Alpentour 2010 1/3

Pôvodne som bol rozhodnutý ísť sám, no doslova v hodine dvanástej som objavil Danyho plán s podobnou trasou, ktorú sme ešte neskôr doladili, tak som odchod posunul ešte o týždeň a nakoniec sme išli v zostave Dany + Tom na Honde Africa Twin a ja na V-Strome.

Plán bol jednoduchý: maximum zákrut a minimum diaľnic.

1. deň, 665 km

Žilina – Bratislava – Hainburg – Fischamend – Berndorf – Pernitz – Kalte Kuchl – Mariazell – Wildalpen – Liezen – Schladming – Wagrain – Fusch a.d. Gr.

Zo Žiliny vyrážam ráno, nudný diaľničný presun spestril akurát nejaký feši skúšajúci, čo jeho Porsche 911-ka dokáže. V Bratislave nastavujem GPS, pokračujem ďalej cez Hainburg a Fischamend a po okreskách obchádzam Viedeň. Cesta ubieha pomerne rýchlo, akurát v jednej z dediniek míňam na rovnom úseku tesne pred koncom obce schovaného chlapíka s laserovým meračom v ruke (a geodet to zrovna nebol). Moja rýchlosť ho však necháva chladným a tak pokračujem cez Berndorf smerom na Mariazell, kde sa mám stretnúť s chalanmi.

Konečne sa cesta začína krútiť a ja viem, že tá pravá zábava práve začína. Na Kalte Kuchl očumujem ostatné motorky a akurát prichádza SMS od Danyho, že budú meškať. Ďalej idem teda kľudne, prebehnem trošku centrum Mariazellu s bazilikou a čakám na dohodnutej pumpe. Asi po dva a pol hodinách, keď už začínam byť nervózny, konečne prichádzajú chalani.

Dany hneď oznamuje, že majú problém – jeho Africa stráca v kopcoch výkon, čo pri naloženej motorke v kopcoch nie je nič príjemné. Trošku sa pošpára v motorke a asi po ďalšej hodine vyrážame. Nič sa nezlepšilo, ale hlavne, že sa hýbeme.

Ideme teda údolím rieky Salza, príjemnou cestou s minimálnou premávkou, míňame pár vodákov splavujúcich rieku. Dnes máme v pláne dôjsť pod Grossglockner a keďže máme celkom sklz, tak sa nezdržujeme a stojíme akurát na benzín a jedlo a cez Liezen a Schladming, známe lyžiarske stredisko, smerujeme ďalej.

Za St. Johannom sa stmieva a do kempu vo Fusch a. d. G. prichádzame po deviatej. Na recepcii už nikto nie je, tak volíme samobsluhu a ubytujeme sa sami. Dáme večeru, jedno orosené točené a samozrejme aj prípitok na šťastný príchod. Chalani sa skvele zabávajú, keď im podávam cestovné balenie tekutého ovocia v plastovej tri a pol decovej fľaši. Ževraj také u nich na Morave nemajú.

Ad1

Z Ostravy vyjíždíme s Tomem podle plánu. Cestu volíme přes Libavou a před Olomoucí se napojujeme na dálnici. Při první zastávce na pumpě OMW koukam do GPSky, která hlásí příjezd do Mariazellu o hodinu dřív než máme sraz. Od této chvíle jedeme podstatně volněji až na Česko-Rakouské hranice, kde se mi nezdá čas a vzdálenost do cíle. Ano, GPSka měla z neznámého důvodu špatný čas a ukazovala tedy velmi optimistické hodnoty. 1. SMS Markovi, zpozdíme se asi o půl hodiny.

Po dalších 80 kilometrech zastavujeme a nad mapou a po správném nastavení GPSky zjišťujeme, že přijedeme později asi o hodinu a třičtvrtě. 2. SMS Markovi. Blížíme se k cíli, sluníčko svítí, cesta se kroutí a já cítím první vynechání motoru. Vylučuju poruchu zapalování. Motor cuká vždy při prudkém otočení plynu jako by jeden válec neměl dostatek benzínu nebo se naopak „uchlastával“. Dorážíme tedy s více než velkým zpožděním na místo a bez dlouhých řečí začínáme laborovat nad Afrikou. Nutkno podotknout, že žádnou viditelnou závadu nenacházíme. Zkouším ješte poklepat do plovákových komor jestli není seklý plovák v jednom z karburátorů. Skládám, balím a vyrážíme. Motor výrazně neprotestuje pokud jedu „Ručka delikatna“.

