Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Pridaj aj ty článok o svojej motorke!

Hodnotenie: (8 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (9)  [Verzia pre tlač] Tlač

Transbalkánski servismeni, dokončenie – posledné dni na Balkáne

 Zdieľať

Pridané: 23.01.2012 Autor: Feri Zubal - zeON
Čitatelia: 6560 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Keď technika nepočúva je lepšie pomaly zamieriť domov. Albánsko sme ochutnali a už cestou domov sa nám v hlavách rodili plány na návrat v budúcej sezóne. Ale to, že návraty nemusia byť stále smutné a nudné, sme sa presvedčili na vlastnej koži.

Seriál článkov - Transbalkánski servismeni:

Ohridské jazero

Už vopred napíšem, že sa jedná o miesto, kde by som dokázal stráviť možno aj tri dni vkuse. A to nie som žiaden pamiatkochodec a prímorsky (v tomto prípade príjazerský) šunkováľač. Je tu naozaj pekne. Okolo jazera vedie cesta, ktorá pretkáva množstvo letovísk. Nie je to však len o primitívnej zábave, diskotékach, kúpaní a inej divokej zábave. Na svoje si prídu aj tí intelektuálnejšie založení. Je tu množstvo kultúrnych pamiatok, za všetky spomeniem kláštor Sv. Nauma či samotné mesto Ohrid zapísané v zozname UNESCO.

Jazero je údajne najhlbšie na Balkánskom polostrove s hĺbkou 288 metrov a voda doň vteká vraj iba z dvoch prameňov. Jeden je macedónsky a druhý albánsky. Žije tu vyše 200 endemických druhov zvierat (po vychodňarsky: take žvireta co nikdze indze na švece nežiju), no proste kraj, ktorý nemá na svete obdobu.

Vrátim sa ale k našim zážitkom. Obišli sme polovicu jazera, až sme sa dostali do mesta Ohrid. Prečo sme niekde unavení nezalomili skôr? Nuž lebo všade boli plné kempy. V Ohride stojíme na nádhernej promenáde priamo pri jazere. Úžasnú atmosféru nasávam všetkými zmyslami, ktorými dokážem. Navôkol pekné, trochu snobské, budovy v pozadí hrad týčiaci sa nad jazerom. Vodu čírilo množstvo člnov a bárok, či už výletných alebo rybárskych, vo vode sa osviežoval hádam každý, kto práve zamilovane nestískal svoju polovičku na brehu a uprostred toho parkoval jeden menší čln, kde si „námorník“ v pruhovanom tričku užíval voňavú fajku v tieni plátenej strechy svojho člna.

 V meste Ohrid
V meste Ohrid

Dali sme sa s ním trochu do reči. Pochválil naše stroje, trošku pokecal o práci a vymenoval nám všetky kempy v okolí jazera. Po chvíli teda mierime do dediny Kališta. Zopár trpkých chvíľ nám znovu pripravila Afrika. Ešte v meste Ohrid na semaforoch a v tlačenici áut čosi opäť vypovedalo službu.

Za mestom je našťastie všetko O.K. a my sa pomaly dostávame do mesta Struga. Slnko už pomaly mierilo za albánske hory a my sme hľadali v meste nejaký kemp. Struga je ale pomerne veľká a popri jazere sa týčilo mnoho dobre vyzerajúcich hotelov. O kempe však ani chýru ani slychu. Čo ma však najviac zaujalo bol výtok Ohridského jazera. Ten, presnejšie voda z neho, pretekala krížom cez celé mesto. Okolo vody bola opäť promenáda, mnoho kaviarni tu malo svoje terasy a ľudia sa kúpali v čistučkej, teraz už tečúcej vode. Škoda, že som tu foťák netasil hneď. Nejaké fotky som spravil až na druhý deň ráno, tie ale atmošku večera nemohli vonkoncom zachytiť.

