Ukrajina 08/2014 - Vojenská cesta a výstup na Hoverlu 4/4

Odstavujem moto v tieni, nahadzujem turistické a vyrážam peši na Hoverlu. Hodinu sa motám chodníkom a konzumujem čučky. Ďalšia pol hodina je už trocha tatranský výstup, taký menší brat Kriváňa. Vrchol Hoverly je rozľahlý, ľudí ako na trhu. Po asi 20 min pauze som za 1:10 zas pri mojich strážcoch. Sedia na lavičke a pozreajú len tak.

Hovorím im, že majú dobrú prácu.
Oni, že nie.
Prečo?
Musia tu sedieť a dávať pozor na moju motorku, aby ju niekto neukradol. A ja som ani za stráženie nezaplatil (10 hrivien, upozornil ma na to predtým).
A tu sa aj kradne?
Áno, kradne.
Vysvetľujem, že nemám problém zaplatiť, ale až teraz, keď som späť a motorka je OK.
(Myslím, že to stráženie je ich „vedľajšia pracovná činnosť“)

A čo mototuristi?
5-6-7 rokov do zadu ich chodilo veľa. Slováci, Česi, Nemci. Ale teraz už takmer nikto.
Vojna?
Asi hej, vojna...

Pýtam sa na ďalšiu cestu, kde sa dostanem.
Pod Petrosom, ak pôjdem vpravo, bude tam zlá cesta a neprejdem. A ukazujú rukou vlny. Ale keď pôjdem do ľava, cesta bude OK a dôjdem do Bogdanu. Asi takých 20 km ešte. Teraz bude trochu zlá cesta, ale potom už OK.

Začala dosť rozbitá cesta s veľkými mlákami, ale stále sa s jednou stopou dalo v poho prejsť. Niečo som prebrodil, niečo obišiel. Dokonca proti mne Niva. Následne Pathfinder maturoval pred veľkou mlákou, ale ja som si našiel suchú cestičku.
Po chvíli stretávam „väčšiu“ motorku a radujem sa, že kolega. Moto niečo ako Jawa 250, no on ani ona nejavili známky „nadšenia“, že vidia mňa, kolegu. Budú to tiež miestny. Zberači čučoriedok.
Pokračujem a zastavuje ma až veľká mláka, najťažší a najnebezpečnejší úsek celej Vojenskej cesty. Odstavujem moto a vedecky maturujem, či prejsť cez vodu, alebo úzkym, cca 30 cm širokým a vlhkým chodníkom pomimo. Ono široký je dosť, ale ak zabalancujem do prava, som vo vode, ak do ľava, letím medzi stromy.

Prichádza „kolega“ s ňou. Už mám prichystanú otázku, „Čo teraz?“ , ale on mieri rovno na chodník, ani na mňa nemrkne. Trochu je neistý, tak ona vystupuje a on frrrr na druhú stranu. Ona nasadá a ešte sa obzrie. Cítim „pohľad“, že síce mám raketu, ale neviem ju ani naštartovať.

Sadám a rozhodne idem na chodník. Aaa, zadné koleso som netrafil, trocha sa šmýka do prava. Ale pneu ho drží. Trochu „popojedu“ a zrazu sa nohami nemám kde oprieť o zem. Špičky mám stočené pod motorkou, ak by nejaký balanc, padám.
OK, nevidím iné riešenie, plyn, spojka, vystreľujem dopredu. Nejako bude. Chytil som malý balanc, ale E09 to všetko podržala a sme zachránený. Nič horšie pred tým a ani potom nebolo. Na fotke to tak nevyzerá, ale, veď si to pozri. :)

Po 4 km, v sedle pod Petrosom vyberám cestu vľavo, podľa odporúčaní strážcov. Na to vidím, že trasa na navi sa mi stratila. Aha, Tomáš Hajduch - Awia a spol išli tuná vpravo. Ale to bolo pred pár rokmi. Držať sa „známej“ trasy, či rady strážcov?
Idem do neznáma, tak, jak „strážcovia kázali nám“.

Výsledok? Nádhera, nádhera a nič len nádhera. Perfektná cesta a úžasné výhľady. Na Hoverlu, Petros aj mnoho okolo. Prvotriedna kochačka. Kopírujem nejaký hrebeň po vrstevnici, na mnohých úsekoch od cesty hneď takmer kolmý zráz. Fakt si to užívam.

Dochádzam k smerovej tabuľke, Bogdan 20km, ale už dole kopcom. Zvažujem, či ešte zostať hore a skúsiť nejakú ďalšiu trasu po vrstevnici, alebo idem dole. Radím sa s miestnymi. Áno, ešte môžem ísť tam a tam, inde je cesta rozbitá a už nepoužívaná...

Mám vnuknutie, že ešte dnes by som mohol byť aj doma. Predsa len, v pondelok by sa mi zišlo byť doma. Za dva dni som si užil až až, riadne nad plán. Enduro „prejazd“ v sobotu a dnes tento perfektný výlet. Navyše, nad Petrosom sa zbiehajú tmavé mračná. Idem dole a ak bude čas dobrý, potiahnem to domov.

Schádzam nekonečné lesné serpentíny, vypínam motor a len idem a idem. Cesta je príjemná a poprepájaná „enduro“ skratkami. Kto by sa chcel vyblázniť, má tu aj takmer 100% klesania/stúpania.

Za jednou ľavotočivou zákrutou, UAZ (tuším, je to UAZ, áno?) leží na pravoboku. Nechápem, čo vidím. Odstavujem Tenerku a pýtam sa „červeného“, že „Čo sa to stalo?“.
On na mňa trocha nervózne, že „Čo ako čo?“ a mikroposunkom ukazuje na auto, či to nevidím.

Bol nervózny a chápem ho, pre mňa to bol teátr, babka s vnučkou si sedeli pri ceste a chlapíci postávali. Nikomu nič nebolo, ale auto otŕčalo kolesá nabok. Ja mám teátr, on problém.

Babka hovorí, že im praskla trubička.
Takže asi odišli brzdy.
Pýtam sa, či môžem nejako pomôcť, ale oni, že už príde auto.
Fotiť môžem?
Ale hej.
Narýchlo cvakám, ale nechcem provokovať a detailami. Sadám, štartujem.

Babka kričí, že to nemám dávať na internet.
Prekvapený, že babka spomína internet vypínam moto a hovorím babke, že som zo Slovenska a že možno budem o tejto ceste na internet písať a dal by som tam aj fotku. Ale ak nechcú, nedám.
Ale áno, môžem.
-tak viď foto

Nasleduje „nekonečný“ zjazd. Vidím, že čas mám celkom OK, v navi volím najrýchlejšiu trasu, aj keď na tých štopľoch zázraky nespravím.
Asi dve minúty po polnoci som doma.