Večer chvilku sedíme u pivka, plánujeme další den, což se brzy ukazuje jako zbytečné, protože problémy ještě zdaleka nekončí.

2. deň, 116 km

Fusch a.d. Gr. – Grossglockner Hochalpenstrasse – Heiligenblut – Lienz – Thal

Ráno sa trošku motáme a Dany ešte skúša opraviť motorku, takže vyrážame až o jedenástej. Na mýtnici cálujem nehoráznych 18 éčok, fasujem tiket a nálepku, radím za jedna a ide sa hore. Konečne, na toto som čakal! Vyškieram sa v prilbe od ucha k uchu a jazdu si neskutočne užívam. Po pár minútach dávam fotopauzu, prichádzajú chalani a Dany hneď hovorí, že oprava nepomohla. Pristavujú sa pri nás dvaja Brňáci na GS-kách, chvíľu spolu maturujeme nad motorkou.

O kúsok vyššie už Danymu praskli nervy, zastavujeme, odstrojuje motorku a ide sa opravovať. Ja zatiaľ pozorujem prechádzajúce stroje. Je to tu naozaj pestré. Od karavanov, cez športiaky, historické vozy, fanatických cyklistov, kopec motoriek až po párik na dvoch štýlových Vespách. Po hodine, aj keď bez výsledku, sa horko-ťažko štveráme opäť hore, ale ako naschvál sa kazí počasie, zatiahlo sa a začína kropiť.

Sedíme na poloprázdnej Edelweissspitze, hľadíme do hmly a nálada je na bode mrazu. Pokiaľ sa Danymu nepodarí opraviť motorku, je rozhodnutý to otočiť smerom domov, nemá cenu trápiť seba aj techniku. Okrem nás sú hore na motorkách len traja borci na KTM-kách zo Švédska. Čakal som, že tu bude hustejšie. Ale asi to bude tým počasím. Miestami je hmla taká hustá, že si pomaly nevidím ani na špičku nosa. Tá však našťastie po chvíli mierne ustupuje, no výhľady aj tak nie sú nič moc. Náladu nám trochu zlepšia decká, šmýkajúce sa v kraťasoch na igelitovej taške po zvyškoch snehu. Je to celkom sranda ich pozorovať takto na konci augusta. No aby toho nebolo málo, pri výjazde na Franz-Josefs Höhe sa spúšťa lejak, takže z vyhliadky toho veľa nemáme.

Medzi tým si Dany povedal, že ako poslednú možnosť skúsi vymeniť sviečky, aj keď ich menil nedávno. Za dažďa opatrne klesáme do Heiligenblutu a stojíme v servise pri ceste. Nejaký Helmut mu predáva dve sviečky za “zwanzig ojro” a ešte k tomu bol taký zlatý, že mu ich ani nedovolil vymeniť pod strechou prístrešku a posiela nás kade ľahšie, tak ich meníme v samobslužnom umývacom boxe na ďalšej pumpe. Nasleduje chvíľka napätia, ale so šťastným koncom – motorka ide po výmene naozaj lepšie, takže ideme zháňať ďalšie dve.

V Lienzi prejdeme hádam všetky pumpy, ale nikde nič a motoobchody už sú zatvorené, tak berieme izbu v dedinke Thal za 18 eur s raňajkami a ráno sa vrátime kúpiť sviečky. Domáci ústretovo vyťahuje auto z garáže, kam parkujeme motorky. Dnes sme toho síce veľa nenajazdili, no deň to bol veru náročný skôr psychicky, tak po večeri si na odľahčenie prečítame uznávaného francúzskeho autora J.P. Cheneta v bielom vydaní a tiež úryvok z diela “Imperator 42”.

Ad2

Ráno rozborka Afriky. Čerpadlo, hadice, filtry všechno v pohodě. Takže bez výsledku vyrážíme. Hned po zaplacení mýtného začíná Afrika dost zásadně protestovat. Což se s nadmořskou výškou dost zhoršuje. Zastavujeme, fotíme, diskutujeme, afrika nechce jet, čekám kdy shoří spojka, předjíždí mě svižně mladík na MZ 150. I tak by se dal popsat výjezd na GG.