 Struga na druhý deň
Struga na druhý deň

Kemping Rino

Po pár kilometroch sme už ale v dedine Kališta a hľadáme kemp. Len čo sme zastali pri ceste, hneď sa nás ujal jeden chalan. Volá nás do jedného dvora, až neskôr som si všimol nápis camping na teraske pri dome. Ocitáme sa na rozlohou malom, avšak o to útulnejšom dvore. Na konci trávnika začína hneď breh jazera. Pod stromami pri vode sú uložené stoličky a ja si hneď do jednej sadám. Ani sa neunúvam skladať vak z motorky, nie to ešte rozbaliť stan. Marek to má tiež na háku, preto netrvá dlho a obaja sa kocháme výhľadom na jazero s vychladeným pivkom v ruke.

Vrhám sa do príjemne chladnej vody, hneď na to si naordinujem poriadnu porciu večere. Po čiastočnom natrávení a malom oddychu by som už ale najradšej sedel opäť na motorke a vozil sa po albánskych horách, ktoré mi v tom momente doslova vrhali tieň na chrbát. Preto radšej staviame stan, nech nás nenapadne žiadna hlúposť.

 Zobáky v Kempe Rino
Zobáky v Kempe Rino

Keď chalan, ktorý nás zavolal do kempu zbadal, že už sme relatívne zregenerovaní, prišiel okamžite na kus reči. Predstavil sa a hneď ho zaujímalo odkiaľ ideme. Pimi (čo je skratka mena podobne ako Feri) bol o čosi starší ako ja. Kecali sme po anglicky o všetkom možnom. Najviac však o Albánsku. Dozvedel som sa, že Albánsko je oveľa väčšie než je zakreslené na mape. Polovica Macedónska, Čiernej Hory a časť Srbska. To všetko by malo byť Albánsko. Hovorím si, ej reči podobné maďarským extrémistom, no na druhý deň som zistil opak. Aj Pimi s rodinou sú Albánci.

V kempe bola aj partia Čechov asi aj preto sa Pimi pýtal na vzájomné vzťahy Slovákov a Čechov. On má vraj strašný problém, keď sa nejaký Macedónec dozvie o tom, že je Albánec. Pár krát už dostal bitku len tak od ľudí, s ktorými sa normálne bavil, až kým nezistili akej je národnosti.

Debatujeme dlho do noci. Najviac ma však zaujalo Pimiho rozprávanie o zabudnutej osade kdesi v albánskych horách. Údajne tam žijú ľudia kompletne odrezaní od sveta. Žijú podľa vlastných zákonov, nepoznajú elektrinu, spaľovací motor... proste nič moderné. Ako nejaká diera v čase. No a samozrejme dostať sa tam dá iba pešo. Na koľko percent je však tento príbeh vymyslený si netrúfam odhadnúť. Príbeh som ale hltal plnými dúškami.

Mám tralala na lehátku

Ráno sa budím v čase, keď Marek ešte pílil drevo. Prvé lúče slnka začínajú vykúkať spoza hôr, jazero sa pomaličky prebúdza k životu a ja sa prechádzam iba tak po brehu. Hrobové ticho občas preruší trepot labutích krídel, či žblnkot malých z vody vyskakujúcich rybiek. Čím viac slnečných lúčov dopadá na jazero, tým viac bytostí navôkol ožíva. Pridávajú sa zvuky motorov vrčiacich na loďkách ranných rybárov a chvíľu sa celým jazerom ozýva zborová hatlanina z ktorej viem identifikovať iba slovo Alah.

 Ranná atmosféra
Ranná atmosféra

Netrvá dlho a deň vytláča noc za albánske hory. Robím ešte zopár fotiek, líham si na lehátko a driemem. Ani neviem ako dlho si tak ležím. Keď počujem Marekove kroky viem, že je čas po druhý krát vstať. Po výdatných raňajkách s domácimi sa balíme, platíme (30€ za 2 osoby, 2x veľkú večeru, 2x výdatné raňajky a netuším koľko pív) a pokračujeme v ďalšej obhliadke jazera.

Od jazera k jazeru

Opäť sa vezieme okolo Ohridského jazera cestou, ktorou sme šli včera. Tento krát mierime do národného parku Galicica. Park sa rozkladá medzi Ohridským a Prespanským jazerom. Jazerá sú spolu prepojené podzemným vodným systémom, a čo viac zaujímalo nás, aj priesmykom na ktorého vrchole vo výške 1421 m.n.m. sme sa zastavili. Vyhliadka však nie je priamo pri ceste, no minúť sa nedá. Príjazd k nej je označený veľkou tabuľou.

