Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Hodnotenie: (11 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (28)  [Verzia pre tlač] Tlač

Moto Girl Trip: 05 - Egypt a trajekt do Sudánu - Wadi Halfa

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 15.07.2013 Autor: kacatko
Čitatelia: 6958 [Mototuristika - Cestopis]

Katarína pokračuje na svojej ceste na juh, opúšťa horúci Egypt a smeruje trajektom do Sudánu.

Seriál článkov - Moto Girl Trip:

Tlačenicové opúštance, blchy a Wadi Halfa v diaľke..

Revolúcia za dverami a zbabelci ako ja utekajú z krajiny, teda dúfajú.. Na displeji svietila rezerva oznamujúca, že svieti už 52km ak som si nevšimla, upokojovala som v duchu Euphoriu, že čoskoro niečo vymyslím.. a keď nie ja tak všetci tí anjeli čo letia s nami.

Vybavovačky na Sudánskej ambasáde, trvali pomerne krátko, rozhodla som sa zaplatiť Kamalovi, človeku, ktorý zvykne vyprevádzať cestovateľov z Egypta do Sudánu, všade ho poznali a tak som sa vyhla zdržaniu a komplikáciám, ktoré by mohli nastať a ušetrila som si vzácne nervy, slzy a opúšťance za priehradkami, kde si ľudia zvyknú užívať svoju moc, ktorú majú v rukách..

Do prístavu som dorazila s motorkou skoro ráno, hneď na bráne som stretla dve expedičné autá, dvaja Holanďania.. cestujúci nezávisle od seba.. jeden čaká na papiere už 22 deň, aby opustil Egypt a dostal sa ďalej a druhý akurát dnes dorazil a zisťuje cestu..
čakajú na špeciálne povolenia, pečiatky a to kým sa ich nazbiera viac, pretože na ešte z Aswanu do Wadi Halfa, je povinný konvoj. Využila som šancu hneď ako som videla, tie obrovské kanistre s benzínom.. a tak má Euphoria o 4 litre viac..
Priviazaná o kovovú konštrukciu.. so všetkými vecami, ktoré si nemôžem so sebou vziať na trajekt..

Kapitánovi platím 5O Egyptských Libier a s nádejou že ju uvidím o dva dni. Ja sa presúvam vybavovať ďalšie potrebné veci.. Teplo ma zabíja – doslova. Slnko je ostré ako nikdy, cítite ako ovláda celé vaše telo, hrá sa s vašim krvným tlakom, pot Vás štípe v očiach, znervózňuje Vás na celom tele, ktoré je zahalené v dlhých rukávoch a nohaviciach, ktoré sem tam prepustia nejaký vietor..
Chladničky, práčky, taniere, televízory, nové mixéri.. obrovské mechy vecí a stovky ľudí postávajúcich na pražiacom slnku čakajúc na lístok na trajekt..

Mala som čo robiť sama so sebou a každá otázka odkiaľ som ma zabíjala..
Viem, že to myslia dobre, ale občas je toho proste veľa..
Ťahala som sa s bundou s topánkami, nohavicami, všetkými vakmi notbukom a foťákom cez plece, prenášala som všetko na tri krát, ako mačka mačatá, striehnúc či mám všetko, kde a v koho rukách mám akurát pas.. a strácala som vnútornú silu.

Opúšťala som Egypt, so sľubom na svojej ľavej ruke.. a to bolo jediné čo mi dodávalo silu, lesknúci sa prsteň mi pripadal viac magický ako ten Arabelin, čo som chcela celý život vlastniť.
Ľudia sa tlačili, vrieskali, búchali a ja som dúfala že za 350 egyptských libier malé budem mať aspoň miesto na sedenie.. Po pol hodinovom boji a tlačenici, kedy tri páry rúk pristali na mojom zadku som nebola schopná odpovedať na ” welcome, welcome” ktoré sa ozývalo kde som sa pohla.
V Tichu batožinového priestoru som sa potrebovala zotaviť.

Strážca a menežer batožinového priestoru, ktorý používal nohu z umelohmotnej stoličky, aby ľudom ukázal kto tu je pánom ma nechal sedieť na červenej prepravke mimo ľudí a ponúkol ma cigaretou.
Ah aké šťastie.. a ani sa neopýtal z akej som krajiny.
Všetká biela technika v polo rozbalených krabiciach prechádzala popri mojich očiach, mladí chlapci makali v podpalubí ako draci, dávajúc zo seba všetko, potiac krv sa nadrapovali s práčkami a všemožnými krabicami.. Nechápala som ako tak malé telo, môže zdvihnúť chladničku ako nič.
Keď bol niekto drzí, palica zaklepkala tajný kód a krabica padla bez pomoci pridržiavania dobrý meter a pol, eahm.. neviem či tu niekto počul o freóne..