Následuje slabší chvilka, během níž jsem odhodlaný to otočit a jet pomaličku domu. Nikdo mi to nerozmlouvá a tak je rozhodnutí jen na mě. Nejsem ale přece žádný mlíčňák a tak lehce se nevzdám. Zkusím nové svíčky. U prvního servisu zastavujem a kupuju na každý válec po jedné nové svíčce. Platím poměrně horentní sumu ale věřím, že se to vyplatí. VYPLATILO SE! Po výměně cítím, že dovolená je zachráněna. Ale to ještě nevím, že si ještě se svíčkama užijem hodně legrace. Ale o tom potom.

3. deň, 213 km

Thal – Silian – Toblach – Misurina – Passo Tre Croci (1809 m n.m.) – Cortina d’Ampezzo – Passo di Falzarego (2105 m n.m.) – Passo di Valparola (2192 m n.m.) – Arabba – Passo Pordoi (2239 m n.m.) – Passo di Sella (2244 m n.m.) – Passo di Gardena (2121 m n.m.) – San Martino

Ráno hneď Dany kupuje dve sviečky a spokojní ideme smer Taliansko. Na hraniciach tankujeme doplna lacnejší rakúsky benzín a Dany sa púšťa do výmeny sviečok. Druhý pár sviečok na Afrike je však zapustený hlboko v hlavách a tak sa k nim s kľúčom, čo máme, nemôže dostať, takže zas zabijeme nejaký čas zháňaním správnej veľkosti, no bez výsledku. Na Africu totiž nepasuje žiadny, čo sme skúšali. Medzi tým začína pršať, tak nahadzujeme nepremoky a konečne vstupujeme do Talianska. Prehánka po chvíli prestáva, pri Lago di Misurina zhadzujeme nepremoky a môžem prezradiť, že už sme ich za zvyšok cesty nepoužili. Cez nenápadné a zväčša lesom vedúce Passo Tre Croci klesáme do olympijskeho mestečka Cortina d’Ampezzo, odkiaľ vzápätí stúpame na hlavné passy Dolomitov.

Prvý na rane je Passo di Falzarego. Stúpame závratným tempom v menšej kolóne, ale aspoň sa kocháme výhľadom na Cortinu a okolité skaly a kopce. Scenérie sú tu naozaj pekné. Na vrchole dávame obedík a očumujeme zavesenú ČZ-tu. Je sobota a pekné počasie, takže je tu dosť plno. Ďalej pokračujeme na Passo di Valparola, vrchol je kúsok a bola by škoda ho vynechať. Stúpame síce len pár metrov, ale ráz krajiny sa úplne mení. Vyzerá to tu ako mesačná krajina, namiesto lúk sú pri ceste len samé skaly a kamene. Na vrchole sa točíme a klesáme príjemnou otvorenou cestou do Arabby, vychutnávajúc si pohľady na majestátnu Marmoladu.

Pred Arabbou sme objavili otvorený servis, takže sa dohadujeme, že ja v kľude vystúpam na Passo Pordoi, kde počkám chalanov, kým vymenia zvyšné dve sviečky. Pár minút po mne prichádza na vrchol partia zo Žiliny, tak chvíľu kecáme a čo nevidieť sú tu aj chalani. Dany je spokojný, sviečky sú vymenené a motorka ide lepšie. S úsmevom hovorí, že maníci zo servisu si niekam odbehli a nechali ich úplne samých v celom servise so všetkým vybavením aj autami. Holt, iný kraj, iný mrav.

Nasleduje klesanie do doliny a opätovný výstup na Passo Sella, hore opäť fotopauza a pozorujeme borcov na padákových klzákoch plachtiacich vo vzduchu okolo skalného masívu. Cestou dolu dávame prednosť miestnym asi desaťročným pastierom prevádzajúcim svoje stádo cez cestu a čo nevidieť sa štveráme na posledný dnešný pass, Passo Gardena. Hore nasleduje obligátna zastávka a vychutnávanie si výhľadu.

Klesaním završujeme okruh okolo masívu Sella a dolinou Val Badia pokračujeme smerom na Bruneck. Je už po pol ôsmej, tak v San Martino kotvíme v kempe. Po “ubytovaní sa”, t.j. po rozložení stanov sa prídu zoznámiť obaja naši susedia – starší holandský pár a pár z Nemecka, ktorí sa nám dopredu ospravedlňujú, že ráno chcú odísť skôr, ale budú sa snažiť nás nezobudiť. Holt, iný kraj, iný mrav.

