Viktóriino jazero: Dobrodružstvo okolo najväčšieho jazera Afriky

Afrika namiesto pohody

„ Zbaľ sa! BMW nám dáva novú 800-stovku, môžeme ísť do Afriky. Viktóriino jazero čaká!“ Už dlhší čas nám v hlave vŕta myšlienka absolvovať cestu s predsériovým modelom BMW GS 800, ktorý sme mali v Touratechu na testovanie. Dobrodružstvo okolo najväčšieho jazera Afriky, 5000 km za 30 dní. Keďže projekt bol často krát odkladaný, nikto nepredpokladal, že ho zrealizujeme. Profesionálny filmový team, ktorý nás na testovacích cestách sprevádza, si medzičasom našiel inú prácu. Zostali sme len my dvaja. Ja a Herbert. Kým on bude testovať motorku v najťažších podmienkach, ja sa budem venovať foteniu a filmovaniu.

Hnedé rieky siahajúce až ku Kilimanjaru sú len optickým klamom

Ranný svit afrického slnka zalieva celý východný horizont. Náš cieľ už nie je ďaleko. Prístav Mombasa v Indickom oceáne. Z lietadla sa nám naskytá pohľad na snehobiele Kilimanjaro a jeho najvyšší vrch Uhuru 5895 m.n.m. Cez zelené polia a tunajšiu bujnú vegetáciu sa preplietajú hnedou vodou sfarbené rieky. Neskôr zistíme, že je to len optický klam. To, čo považujeme za vodné toky, sú zaplavené územia, kam sa aj my chystáme. Obdobie dažďov tentoraz začalo veľmi neskoro a v čase nášho príchodu ešte stále trvalo. Posledné štyri dni pršalo takmer nepretržite.

V minulosti si urobila Afrika zlé meno hlavne kvôli AIDS, korupcii, hladovaniu, ale aj občianskym vojnám. Všeobecne sa spája s nebezpečenstvom a chaosom. Len málo je počuť o bezhraničnej pohostinnosti, ktorá sa dá zažiť len tu. Prekvapivo, čím sú ľudia chudobnejší, tým skôr sa podelia aj s tým málo, čo majú. Afrika je extrémna, intenzívna a kontroverzná, ale v každom prípade sa ju oplatí navštíviť.

Herbert je už roky fascinovaný čiernym kontinentom a stále sa tam vracia. Je tu už po 19-sty krát. Na svojich potulkách prešiel 32 afrických krajín a viac ako 150 000 km. Spolu bol takmer 2 roky na cestách. Ja som mala na svojej expedícii okolo sveta po 10. mesiacoch za sebou 17 krajín a cca. 35 000 km.

Colník nás privítal bezstarostným, typicky africkým úsmevom

Je dusno. Teplota 28 stupňov a vlhkosť vzduchu 90 % sú pre nás Európanov priam neznesiteľné. Zo skúsenosti vieme, že na afrických hraniciach vládne prehnaná byrokracia, korupcia a zneužívanie moci. A ešte k tomu sme v krajine, ktorá obsadila v celosvetovom rebríčku korupcie pozíciu 114 z celkových 159. Kenský občan zaplatí mesačne priemerne 16 x úplatok. Aby sme sa tomuto vyhli, chceme na colnici demonštratívne ukázať, že máme dostatok trpezlivosti a ešte viac času. Pripravení na najhoršie zažijeme milé prekvapenie. Colník nás privítal bezstarostným, typicky africkým úsmevom: „Welcom to Kenya!“ My a naše motorky sú odbavené rýchlo a bezproblémovo a na cestu dostávame malú pozornosť, banány.

Chaotická doprava, Shisha a Miraa

Mombasa bola zriadená v 11.stor Arabmi a postupne sa vďaka obchodu s otrokmi a slonovinou stala dôležitým mestom východnej Afriky. Ešte aj dnes tu žije pozdĺž pobrežia veľa Arabov. Sme v meste. Bosí muži v roztrhaných nohaviciach tlačia drevené káry plné kokosových orechov, ženy s dieťaťom na chrbte nosia ťažké náklady na hlavách. Cesta je plná absolútne preťaženými miestnymi mikrobusmi Matatus, ktoré sa len húpajúco predierajú cez chaotickú dopravu. Fasády domov sú pomaľované všakovými pestrými farbami a na nich žiaria reklamné názvy: Beatiful Shop, Join Our Little World, Sonrise Boarding School, Mummy´s Delight alebo Home of Cold Drinks.