Nákladný priestor sa zatváral a tak som sa pobrala hľadať miesto, kde by som sklonila hlavu.
Potrebovala som sa nadýchnuť čerstvého vzduchu, aj keď vonku ešte pálilo slnko.
Loď mala vyplávať o 17tej a tak som mala stále hodinu a pol na nájdenie miesta.
prechádzať uličkami medzi všetkými ľuďmi s báglami v rukách ma zabíjalo.
Opýtala som sa ako sa dostanem hore na palubu.. slnko neslnko.. tu to neprežijem..
” hľadáš kapitána?” opýtal sa ma pán v uniforme..
” áno áno, kapitána..” zareagovala som na šancu..
” hore a doprava..”
” ooo ďakujem, ďakujem..”

Všetky kapitánske dvere boli zavreté, raz však musí prísť.. sadla som si na zem a Xperia, ktorá dokáže vďaka mojej hudbe urobiť nepriestrelný obal vnútorného sveta mi zdvíhala náladu.
Všetky sladké pesničky som si musela presunúť do špeciálneho foldera, aby sa mi nestalo, že ma zastihnú nepripravenú.. a podľahnem psychickému zrúteniu z odlúčenia..
Pri justinovom hlase ” cry me a river” .. craaaj meee craaaaj meeee!!! :) :)

Kapitán bol na prvý pohľad na nerozoznanie od ostatných členov posádky, ako sa časom aj ukázalo, kapitán bol každý kto práve nespal, nemodlil sa alebo nejedol..
Postavila som sa a opýtala som sa či by som mohla byť niekde na blízku.
Otvoril dvere, ukázal mi čo mám preskočiť aby som sa dostala na vrelú palubu, rozpálenú slnkom.
Stále sme stáli, posádka nakladala veci a ja som zaspala behom pár minút ako nič.. poskrúcaná v tieni s so sluchátkami v ušiach.

Po hodine spánku som sa zobudila spotená a ešte unavenejšia s hlavou na smrdlavom koberci s kusancami na mojom krku a rukách.. blchy..
Ahhhhhh… paranoický stav, že sú určite všade ma prinútil vyhľadať kúpeľňu a v podprsenke sa aspoň ošpliechať vodou, všade kde to bolo možné, kúpiť si dva litre vody, sladkú ryžu s hrozienkami, ktorú som objavila v chladničke v miestnej vývarovňo – reštaurácií a pobrať sa opäť hore do bezpečia.
S nocou prišiel chladný vietor a opäť sa dalo dýchať..

Nikdy som neprežívala podobne bez senné noci ako od momentu, kedy som sa naposledy zobudila na fľaku z vlastnej sliny na Hossovej hrudi. Cítim sa, ako by som mala na starosti okrem všetkých tých miliónov vecí zrazu aj vlastné krehké srdce, ktoré sa so mnou nonstop rozpráva.

Ťažko sa mi vysvetľujú veci vlastnému srdcu, keď Vás v noci opatrne s láskou zobudí..
Vy otvoríte oči a čakáte čo sa opýta..
A ono sa pýta stále tie isté otázky..
” prečo,? na ako dlho? z akého dôvodu? ”

Ahhhh.. posadila som sa a rozplakala som sa do vlastných dlaní..
” čo Ti mám povedať..?”
Bola som vďačná, že rozum ostal ticho.. diskusiu s oboma by som nezvládla..
“potrebujeme spať, potrebujem aby si hlavne Ty bolo v pohode a nespôsobovalo mi takéto ťažké momenty, lebo to nedáme.. ja viem čo cítiš, viem že si zmätené, ubolené, stresované a nešťastné..
A aj keď sa Ti to nezdá, pretože ideme cez Kapské mesto, ale cesta vedie spať rovno do náruče..”
Nepovedalo spať ani slovo, ticho prikývlo a plakalo ďalej.. a ja s ním..
Hviezdy boli krásne, vietor silný, tak že ani slzy nepadali ako zvyčajne.

Nový pálivý deň začínam s opuchnutými očami od vetra s rannou modlitbou upreným na Wadi Halfu, ktorú vidieť v diali…

Video: MotoGirlTrip - Trajekt z Asuánu do Sudánu

Pridané: 15.07.2013 Autor: kacatko pošli na vybrali.sme.sk

Seriál článkov - Moto Girl Trip:

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (11 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (28)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Adamoto KTM

rossier-10-2019-side

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2019 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 7172 | Včera: 229022