Ad3

Po výborné snídani vyrážíme koupit zbývající dvě svíčky. Za drobný obnos zakupujeme hned napoprvé a vyrážíme směr Itálie. Při zastávce na pumpě bleskově, asi po stopadesátéšesté, odstrojuju motorku. A zjišťuju, že svým klíčem co jsem si vzal ty zbývající svíčky nepovolím, protože jsou hluboko v hlavě válce. Ztrácíme čas sháněním někoho s klíčem vhodné velikosti, mokneme, bez úspěchu skládám motorku a vyrážíme. Počasí se umoudřuje a my začínáme užívat krás Itálie. Na Falzaregu likvidujeme zásoby paštiky a užíváme slunečného dne.

Před dalším průsmykem zastavujeme u autoservisu a vysíláme Toma zjistit jestli nemají klíč na svíčku, který potřebujeme. Ital zjevně dobře naladěn po vydatné siestě mi ukazuje ať si vjedu dovnitř. Marka posíláme napřed, že se potkame na dalším passu. Ital mi ukazuje kde je jaký vercajk a odchází pryč. Jeho kolegové okolo ještě chvíli postávají a tak se snažíme si anglicko-italsko-česky pokecat. Pak mi ještě šefík přinese světlo ať lépe vidím a všichni někam odchází. Máme hotovo!

Ale zjišujem, že nikde nikdo není. Uklízím po sobě tedy dílnu a po deseti minutách čekání, abychom aspoň poděkovali a vyfotili se, odjíždíme za Markem. Timto jsou po zbytek dovolené technické komplikace vyřešeny.

4. deň, 202 km

San Martino – Sterzing – Passo di Pennes (2214 m n.m.) – Sterzing – Jaufenpass (2099 m n.m.) – San Leonardo – Timmelsjoch (2509 m n.m.) – San Leonardo - Saltusio

Z kempu sme sa vytrepali pomerne skoro a pred Sterzingom sa dostávame do kolóny. Od chlapíka, čo odkláňa dopravu na Brenner sa dozvedáme, že sú tu cyklistické preteky a Jaufenpass aj Timmelsjoch sú uzavreté. No paráda!

Tak si dávame kolečko po Sterzingu a na druhý krát sa cez kadejaké uličky a krížom cez uzavretú cestu popred carabinierov dostávame na odbočku na Penserjoch, kde sme sa rozhodli zabiť čas. Najprv som naštvaný zo zdržania, ako by ich minulé dni nebolo dosť, ale postupne mi to tento neplánovaný pass začína vynahradzovať. Dynamicky stúpame hore kľudnou a prázdnou cestou, miestami vyrezanou v skale, až pokiaľ sa pri fotopauze nemihne okolo najprv sanitka a neskôr aj carabinieri. O kúsok vyššie vidno dôvod – Nemec na Kawasaki asi precenil svoje schopnosti a skončil mimo cesty. Našťastie nič vážne sa mu nestalo. Od tohto momentu až na vrchol ťaháme za plyn výrazne voľnejšie. Po vystúpaní nad úroveň lesa sa otvárajú zaujímavé pohľady do doliny. Keďže do otvorenia Jaufenpassu máme ešte čas, vozíme sa hore-dolu a postupne klesáme späť.

Na križovatke ešte pár minút postojíme, od dohliadajúceho policajta sa zatiaľ dozvedám, že ide o Ötztalerský cyklomaratón s cca 4000 pretekármi. Za posledným pretekárom ide uzatváracie vozidlo aj s policajtmi, takže na Jaufenpass stúpame priam kozmickou rýchlosťou posledného člena štartového poľa. To je dobré tak akurát na spálenie spojky, preto zastavujeme a čakáme kým sa kolóna posunie vyššie, obehneme autá až po uzatvárací voz a zas stojíme a čakáme. Toto sa po vrchol zopakuje asi tri krát. Hore je samozrejme ľudí ako keby niečo dávali zadarmo a opäť v kolóne klesáme o 1400 výškových metrov nižšie. No nezávidím ani tým, čo idú oproti, kde najrýchlejší stroj kolóny je pekný historický červený Porsche traktor.