Ukrajina 08/2014 - Vojenská cesta a výstup na Hoverlu 2/4

Našiel som druhú cestu a vyzerá byť v pohode, po poli. Chcem sa vyhnúť mláke na ceste, tak idem trocha vedľa, ale nie dosť vedľa. Som v bahne. O 30 cm nabok by som nevedel, že tam je nejaké blato, či bahno. Hrabem. Ani sa nehnem. Už som teda nasr(dený). Kvaltujem dvojku a plyn naplno. V späťákoch vidím, že bahno sa premiestňuje asi tak 10 metrov za motorku. Ale idem. Tenerka aj ja sme od bahna jak divé svine a aj tak smrdíme, no ideme.

Podľa navi som na správnej ceste, aj keď paralelne ide nejaká ďalšia. Asi novšia, tá moja sa už asi nepoužíva, je kompletne v tráve a cestu vyznačujú len staré, aspoň pol metrové mantinely. Chcem ísť rýchlejšie, ale zisťujem, že som v nejakej neveľkej koľaji. Občas so mnou hádže, neviem kedy som v koľaji, kedy mimo. V tráve nič nevidieť.

Nastáva kritický okamih. Pravá noha zostala pod kufrom a neviem ju vybrať. Motorka sa nakláňa vpravo. Nemôžem ju položiť, to by som ju položil na nohu, tak radšej pridám, možno to vybalancujem. Tenerka vystrelí a ja úplne strácam kontrolu. Stáčame sa do prava a vďaka mantinelu naberáme letovú výšku so zatáčaním vpravo. A tým, že sa držím riadidiel, samovoľne ešte pridávam. Letíme asi také 3-4 metre. Neviem prečo, keďže som ešte vo vzduchu, vydávam zo seba hrozivý zvuk ÁÁÁÁÁÁ. Z výkriku predpokladám dvojitú zlomeninu pravej nohy.

Dopadám na brucho otočený do protismeru, motorka kolmo na smer. Pravá noha pod kufrom a vytočená o viac ako 90 stupňov. Ale hneď po dopade viem, že som celý. Vstávam, otrasiem sa a ešte sa „fyzicky“ skontrolujem, že fakt fungujem riadne. Nič nefotím, nemám chuť na voloviny, už známym postupom otáčam Tenerku kolesami dole kopcom a zdvíham ju.

Som na strmšom svahu, tak idem nájsť miesto, kde by som sa trocha pozviechal. Nič vhodné v tieni, kde by som vedel odstaviť moto, tak opieram o bočák na lúke, niekoľkokrát kontrolujem, či stojí stabilne a idem ešte pohľadať prilbu.
Po chvíli sa vraciam, pristúpim k Tenerke a zrazu ona prásk do mňa. Zvalila sa na mňa. Len len, že som to ustál a už sa pučím, aby mňa neprevalila. No zbohom, to sa mi dnes darí. Sadám a po chvíli nachádzam chládok v brezovom hájiku. Lejem do seba vodu, konzumujem merenďu a zbieram huby (červeňaky).

Jediná „súčiastka“ na moto, čo by som rád oželel, EČ, pokrivené, držiak prasknutý a smerovka nejaká vykĺbená. Ale čo to? Chytím smerovku a cvak. Je na mieste. Krútim len hlavou, čo tá motorka všetko znesie bez ujmy na zdraví.

Pokračujem hore a opakuje sa známy scenár starej zatrávnenej cesty s koľajami. Niečo obchádzam, ale zastavujem sa pred horším úsekom. No vidím, že nemusím nič riešiť. Cez cestu je padnutý strom. Ani na nej neleží, je ako rampa. Okolo sú húštiny, snažím sa nájsť nejakú obchádzku. V blízkom okolí žiadna a mne už sa ani nechce. O prejazd sa snažím už asi 4 hodiny. Nechávam to tak, otáčam a idem naspäť po „riadnej“ ceste na Užok.

Volím Rachiv v navi a kvôli času obchádzam Volovec aj Koločavu a ťahám to najrýchlejšou možnou cestou. Okolo 22:00 som ešte asi 50 km pred Rachivom, hľadám už ubytovanie. Po pár neúspešných pokusoch vidím veľký nápis Hotel s oploteným parkoviskom. OK. Dám ešte nejaké pivo a snažím sa zaspať. Furt niekto na chodbe niečo rieši, no to je zaspávanie! A prebudenie? Asi hodinu niekto púšťal nejakú modernú elektronickú hudbu, kde sa non stop opakovalo len Bum a Tác. Bum-tác, bum-tác..., išlo ma z toho …, ten idiot to vypol asi až okolo pol ôsmej, to už som bol aj zbalený a prichystaný na útek.