Motodovolenka 2013 ala Poľsko

Pilotný zámer bol Balt. Iba 1200 km tam, iba 1600 km naspäť. Pravdu povediac tento sen zostal nesplnený. Ja som nemal možnosť zobrať 5 dní voľna a Roba tlačila peňažná kríza. Dali sme hlavy dohromady a záhy sa zrodil výlet náučného razenia. Tento motovýlet sa začal opäť v architektonicky pokazenom ale milovanom záhoráckom centre Malacky .

V piatok sa stretávame u mňa v robote, dávame kávu a vyrážame smer Česko. Ja to točím už o pár kilometroch naspäť, lebo pri myšlienkovom premietaní čo som mal zobrať a čo nie, som zobral najdôležitejšiu vec v podnikaní- firemný telefón. Vec dôležitá, ale nie na tento výlet. Robo ma čakal na pumpe vo Veľkých Levároch a asi aj v duchu na mňa nadával ale vrátiť som to nemohol a lepšie sa otočiť hneď, ako o sto kilometrov ďalej. Fičali sme až do Skalice, kde sme dotankovali za € a prekročili sme hranice Slovenska. Kade sme išli vám vôbec opísať neviem, ale opäť, tak ako minulú motodovolenku 2012 sme stretli kolosálny kamión Stana Danihela a opäť nám hlasno zatrúbil na cestu. Asi sa to stáva rituálom, ale zhoda náhod je sviňa. Prečo neviem kade sme išli? Robo si na tento výlet zobral navigačku a udal parametre najkratších trás. Viedlo nás to po malebných dedinkách, po cestách kade už nikto nechodí a kútoch, ktoré bežný turista obíde. Augustové slnko nás hrialo a len mierny vietor pripomínal že opäť nám vyššia moc zariadila krásne počasie. Plný melanchólie sme po pár hodinách zastavili vo Frídku Místku, dotankovali geriatričky a vydali sa do Poľskej zemi.

Naším prvým cieľom bol Osviečim. Pre mnohých cieľ menej atraktívny a pre niektorých nudný. Neviem prečo ma to tam ťahalo. Nikoho z rodiny som tam nestratil a ani známi mojich predkov tam neskončili svoju púť. Možno len malá zvedavosť, možno presvedčenie, že každý sa máme pozrieť na takéto miesta a urobiť si z toho záver. Do Osviečimu sme dorazili asi okolo tretej poobede. Odložili veci, pozakrývali tátošky a hor sa kúpiť vstupenky. Teta pri okienku nám predala len slovenského sprievodcu za 5 zlotých poľských a oboznámila nás o tom, že po tretej je vstup free. Prekvapení a aj potešení sme vleteli do areálu a......

Svoje dojmy tu nebudem popisovať. Bolo to zverstvo, každý si musí urobiť svoj záver. Milé sú kamienky v špárach steny smrti ako spomienka na tých, ktorí tam skončili svoju púť, iné sú detské topánočky už nepoužívané a ešte je tam všadeprítomná absencia nemeckého dialektu. Videl som, čo som chcel vidieť. O šiestej večer nás už tlačili topánky a tak sme sa pobrali smerom k Zuzanám. Pekne ustrojení a mierne umlčaní sme išli nájsť dáky privát na prespanie. Cesta motorkami je v tom dobrá, že ak na moto nasadnem, tak sa nálada zdvihne a už klopíš pravú a zároveň ľavú a pri tom sa smeješ a užívaš si kŕč v pravom zápästí.

Nájsť ubytko v Poľsku nie je problém. Na každom rohu máte apartmány a v tomto období aj výhodné ceny. Síce už bez raňajok, ale to nevadí. Asi po tridsiatich kilometroch nehľadania sme sa ubytovali v penzióne, kde sme boli sami. Zložili sme sa a hajde na pivo a večeru. Oba chody boli viac než perfektné. Prišli sme neskoro večer na izbu a ja som nič iné nestihol, len sa vyzliecť, zapnúť telku a vkĺznuť pod perinu, ktorá bola neobvykle veľká, určená len pre jednu osobu. Robo si išiel vypáliť ešte zobák a viac si nepamätám. Ráno som zvládol studenú sprchu a nakoniec Robo aj teplú, keby som trochu počkal a nechal odtiecť nebol by som mrož. Ale výsledkom sprchy bol aktívny štyridsiatnik a chladné ráno sa zmenilo v celkom prijateľné a teplé. Sobota začala opäť slnkom a pred nami bol ďalší cieľ, trochu pozitívnejší a to soľné bane vo Wieliczke.

Vrelo odporúčam. Sú najkrajšie, najstaršie a najväčšie na celom svete. Toto sa im nedá uprieť. Aj keď sme do Wieličky dorazili asi okolo desiatej doobeda, pod zem sme sfárali až okolo pól dvanástej. Vyfasovali sme starého baníka, ktorý po 40 rokoch fárania a 2 nečinných rokoch dôchodku začal robiť sprievodcu a fakt ho to bavilo. Pod zemou sme pobehali asi tri kilometre náučného chodníka a z hĺbky 125 metrov nás za pár sekúnd vyviezol výťah opäť na svetlo božie. Pravdou je, že sa mi moc nechcelo ísť hore. Dáko tam dole bolo vtedy krajšie. Rozlúčili sme sa so sprievodcom a opäť sa ozvalo vytie vlkov v žalúdku, tak sme dali malý obed a vyrazili ďalej.

