Prvý, pravý motovýlet 40 –ročných starých fotrov

Nepatrím k tým, ktorí vedia napísať cestopis hneď z fleku, ale na druhý pokus to dúfam zvládnem. Prvý bol nevydarený. Cestopis by mal byť pútavý, doplnený veľkým množstvom fotografií dokumentujúcich živo miesto, ktoré popisujem, ale mne sa moc na našom výlete nechcelo fotiť a tak sa spoľahnem na arzenál fotiek od Roba Višvádera, s ktorým sme minulé leto úspešne dobili chorvátske pobrežie. Pre mnohých destinácia veľmi známa, pre iných zatiaľ neprebádaná, no pre nás oboch to bol prvý zahraničný výlet, trvajúci viac ako 2 dni absolvovaný na našich starenkách. Obaja vlastníme geriatrické stroje zo začiatku osemdesiatich rokov. Robova nosí na boku nápis GS 550 L a moja GS 75X s veľkým S - Suzuki. A ako to všetko začalo?

Začiatkom leta, skrsla myšlienka malého výletu, len tak na 4 dni. Destináciu som navrhol ja, vzhľadom na to, že ju obaja poznáme a aké-také skúsenosti s ňou už máme. Nasledovalo oslovenie Robovej partnerky Katarínky (príprava polievky) a neskôr hlavného chodu, návrh celej akcie. Najprv sa nič nedialo, ale po pár dňoch sme už pili kávu v robote a ukuli darček k Robovej 40-ke. Z mojej strany bolo nutné vymeniť reťazový kit a zadnú pneu, pozvárať nosiče a namontovať. Robo nahodil len nosič s vakmi a príprava strojov skončila. Termín bol stanovený na piatok 17.08.2012 skoro ráno a tak sa vyrazilo. Veľa ľudí tipovalo, že do cieľa vôbec nedôjdeme. Samozrejme pre nás to bola výzva.

Čo si zobrať som si prečítal z Robovho zoznamu a samozrejme som sa opýtal aj uja Googla. Zoznam sa podarilo zredukovať po rozdelení sa s Robom systémom ty toto a ja hento. A tak prišiel dátum odchodu a my sme vyrazili už skoro ráno na cesty –necesty, s cieľom vyhnúť sa diaľniciam čo najviac. V Bratislave nám zatrúbil na šťastie ešte Stano Danihel na kolosálnom traku a my sme zabočili smer Berg. Cesta bola jedna báseň. Rakúsko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko, kde sme sa prvý krát pri Zagrebe napojili na diaľničný obchvat a hneď za Zagrebom sme sa odklonili na krásnu cestu až k pobrežiu Jardanu (more to je balada pre moje nervy , ja ho proste milujem). Asi v polovici cesty do Senj sme sa zastavili v motoreste kde sme sa fakt dobre najedli zoznámili sme sa s talianskymi mototuristami a prehodili pár slov. Poobdivovali naše stroje a podľa mňa aj oni krútili hlavami nad tým, na čom sme sa vybrali na cestu. Odchádzali prv než my a ja som si myslel, že ich už viac nestretneme. Opak bol pravdou, asi 5 km od motorestu sme ich zbadali ležať na lúke a asi trávili dobrý obed spánkom spravodlivých. Ešte raz sme ich stretli na druhý deň opäť pri pečenom prasati dakde za Senj, ale to nás oni asi už nevideli. Na večer sme dorazili do Senj a snažili sme sa niekde ubytovať. Hľadali sme aj ubytko v kempoch, no boli totál plné a drahé. Rozhodli sme sa preto pre nájdenie privátu, čo sa nám podarilo pár km za mestom (zhodli sme sa, že ak bude druhý motovývet do Chorvátska, kempové veci sa tam nenosia).

