Šlapacie záchody, minarety a pyramídy - v Bosne! 2/5

Dedina Visoko je ozaj vysoko, stúpam motorkou po čoraz užších cestičkách po značkách smerujúcich k pyramíde. Posledný úsek idem na 1. kvalte s vypúlenými očami, cesta strmá, úzka, nikde zvodidlá, my na mašine dvaja, plne nabalení... Tak som stískal hefty, že z nich hádam aj kvaplo mlieko!

Zážitok z pyramíd úžasný, treba si to vyšlapať, sú kompletne zarastené vegetáciou, len sem tam je niečo odkryté.

Povrch pyramídy je pokrytý prehistorickým betónom!!!, ktorého vek určili seriózne inštitúcie na 29.000 rokov. To ak sa nemýlim je 3x viac ako pyramídy v Egypte. Pyramída slnka leží na tom istom poludníku, ako veľká pyramída v Gíze, odchýlka je len 4“. Nefungoval tu môj, ani batôžtekov telefón, navigácia sa za svet nevedela chytiť a na úpätí pyramídy v konobe zase nešlo pripojenie na wifi. O 5 kilometrov ďalej všetko fungovalo, ako má. Záver nech si urobí každý sám. Ale každopádne tam bolo pekne, božský pokoj a nádherný výhľad na dedinu v údolí.

Pokračujeme do Sarajeva. Objednal som ubytovanie blízko historického centra, aby sme to mohli ísť na pešo. A nastalo prekvapenie, mapa v navigácii poznala iba jediný bod v Sarajeve- centar!

Takže pekne po starom, intuícia a všímať si orientačné body. Keď som už 3.x krúžil po úzkych jednosmerkách a ubytko som za svet nevedel nájsť, tak sme zastavili taxikára. Tú ulicu nepoznal ani on! Takže telefonát k majiteľovi apartmánu. Všetko sa vysvetlilo, bol som blízko, len dom je umiestnený vo veľmi strmej uličke iba pre peších a zo žiadnej z ostatných uličiek som nemal šancu to uvidieť!

Po rýchlej sprche valíme okolo 19.00 k mostu Latino Bridge, kde pred 100 rokmi Gavrilo Princip zaatentátnil Františka Ferdinanda. Odtiaľ je to len kúsok do historického centra Baščaršia. No a tam sa mi páčilo najviac. Mezuíni zvolávali veriacich do mešít, miešali sa tu orientálne vône s tými klasickými, kaviarničky, no proste to tu dýcha históriou. Samozrejme povinné fotenie pred fontánou.

Večera - plieskavica, ražniči, 2x pivo = 12€! V centre! Kapitalizmus ešte neprišiel, chvalabohu. Po večeri sme našli malú kaviarničku s vodnými fajkami. Úžasná atmosféra, dali sme pravú tureckú so sladkým koláčikom - 2x, všetko spolu za 1,5€. Neskutočné. V uliciach to ožíva, o polnoci má hrať Bosna futbalový zápas, všade vlajky, vuvuzely, trúbenie áut, ľudia do pol pása vystrčený z áut. Nepomohlo, prehrali.

16.6.2014, pondelok, 257 km, Monte Negro

Ráno mrholí, kým počkáme, že ustane mrholenie, tak v garáži oproti Švajčiarskemu veľvyslanectvu dolievam olej, čistím a mažem reťaz, zakladám kufre.

Prišli sme v čiernych kostýmoch s čiernymi maskami na tvári, za 2 minúty tam boli policajti. Keď zistili, že nemáme v úmysle vyhodiť veľvyslanectvo do vzduchu, dali si pohov, ale pre istotu čakajú v autách. To asi pre ten môj zachmúrený výraz tváre z dažďa.

Batôžtek sa tmolí okolo mňa a že ten otvor na motore, či netreba niečím zapchať. Matka Ježišova! Ja blbec som vo výre udalostí nechal zátku na nalievací otvor položenú na motore... Ešteže má ten môj úžasný batôžtek oči všade! Úžasná serviswomanka.
Prestalo mrholiť. Začalo liať. No nič, dávame nepremoky a vyrážame. Pôvodne som mal v pláne cez Foča do Monte Negro na Nikšič, tam prehliadka Manastira Ostrog v horách, následne do Boky Kotorskej k moru. To som ešte netušil, čo nás čaká cestou a že bajker mieni a Pán mení.

Zo Sarajeva ideme úžasnými kľukatými cestičkami cez tiesňavy, popri rieke, nádherné výhľady. Všetko super, len ten vytrvalý dážď... ani fotiť sa nedá. Po Foča sa meteorologická predpoveď nemúdri, teplota klesla na 12°C. Vo Foča na benzínke si s batôžtekom ujasňujeme, že Manastir Ostrog určite vynecháme, je nám zima, a už aj trochu vlhko. Rukavice s membránou už pustili vodu, čižmy tiež začínam cítiť. Pumpár radí nejsť na Nikšič, ale pokračovať na juh Bosnou a prejsť do Monte Negra cez Bileča. Dám na jeho radu a pokračujeme. V Gačko už nevidím cez priezor, schádzam do mesta a komplet v helmách nepremokoch a rukaviciach napochodujeme do najbližšej reštaurácie. Máme toho dosť, pochodujeme krížom cez plnú reštauráciu k voľnému stolu. 50 párov očí sa na nás nalepilo a reštika komplet stíchla. Čakali, že vytiahneme kalšnikovy a spustíme paľbu. Medzinárodné napätie sa uvoľnilo, až keď sa začíname vyzliekať. Lejak sa mení na prietrž. Po dvoch čajoch sa to trošku ukľudnilo, už len prší, tak sadáme na mašinu a pokračujeme. Keby som len vedel, čo ešte príde!

Ako sa blížime do Bileča, znovu prietrž mračien a voda na ceste začína stúpať, valí sa zo všetkých bočných cestičiek na hradskú. 10 cm – idem, 20cm – idem, 30cm – oproti náklaďák, za volantom vysmiaty ujo, že aké krásne gejzíry robí. Schytali sme to komplet, zastavujem na benzínke. Pokračovať ďalej nemienim, stačí malá jama v asfalte...