Horami a dolami, plážami a moriami, cestami a necestami krajinou dvojhlavého orla alebo naša Albania tour 2013 – prvá časť 3/3

Kľukatou cestou cez horu sa dostávame ku križovatke, kde sa rozdeľujeme. S našimi českými bratmi sa teda lúčime a smerujeme na albánske hranice ku Gusinje. Medzi tým sa zastavujeme v obchode dokúpiť zásoby. Ja si kupujem perlivú minerálku, ktorú si nalievam do pitného vaku. Po nie dlhej chvíli prichádzam na to, prečo mi bolo povedané, že doňho mám dávať iba obyčajnú vodu. Po pár razoch odpustenia tlaku to už ale nerobí problémy.

Prichádzame na albánsku hranicu, kde colník všetko vypisuje ručne, takže sa tu chvíľu zdržujeme. Veľmi sa mi páči prístup albánsky colníkov. Ak niečo nepasuje v zelenej karte, dopíšeme si to pred colníkom perom a všetko je v poriadku. Túto chvíľu trávime spoločným uvažovaním o „dobre zjazdnej šotoline“, ktorá má nasledovať. Skoro každý si škodoradostne rýpne do Frenkyho, ktorý ide na hornete. Pre vstup do Albánska sme si vybrali asi ten najadrenalínovejší prechod, trasu Gusinje – Koplik, ktorá predstavuje 60 kilometrov dlhú offroadovú cestu. Zároveň je to najnáročnejší úsek celej výpravy. Búrkové mraky nad horami a občasné kvapky Frenkymu ani nám ostaným na optimizme nepridávajú. Kúsok za hranicou končí asfalt a začína pekná šotolinka, ktorú po chvíli strieda krásny nový asfalt. Začína moja hra nájdi si svoj bunker, na ktorý ani nemusím dlho čakať, lebo hneď nad cestou sa na mňa jeden usmieva.

Môj prvý bunker

Z druhej strany začínajú plieskať blesky a tak rýchlo vypínam komunikátor, skáčem na motorku a upaľujem za ostatnými. Asfalt nový, ale plný naplaveného bordelu, vedie až do dediny Vermosh – najsevernejšieho bodu Albánska, kde si robíme obedňajšiu zastávku a zároveň čakáme kým pominie búrka nad horami kam smerujeme.

V dedinke Vermosh – najsevernejšom bode Albánska

Sledujeme miestnych ako cez koryto rieky prechádzajú na čomkoľvek akoby to bola asfaltka. Miestny dobytok sa okolo nás producíruje a jedna krava na nás nakúka spoza rohu polozbúranej budovy. Miro číta smsku od Hnila, ktorí túto cestu absolvovali pár hodín pred nami. Hnilo píše, že „ak tu ešte nie sú cestné motorky nech tu ani nejdú“. Ja na to, že on určite odrbáva aby sa mohol chváliť čo prešiel a my nie. Tak či tak sa nikomu už nechce vracať naspäť a celé to obchádzať, a ja predsa čakám tu dobre zjazdnú šotolinu. Sadáme na motorky a vraciame sa kúsok späť. Cestu z dediny lemujú kravy, ovce, prasatá, oslíky a iné domestikované záležitosti. Tu z asfaltky odbočujeme do prudko stúpajúceho kopca, plného vytŕčajúcich kameňov a kameňov, ktoré ako bonus po daždi vychytávame krásne mokré a šmýkajúce. Iba sa tak pozerám na to po čom idem, kam vedie cesta a hovorím si bóóóže. Otočiť sa to už nedá, lebo ten prudký kopec by som dole asi nedala, už len ísť a čakať čo príde. Pár krát to v rámci nepadnutia musím nechať hore kopcom zdochnúť, pár krát ju nohou len tak tak zachystávam, ale inak pekný deň,... Dochádzam na miesto kde sa čakáme, ostatní sa ma pýtajú že ako sa mi šlo, no ja len stále nevychádzam z úžasu, že som nepadla.