Vybalili sa a hajde späť do mesta sa najesť. Zaparkovali sme pred otvorenou terasou dákej reštaurácie. Zabezpečili motorky a našli pizzériu. Suchá pizza mi moc nechutila ale Robo si pochutil. Po tomto kulinárskom neúspechu sme sa rozhodli vrátiť sa na privát, dať jedno–dve pivá a tak sme sa vrátili ku geriatričkám. Tu som spravil školácku chybu a to štartoval mašinu so zaradenou jednotkou. Výsledok, utiekla potvora a hodila sa o zem. Našťastie sa nič nestalo. Oprášil som sedlo a hajde späť na privát. Taká hanba. Dorazili sme bohužiaľ už neskoro a plážový bufet bol už zatvorený, tak sme skončili prvý večer bez piva. Ráno sme pobalili veci a šup smer juh. Veľa krásnych kilometrov, veľa nadšencov 2 kolies, množstvo ušľachtilých serpentín, pastva pre oči. Inak to vníma človek z pohľadu vodiča auta a inak na motorke. Veď preto asi všetci jazdíme. Cestou sme natrafili na trajekt Prizna - Žigljen na ostrov Pag.

Hneď bola zmena plánu a za pár hodín sme sa váľali na známej to pláži diskoték na Zrče a komunikovali s príjemnými, trošička bucľatými, ale hlavne stroho možno až vôbec odetými Slovenkami. No čo viac je treba pre chlapa, ktorý utečie z domu bez ženy a tak ďaleko. Lenže eufória z ďalších dobrodružstiev nás hnala ďalej a na Pagu ma začalo neposlúchať dobíjanie a tak som to riskol, zhasol svetlá a valil ďalej. Už aj doma ma raz dobíjanie sklamalo, ale príčinu sme nezistili, aj sme podľa návodu premeriavali regler a ten vykazoval hodnoty tabuľkové, ba aj dobíjanie bolo postačujúce. Záhada. Predsa je to stavba a elektrika už keď som moto kupoval, bola jeden veľký zhluk káblov. Možno dáky skrat alebo čo. Zuzana fachčila aj bez svetla a mi sme chceli doraziť až do Zadaru a ešte si užiť nočného mesta.

Všetko by sa asi naplnilo nebyť jednej križovatky kde do Roba ťukla ženská zozadu (mierne skrivený blatník), ja ako prvý jazdec som spozornel, záhy sa vynorila ďalšia križovatka, na ktorej som mal ísť doľava a... Robo tvrdí, že som bol na vine ja, lebo som sa neskoro zaradil do odbočovacieho pruhu. Ja tvrdím, že som mal vyhodený blinker doľava, v speťáku nikoho a proste som začal odbočovať. Za pár sekúnd nastala rana ako kladivom do ľavého boku Zuzany, to do mňa zozadu Chorvát, lízlo mi to nohu a vramovalo ju medzi priestor karbecov. Nepamätám si na nič z pádu, počas celého lízania fakt tvrdého asfaltu som pevne držal moto a nechcel sa s ňou rozlúčiť, teraz si uvedomujem, že keby to dopadlo inak a ja tu nepíšem tieto riadky, tak to ani nebolí a je to fajn. Aspoň pre mňa.

Prvé moje precitnutie nastalo, keď Zuzana zastavila v strede križovatky. Vtedy som vyskočil na nohy a v obave, že ma zrámuje ďalšie auto som schmatol moto a utekal som aj s motorkou preč. Robo vraví, že som vyzeral ako superman, lebo tých minimálne 160 kg som behom sekundy zobral zo zeme a odniesol, odtlačil na krajnicu. Chorvát, ktorý ma takto pošteklil, samozrejme zastavil. Po zistení, že šok je dobrý lekár ma nič extra nebolelo, dohodli sme sa, že na to zabudneme a rozídeme sa v mieri. Doteraz nechápem prečo nechcel volať políciu. Nemal síce moc rozbité auto, ale ak tvrdil, že som vinný ja, tak sa nemal čoho báť. Alebo sa mal? Neviem. Nechcel odo mňa nič a tak sme si potriasli rukou a rozlúčili sa. O 5 minút tam pristála polícia, ale ani tí sa dáko do riešenia nemali a po letmej obhliadke situáciu vyhodnotili, že nič a ubegali.

Bilancia: rozbité spätné, ulomená smerovka, ulomená stupačka, prasknutý ľavý dekel na motore, teda mierne zošúchaný až na hranicu priepustnosti oleja (až pri oprave som zistil, že oba dekle pravý aj ľavý boli už lepené dákou gebuzinou zvnútra, čiže boli rozbité), skrížené rajdy a predná vidlica, roztrhaný ľavý vak, ulomený kľúč od zapaľovania, rozbitý predný štít. Až doma som zistil, že je mierne skrížený rám, ale tam to nebolo vidieť. Jazdné vlastnosti nemala dobré, no pripisoval som to prednej vidle, veď aj korman išiel nakrivo. Moja maličkosť: zodraná ľavá ruka, zodraná a opuchnutá podkolenná časť ľavej nohy, bolesť všade. Tá sa prejavila výraznejšie až ráno, rameno, šija, noha...