 Vyhliadka
Vyhliadka

Foťáky cvakajú ostošesto, ale až doma zisťujem, že fotky sú o ničom. Naživo to je oveľa lepšie divadlo. Zvrchu pozeráme do Albánska na hory pomedzi ktoré sme včera išli, dívame sa do Kališty a tipujeme pred ktorým domom sme spali, a prstom naháňam maličké autá idúce po ceste popri jazere. Zbytočne sa nezdržujeme. Deň ešte len začal a my ani nevieme kam až dnes chceme dôjsť. Preto sa spúšťame druhou stranou priesmyku k Prespanskému jazeru. Cesta je kvalitou o poznanie horšia, prečo? Brehy Prespanského jazera patria hneď trom štátom, Macedónsku, Grécku a Albánsku. Prešli sme sa len po tej Macedónskej časti no vôbec by som netipoval, že od Ohridského ho delí iba jeden kopec. Nebolo tu skoro nič. Žiadne letoviská, veľké kempy či hotely. Na brehoch rástla kukurica a oddychovalo tu zopár miestnych.

Cesta nám pod kolesami bežala v pohode, pozornosť bolo nutné zvýšiť až za dedinou Resen. Tu sme sa pripojili na hlavný ťah a o strety s kamiónmi rôzneho druhu nebola núdza. Čerešničkou na torte bola oprava odlepenej podrážky na Marekovej čižme. Tak sme sa poza hory pomaly dostali opäť do mesta Ohrid a poza Strugu zamierili na sever.

Údolím jazier až do dna

Púšťame sa okolo rieky vytekajúcej z Ohridského jazera. Za Strugou to však vyzerá úplne inak než v samotnom meste. Také malé smetisko a vo vode cigánčatá. Zaujímavé čo dokáže vzdialenosť iba niekoľko sto metrov.

V Struge sme netankovali lebo „šak načo“. To som ale nevedel, že najbližšia pumpa je až v meste Debar. Prvé kilometre ma benzín vôbec netrápil, hnevala ma nudná rovná cesta. Tá sa po chvíli začala krútiť pomedzi kopce a o zábavu bolo postarané. Čo sa jazdy týka šlo sa tu super, no z pohľadu turistu nuda. Prvé prišlo na rad jazero Globocica o ktorom som vedel, že má byť vedľa cesty, ale pomedzi stromy ho nebolo ani vidieť (môže za to aj veľmi nízka hladina vody). Zastavil som sa pri priehradnom múre, zasmial sa na značke nefotiť (pri plánovaní cesty som si to tu aj tak všetko pekne pozrel na google earth), zosmutnel pri pohľade na oranžovú kontrolku a pokračoval v naháňačke s Marekom.

Kvôli fotkám sme veľa nestáli. Všade okolo cesty boli totiž tony odpadkov. Smrad bol miestami neskutočný, za jazdy sa to našťastie dalo zniesť. Druhou veľkou mlákou bolo Debarské jazero. Okolo neho Afrika miestami predvádzala trhavé tance z nedostatku živín, no ani nádrž GSa na tom nebola lepšie. Stojíme až pri priehradnom múre odkiaľ vidno siluetu mesta Debar. Tam pumpa musí byť, tak chvíľu kľudne oddychujeme. Voda z priehrady vyteká smerom k Albánsku a na niekoľkých kilometroch tvorí hranicu. Takže posledný pohľad do Albánska z vrcholu hrádze a ide sa tankovať.

