Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 18.11.2011 Autor: Feri Zubal - zeON
Čitatelia: 12390 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Ženieme sa Albánskom smer Shengjin. To, že nás zo tri krát namerali policajti, ma už v týchto krajinách vôbec nevzrušuje. Aj tak sme neboli najrýchlejší účastníci cestnej premávky a nejazdili sme ani v protismere.
Mestá sú všade ako obývaná skládka odpadu, tak som zvedavý, ako to bude vyzerať pri mori. Znenazdajky vidím nad sebou tabuľu s nápisom Plazh. Vôbec sa mi teda k tej fabrike točiť nechcelo, ale reku keď to tam tak zreteľne píše, prečo nie. Dostávame sa okolo asi čističky odpadových vôd, do malej osady. Rovnakú máme aj tu v Trebišove, cigánsku. Po uzučkej ceste pomedzi stiesnené domy nás to zrazu vypľúva na celkom peknú pieskovú pláž.
Zastavujeme motorky v piesku. Vyzerá to tu pekne. Úplne iný svet, zhruba 50 metrov vzdialený od neskutočného bordelu. Všade kopec lehátok, barov priamo pri mori, hotelov... More čisté, tak ostáva len skočiť doň. Ja som sa nikdy predtým v mori nekúpal a Marek ma straší, že potom budem celý od soli a bude sa mi blbo cestovať (neskôr toho roku som zistil, že Marek iba kecal). Preto treba nájsť sprchu. Na pláži však žiadnej niet, preto do mora nejdeme. Ale ako všade inde, aj tu sa nám každý zdravil a tak som za jedným pánom vybral na výzvedy ohľadom spŕch.
Prihováram sa mu po anglicky, nevie. Taliansky zas neviem ani ceknúť ja a nemčina mi robí problém. Po nasledujúcej otázke som iba oči vypleštil. „Náhodou česky alebo slovensky nevieš?“ Ej veru viem, veď odtiaľ cestujem. A už to šlo. Pán ma hneď vodí hore dole po pláži a pýta sa na sprchy. Chodil aj od domu k domu, no proste stelesnená ochota. Nič sa však nenašlo a tak nás pozýva k sebe do hotela. To ale odmietame, nechceme obťažovať.
Chvíľku na rozhovor si však nenechám újsť. Vždy ma zaujme rozprávanie miestnych o svojej krajine. Odkiaľ ale vie po česky? Nuž, pán nežije v Albánsku. Má stavebnú firmu kdesi v Nemecku blízko hraníc s Českom. V lete chodí do Albánska na dovolenku a hlavne pozrieť rodinu. Zisťuje odkiaľ ideme a kam máme namierené. Nechápe prečo sa chceme túlať po horách a odporúča nám ostať tu. Nech ideme do hoc ktorého hotela. V tom kde býval on, ho stojí izba 15 € pre tri osoby.
Debatujeme aj o prostredí a cestách. Ako to, že hlavná cesta z Čiernej Hory je iba zo sypaného makadamu? On ako človek z brandže nám vysvetlil, že vláda prišla s plánom, aby bola do troch rokov postavená dokonalá infraštruktúra okolo mora. Preto všetko vykopali a začali stavať od nuly. Vraj prišiel obrovský zahraničný investor, ktorý si zaradom prenajíma stavebné firmy a dáva tomu tak 5-10 rokov, kým zmiznú aj špinavé osady medzi hlavnou cestou a morom.
Albánsko sa teda v dobe dohľadnej rapídne zmení. Či to postihne aj bohom zabudnuté horské údolia, nevedno.
Medzitým prišiel aj jeho brat s rodinou. V Oply Tigra sedelo 6 ľudí. Nechápem! Čas nás ale tlačí a tak sa lúčime.
More |
Keďže sa chceme vyhnúť Tirane, o ktorej sme počuli, že sa tam ľahko zablúdi, tak do mestečka Cerrik ideme okľukou cez prístavné mesto Durres. Čoskoro sa hlavná cesta mení na diaľnicu a ja očakávam nudu. To by som ale nesmel byť v Albánsku. Akýmsi divným psychicko narušeným spôsobom sa mi tu jazda po diaľnici páčila. Prečo? Nuž, zákon džungle, asi tak nejako.