Nie sme taký malí, len skaly sú veľké

Pokračujeme ďalej a cesta sa javí byť lepšia, ale zrazu ani ísť dole kopcom po bahnistej ceste nepríde tak lákavé. Dole horami schádzame spoločne s veľkým Maťom bez motora. Akoby toho bolo málo, tak nás ako bonus začínajú naháňať miestne psi. Prichádzame na ďalšie miesto, kde sa čakáme. Podľa dohody, nesmie ísť nikto vzadu posledný a sám, obzvlášť z cestných. A tak veľkého Maťa strieda v mojej stráži Miro a Honzo. Vyšlo slnko, začína pripekať a cesta sa konečne podobá na tu dobre zjazdnú šotolinu, ktorá ale netrvá dlho. Razom sa ocitám v nejakom kameňolome, kde začínajú prudké klesania po veľkých kameňoch na ktorých mi odhadzuje kolesá. Ak sa pozriem doprava, srdce mi razom poskočí, lebo predstava pádu do niekoľko sto metrového zrázu mi na radosti nepridáva. Zastavujem pred kopou veľkých kameňov s tým, že toto asi neprejdem, čakám na endurákov, ktorí sú niekde vzadu, aby mi pomohli. Zároveň na tomto mieste prichádzam na úplne dno svojich síl. Ruky ma bolia od držania rájd, ktoré ale musím pevne držať lebo mi na kameňoch odhadzuje kolesá. Zároveň sa idem v motooblečku uvariť, avšak vyzliecť sa nechcem, pretože stále čakám pád. Keď však hodnú chvíľu nikto nechodí, kašlem na to a idem to prejsť sama. Nasledujú prudké klesania po úzkej kamenistej ceste, po jednej strane lemovane skalou po druhej strane lemované ničím. Pomaly si už aj zvykám, na zadné koleso skoro stále v šmyku. Veľmi nepekne po mne zazerá býk pasúci sa skoro už na ceste. Moje duševné modlitby o tom, nech sa mi nepostaví do cesty boli vyslyšané a ja pomaly dobieham Frenkyho. Spolu ďalej klesáme cez nejakú osadu, kde nám pár krát na autách vybehnú oproti blázniví Albánci, ktorí samozrejme ani nespomalia. Preto sa my radšej čo najskôr upratujeme na veľké kamene pri ceste a ja ešte preventívne nahýbam motorku na seba, aby ma neštrajchol.

Prichádzame do údolia, kde nás už čakajú ostatní. Tu je troška priestoru na rozbor toho čo sme vlastne prešli, nejaké zážitky a pády.

Radostná radosť zo zdolania cesty do kaňonu a nepádu

Kúsok nižšie je že vraj pri rieke celkom dobré miesto na kemping. Nakoniec sa nám moc nepozdáva a tak pokračujeme ďalej a veruže robíme dobre. Spoločne vbehneme do záhrady veľkého domu, kde nás už víta domáca. Stany rozkladáme na záhrade za dve éčka, až na Pištu, ktorý volí ubytovanie v izbe.

Stanovačka v záhrade domu v Tamare

Nachádzame sa v dedine Tamare, veľmi strategickej dedine, keďže sa tu nachádza pivovar. Zásoba piva pre chalanov je tak neobmedzená. Naše poriadne donatriasané prázdne bruchá nás nútia domácu atakovať otázkou, či by nám vedela urobiť večeru. Vysvetľuje nám čo by večera zahŕňala za cenu 7 eur. S pocitom hladu, že by sme zjedli aj ich malú mačku, ktorá tam pobehuje si nahlasujeme večeru skoro všetci, a ja ťažko pregĺgam, keď dodá, že bude až o hodinu. Čakanie na večeru postupne jeden za druhým trávime v parádnej kúpeľni, ktorú máme k dispozícii nonstop. Domáca je mladá žena, ktorá tu žije s manželom a malým synom. Netrvá dlho a obaja začínajú kmitať ako včeličky a pripravovať nám slávnostnú tabuľu. Usádzame sa za stôl a nestíhame sledovať čo všetko nosia na stôl. Miestna polievka, chleba, grilovaná zelenina, zeleninový šalát, kozí syr, ryby, zemiaky a k tomu voda a domáce albánske víno.

Večera ako pre kráľov

Všetci sa naplňujeme až po okraj, lebo je to asi prvý a aj posledný raz čo počas výpravy počítame s takouto hostinou. A keď si už človek myslí, že je koniec, že ho už ničím neprekvapí, tak ona ešte donesie naservírovaný zelený a červený melón. Tak to už je konečná.

Melónový dezert

Všetko čo dostávame naservírované je ako sama hovorí „fresh“ priamo z jej záhradky. Ryby ulovené v miestnej rieke, pri ktorých sa nám ešte ospravedlňuje, že nie sú všetky ryby rovnako veľké. Albánske víno má celkom silný ráz ale chutí. Za túto skvele pripravenú večeru jej všetci dávame 10 bodov a ako bonus dostáva domáca ochutnať našej domácej. Najprv iba zľahka privonia, potom čo jej oznamujeme koľko to má percent prevracia panenky a delí sa o poldeci s mužom. Po tejto super večeri všetci potvrdzujeme, že si ráno prosíme aj raňajky za 3 éčka. Pomaly sa poberáme do chyži a snažíme sa zaspať. Neviem či to je tým šokom, ktoré dostalo telo, keď sa tak najedlo alebo čím, ale veľa z nás túto noc nemôže spať.

Pokračovanie:

18.12.2013 - corvette Čitatelia: 11915 Strany: 2 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Horami a dolami... naša Albania Tour 2013 - druhá časť

Ráno si plníme bruchá raňajkami od domácej a vyberáme sa znova na cestu smer Koplik. Cesta sa od tejto osady rapídne zlepšuje, a tak putujem po peknej šotoline a čakám kedy príde to onô vytúžené „albánske edvenčr stelvio“.