Všetky rany sme ešte v ten večer vydezinfikovali v mori a bolesť spláchli pár pivami. Ale späť k moto. Po pár minútach ako sme sa rozlúčili s Chorvátom sme dali Zuzanu do stavu, kedy sme mohli skúsiť aspoň pretočiť motor a ona hneď aj naskočila a zdalo sa, že je všetko v motore ok, tak som zbalil saky – paky a ako to bolo možné vyrazili sme zohnať privát. Ak by sa to nepodarilo, čakalo by ma dlhé vyčkávanie na pomoc z domoviny a asi by som oslovil Pala Demianiča, ktorý sa mi ponúkol na takéto účely. Z tohto zážitku nemám žiadne foto, čo ma mrzí, ale ani pomyslenie na fotenie nebolo. Jazda nič-moc, zistil som po pár km, že mám od oleja ľavú nohu a už som vedel, že je tam veľká prasklina. Tu chcem poďakovať ani neviem komu, ale pri príprave na náš výlet a štúdiu potrebných vecí som narazil na potrebu si zbaliť lepiacu pásku na koberce. Táto páska posunula hranice nášho výletu na scifi. Zalepil som s ňou celú moto, odjazdil zvyšných cca 1000 km s polepeným motorom.

V chorvátskom Baumaxe som kúpil závitovú tyč – poslúžila ako náhrada zrkadla, samozrejme polepená páskou. Mala slúžiť ako stupačka, ak by teda tá zlomená celkom odpadla. Smerovka poskladaná fungovala za výdatnej podpory lepiacej pásky. Proste VIVAT páska. Za pomoci pásky sme sa dostali až k Šibeniku a samozrejme späť na rodnú hruď. Viac vám napovedia fotky. Privát sme zohnali v Bibinje, s malým balkónom, výhľadom na more a 50 m od pláže za 15 € na noc a osobu. Úplne perfekt cena v sezóne.

Nedeľa ráno sa niesla v duchu opráv a za hodinku sme vyrážali na cestu po pobreží. Cez Sukošan, Biograd, Pirovac, Vodice až do Šibeniku. Sem-tam pauza na jedlo, kúpanie a prehliadky starých centier daných miest. Večer návrat do Bibinje a ešte jedna noc v apartmáne. Postupne som si zvykol na jazdu s pokrivenou Zuzanou a aj si naplno vychutnával jazdu. Fungovala bezchybne akurát som večer dolial trochu oleja, ale to len preventívne. Zábal z pásky fungoval stopercentne. A tak sme to opäť večer spláchli pivom a hajde do periny, zajtra je deň návratu.

Cesta naspäť viedla cez vnútrozemie. Po prekonaní Velebitu a vyfrézovaných ciest, ktoré veľmi nepriaznivo ovplyvňovali jazdu hlavne v zákrutách sme dali smer na Plitvické jazerá. Tá jazda na tých vyfrézovaných častiach vozovky bola jazdou smrti, aby človek nespadol, musel mať obe nohy na zemi a postupne sme jazdili ako začiatočníci. Najhorší zážitok bol pri prvom vyfrézovanom úseku. Ostrá zákruta , rýchlosť 50 a pod nami zráz asi 100 m. Ak to niekto zažil, tak vie o čom píšem. Okrem toho dosť veľká zima na to, že pri mori bolo už ráno 20 stupňov a tu sme dávali teplé rukavice. Nálada sa vylepšila hneď po prekonaní hôr, dali sme kávicu v zapadlom motoreste a pustili sa do krásnych, zväčša rovných a miestami mierne sa vlniacich ciest. V duchu som začal konštatovať, že aj vnútrozemie má svoje čaro. Človek sa ani nenazdal a pred ním sa začali vynárať prvé upútavky na Plytvice a okolo obeda sme už parkovali na parkovisku pre naše potešenie pre motopostihnutých bezplatnom.

