Dobrodružné Albánsko na druhý pokus 1/3

Varovanie: Článok neprináša prepísanú trasu, ani na cent rozrátaný rozpočet výletu. Sú to moje zážitky hodené na „papier“ tak ako som si ich prežil ja.

Piatok trinásteho júla

Prší, Ivo pracuje, ja ho stále otravujem. Do Močenka prichádzam dva dni pred odjazdom. Podvečer som sadol na nabalenú GéeSu, v Trebišove natankoval, za Zvolenom dostal vtákom po prilbe, pred Nitrou zvlhol (dažďom) a vystúpil som pred bránou penziónu Anup (tam nájdete pána Ivanaxr125l občas pracovať) za úplnej tmy.

Nový známy u starých známych

Ako to býva zvykom, najprv iba samé roviny. Močenok, Komárno, Šekefekeheke....vár, popri diaľnici až po Moháč, Osijek, Županja, Tuzla. Skrátka prejdených 520 kilometrov takmer na šupu. Ani jedna fotka proste nič, taký som bol znudený, až som ku koncu Maďarska aj kruháče bral krížom.

Večer však vyplávalo na povrch len to dobré. Takmer by sa dalo povedať, rok sa s rokom stretol a ja som opäť s motorkou zakotvil u Petara na dvore. Spomienky spred necelého roka sa mi vybavujú v pamäti ako by to bolo len teraz, čo som tu opravoval pokazený štartér na mojej motorke. Niečo je ale iné. Petar už má v garáži svoju vysnívanú Afriku a počas roka s ňou tiež poctivo cestoval. Niet preto divu, že na dvore sa okrem nás večer zabáva aj partia Poliakov.

Výborné jedlo, rakia, Afrika ako elektrocentrála, proste Bosna. A čo by to bolo za výjazd bez defektu? Pošťastilo sa Afrike, opraviť sa musela, inak by sme ju ku chatke nedostali a nebola by elektrika (o tom, že Petar jazdí s na šrot rozbitými ložiskami v zadnom kolese snáď ani rozprávať nemusím).

Len mi je trochu smutno, keď Petar rozpráva o tom, ako sa všetko mení. Ktovie, či bude možné, aby sme sa aj o rok stretli na tom istom mieste. „Muslimány“ sa vraj strašne rozmohli v krajine a ten, kto bol včera s kresťanom kamarát, už môže byť jeho úhlavný nepriateľ. Náboženstvo je pliaga, o inom ma nik nepresvedčí.

Peklo, dážď, peklo

Známymi cestami mierime do, mne ešte stále neznámeho, Sarajeva. Policajti sú všade, no na motorkárov kašlú. Horšie to je s počasím a pomalou premávkou. Ivovi trošku trvá, kým príde na to, že predbiehať musí stále, keď vidí čo i len najmenšiu šancu, ale hlavne bezpečne! Vodiči sú ohľaduplní, uhýbajú kde môžu. V hlavnom meste krajiny to je však iná káva. GPS nás vodí kade tade, až to nevydržím a ideme podľa slnka.

Na ceste ku hranici s Čiernou Horou tohto roku ale došlo k jednej zaujímavej premene. Nemyslím terénu, ale premenil sa tu Ivan, rovnako ako v jednej vianočnej rozprávke, na medveďa. Malú bielu GéeSu strácam na chvíľu v späťákoch, aby ma čoskoro dobehla veľká s pozapínanými xenónmi a hmlovkami. Aj šofér bol akýsi väčší, a príliš isto rezal zákruty pomedzi stromy, za ktorými sa skrývala už len priepasť. Na hranici zrazu všetko dáva zmysel. Iva stopli cajti, poriadne si ho prezreli a pustili za mnou. Maco na 1200-vke medzitým všetkých predbehol, ani pas neukazoval.

My sa predbiehame tiež. Plechovkári odpúšťajú, majú klimatizácie. Tesne pred mostom ponad rieku Piva z čistého jasného neba zrazu bombujú obrovské kvapky dažďa. Len to tak trieskalo po prilbách. Aj som sa chcel prezliecť do všemocného oblečenia Rukka, na hrádzi však znova krasota. Len nám tu nedovolili fotiť, pche, aj tak mám dobrý archív.

Pivské jazero to je krásne sfarbená modrá voda, kľukatá cesta vedúca cez množstvo tunelov a sem tam popadané veľké kamene na ceste. Čo výjazd z tunela, to iné počasie (kto tam bol vie si predstaviť tú lotériu). Stretáme aj 1200vkára, zavelil slimáčie tempo. Trochu spolu kecáme, bojí sa, mohol by zletieť do jazera (kým sú okolo stromy to je iné). Fotím ho na jeho zrkadlovku, fotí aj on nás (na jeho zrkadlovku), vymieňame kontakty ale dodnes neodpísal.

Minulý rok som si sľúbil, že sa najbližšie v Pivskom jazere okúpem. Myseľ, mi sama vložila do hĺbky kôry mozgovej otázku, akej farby vyleziem z tak prekrásne modrej vody. Už viem, vyleziem mokrý a bude mi zima, lebo zamračené veterné počasie musí byť dnes práve pri kúpaní.

