2 dni, 1000km a smer východ

Pôvodný plán, ísť sa na otočku okúpať k Jadranu, bol po zhliadnutí predpovede počasia pre danú oblasť na najbližšie dni zamietnutý. Vtedy som si uvedomil, že človek sa často hrnie do zahraničia a pri tom poriadne nepozná svoju vlastnú krajinu. Tým pádom bol smer jasný, ide sa na východ. V rýchlosti pozerám na webe nejaké body záujmu a rezervujem si ubytovanie na ďalšiu noc v penzióne v Ubli. Medzitým ešte rýchly pohľad do mapy, hľadanie najviac zakrútených cestičiek a ďalšie ráno vyrážam.

Z domu vyrážam ráno za hmly notoricky známou cestou popod Strečno. Pri Turčianskych Tepliciach, na vysokokvalitnej panelovej ceste, je hmla taká hustá, že radšej poslušne idem šesťdesiatkou za kamiónom, keďže viditeľnosť na predbiehanie je mizerná. Na Šturci je asfalt ešte vlhký, takže žiadna paľba sa nekoná, no po zjazde na bystrickú stranu už cesta obsychá. Nabieham na „route 66“ a v podstate bez zastávky si to valím ďalej cez Brezno. Prvú zastávku dávam pri Telgártskom železničnom viadukte. V týchto miestach sa kulisy okolo cesty začínajú mierne meniť, klesá intenzita premávky a miestami sa ukazujú príjemné výhľady na Nízke Tatry a Kráľovú Hoľu. Míňam prameň Hrona, pokračujem okolo Dobšinskej ľadovej jaskyne a ďalšiu pauzu robím pri vodnej nádrži Palcmanská Maša. Pekné miesto, je tu ticho, tak si ho chvíľu užívam. Ďalej idem na Mlynky, Hnilec a Nálepkovo. Vidieť, že pomaly už začína jeseň, stromy okolo cesty už hrajú farbami a lístie už sa váľa aj po ceste. Povrch cesty je tu slušne povedané nie veľmi kvalitný, ale Vstromu to vôbec nevadí a ja mám presne toto rád. Zastrčené, málo frekventované cesty. V niektorých dedinách majú fungl nový asfalt, ale to záleží asi od toho ako vie miestny starosta narábať s eurofondmi. Mení sa pomaly aj skladba obyvateľstva, výrazne sa zvyšuje počet našich opálených spoluobčanov južanského typu a ich luxusných vilových štvrtí.

V Mníšku nad Hnilcom odbočujem doľava na Smolník, jazdu si celkom užívam až pokiaľ sa okolo mňa nepreženie takmer kozmickou rýchlosťou nejaký miestny južanský pretekár na dvadsaťročnej audine s päť rokov prepadnutými nemeckými prevoznými značkami a dierou vo výfuku. V Smolníku, bývalom baníckom mestečku, opäť robím prestávku a dáva sa so mnou do reči starší pán. Obdivuje motorku, vraj tiež jazdil, keď bol mladší. Chvíľu diskutujeme, pán hovorí, že odkedy zavreli bane a aj tabakovú fabriku (po 136 rokoch fungovania), nie je robota a život je tu o dosť ťažší. Po chvíli pokračujem ďalej príjemne zakrútenou cestou cez Štós, končiacou niekoľkými vracákmi. Toto bol naozaj pekný úsek cesty, celkom som si ho užil. O niekoľko kilometrov ďalej, pred obcou Medzev si idem kľudne po rovinke, keď zrazu ako pozerám-tak pozerám, bez akéhokoľvek upozornenia začne predo mnou padať z priľahlého kopca kolmo na cestu statný strom. Brzdím a zastavujem pár metrov pred ním. Strom skončil asi v dvojmetrovej výške krížom cez oba jazdné pruhy. Pozerám vedľa cesty, nikde nikoho, počuť len nejaké hlasy. Žeby si „opálení“ chystali zásoby na zimu? Neviem. No myslím, že cestári takýmto spôsobom údržbu okolia ciest asi nerobia. Ďalšou, veľmi rýchlou a pôvodne neplánovanou, zastávkou bol súbor útulných príbytkov, inak nazývaný aj Lunik IX. Keď už som tu, škoda by bola takúto atrakciu vynechať. Pri tejto zastávke pre istotu ani nevypínam motor a nezostupujem z motorky, stačí jedna rýchla fotka a ide sa ďalej. Podľa gps síce tadiaľ vedie poznávací okruh, no na ten akosi nemám gule. Možno niekedy nabudúce.

