Do trojky s Gilerkou a letnou búrkou

Sadám za komp ešte kým je všetko čerstvé, aby som vystihol ten pravý zážitok z ďalšieho cca stokilometrového výletu za heftami Nexika. Vedel som, že dnes má pršať. A že má pršať veľa. No napriek tomu som to riskol. Nepôjdem predsa v taký nádherný slnečný deň zatvorený v aute. Mojím omylom bola domnienka, že sa stihnem vrátiť ešte pred búrkou...nestihol som..Takže áno, ako správne tušíte, nasledujúcich pár riadkov bude predstavovať súboj dvoch živlov, GIlera nexus 125 vs. letná búrka.. a ja som si strihol rolu cestujúceho. :)

Potreboval som nutne odísť do cca 50 kilometrov vzdialeného mesta kúpiť si knihu. Nie že by to nepočkalo, ale keď máte jednu stopu, ide predsa o zážitok. Mal som zrátané, že keď vyrazím o desiatej doobeda, v pohode to stihnem ešte pred búrkou. Lenže čo čert nechcel, kvôli iným povinnostiam som musel zostať doma. A tak som štartoval Nexíka tesne pred jednou poobede. Zmrákalo sa.. Zvolil som skratku s kľukatými cestami, nech to stojí za to. Aj stálo. Gilerka si pekne vykrajovala zákruty, na rovinke v pohodičke stovka! Na skútri..125-ke..Borec, čo ma v čiernej fabke s čiernymi oknami obiehal, moc nechápal. :) V meste som odparkoval na chodníku, kúpil knihu a vysmiaty štartoval domov.

Svietilo slnko. Po cca 10tich kilometroch to tak ružovo už nevyzeralo. Slnečný štít v helme už skôr prekážal, než slúžil. Rýchlo sa zaťahovalo a mal som pocit, že ródeo je na ceste. Najprv ma niečo obrovské trafilo do štítu na helme. HA, dolietal si fešák, presvedčený, že to bol nejaký hmyz v protismeru. Lenže tých fešákov zrazu pribúdalo a ja som pochopil, že realita je niekde inde. Vravím si, no snáď to nebude také hrozné, kvapká len ojedinele. A mal som pravdu, ďalších 25 km bolo v suchu. A to doslova. Zostávalo mi zdolať úsek s veľkým prevýšením, niekoľko kilometrový stupák plný zákrut a potom už len cesta do doliny. Z diaľky som sledoval tú tmavú, sivomodrú oblohu nad domovom namýšľajúc si, že to ešte dám, že tam ešte neprší, že prídem do garáže, zatvorím bránu a potom začne to peklo. Heh, peklo sa ohlásilo o čosi skôr.. Tmavú oblohu ostro preťal ohromný blesk. Zahrmelo.. Stúpajúc šesťdesiatkou na Gilerke, spomenul som si na Froda, blížiaceho sa k Mordoru..z premýšľania ma prebral dážď, ktorý nekompromisne dopadal na osamelého čierneho jazdca..letný dážď sa razom zmenil na letnú búrku. Bezmocne som sa zadíval na plexi, ktoré sa snažilo chrániť ma pred galónmi vody..neúspešne. Autá spomaľovali, strácali sa..Obrovské kaluže vody donútili spomaliť aj mňa..cítil som sa ako čuník idúci na popravu..Predo mnou šľahajú blesky, prší stále viac a viac, každými ďalšími kilometrami spomaľujem a odovzdane sa približujem do náručia prírodného živlu..v zrkadlách už nič nevidím, káčera už špľachám v lavóre plnom vody, z tenisiek voda snáď už aj vyteká..

Z kopca do doliny to moc nebrzdí.., pomáham si očami. Posledné kilometre dávam tak dvadsiatkou. Vchádzam do brány, vystupujem z moto, nechávam bežať motor, otváram si garáž, parkujem. Á, tak predsa niečo suché, smejem sa, vlasy! Odkladám helmu na späťák a s bezmocným úsmevom na tvári odovzdane vychádzam do lejaku, aby som zatvoril bránu..