V Debare vlajú všade Albánske vlajky, aj na pumpe pri ktorej sme sa pristavili. Slnko už praží okolitý svet plnou silou tak nečudo, že vonku nevidieť ani živej duše. Až v tieni čerpacej sme stretli prvých obyvateľov Debaru. Dedkovia tu hrali nejakú stolovú hru, miestni čávovia sa opierali o staré Jeepy. Z budovy vyšla tučná pani, aby nám natankovala. Čo mala v úmysle som ale nevedel a pištoľ do rúk chytil sám. Rachot aký začali vydávať čerpadlá prehlušil až krik pumpárky. Páni, ale tie fúziská by jej závidel nejeden pubertiak. Vrešťala po mne ako besná, rozhadzovala rukami ale nerozumel som jej ani slovo. Heh, tá by mala robiť colníka.

 Údolím jazier
Údolím jazier

Z Debaru sme šli pekným údolím striedavo okolo rieky a popod tiene stromov cez národný park Mavrovo, kde nám z Afriky uletel stan. Ďalšie „príjemné“ rozptýlenie cesty. Okolie mi silno pripomínalo to naše, akurát ozdobou trčiacich dediniek z kopcov bol namiesto kostolnej veže minaret. Na obedík sme zastali pri Mavrovskom jazere, kde sme prvý krát začali hútať nad tým, kam dnes vlastne dôjdeme.

Ani za svet po diaľnici

Na mape si všímam jazero Kozjak. Ešte doma som si naštudoval cestu k nemu. Pár kilometrov popri diaľnici a v dedine Stence off-road cez kopec. Aké jednoduché, že? Ale všade kde majú diaľnice platí nová obdoba príslovia o cestách: „všetky značky vedú na diaľnicu!“ Preto sa teda pýtam miestnych ako je to s diaľnicami v Macedónsku. Po Anglicky ale nikto nevie, tak nie som o nič múdrejší. Už som aj naskočil na motorku, keď ma za plece chytil jeden pán. Ako tak vedel po anglicky a snažil pomôcť. Medzi rečou zistil, že sme zo Slovenska, preto zavolal svoju ženu z Česka. Ach, aký je svet malý! Takže na diaľnici majú mýtnice, no a my nemáme macedónske peniaze (neviem prečo som si myslel, že nezoberú euráče). Pán nám preto natlačil do rúk niekoľko denárov. Nijak raz som mu nevedel vysvetliť, že tie peniaze nechcem. Zastavím sa v banke alebo mu za ne dám aspoň nejaké eurá. O tom nechcel ani počuť. Slováci sú bratia Čechov, jeho žena je Češka, tak je jeho povinnosť nám pomôcť. Nuž, takto to na Balkáne chodí.

Pred mestom Gostivar to vyzerá presne ako som očakával. Smer iba diaľnica. Preto zatáčam do mesta. Snáď sa nejako vymotáme na starú cestu. V meste je však zápcha, brutálna zápcha. Cítim sa ako na detskej motorke. Pohyb vpred pozostáva v odstrkovaní sa nohami. Už už sme našli medzierku medzi autami, keď zrazu počujem pomedzi trúby áut slovenčinu. „Hej chlapci z Trebišovej stojté!“ Som sfetovaný dymom áut alebo mám úpal? „Chlapci z Trebišovej héééj stojtééé!“ Obzerám sa okolo. Starý pán na mňa mával akoby ma poznal. Hlas začul aj Marek a hneď zastal pri chodníku. Keď k nám pán pribehol ihneď spustil: „Pozdravte môjho brata, pozdravte môjho brata.“ Môj rozum si ešte nestihol dať všetko dokopy, keď monológ starého Macedónčana došiel do druhého dejstva. „Pozdravte môjho brata Hasana, ja som predával zmrzlinu v Sečovciach v 75-om, poďte ku mne domov, u mňa musíte prespať.“ (pre mimotrebišovských čitateľov doplním, že Hasan má v Trebišove a okolí niekoľko zmrzlinární) Nechceli sme však obťažovať ďalšieho človeka, preto ponuku zdvorilo odmietame na čo prišla reakcia: „Jój, tak aspoň poďte vypiť.“ Ani to nemôžeme, preto sa iba pýtame na cestu mimo diaľnice. To, že sme dostali popis ako sa dostať priamo na diaľnicu zisťujem, keď sme s Marekom definitívne zaradený v dvoch pruhoch bez možnosti odbočiť.