Valím si to teda ďalej smerom na Dargov, no zrejme som prehliadol tabuľu o uzávierke cesty, keďže po pár kilometroch je na ceste veľký zákaz. Vyťahujem teda mapu, že pozriem obchádzku, no prichádza za mnou miestny, že mám v kľude pokračovať a po pár metroch odbočiť doľava na lúku. Tak ho teda počúvam a využívam obchádzkovú enduro vložku po lúkach, ktorá sa o chvíľu pripája späť na pôvodnú cestu. Taký „edvenčr“ som teda tak blízko za Košicami nečakal. Hore na Dargove poobzerám pamätník a tanky a spúšťam sa dolu. Prechádzam Michalovce a zastavujem v jednom zo stredísk na Zempínskej Šírave. Už je po sezóne, až na pár rybárov je tu prázdno. Vyzerá to tu celkom mŕtvo, všetko je pozatvárané. Predpokladám, že počas sezóny je tu asi živšie.

Dlho sa nezdržujem a pokračujem k ďalšiemu cieľu - Morské Oko. Ide o jazero sopečného pôvodu ukryté v bukových lesoch Vihorlatských vrchov, ktoré je štátnou prírodnou rezerváciou. Z parkoviska k jazeru je to (údajne) cca 15 minút pešo. Neviem, nemeral som. Jazero a okolie je naozaj veľmi pekné. Na rovnej hladine pôsobiacej ako zrkadlo možno pozorovať odraz okolitých lesov. Vo vode pláva množstvo rýb. Nízke slnko a prichádzajúca jeseň dotvárajú kulisu tohto príjemného miesta. Som tu sám, nikde nikoho, počuť len šumenie lístia. Proste pohoda... Na toto miesto som sa podľa fotiek tešil a veru nesklamalo. Čas je ale bohužiaľ neúprosný a tak opúšťam túto oázu pokoja a pokračujem. V Sobranciach na pumpe beriem plnú a vyrážam na poslednú časť dnešného dňa.

V Tibave odbočujem doľava, po nudnej rovine pribúdajú zákruty a o chvíľu zastavujem pri zatopenom kameňolome v Beňatine, no údajný „odliatok veľryby“ o ktorom som čítal na webe sa mi nedarí nájsť. Je tiež škoda, že s tyrkysovou farbou vody celkom kontrastujú kôpky odpadkov na brehu. O kúsok ďalej, na kopci nad obcou Inovce si vychutnávam západ slnka. Ukrajina je už na dohľad. Dolu v dedine pozriem drevený kostolík, pár miestnych detí si fotí motorku a celkom ma zaujme tabuľa „koniec štátnej cesty“. Tu asi naozaj líšky dávajú dobrú noc. O chvíľu však už chápem, že toto označenie má svoj zmysel. Asfalt končí a čo môže byť na záver dňa lepšie ako príjemná šotolinka. Cestu mi ešte spríjemnia tri srny preskakujúce v dostatočnej vzdialenosti cez cestu a o chvíľu už stojím na ukrajinskej hranici. Ešte na mňa stihne nejaká aktívna colníčka zakričať, že sa tu nefotí a o pár minút sa už skladám v motoreste Milka.