Tož duj ho z mestečka Plužine od brehov Pivského Jazera do Nikšiču. V diaľke po mojej ľavici vidím ako sa týčia k riedkym oblakom skaly v Durmitore. Ej, či by som radšej nebrázdil hentie cesty. No aj tu naprávam off-roadu chtivú morálku. Zbiehame z asfaltu a chvíľu ideme paralelne s cestou po šutrovitej ceste. To len tak, aby sme sa cítili viac idvenčr.

Nikšič, Podgorica to je peklo samo o sebe. Vzduch nad cestou sa vlní (z horúčavy), vzduch nad poliami sa vlní (z horúčavy), vzduch nad kameňmi sa vlní (do tretice z horúčavy), cesta je viac menej rovná a všade sú vyrojení los fízlos.

Kúsok pred Škodarským jazerom tankujeme. Mení sa aj príroda, kopce sú akési ohorené, prázdne, bez vegetácie, proste čistý kameň. Je jasné, že Albánsko je blízko a jasné je aj to, prečo tam mnohí radi chodia. Pri akomsi bare stojí kopec upravených terénnych áut, prevažne s CZ značkami. Všetky sú fajnovo otrepané, zaprášené... ej, ako sa už teším na prvé terény.

Po hranicu a kúsoček za ňu

Zákrutami sme nešli v podstate od opustenia jazera Piva, znova sa cesta začala točiť až pri ďalšom jazere, Škodarskom. Asfalt je tu nový, hraničné búdy tento dojem nevyvolali. Nie dlhé státie na hranici využívame na kŕmenie žalúdkov. Zdá sa však, že stojíme večnosť. To kvôli neznesiteľnému teplu, ktoré umocňujú rozhorúčené kamióny.

Odbavenie je bez problémov, iba pozreli či vôbec máme pasy. Veď koho v Albánsku by zaujímalo či sa fotky v nich aspoň trošku zhodujú s našimi tvárami? Za hranicou cca. 500 metrov šotoliny a potom nový asfaltový koberec. Presne ako som pred rokom predpokladal. Autá ujazdili nasypaný makadam a potom stačilo iba prejsť asfaltovačkou celý dlhý úsek. Aj nás stopli policajti, myslel som, že kvôli rýchlosti, ale chceli iba pokecať. Aspoň poradili kadiaľ sa najlepšie dostaneme na cestu do Tethu.

Nejdeme ani po Koplik, z hlavnej odbáčame ani neviem kde. Stále však máme pod kolesami fajnový asfalt, akurát okoloidúce vozidlá nešoférujú dospeláci. Nechápem ako mohol ovládať postarší Land Rover odhadom tak 12 ročný chlapec. Ako mohol dotiahnuť na pedále? Lebo pozeral normálne ponad volant (teda alá rytmus).

Bez vody do hôr

Pôvodne sme chceli spať niekde na brehoch jazera, avšak slnko ešte svietilo, tak sme sa vybrali do hôr. Po celodennej jazde v horúčavách nám došla pitná voda, no predpoklad bol, že okolo cesty bude kopec potôčikov alebo prameňov. Nakoniec nás čakalo úplné sucho, cestu lemovali vyschnuté korytá, po prameňoch ani stopy.

Po úzkej kvalitnej asfaltke mierime ďalej. Som trochu sklamaný, čakal som, že v taký čas sa už budem dávno natriasať na kamenistej ceste. Pre miestnych je ale takáto cesta evidentne spása. Len jazdia ako pretekári a je jedno na čom. Síce všetci poctivo uhýbajú, len je to prd platné, keď vyletí oproti, spoza ostrej zákruty, široký nákladiak. Kým on spustí uhýbací manéver, ja už dávno idem v odvodňovacom kanáliku.

Cesta do osady Teth je evidentne známou trasou, preto som sem chcel ísť len aby som si ju, ľudovo povedané, odškrtol z mapy. Vedia to aj Albánci, okolo cesty stoja „bary“ a domáci núkajú záhrady ako kempy. Asfalt spod kolies mizne až za osadou Boge, hneď ako skončil nadávam.

Konečne máme čo sme chceli

Zapozeral som sa na bandu stojacich somárov, aby som elegantne vybehol na poriadne veľký kameň (ja somár). Zdarne robím ani neviem čo, aby som nepadol, lenže som vpálil medzi ešte väčšie kamene, ale už sústredený na cestu, takže pohoda. Skrátka o nič nešlo, len som zistil, že predný tlmič akosi divne klepká. Raz som to už počul, to mi tlmič praskol. Preklínam celý repas a už sa aj vidím na ceste domov. Celá hora mi padla zo srdca, keď som na zaprášenej motorke nevidel žiaden olejový fľak. Tlmič držal len je chu**vo zrepasovaný (na druhý pokus, vďaka firma FRT, evidentne viete čo robíte).

Tož ideme ďalej. Štveráme sa hore kopcom po pohodovej ceste. Slnko si to už šinie do postele a dramatické tiene fajnovo dotvárajú, tak trochu strašidelnú atmosféru medzi štítmi vysokých hôr. Hľadáme miesto, kde rozložíme náš tábor, ale ako som spomínal, nemáme vodu. Tak ideme až kým nenájdeme prameň, pri ňom sa rozložíme. No skôr sme došli do osady Teth, vlastne do „kempu“ nad ňou. Ani by sme tam neostali, ale poznáte to, keď sa všetko zrazu na posledných metroch začne všetko kaziť.