Ani v banke sme nezastali. Máme iba zopár darovaných denárov a na horizonte vidíme mýtnicu. Marek teda zastal na výzvedy pri policajnej hliadke. Iba som gúľal očami, keď sa policajt búchal po hlave na znak či sme debili alebo idioti. Vraj ak by on mal motorku pri mýtnici by iba spomalil, aby obišiel rampu. Toľko teda k policajtom v Macedónsku.

Pri mýtnici sa však slušne zastavujeme, aby sme zaplatili. Na tabuli čítam, že za motorku sa platí v prepočte niečo vyše eura. Marek vyťahuje peniaze no obsluha na nás iba máva aby sme šli ďalej, to sa opakovala pri viacerých mýtniciach. Takže nudnou rovnou cestou bez možnosti odbočiť z diaľnice až po mesto Tetovo. Definitívne sme minuli možnosť dostať sa k jazeru Kozjak, preto pokračujeme ďalej smer Skopje, Kumanovo.

A opäť v Albánsku

Zastavujeme sa v Kumanove. Je to pomerne veľké mesto, od Albánska vzdialené vzdušnou čiarou približne 100 kilometrov. Na stožiaroch však viali iba čierne orlice na červenom pozadí (to je akoby v Žiline viala maďarská trikolóra). Všímame si na mape značenú neďalekú dvojicu jazier. Tam by sme mohli prespať. Cesta k Lipkovskému a Glazhnjanskému jazeru nás však od toho nápadu odradila. Vyzeralo to ako cesta predmestím Bagdadu. Všade boli očividne Albánci, ale nevyzerali ako tí v Albánsku. Ženy úplne zahalené, pohľady ľudí nič moc a keď sa za nami rozbehla tlupa detí s palicami o otočke bolo rozhodnuté bez slova.

Smer Srbsko

Takže sme opäť vyšli na diaľnicu. Potiahli sme to až do Srbska k mestu Vranje. Diaľnica tu bola rozostavaná, preto sme sa tlačili v dosť hustej premávke. Ani tu nebola núdza o kuriózne situácie. Akýsi frajer na starom americkom mustangu kľučkoval pomedzi kužele medzi rozostavanou a normálnou časťou cesty, a do pamäte sa mi vryl aj pohľad na bandu asi piatich veľkých černochov stojacich okolo otvorenej kapoty Dacie. Vážne som si už nevedel ani len predstaviť čo nás ešte čaká.

Chceli sme sa usalašiť niekde v lesíku, ale veľa času na hľadanie sme už nemali. Tma sa už blíźila, preto sme zastali pri moteli vo Vranje. Pred vchodom stála naleštená červená GéeSa 1100 so slovenskou ŠPZ. No tak večer aspoň bude s kým pokecať. Na recepcii sa márne snažím o komunikáciu v anglickom či nemeckom jazyku. Rukami nohami zisťujem či sa tu dá stanovať. Prstom do prachu na poličke kreslím znak stanu. To konverzáciu pohlo dobrým smerom. Ak sa nebojíme psov (bolo ich tu fakt veľa) môžeme stanovať zadarmo pred motelom.

Po rozložení stanov prišla recepčná. Volal jej vraj vedúci a musíme zaplatiť po 5 € (asi jej došlo, že si môže niečo uliať do vrecka). To už by som ale radšej rovno priplatil za noc v izbe, no nechce sa nám s Marekom opäť baliť stan. Tak sa stretávame s majiteľom červenej GSy, ten nám dal možnosť využiť sprchu v jeho izbe a potom sme už len kecali o tom kto, odkiaľ, kam smeruje.

Pokračovanie v nude

Ešte v noci som okrem psov cítil, že sa dvihol silný vietor. Konečne po horúčavách príde kúsok chladného počasia. Sadáme na motorky, začína mierne mrholiť a z červenej GSy vystrelilo sklíčko na pozorovanie oleja. Takže ďalší deň bez núdzovej opravy nás neminul.