Ráno vyrážam opäť za hmly, no tá už po pár kilometroch ustupuje a ukazuje sa slnko. Pokračujem prejazdom cez kopec na Ulič, podľa mapy cesta tretej triedy, no reálne ide o šotolinovú cestu, vedúcu zväčša cez les a takmer kopírujúcu ukrajinskú hranicu. V jednom mieste je cesta prepadnutá, no dá sa to bez problémov obísť. Po tom, ako sa okolo mihnú pohraničníci v Defenderi klesám do dediny. V areáli miestnej školy sa nachádza zaujímavá expozícia s maketami drevených kostolov z tejto oblasti. O kúsok ďalej, v Uličskom Krivom už je kostol reálny. Odtiaľ je to len pár kilometrov do najvýchodnejšej obce Slovenska, Novej Sedlice. Na konci dediny, pri informačnej tabuli NP Poloniny dávam krátku pauzu, keď sa pri mne pristavuje postarší pán. Pozerá na špz-tku a konštatuje, že to som z ďaleka došiel. Chvíľu sa bavíme o živote v tejto oblasti, a potom mi hovorí, že o kúsok vyššie je ešte chata, vraj sa tam na motorke dostanem. Nakoniec vyberá z tašky dva strapce hrozna, ktoré mi podáva a praje šťastnú cestu. Milý zážitok. Idem teda pozrieť tú spomínanú chatu, no na konci dediny je zákaz, tak neriskujem jazdu v národnom parku a otáčam na západ. Cesta je príjemne pokrútená a vedie popri riečke národným parkom. Robím ešte zastávku v obciach Ruský Potok a Topoľa, pozriem v oboch drevené kostolíky (v Topoli je aj vojenský cintorín) a pozorujem miestny život, ktorý je tu asi ťažší ako v meste. Míňam hliadku colníkov a cez pár luxusných zákrut sedla Príslop s ponúkajúcimi sa výhľadmi pokračujem k vodnej nádrži Starina, zásobárni pitnej vody pre východné Slovensko. V kopci nad cestou je vyhliadka, tak tam samozrejme vyliezam, je odtiaľ dobrý výhľad.

V Snine sa stáčam na Medzilaborce a nasleduje 50km úsek s minimom áut, lemovaný zväčša lúkami, príjemný na jazdu aj napriek pocitu, že mi na tej „rovnej“ ceste každú chvíľu z motorky niečo odpadne. V Medzilaborciach bez problémov nachádzam múzeum Andyho Warhola. Keďže až tak veľký milovník umenia nie som, neuplynie veľa času a už som zas v sedle a smerujem na Havaj. Bohužiaľ nie však na tie známe americké ostrovy, ale prechádzam aspoň náš slovenský Havaj a cez Miroľu a Bodružal, obce s ďalšími drevenými kostolíkmi, sa dostávam na Duklu, miesto krvavých bojov z druhej sv. vojny.

Obzerám pamätník československého armádneho zboru s cintorínom a míňajúc viacero lietadiel a tankov, vrátane jednej T-34-ky pri odbočke na údolie smrti, pokračujem do Svidníka, kde medzi panelákmi stojí viacero kusov vojenskej techniky, momentálne vďačný objekt detských hier. Ide o akési vojenské múzeum v prírode. Ďalšou zastávkou je Bardejov. Centrum mesta, obdĺžnikové hlavné námestie s bazilikou sv. Egídia, mestskou radnicou a meštianskymi domami po obvode je naozaj veľmi pekné a rozhodne stojí za návštevu. Niet divu, že bolo zaradené medzi lokality svetového dedičstva Unesco. Je tu síce pekne, ale čas už pokročil a treba sa pohnúť ďalej.

Po pár kilometroch odbočujem doprava a prechádzam poľskú hranicu a napájam sa na cestu kopírujúcu hranicu. Už prvé kilometre ukazujú, že to bolo správne rozhodnutie, cesta má na poľský štandard až nezvykle kvalitný povrch, minimálnu premávku a aj keď sú tu rýchlostné obmedzenia, vôbec to nevadí, vedie príjemnou krajinou popri rieke Poprad. Na našej aj poľskej strane je vidieť následky nedávnych záplav a tiež budovanie protipovodňových bariér. Celkom zaujímavo sú vyriešené miesta, kde voda zobrala kus cesty, proste je tam bariéra a cesta je zúžená do jedného pruhu. Po krátkom výlete do zahraničia sa vraciam na Slovensko a pred Starou Ľubovňou sledujem západ slnka nad Tatrami. Pomaly sa stmieva a ja si to už valím domov. Ešte krátka zastávka v Poprade a o štvrť na jedenásť parkujem doma.

Celkovo som za dva dni urobil 1035 km. Pre niekoho možno veľa, pre iného možno málo. Pre mňa v tej chvíli akurát. Mal som chuť jazdiť, to som si splnil a popri tom som spoznal dovtedy mne neznáme končiny našej krajiny.