všetci hrnú k Čiernemu moru, keď toto je omnoho krajšie. Je tu menej ľudí a krásne piesočnaté pláže. Oproti Yalte úplný Karibik.

Dnes máme za sebou cca 240km, ale hudbe, ktorá hučí pár sto metrov ďalej na pláži nedokážeme odolať. Doklady a peniaze zahrabávame do piesku pod bočné stojany motoriek. Po dnešku si zaslúžime aspoň nejaké pivko.

Zábava je v plnom prúde. Väčšinou stretávame Rusov, ktorí sú tu na dovolenke. Oprašujeme angličtinu a farbisto opisujeme naše zážitky dvom milým Ruskám. Neskôr od nich pokračujeme vo vedľajšom bare až do záverečnej. Chaoticky si meníme kontakty s rôznymi ľuďmi, navzájom opisujeme aké sú naše rodné krajiny krásne a čo sa oplatí vidieť....

11.deň

Miloš zrejme akútne začína mať stres z nedostatku času. Po poslednej noci to ale akosi nevládzem pochopiť. Najskôr sa ma snaží dostať na nohy argumentmi, potom nadávkami a nakoniec na mňa sype piesok.

Zviecham sa, hlcem kávu a začína sa mi rozjasňovať. Práve sa nachádzame na najvýchodnejšom mieste, ktoré som v živote dosiahol. Keby som nevyspával, mohli sme zájsť až do Kerču.

Navyše máme ohromný časový sklz za Bawormi - Vladom a Michalom. Po telefóne našu spoločnú púť rozpúšťame a ostávame už len v telefonickom spojení.

Začína sa dvíhať vietor a prináša zo sebou od mora veľké mračná. Dnes sa dažďu asi nevyhneme. Ideme sa teda osviežiť do rozbúreného mora a o 13:00 rýchlo preč.

Vraciame sa totožnou trasou, ktorou sme včera prišli. Vo Vladyslavivke bočíme na Dzankoi. Krajina je opäť len rovná doska, ale s prudkým protivetrom máme pocit a aj spotrebu, ako keby sme sa šplhali na Gerlach. Za Dzankoiom Nás konečne dostihnú kvapky dažďa. Ich intenzita sa pomaly zvyšuje. Prvý krát na tomto tripe Naťahujeme nepremoky. Postupne prechádzame od náporového chladenia vzduchom na kombinované voda-vzduch. A po pár minútach úplné vodné chladenie.

V rozkroku mi stúpa vlhkosť a autá odstavujú na krajnici, lebo im nestíhajú stierače. Sem- tam tresne vedľa nás blesk. Aspoň mám ten pocit, pretože oslepujúce záblesky sú okamžite sprevádzané aj hromom. Čo sa dalo čakať na holej pláni bez stromov?

Parádne si užívame prejazdy kalužami, o ktorých iba Boh vie, aké sú hlboké. Je to ruská ruleta. Výborne sa osvedčujú moje samodomo vyrobené kryty kolien doteraz slúžiace ako nosiče batožiny. Miloš vyzerá ako kométa. Rozprašuje svojou komunistickou zásterkou s nápisom jawa 350 asi 100litrov vody za sekundu.

Práve v momente, keď prestáva pršať odstavujeme na pumpe. Zákon schválnosti. Aspoň vyžmýkame rukavice a môžeme pokračovať. Dnešným cieľom je Krasnoperekopsk. Samozrejme po krátkom zastavení mi zatiekla voda na pravú indukčnú cievku, tak musím mašinku chvíľu potúrovať, nech sa zohreje. Je to bežné a nerieši sa to.

Dážď ustal, ale nehorázne fúka. vzduch je vlhký a to je pre naše dvojtakty to pravé orechové. Žíhame 110 a viac, piestne krúžky ani nepípnu. Tesne pred Krasnoperekopskom pretekáme s vlakom. Železnica a cesta idú súbežne. Strojvedúceho to zjavne tiež baví a naše trúbenie opätuje trúbením. Do mesta vchádzame za tmy. Na prvý šup nachádzame ubytovanie v nadstavbe nad autoservisom. Motorky odstavujeme v dielni.

Na večeru si dávame zaujímavú špecialitu. Nazývajú to Samsa. Na prvý pohľad sa to podobá na bežnú žemľu. Vo vnútri je zmes pečienky slaniny a cibule. Pečie sa v peci zvonového tvaru s otvorom vo vrchole. Žemličky sú nalepené zvnútra zvonu na jeho stenách. Je to mňamka a poriadne mastná. Zbaštili sme po dve a po celom dni skromného jedenia nám to bohato stačilo.

Dnešok = 240km, opica, more, dážď, blesky, vietor, divé psy na čerpacej stanici a konečne spánok v posteli.