V trojici pokračujeme smerom na Niš. Cesta prešla plynule v diaľnicu, mrholenie plynule v dážď. Myslel som, že pumpy sú na diaľnici bežnou vecou, ale v Srbsku sa opäť opakuje aféra s blikajúcou oranžovou kontrolkou. V taký čas nezostáva nič iné len ísť. Nie sme predsa na Sahare, kde by bolo fakt možné 100 a viac kilometrov nenaraziť na pumpu. Preto sa mi zdalo choré stáť každých 10 kilometrov a overovať v GPS kde je najbližšia pumpa (syndróm naleštených cestovateľov). Každý ale cestuje ako vie, mne by to GPS v iných situáciách pár krát na oplátku tiež pomohlo.

Pred mestom Niš trojku rozdeľujeme. S Marekom totiž chceme pozrieť Železné Vráta na Dunaji. V Niši tankujeme, dostávame aj mapu Srbska, v ktorej mi čosi nesedí. Ahá hranice. V Srbskej variante mapy Srbska je ešte aj Tuzla pekných pár kilometrov od hraníc s Bosnou, lenže z opačnej strany ako v mojich mapách. Ktovie kedy na Balkáne skončí trhanie republík, respektíve snaha o obnovenie Juhoslávie.

Presun k Dunaju

Konečne schádzame z diaľnice smer Zaječar. Zastavujeme v akejsi dedine, kde sa Marek vybral kúpiť zásoby jedla. Pred obchodom sa parta dedkov pri pohľade na naše motorky pustila do stávky o cigarety. Jeden tvrdil, že SK je Skandinavia druhý, že Slovačka. Pro severský starší ho odbíjal argumentom: „BMW ze Slovačka!? HAHA!“ Keď došiel Marek s úsmevom som na nich zakričal: „Ideme zo Slovenska.“ Na to sa jeden dedko urazil a druhý zhrabol kôpku cigariet.

Prestalo pršať avšak stále silno fúka. Ešte teplý chlebík si vychutnávame na lúke za dedinou. Okoloidúci nám mávajú, sem tam čosi zakričia na pozdrav a ja mám opäť tú správnu cestovateľskú náladu. Vďaka vetru cesta rýchlo vyschla a tak sme si mohli naplno vychutnávať zákruty na ceste smerom Zaječar, Bor, Majdanpenek. Asfalt bol dobrý, miestami nový. Pre asfaltovo zameraných turistov je to vhodná trasa vedúca pekným prostredím.

Stojíme až nad Majdanpenekom (teda stáli sme aj skôr, čosi bolo s Afrikou). Zaujal ma pohľad na mesto z kopca. Tie šikmé strechy som si musel zvečniť. Ako nejaké hotely v Alpách. Realita z motania sa ulicami však bola úplné iná. Na domoch sa riadne vybúril zub času. Vyzerali ako nejaké staré ubytovne. No asi aj boli, keďže z druhej strany mesta bola obrovská diera v kopci. Zrejme ide o mesto postavené pre robotníkov a ich rodiny.

 Majdanpenek
Majdanpenek

K Dunaju sa odtiaľto tá dostať prechodom cez kopec, to by sme ale prišli o časť jazdy Železnými vrátami, preto sme pokračovali údolím až do Golubacu, kde sme prvý krát zazreli širokánsky Dunaj. No nebolo to až také jednoduché. Kdesi v kopcoch mi prdlo spojkové lanko. Oprava nie je zložitá, ale poznáte ten povestný posledný klinec do rakvy? Tak v mojom prípade to bola táto oprava. Už ma nezaujímali žiadne vráta, iba to, kedy motorku odstavím v garáži a dám si od nej na chvíľu pokoj. Aby toho nebolo dosť, pri Dunaji sa stala hrozivá nehoda. Premávka bola zaseknutá, našťastie, kto mohol prejsť po pláži okolo smutného dejiska bol na pláž policajtmi odklonený.