Asfalt je perfektný, široký asi tak na tri možno aj štyri pruhy. Prečo asi? No lebo čiary tu naťahané nie sú. Občas sú jednotlivé smery oddelené betónovými zábranami, občas iba malým kopčekom kameňov. Smerovky sa nepoužívajú, chodí si kto chce, kade chce a ako chce. 150, 160, 170 a aj tak ma občas predbehne Mercedes akoby som stál. Kamión natlačený najviac naľavo vo svojom smere si to len tak práskne najviac do prava a následne skrižuje opäť celý smer, lebo potrebuje otočiť do protismeru. Ale ten bol z tých ohľaduplnejších. Niektoré kamióny, a nie len kamióny, jazdili normálne v protismere. Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, ja ani neviem po ktorej strane sa v Albánsku jazdí. Podľa toho čo som videl tak aj vpravo aj vľavo.
Najviac sa mi zapáčila situácia na jednej križovatke. Mimoúrovňové kríženie s iba jedným zjazdom k druhej ceste. Samozrejme, že sme potrebovali odbočiť. Z pravého pruhu by mal logicky viesť jednoduchý prípoj k druhej ceste ešte pred nadjazdom. Tu však nie, veď načo? Radšej spravili prípoj až za nadjazdom na opačný smer ako sme potrebovali ísť (snáď ešte rozumiete o čom točím). Takže každý, kto chcel odbočiť doprava aj doľava, sem musel prísť otočkou, zísť dole a potom podľa potreby sa buď napojiť do pruhov vo svojom smere alebo skrižovať všetky pruhy a ísť opačným smerom (náš prípad). Lenže tu bola ešte pumpa a trhovisko. To znamenalo skrížiť odhadom tak 8 pruhov tlačiacich sa áut. Tento humbuk sa snažil riadiť policajt, no jeho piskot do píšťalky nikto nevnímal. Vrcholom bolo, keď na autobus snažiaci sa prejsť krížom ako my, ktosi zatrúbil. Okná mierili hneď dole a Albánci sa začali rozprávať. Len tak. Uprostred najväčšej zápchy v akej som sa kedy ocitol. Darmo na nich pískal policajt. Gesto autobusára bolo viac než zrozumiteľné.
Zvláštne je však to, že ani raz som sa necítil byť v tejto džungli na odstrel. Po príjazde domov som na 15tich kilometroch zažil viac krízoviek ako po prejazdení Balkánu, nevynímajúc albánsku diaľnicu. Každý tu jazdí podľa svojich možností. Ľudia tu vnímajú, čo sa okolo nich deje. Kto nevie šoférovať, ten tu dlho neprežije a preto sú na cestách iba tí, čo to vedia.
Ani neviem ako, zrazu sa ocitáme v prístavnom meste Durres. Premávka sa nemení avšak mesto je akési čisté. Tlačíme sa dvojprúdovkou pomedzi veľké hotelové komplexy. Miestami pomedzi budovy vidieť pekné pláže. Celá časť mesta cez ktorú sme šli mi pripomína Miami. Dokonca tu včera koncertovali Black Eyed Peas. Niežeby ma to zaujímalo, len to sem píšem aby ste mali obraz o „statuse“ mesta.
Za mestom ešte trocha diaľnice a odbočka na Elbasan. Cez akúsi rieku tu vedú dva mosty. Každý pre jeden smer, ale s Marekom to radšej dávame cez protismer. Ten most, cez ktorý sme mali ísť, bol v polke zlomený a pod ním bolo zopár popadaných pilierov. „Náš“ nebol tiež žiadna výhra, no ale...
Albánskymi cestičkami mimo diaľníc... to vyzerá ozaj fasa |
Benzín sa nám už pomaly míňal a tak prišlo na rad hľadanie pumpy. Pri rozheganých nestojíme a na jednej veľkej majú iba naftu. Kvôli tomu však v Albánsku stresovať netreba. Benzíniek tu majú habadej, s výnimkou horských prechodov. Značiek čerpacích staníc je tu dokonca viac, než značiek áut s Albánskou ŠPZ. Tak po pár kilometroch zastavujeme na obrovskej pumpe. Klíma bola pustená aj medzi stojanmi, stojany na benzín boli s kopou tlačidiel a obsluhovala ich dvojica malých Albáncov. Dva krát full a platba kartou nemožná. Neverím tomu, veď tá pumpa je modernejšia než naše. Albánske „forinty“ nemáme, tak ostáva jediné, zaplatiť nevýhodne eurom. Aj tak ma tu plná nádrž vyšla o 5 evri lacnejšie ako na Slovensku.
