Rumunsko na stupačkách 2012

Strategia 2012: Ubytovať sa, prespať, batožinu nechať na izbe, celý deň jazdiť na ľahko krížom krážom, kde nás oči povedú a večer spať na tom istom mieste. Bolo to úplne o inom a oveľa slobodnejšie. Štyri motorky bez ľadviniek – úplná pohoda, žiadne napätie. Miesta ubytovania známe. Času dostatok. Zohratá partia. Žiadne pamiatky. Čistý ofroud.

Pri výbere začiatku ma inšpirovali zábery z Baja Romania 2011

Deň 1

Presun z Nitry do Baja-Mare. Nudná maďarská diaľnica sa skončila pred rumunskou hranicou. Ďalej pokračovala oveľa zábavnejšia - nerovná cesta. V Baja-Mare vyberáme peniaze z bankomatu (funguje až tretí v poradí) a ťaháme do hôr – na prázdny hotel Izvoare. Po ubytovaní ešte svieti slnko (8 hodín večer) a neodolávam výjazdu na Ignis. Ostatný si robia srandu, že ak sa do hodiny nevrátim, tak ma pôjdu hľadať. Medzi tým už sú v reštaurácii a veselo popíjajú. Neviem, kedy by si spomenuli :) Večer nám spríjemňuje miestny čašník hovoriaci anglicky. Nalieva do nás kadejaké rumunské špeciality. Po minuloročných skúsenostiach sme opatrnejší a vyberáme si čo nám chutí a nie čoho majú veľa.

Video: Rumunsko na stupackach - 2012

Deň 2

Druhý deň začíname rozcvičkou po malom okruhu okolo hotela. Pokračujeme na sever kde sa dá podľa turistickej mapy prejsť až do Sapanty. Na mape, ktorú ráno študujeme má cesta dve prerušené miesta. Asi ich zošúchali turisti s prstom, keď si ukazovali na zaujímave miesto – hovoríme si. Bez batožiny sa ide veľmi dobre. Môžeme si dovoliť skákať, padať. Radosť jazdiť.

Prechádzame veľkou lúkou s holými zvlnenými zelenými kopcami. Zatiaľ po šotoline. Po malom brode už ideme po lúkach bez cesty, kde sa pasú kone. Romantika. Prichádzame na cestu veľkého okruhu a pokračujeme na sever. Miesta, ktoré boli v mape prerušené sú v realite zosunutá cesta do potoka – 10 metrový zráz. Hľadáme obchádzku cez les. Máme chuť sa vrátiť, ale Miloš nás presviedča, že treba pokračovať. Ideme ďalej cesta – necesta.

Keby cesta ďalej neviedla, tak sa už nebudeme vedieť vrátiť. Nakoniec nachádzame príjazd do Sapanty, kde nás stíha dážď až keď sedíme v krčme pri jedle, ktoré vyzerá akoby bolo zo psa. Prísediaci nás krochkaním ubezpečujú, že to je z prasaťa. Po daždi sa vraciame asfaltovým okruhom naspäť.

Pred príchodom do hotela robíme ešte výjazd na Ignis, ktorý ponúka pekné výhľady, čučoriedky a hordy cigánskych zberačov. Títo sa cez leto živia tak, že založia stanový tábor pod vrcholom a tam zbierajú lesné plody, ktoré čistia a vozia autom do mesta, kde ich predajú. V tomto tábore sme sa zastavili a snažili sa kúpiť pol litra čučoriedok. Rýchlo zjednali cenu. Zberači nám však silou mocou chceli predať celé vedro. Čo by sme s ním robili. Bolo ich ťažké presvedčiť, že nám stačí trocha. Napätie sa zostrovalo, tak sme radšej štartovali. Po večeri tradičné ochutnávanie miestnych liehovín na báze čučoriedok, divých sliviek, jabĺk... Zaspali sme rýchlo.

Deň 3

Ráno sme sa dohodli, že si môžeme doobeda nechať veci na izbe a išli sme ešte niečo pojazdiť po kopcoch, ktorých je tam neúrekom. Poobede odchod na juh systémom čím horšia cesta, tým lepšia. Prichádzame do obľúbeného penziónu Paula (46.79709, 23.9513). Najväčšia sezóna – penzión skoro prázdny. Dobrá kuchyňa. Keďže sme sa cez deň len presúvali väčšinou po asfalte - s Radom vyrážame na malý ofroudík po okolí. Vraciame sa po hodine hladný a vysmiaty.

Deň 4

Po bohatých raňajkách sa nikomu nechce. Po druhej káve a tretej cigarete, konečne štartujeme na výlet. Veci nechávame na hoteli, takže radosť. Mierna pahorkatina bez stromov ponúka krásne výhľady, jednoduchú orientáciu, mäkké dopady do trávy, rôzne povrchy. Dostávame nápad – jazdiť od jedného retranslátoru (dlhé antény na niektorých kopcoch slúžiace na prenos signálu) k ďalšiemu. Nachádzame terasovité lúky na ktorých sa dobre skáče. Tibor však tréning skákania berie naľahko, čo sa mu neskôr vypomstí pri jednom z nečakaných výskokov. Večer plánujeme, či ísť na sedlo Fagarašu alebo radšej jazdiť. Tibor s Radom si nechceli nechať túto asfaltérsku lahôdku uisť, tak vyhráva zajtrajší celodenný asfalt.

Deň 5

Cestami-necestami ideme na juh, aby sme dobili sedlo Transfagarasan. Obedujeme na vrchole, kde turisti nechodia, zato je tam dobrý výhľad. Pri ceste naspať si Miloš všimol, že mám mäkkú zadnú gumu (za čo mu ďakujem, inak by som sa možno o pár zákrut ďalej vysypal). Zisťujeme príčinu – starý hrdzavý klinec. Dávame dole plášť. Rado – skúsený mechanik vie ako na to, tak to ide celkom dobre. Používame bočný stojan na prvotné odlepenie plášťa. Výmena starej duše za novú, kávička a ideme ďalej.

Prichádzame na hotel pri obci Bistra. V jedálni sa stretávame s dvoma pármi, ktorí boli pri mori s ľadvinkami na KTM a GS. S terénnymi gumami celý čas po asfalte. Iná krvná skupina. Rozprávali príbeh o tom, ako sa jednému z nich zlomil kľúčik od zapaľovania. Spojil kábliky a juchú – naštartoval a išiel. Ale neskôr mu došlo, že bez kľúča neotvorí nádrž. Nejaký Rumun mu chcel v servise kľúč zvariť, ale ho len roztavil. Tak montoval namiesto nádrží plastové bandasky...

Deň 6

Skúšame nájsť minulý rok plánovanú cestu z Bystrej na sever. Tento raz sa to dari. A keďže sme na ľahko, chodíme kade tade po lese. Pridávajú sa k nám voľne sa pasúce kone, ktoré nás dva kilometre sprevádzajú do najbližšej osady. Oddychujeme, užívame si pokoj. Blúdime, nachádzame pekné zákutia a pomaly sa vraciame naspať. Máme toho za celý týždeň naofroudovaného dosť.

Deň 7

Odjazd naspäť na Slovensko. Pri rozlúčení pri Nitre hovori Rado: „Som taký zničený, že mesiac nesadnem na motorku.“ Aj sa tak stalo. Po únavnej ceste z Rumunska a prejdených cca 3000 km sa Miloš pýta: „Čo by ti museli dať aby si sa tam teraz vrátil?“. Karma s úsmevom ako vždy: "Dva Redbully".