Takže „hurá“ domov

Cesta okolo Dunaja stála skutočne za to. Jej opis nájdete v mnohých cestopisoch, preto nebudem plytvať slovami. Najlepšie ju podľa mňa opísal Pilgrim v tomto cestopise. Od Golubacu až po hrádzu pred rumunským mestom Turnu Severin som obdivoval čo dokáže sila obyčajnej vody spraviť s pevnými skalami. Nálada sa trošku zlepšila. Hranicu sme prekročili práve po spomínanej hrádzi. Akurát sme natrafili na výmenu služieb, takže sme si dosť dlho počkali. Tma sa už chystala zahaliť Karpaty pod svoj závoj a my sme ešte potrebovali nájsť miesto na spanie. S colníkmi nebol problém, na rumunskej strane nás hneď zavolali vpred aby si hrkli plynom a pustili nás cez hranicu.

 Pevnosť Golubac a Železné Vráta
Pevnosť Golubac a Železné Vráta

Zamierili sme do kopcov smerom k Transalpine. Na prvej peknej lúke rozkladáme stan, zvláčame drevo, skrátka chystáme sa utáboriť. Ale blesky hromu a supertmavé mračná na obzore smerujúce rovno nad naše miesto, spolu s nechuťou totálne zmoknúť, znamenali rýchle zbalenie a útek až domov.

V zápche pred jedným z tunelov pri Dunaji sme stretli slovenskú rodinku idúcu domov z Bulharska. Pri zastávke nás ponúkli jedlom, neveriacky pokrútili hlavou nad tým odkiaľ ideme a zaželali nám šťastnú cestu. Časť cesty sme šli zavesení za nimi, Superb predsa len svieti o čosi lepšie ako motorky.

Pred Temešvárom sme sa rozdelili a do noci pokračovali bez lampáša. Dodatočne ma potešil silný klepot ventilov, aj preto som radšej spomalil. Potom nasledoval už len Arad, vyľakanie čašníka v motoreste pri pauze na čaj (bola zima a tak sme si nechali s Marekom kukly na hlavách), snaha čierneho Pajera zablokovať mi cestu, pauza v poli pri východe slnka (potreboval som si odpočinúť), Oradea, Carei , Kisvárda a Trebišov. Od predošlého rána mi na tacháči pribudlo 1307 kilometrov, Marek si priložil ešte 45 cestou do Košíc. V ten deň som si ešte umyl motorku, nastavil ventily a nespočetne veľa krát prerozprával zážitky z výletu.

Záver

Balkán nie je len o jazdení a krásnej prírode. Balkán je najmä o dobrosrdečných ľuďoch s otvorenými srdcami pripravenými vždy pomôcť. Stačí sa len prispôsobiť a uvedomiť si, že peniaze naozaj nie sú všetko.

Škoda len, že mnoho vecí vyšlo inak než by som chcel. Cestovať s motorkou, ktorá nejde na 100% je ako močiť proti vetru. Človek cíti veľkú úľavu, miestami si to dokonca neskutočne užíva, ale potom príde na to, že si to celé vypýtalo istú daň. Keby to bol presunul na inokedy, mohlo to dopadnúť bez poškodení. Avšak aj táto situácia má druhú stranu mince a čakanie na lepšiu príležitosť by možno skončilo explóziou bez príjemných pocitov.

No tieto a aj všetky ostatné zážitky sú ako víno. Na teraz si ich zazátkujem kamsi do útrob pamäte a o pár desiatok rokov, keď všetky pomaly dozrejú a nepríjemná kyslosť smoly, ktorá nás celým výletom sprevádzala, zjemní a dodá nápoju spomienok ten pravý šmrnc, potom kdesi v zime pri krbe si otvorím svoju fľašu z Balkánu a pomaly s divným úsmevom na tvári si znova všetko vychutnám.

PS: Trebišov je na Balkáne známejší ako na Slovensku :-)

Čas na poďakovanie.

Ďakujeme firme www.x-fun.sk za poskytnutie obutia pre naše stroje a taktiež firme www.motosvet.sk za materiálnu podporu. Vďaka ním boli tieto zážitky predsa len o kúsok ľahšie dosiahnuteľné.

Pridané: 23.01.2012 Autor: Feri Zubal - zeON Zdieľať

Seriál článkov - Transbalkánski servismeni:

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (8 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (9)  [Verzia pre tlač] Tlač

Body a Trasy v tomto článku:

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2022 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 138849 | Včera: 202672