Vchádzame do malého obchodu kúpiť zopár zelených kokosových orechov. Hneď vedľa je fajčiareň, kde muži bafkajú z vodnej fajky Sisha. Dym s vôňou jahôd sa šíri vzduchom. K tomu sa žujú listy stromu Kathstrauch, nazývanými aj Mirra. Je to v podstate veľmi ľahká droga, ktorá má podobný účinok ako káva, či čaj a fajčením Sishi sa jej sila len znásobuje. Ponúkajú nám ochutnať jeden list. Chutí tak zvláštne, sladko-kyslo.

TIWI Beach

Len 25 km odtiaľto sú biele piesočnaté pláže s kokosovými palmami pri Indickom oceáne. Kompa nás prevedie z ostrova Mombasa na pevninu. Absolútny kontrast. Tu už nie sú tehlové domy s plechovými strechami, ale chatrče pozliepané z igelitových kusov, textilných vriec a rôznych debničiek. Časti cesty sú odplavené alebo kompletne pod vodou. Domáci si len vyzujú šľapky a brodia sa po kolená vo vode. Nad tým všetkým svieti luxusný hotel „New Vision Hotel“, možno len ako iskra nádeje v tejto chudobe.

Mangové a avokádové stromy lemujú prašnú cestu k moru. Len čo sme rozložili náš stan na pláži, pustili sa do nás miestne opice. Netrvá dlho a jeden drzý opičiak nám uštedrí nečakanú lekciu. V zlomku sekundy otvorí zips stanu a ukradne našu večeru, s ktorou samozrejme okamžite ufujazdí.

Prázdne nádrže

Cesta do Nairoby má takmer 500 km a ešte donedávna bola v katastrofálnom stave. Opravili ju Číňania a ako protihodnotu získali určité privilégiá v najdôležitejšom prístave východnej Afriky. Na ceste sa však stále pracuje. Len čo sme sa priblížili k stavenisku, máme postarané o zábavu. Krkolomné predbiehajúce manévre domorodcov a protiidúce autá v troch pruhoch pri bežnej šírke cesty, nám dostatočne zvýšia množstvo adrenalínu v krvi.

Za posledných 160 km nebola žiadna čerpacia stanica a tak schádzame do dediny s poslednými kvapkami benzínu v nádrži. Okamžite sme obkolesení domácimi. Sme zachránení! Majú tu benzín.

Zlomený tlmič a mačeta

Pokračujeme v ceste na západ a krajina je stále zelenšia a vrchovatejšia. Počas jazdy uvažujem, prečo sa moja X-Challenge správa akosi inakšie, ako som zvyknutá, keď v rýchlosti asi 50 km/h vletím do hlbokej diery. Hrozná rana neveští nič dobré. Čo sa stalo? Zlomil sa tlmič a vytrhol so sebou aj časť kabeláže. Na okolí niet nikoho a my po prvotnom sklamaní a úvahách nad ukončením cesty zapájame do hry všetok náš improvizačný talent a púšťame sa do opravy. Ako sa to vlastne mohlo stať? Všetko vysvetlil až telefonát do Touratechu. Pri hektických prípravách jeden z mechanikov ani netušil, že zamenil originálny tlmič pruženia za vzorkový, používaný len na fotenie do katalógu. Medzičasom sa nám podarilo dohodnúť aj s leteckou spoločnosťou a nový správny diel priletí do Mombasy už zajtra. Prichádzajú dvaja černosi a ponúkajú nám pomoc. Zo stromu na okraji cesty odsekli hrubší konár a opracovali ho tak, aby sa dal použiť namiesto pôvodného tlmiča. Nový diel je po hodine práce vložený na svoje miesto a stiahnutý gurtňami. Keňania za svoju prácu nechcú nič: „Sme predsa ľudia, radi sme Vám pomohli.“ Rýchlosťou 10 km/h pokračujeme ďalších 40 km. Je už tma, keď rozbaľujeme stan v bushi. Na ďalší deň musíme nájsť bezpečné miesto pre 650-tku a skonštruovať stúpačky pre mňa na osemstovke, aby sme sa mohli vrátiť spolu na pobrežie. Celá oprava nás stála dva dni, ale teraz už môžeme pokračovať v ceste.