Robova navigačka hľadala predurčené destinácie. Neboli sme rozhodnutí, či sa vrátime na Slovensko ešte v sobotu alebo prespíme v Poľsku. Nakoniec sme to valil až na Duklu a večer sme dorazili do Svidníka, kde sme sa aj ubytovali. Cesta od hranice je lemovaná tu a tam roztrúsenými delami, tankami ktoré nám pripomenuli podľa niektorých nezmyselnosť duklianskej operácie z historického hľadiska. Na začiatku mesta Svidník sme objavili motorkársky klub, pred ktorým stálo celkom prkné HD –čko, ale my sme túžili sa ubytovať a nažrať. Hotel Dukla, miesto nášho oddychu je nenápadný malý hotelík so socialistickými izbičkami a spoločnou sprchou pre dve izby. S týmto som sa stretol prvý krát ak si odmyslím nemocničné zariadenia. Na recepcii nám hneď ponúkol aj garážovanie a tak nebolo čo riešiť.

Zhodili sme sa na izbu a šup-šup smer centrum. V meste sme našli na doporučenie v celku solídnu reštauráciu kde sa dalo dobre najesť a čapovali tam veľmi dobré pivo. Skončili sme pri šiestom či siedmom a aj tak bola už polnoc a tak sme sa pobrali späť na hotel. Scenár bol na vlas podobný predošlému večeru, ľahol som ako Varšava.

Kruté ráno bolo. V rámci dodržiavania pravidiel cestnej premávky a hlavne čo sa týka alkoholu v krvi sme nemohli hneď vyraziť. Našťastie Svidník má veľa čo ponúknuť. Ráno sme sa pokochali vojenskou technikou sovietskej výroby.

Tá stojí hneď pri panelákoch, popočúvali rusínske nábožné piesne vychádzajúce z 50 metrov vzdialeného kostolíka, držali palce novopečenej vodičke veľkého motocykla, ktorá mala na parkovisku skúšku zručnosti a našli slovenský skanzen. V ňom bola originálna karčma.

A v okolí karčmy výstava plodov záhrad a remeselnej výroby. Starší gazda nás počastoval rusínskym nárečím a ja som nič nerozumel, ale usmieval sa od ucha k uchu a on sa usmial tiež a priateľstvo bolo spečatené. Mňa osobne zaujala krásna a príťažlivá deva stojaca za prepážkou výdajného pultu, na pohľad deva do koča aj do voza a tak opäť moje srdce sa utvrdilo, že na Slovensku sú najkrajšie ženy na veľmi ďaleko okolí. Tá, ktorá nám čapovala kofolu a servírovala mačanku a pirohy patrila k nim. V tejto krčme sme sa zdržali až do jedenástej. Nechcelo sa nám ísť, navigácia ukazovala osem hodín cesty domov a to sa oklamať nijak nedá, tak sme chtiac-nechtiac vyrazili a opäť sme sa nechali viesť navigáciou, ktorá hľadala cesty už aj bohom zabudnuté cez bývalé poľnohospodárske družstvá a polia kde sa cesta stávala prašnou a jamy boli pravidlom. Záhy sme sa vynorili v Ruskej Vôli a za pár desiatok minút pod Tatrami nad ktorými nebol ani jediný obláčik.

Prešli sme celé Tatry zdravili sa s tuctami motorkárov, ktorí si ako mi vychutnávali skvelý deň. Náš výlet pokračoval cez celé stredné Slovensko a zase boli cesty neznáme ale krásne. Zdravili sme dva policajné radary a keď sme prechádzali Trnavou, vedeli sme, že to končí a vraciame sa pomaly do reality. Náš výlet skončil o siedmej večer na Pezinskej Babe, kde sme si s Robom podali ruky a fičali domov.

Bol to jeden z ďalších zážitkov a už sa teším na budúci rok. Opäť niečo naplánujeme, ukuchtíme, zorganizujeme a podelíme sa o zážitky a typy na výlety. Cesty na celom prejdenom úseku Poľska boli v perfektnom stave, ohľaduplnosť vodičov na mieste. Úsek od Dukly, ktorá na moje počudovanie ležala v Poľsku (Nairam DEJEPIS!), bol síce vyfrézovaný, ale na takéto úseky nás vycvičila chorvátska minuloročná dovolenka a je to rekonštrukcia.

Tento motovýlet bol síce škrtený časom a peniazmi, ale o to bol zaujímavejší a je dôkazom, že aj za málo peňazí veľa muziky. A muzika bola. Bol to výlet bez problémov a našťastie bez nehody, taký ako má byť. Za pár dní (polovica októbra) si ešte pozrieme ak počasie dovolí české kraje a hlavne cieľom je Kutná Hora - kostnica a to bude záver tohto roka aspoň pre mňa. Netvrdím, že už na Zuzu nevyleziem, ale znásilňovať ju na dlhé trate nebudem. Už som sa na nej vozil dosť, až ma vajcia bolia.

S pozdravom

Nairam