Do Elbasanu nejdeme, naše biky nás vedú dedinami Cerrik, Gostime, Shtepaj. A tak sa dostávame k veľkej hrádzi, ktorá nezadržuje žiadnu vodu. V mapách však voda naznačená je, preto sa nenechajte zmiasť. Po dne prázdnej vodnej nádrže tečie riečka Devoll. Je to zaujímavý pocit stáť na vrchu sypanej hrádze a dívať sa naproti prázdnote pretkanej stuhami plaziacej sa rieky. Aké divadlo nám však riečka prinesie zatiaľ netušíme.
Hory v pozadí naznačujú o aké divadlo asi pôjde |
Popri vypustenej vodnej nádrži vedie zaujímavá kľukatá asfaltka. Celkom slušné vozenie, mnoho zákrut rýchlych aj pomalých. Zopár serpentín a mesto Gramsh. Za mestom si dávame pauzu v tieni stromov. Pozorujem, ako na dne nádrže ťažia bagre kamene a štrk. Kam to všetko vozia zistím už o malú chvíľu. Po niekoľkých kilometroch asfalt končí. Klasická albánska scéna. Cesta je fuč a nasypal sa iba makadam.
Za Afrikou mesto Gramsh |
Ale tieto šutre boli o čosi väčšie. Také pecky do plechu pod motorom som ešte nezažil. Pár krát sa mi od chrbta prirúti taký zvuk, až sa so strachom otáčam či Marek nezletel zo skaly. Aj Afrika zažila svoje. Sypaný makadam po zhruba 16 km končí. Biele kamene nahrádzajú oranžové, o čosi viac vtlačené do podkladu, vlastne silno vtlačené do podkladu.
Dostali sme sa na starú rímsku cestu vedúcu kaňonom Devoll. Je to neuveriteľné, keď si človek predstaví, že tadiaľto niekedy veľmi veľmi dávno kráčali Rimania a že cesta, ktorú tu postavili nepodľahla po tisícročia nohám, kopytám a dokonca ani kolesám vozov, bagrov, autobusov... Zvlášť, keď v 21. storočí viem o cestách, ktoré v okolí môjho domova neprežijú vcelku ani pol roka.
Najsilnejší zážitok výletu, vstúpiť na prastarú cestu |
Cesta sa razom zakusla priamo medzi hory. Sem tam mizne v hlbokých závaloch a nahrádza ju nanovo vybuldózerovaná časť. Je ukrutne horúco. Často stojíme a naberáme vodu z prameňov. Camel bagy nám tu doslova zachraňujú život (zas až tak doslova nie ale bez nich by to bolo hrozné). Nikde niet ani živej duše, len v jednom kamenistom vracáku stretávam autobus plný ľudí (ako inak Mercedes). Človek by tu aj rád potiahol poriadne za plyn, ale náhrobky okolo cesty ukazujú jasný varovný prst. Nuž a ktovie koľko ľudí tu zahynulo a nikdy ich v hlbinách kaňonu nenašli.
Z dôvodu mne nejasného ma Marek čaká na mieste, kde na neho rovno pečie slnko. Prečo tu a nie kdesi v tieni? Kladiem sám pre seba takúto blbú otázku. Veru tak, ďalší deň bez poruchy nás neminie. Nič vážne, len Honda po zaradení jednotky zdochne. Kamene sa rozhodli vytuniť bočák na Afrike tak, aby si myslela, že je stále vyklopený. Stačí zopár dobre mierených úderov a ideme ďalej. Každopádne to nasere a riadne partiu demotivuje, zvlášť keď spojka na Afrike hučí ešte o čosi viac než včera. Čo sa pokazí zajtra?