Jemní obri

Blížime sa k rwandskej hranici. Cez cestu sú pásy s klincami a zastavuje nás policajná kontrola: „Buďte opatrní! Tam v džungli Vás môžu uniesť.“ Aj keď toto varovanie neznelo práve presvedčivo, nemali by sme to podceňovať. V r.1994 sa Rwanda zmenila na miesto hrôzy. Za 100 dní bolo brutálne vyvraždených 1 milión Tutsiov a Hútov, zatiaľ čo sa zvyšok sveta len nemo prizeral. Ďalšie dva milióny utiekli zo svojej krajiny. Státisíce žien bolo systematicky znásilňovaných HIV pozitívnymi mužmi. Až po genocíde sa medzinárodné svedomie spamätalo. V napätí prekračujeme hranice v meste Rusumo.

Rwanda je krajinou tisícich kopcov. Na ceste do hlavného mesta Kigali strieda jedna zákruta druhú. Plne si to užívame. Začína sa stmievať a pred nami sa objavia sopky Virunga. Tu žijú jedny zo 720 posledných goríl na Zemi. Keby nemala každá z týchto goríl svojho osobného strážcu, pravdepodobne by už dávno vymizli. Najväčšie nebezpečenstvo im hrozí práve zo strany ľudí, zberačov trofejí. Pytliaci im zväčša odseknú hlavu, ruky a nohy a potom ich predávajú na čiernom trhu.

Pre nás je stretnutie s týmito jemnými obrami jedinečným zážitkom. Hneď ráno nás vezmú sprievodcovia Francois a Eduard do zahmleného bambusového lesa. Doviedli nás až ku gorilej skupinke, ktorá si pokojne sedela v poraste. Očaril nás vodca skupiny. Pri svojej výške 175 cm váži až 250 kg. Len si tam tak sedel a chrúmal kúsok bambusu. Gorily sú čistí vegetariáni. Dospelý jedinec zožerie denne 35 kg rastlín.

Vyziabnutý Tutsi so zjazveným čelom

V provincii Gikongoro, na juhu Rwandy je pomník Murambi. 40 000 Tutsiov utieklo do miestnej technickej školy v nádeji, že ich ochráni vláda pred prenasledovateľmi. V noci z 21. apríla 1994 ich bolo vyvraždených 25 000, keď ich zasiahli granáty priamo v školských triedach. Tí, čo prežili boli zmasakrovaní mačetami. Vrahovia nahádzali telá do masových hrobov. Množstvo detí bolo pochovaných zaživa. Vyziabnutí Tutsi so zjazveným čelom je jeden z mála, ktorý prežil. „Moja žena a mojich 5 detí sú pochovaní niekde tu.“ Každý deň otvára dvere na 24 triedach, kde sú zakonzervované pozostatky obetí tejto tragédie. Pohľad na ne je šokujúci. Pokračujeme v ceste do Butare. Obaja sme ponorení do hlbokých myšlienok. Rwandu vidíme inými očami.

Burundi

Burundi je krajina plná kontrastov. Podobne, ako jej severný sused Rwanda, je malá a husto osídlená. Je vidieť, že tu doteraz neprúdilo až také množstvo finančných prostriedkov z rozvinutých krajín. Aj keď každý kúsok zeme je využívaný, nevie táto krajina poskytnúť 6,9 mil. obyvateľom dostatok potravy. Schádzame cez vrchovatú krajinu z 1800 m.n.m. do 700 m. až k hlavnému mestu Bujumbura. Odtiaľ sa neskôr vrátime cez polia cukrovej trstiny a bavlny späť do Rwandy.

Po stopách zlodeja

Vo výške 1500 m.n.m. tvorí jazero Kivu prírodnú hranicu medzi Rwandou a Demokratickou rep. Kongo. Na prvý pohľad sa zdá byť celkom pokojné. Je jedným z troch jazier sveta, kde sa pod ním vytvorila obrovská bublina metánových o oxidových plynov a pomaly tiká ako časovaná bomba. Je to geologicky činné územie a každú chvíľu sa tu môže zobudiť sopka alebo dôjsť k zemetraseniu. To by mohlo viesť k tomu, že sa plyn z hĺbky 500 metrov uvoľní ku hladine jazera a 2 mil. ľudí žijúcich na jeho brehoch sa môže udusiť.