Dali sme malú pauzu a vydali sa opäť smer domovina. Tankovali sme zhruba každých 150 km len preto, že Robova nádrž má len 10 litrovú kapacitu a ja som v tom čase nemal na kohútiku funkciu rezerva a tak vrela vo mne taktiež neistota zo suchej nádrže. Asi 50 km pred Karlovacom sme tankovali taktiež a v živote na to nezabudnem. Presne neviem ako, ale tankovali sme z jedného stojanu spoločne a sviňár ujo pumpár tam dolu na druhej strane stojanu mal dáky odpustný ventil a asi 4 l benzínu nám ukradol. Až potom sme pochopili prečo jeho pomocník tak rýchlo utekal s malou bandasou niekde za stojan a krčil sa pri zemi. Ako si môžem byť tak istý? No, prvý tankoval Robo a po 150 km cca do svojej Suzuki GS 550 natankoval 10 l benzínu. Inak tankoval 6 l. Hneď sme sa divili, ale koho to napadne? Akurát sme rozoberali, že asi zaseknutý plavák, ale to by sa prejavilo asi dymením a toto sme nepozorovali. Druhý som tankoval ja a vtedy už ten druhý chlap išiel preč aj s bandasou od destilovanej vody. Ja som natankoval obligátnych 9 litrov. To je len teória a len preto, aby ste vedeli. Ak tadiaľ ešte raz pôjdem určite si to odfotím a nájdem ten ventil. Pre orientáciu aby sa vám to taktiež nestalo, od Karlovacu smer Plytv. jazerá netankujte na benzínke po pravej ruke.

Ale poďme ďalej. Viem, že zámer bol vyhnúť sa diaľniciam, ale od Karlovacu sme to valili po diaľnici až po maďarské hranice a na Letenje sme dali malú prestávku na jedlo. Pochválili sme tety Zuzanky a pobrali sa cestami maďarskými. Cesta cez maďarskú zem bola štandardne ok. Absolvoval som ju už x krát a bez problémov. Počasie bolo výborné, stvorené na turistiku. Bol som až milo prekvapený, že ma nebolel zadok od toho sedenia, aj keď miestami som musel narovnávať nohu, ktorá bola stále opuchnutá a chytala kŕče. Asi 80 km pred našou hranicou ma začala hnevať opäť elektrika a tesne za hranicami mi úplne zlyhala. Ale motor si priadol a tak som pokračoval. Slovenské hranice sme prekročili už za súmraku a opäť využili diaľnicu a rýchlo domov, lebo som bol bez svetla. Nakoniec to vyriešila Robova ručná baterka prichytená na moje nefunkčné svetlo a ako inak páskou na koberce. Keď som na druhý deň uvidel na čom som prišiel, ani som sa nečudoval, že žena sa chytala za hlavu a opakovala “nikdy viac“ asi stokrát. No a mňa to presvedčilo, že musím mojej Zuzke dať nový kabát ale to je už o inom.

Hodnotenie na záver. Obaja sme sa zhodli, že to bol veľmi vydarený výlet. Bezproblémové rozhodovanie kam sa ide a čo sa robí, súhra pri riešení situácií sa podpísali pod úspech tohto výletu. Rád by som poďakoval Robovi, za férový a racionálny prístup pri v texte popísaných krízových situáciách. Aj po pár mesiacoch od chorvátskej nehody ma trápi opuch nohy, ktorý sa bude riešiť bohužiaľ chirurgicky, lebo zareagoval lymfatický systém a s tým aj kŕčové žilky do toho času bezproblémové. Ďalej poďakovanie patrí Petrovi, môjmu všestrannému susedovi, za pár neoceniteľných postrehov a rád, meteorológom za nádherné počasie a mojej žene a deťom, ktorí trpia môjho koníčka. Tým posledným ešte za fšicko, lebo teraz má Zuzana už nový šat a stálo to veľa času v pivnici. Ale myslím si, že je to lepšia varianta, ako tráviť čas v šenkoch a na neplodných a niekedy zbytočných párty. Zatiaľ to nevie doceniť, to príde asi až rokmi. Na záver vám ďakujem, že ste toto čítanie vydržali až do konca. Ja osobne si rád prečítam úsmevné, alebo poučné cestopisy od takých ako sme my.

S pozdravom Nairam