Rýchlo však naberáme ďalšie metre pod kolesami. Nesmieme myslieť na nepríjemnosti, inak by to mohlo dopadnúť naozaj zle. V jednej osade sa pýtame, ako ďaleko to máme ešte k Asfaltu? Drevorubači nám ukazujú na prstoch štyri potom pauza a päť. Reku 4.5 kilometra to musíme dať raz dva. Drevorubači sa ale divne tvária, nie 4.5 ale 45 km, kreslia nám do piesku. Obraz ako sa kúpem v Ohridskom jazere sa mi pred očami razom rozplynul ako dym vo vetre.
Je horúco, míňa sa nám voda a na horalkách sa už roztopila aj oplátka. Rovnako mi pomaly stúpa aj teplota motora. Tak som si to namieril do prvej mláky ktorú som uvidel (aj sa čudujem, že tam vôbec dáka mláka bola). Chyba! Nenastalo žiadne prskanie vody od rozhorúčených valcov. Akurát som mal potom pocit, že som si do čižiem nalial vlastné tri krát prevarené šťanky.
Tie pohľady na okolie však stáli za to. Už teraz viem, že ak to financie dovolia, o rok sa tam vrátim a prejazdím väčšie množstvo podobných ciest. Snáď sa nám už s Marekom nestane, že motorky dostanú svoje dni práve v deň odjazdu.
Ďalšie pohľady z kaňonu Devoll |
Dostávame sa ku križovatke k dvom mostom. Nevieme kadiaľ ďalej. Obe cesty vyzerajú byť rovnocenné. V tom okamihu mám toho vážne tak akurát (po ďalších 50 km by som sa s radosťou vrátil späť). Tak si vyberáme jednu cestu. Netrvá dlho a pod kolesami znova cítime asfalt. Z kaňonu sme vyšli pri akejsi starej fabrike pred mestom Maliq. Fabrika podliehala dekonštrukcii miestnych občanov. O rok tam možno ani nebude.
Fabrika po dekonštrukcii a pod ňou už pohľad na Ohridské jazero |
My sme každopádne cítili neskutočnú úľavu a únavu. Zvládli sme to, tak poďme do Macedónska oddýchnuť si k Ohridkému jazeru.
Posledné kilometre Albánskom ukrajujeme po asfalte. Z mesta Maliq do mesta Pogradec vedie dobrá asfaltka. Pogradec sa rozprestiera priamo na brehu Ohridského jazera. Ešte pár kilometrov pred ním je však nádherný výhľad na dolinu pred jazerom a logicky aj na samotné jazero. Pozerám do diaľky pred seba na Macedónske brehy a som dosť sklamaný, že z Albánska odchádzam tak skoro. Zdravý rozum však káže tiahnuť radšej domov ako ťahať motorku, možno aj sto kilometrov, z nejakého bohom zabudnutého kaňonu, kde už ani líšky nedávajú dobrú noc.
Pohľad z predposlednej zákruty Albánska |
Z Pogradca ideme popri jazere rovno k hranici. V predposlednej zákrute fotíme. Škoda, že nie v poslednej. Tam sa nám naskytol veľmi zaujímavý pohľad. Odhadom desať ročný Albánec tam strieľal, asi kačky, s brokovnicou, ktorá bola dva krát vyššia než on. Približne 500 metrov od hranice! Keby som o tom niekde čítal, neuverím.
Na hranici všetko prebieha hladko. Tu nás už nenúkajú pijatikou. Colníci sú vzorne upravení, slušní a vedia po anglicky. V Macedónskej časti hranice sledujeme zaujímavé divadlo. Albánec si po prekontrolovaní pasu sám otvoril rampu a odišiel. Macedónski colníci sa zmohli iba na pár výkrikov, nekonala sa žiadna naháňačka.
Nuž a čítania chtivých členov Motoride.sk opäť trocha ponaťahujem. Tento krát zakončím cestopis vetou. Dokončenie Transbalkánskych servismenov nabudúce.
Čas na poďakovanie.
Ďakujeme firme www.x-fun.sk za poskytnutie obutia pre naše stroje a taktiež firme www.motosvet.sk za materiálnu podporu. Vďaka ním boli tieto zážitky predsa len o kúsok ľahšie dosiahnuteľné.
Pridané: 18.11.2011 Autor: Feri Zubal - zeON Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 315385 | Včera: 244945