Pokračujeme po kamenistej ceste okolo jazera. Voda sem počas dažďov vymyla hlboké koľaje. Zakaždým, keď prechádzame cez drevený most, dúfame, že predné koleso neskĺzne medzi dva kmene. Afričania ukrytí pod pestrofarebnými dáždnikmi sa na nás z diaľky len usmievajú. Našťastie sme si našli opustenú budovu s prístreškom, pod ktorým sme si rozložili stan. Po celom dni v neustávajúcom daždi je to pre nás ako vykúpenie. Rýchlo rozvešiame mokré veci na mreže okna. Opodiaľ stojí bosé dieťa zahalené len v handrách. Ticho nás sleduje. Dážď v noci neprestal a vytrvalo bubnoval na strechu.

Na svitaní obkolesili náš stan domorodci a obzerali si Mzungus (priateľské označenie belochov). Keď sme na benzínovom variči uvarili čaj, považovali nás za čarodejníkov. Mladí Jean-Baptist hovorí lámanou angličtinou a tak nám pomáha komunikovať s domácimi. Začali sme baliť, keď Herbert zistil, že mu chýba bunda do dažďa. „Niekto ju musel ukradnúť! Nutne ju potrebujem, musíme ju nájsť!“ Herbert nasleduje Jeana Baptiste a za ním zástup detí. Ja zatiaľ dávam pozor na veci. Vrátil sa po hodine a s bundou: „Šli sme z chatrče do chatrče a pýtali sme sa, či niekto nevidel niečo podozrivé. Došli sme až k tehelni. Tam stál muž v roztrhanej košeli zaborený až po hruď v bahennej jame. V ruke držal moju bundu. Bol na neho taký smutný pohľad, že mi ho až prišlo ľúto.“ Na tvárach domácich bolo vidno úľavu, že všetko dobre dopadlo. Pri odchode na nás kývali a držali palce hore. Uganda už nie je ďaleko.

Život bežnej ugandskej rodiny

Stmieva sa a my máme konečne za sebou všetky hraničné formality. Najvyšší čas nájsť si miesto na spanie. Rozhodli sme sa jednoducho zaklopať na najbližšie dvere a opýtať sa na možnosť rozloženia stanu v záhrade domu. „Samozrejme!“ znela odpoveď. Dvere v múre sú ale tak tesné, že musíme odmontovať naše hliníkové kufre Zega. Fabian a jeho rodina vedú jednoduchý život. Ich kuchyňou je ohnisko na hlinenej zemi, kúpeľňou plastová nádoba za chatrčou. Vodu používajú len dažďovú. Kľúče k latríne v záhrade sú v bare, ktorý prevádzkujú domáci a tak si zarábajú na živobytie. Až do skorého rána nám vyhráva hlasitá hudba.

S 30% podielom je Uganda najväčším producentom banánov na svete. Spotení muži prevážajú na svojich polo rozsypaných bicykloch až sedem stohov banánov na trhoviská, ktoré sú vzdialené často krát aj niekoľko dní cesty. Zvedavo sa pýtame jedného domorodca: „Koľko váži jeden stoh?“ „30 kg!“ „ A koľko dostaneš za jeden stoh?“ „5000 ugandských šilingov!“ (čo sú v prepočte asi 2 eurá) Plne naložený bicykel takto váži viac ako celá BMW 800 GS. A ešte k tomu, keď sme sa dozvedeli, že brzdy na týchto starožitnostiach prakticky nikdy nefungujú, dobrovoľne sme sa rozhodli pri strete s týmito Kamikadze na 2 kolesách, obchádzať ich z veľkej diaľky.

