Wo ich finde Kalte Kuchl?, alebo krátky výlet do Rakúska 2/2

Centrom Mariazellu je nádherná trojvežová bazilika Narodenia Panny Márie zo 14. storočia.

Legenda o vzniku mesta Mariazell rozpráva, že opát Otker z benediktínskeho Kláštora St. Lambrechta vyslal mnícha Magnusa do regiónu, ktorý vtedy patril kláštoru. Mních mal miestnym obyvateľom poskytnúť duchovnú podporu. Opát dovolil, aby si mních so sebou zobral sošku Panny Márie z lipového dreva. Cestu však mníchovi zahatila skala, ktorá spadla a zabránila mu prejsť. Mních sa s modlitbou obracal na Pannu Máriu a požiadal ju o pomoc. Na príhovor Matky Božej sa skala rozdvojila a mních mohol pokračovať v ceste. Po príchode na miesto určenia duchovný položil sošku na peň a začal budovať „celu“ (nemecky Zelle), ktorá by slúžila ako kaplnka a zároveň ako prístrešie. Táto „Mária v cele“ dala názov celému miestu a stala sa vyhľadávaným pútnickým miestom.

Ale mu to pristane

Spoločná pri fontáne

Po prechádzke sa vraciame na izbu. Som ten typ, čo keby sa dalo, tak sa v kúpeľni alebo na wecku zamykám na 3 kladky. Ale zamknúť sa v kúpeľni našej izby bola chyba. Odomknúť dvere bolo nemožné. A tak bol hnilo v izbe a ja v kúpeľni. Po niekoľko minútovej úpornej snahe dvere otvoriť sa Hnilo začal obávať ako by so svojimi 10 slovíčkami vysvetlil recepčnému túto zapeklitú situáciu. Ja ako „Mekgajverovská“ fanynka som už začala zvnútra rozoberať kľučku pinzetou na vytrhávanie obočia. V zálohe som ešte mala plastickú trhavinu, ktorú by som vyrobila pomocou krému, vlasu a lesku na pery. Medzi tým ako som rozoberala zámok, som s ním ešte skúšala točiť na všetky svetové a dvere jemne vyraziť. Heuréka, podarilo sa... Odvtedy som sa tam už nezamykala. Celá vytešená z noci nestrávenej v kúpeľni som sa pobrala spať. Keď sme sa ráno vracali z raňajok Hnilo ešte ostal dole. Na izbu sa vrátil s tým, že dole je PC a vypýtal si heslo od recepčného. Šikovný je ten Hnilo šikovný, a info pre dámy – je aj slobodný. Tak na stránke MR nachádzame Kalte Kuchl a pozeráme kde sa nachádza. Prichádzame na to, že KK patrí pod Rohr im Gebirge. Pred hotelom obaja chytáme GPS signál a konečne obaja máme trasu do včerajšieho cieľa.

Vyrážame na cestu, boli sme iba cca 50 km vedľa. Časom to konečne začína vyzerať na tu správnu cestu. Zákruty, zákruty a zákruty. Naklápame motorky sprava doľava, zľava doprava. Zatiaľ čo ja si plnými dúškami vychutnávam vracáky, Hnilo neustále hľadá spôsob ako a kedy podradiť bez toho, aby mu neuchádzalo zadné koleso. Koncentrácia motorkárov na kilometer štvorcový sa začína rapídne zvyšovať a my tušíme, že sme skoro tam. Konečne vidím Kalte Kuchl... ten správny Kalte Kuchl (neoficiálne sme ešte raz odbočili do hory kde bola šípka Kalte Kuchl, ale po pár metroch sme zistili, že to bola smerová šípka pre peších turistov... aj keď ísť cez horu do KK už pre nás nebolo nič nové). Po zaparkovaní sa už nahlas teším ako si dám kofolu, Hnilo mi ale vysvetlil, že kofolu si nedám... Ideme sa prejsť dole k bazénu, a ja myslím na plavky, ktoré mam v kufri lebo sme mysleli, že sa okúpeme. Žiaľ bolo po sezóne a jedinú spoločnosť pri kúpaní by mi robili vážky.

Motorky sa na parkovisku striedajú, a ja neľutujem, že sme do KK netrafili na prvý krát.

Poberáme sa pomaly na cestu domov.

Zastávku máme na jednej rakúskej benzínke, kde Hnilo nádrž naplní a ja nádrž vyprázdnim. V našom hlavnom meste práve chytáme poobedné zápchy. Hnilovi to však nevadí a tak za ním pálim po krajnici hlava nehlava, pruh nepruh. Víťazne zažehnávam pár „je to v riti“ chvíľok . Po ceste sa zastavujeme naplniť žalúdky v mekáči a pokračujeme domov. Za nami je jedna noc, dva dni a približne 900 kilometrov a veľa pekných a vtipných spomienok.