Útek pred dažďom pri Mount Elgon

Čím viac sa blížime k Mount Elgon, tým je krajina zelenšia. Ťažké búrkové mraky sa neohrozene blížia k 4321 m. vysokej sopke. Kvapky nenechali na seba dlho čakať. V priebehu niekoľkých minút sa cesta mení na mazľavú a šmykľavú hmotu. Striedavo strácam kontrolu nad predným alebo zadným kolesom. Udržať motorku v priamom smere je prakticky nemožné. Nemá zmysel pokračovať. Prisadneme si k domácim, čo sedia pod akáciou a čakajú, kým to prejde. Sledujeme auto, ako sa snaží vydriapať hore kopcom. Skončil v priekope. Do vyťahovacích prác sa zapojilo množstvo domácich. Bosí sa zapreli do lana a vytiahli auto až na vrchol. Herbert to chce tiež vyskúšať. Podarilo sa mu dôjsť do polovice stúpania. Domorodci sa mu snažia pomôcť, ale ťahajú ho do všetkých strán naraz a on padá. Berie to s humorom, potľapkanie po pleci, smiech. Niekto nám povedal, že neďaleko odtiaľto pršalo ešte viac. Vzdávame to a rozkladáme náš stan priamo pred očami zvedavcov pri rieke. Prefiltrovali sme si vodu z ktorej varíme polievku. Černosi neustále prichádzajú a odchádzajú. Pýtajú sa tie isté otázky: „Odkiaľ prichádzate? Kam idete? Koľko máte detí? Koľko máte rokov?“ Na rozlúčku nám každý popraje veľa šťastia. Aj keď je cesta na druhý deň trochu suchšia, ďalších 100 km ku kenským hraniciam sa predierame hlbokými mlákami a blatistými úsekmi.

Koniec korupcie

Na malom hraničnom prechode v Suame pri vypĺňaní formulárov spoznávam toho istého colníka, ktorý mi v roku 2001 chcel „naúčtovať“ všimné vo výške 250 dolárov. Dnes sú na stenách colnice rozvešané tabule: END CORRUPTION (koniec korupcie). Po pasovej kontrole sa nás zdvorilo opýtali, či sme spokojní s odbavením a či máme nejaké nápady, ako by to mohli zlepšiť. Nechce sa mi veriť, že za tých pár rokov sa to tak zmenilo.

Našu poslednú noc v Afrike strávime v stane na červenom piesku pod starým stromom baobab. Obloha je čistá a jasná. Ráno pokračujeme späť do Mombasy. Popri nás precvála stádo zebier. Ešte dlho sa po nich víri prach Savany. Ja si zatiaľ ukladám do pamäte tie najkrajšie momenty. Nikdy na ne nezabudnem.

Fakty a základné informácie:

Keňa, Tanzánia, Rwanda, Burundi a Uganda ponúkajú široké spektrum kultúrneho, ale aj dobrodružného vyžitia. Nájdete tu: biele piesočnaté pláže, široké savany, snehom pokryté pohoria, jazerá, púšte, ale aj džungľu.

Východná Afrika má dve obdobia dažďov. Najlepší čas na vycestovanie je od decembra do marca a od júla do októbra. V Keni, Tanzánii a Ugande sa dorozumiete po anglicky, v Rwande a Burundi po francúzsky. Vízová povinnosť závisí od národnosti a politickej situácie.

Strava a ubytovanie

Exotické ovocie a zelenina sa dajú kúpiť veľmi lacno na okraji ciest. Odporúčame ochutnať čerstvé džúsy z odšťaveného ovocia. Ubytovacie zariadenia ponúkajú aj bežnú európsku stravu. Pite len fľaškovú vodu. Kempovanie je možné aj na „divoko“, ale hlavne v Burundi a Rwande treba rátať s množstvom zvedavcov.

Cesty a Motocykel

Hlavné ťahy sú zväčša spevnené, ale nie práve v najlepšom stave. Tanzánia nemá asfaltovú cestu z východu na západ. Prašné cesty po dažďoch sú nezjazdné. Očakávajte prašné, rozbité cesty s dierami, ale aj vyjazdenými koľajami a roletami. Carnet des Passages je povinný pri dovoze motocykla do Afriky. V niektorých štátoch za platí cestná daň, nezahŕňa však motocykle. V Keni, Tanzánii a Ugande sa jazdí na ľavo, v Rwande a Burundi na pravo. Odporúčame používať vymývateľné vzduchové filtre a niesť si so sebou bežné náhradné diely a sadu na opravu defektov.

Autor: Ramona Eichhorn
Foto: Ramona Eichhorn, Herbert Schwarz
Preklad: Marián Krolák
www.touratech.sk