Poľsko 2011 2/2

Na druhý deň pokračujeme smer polostrov Hel. Cesta vedie vedľajšími cestami, príjemným krajom ale v silnom vetre. Autá ani nestretávame, navigácia ukazuje nadmorskú výšku medzi +2 až -4 metre. Konečne vchádzame do Wladislawowa, na odbočku na Hel. Vrtím hlavou na obe strany celých štyridsať kilometrov. Míňame kempy, hotely reštaurácie, na Heli to zrejme v lete žije, aj napriek chladnej vode. Cesta končí v mestečku Hel, na parkovisku, kde ochotný strážnik nám v aute odloží aj prilby s batohmi a my môžeme chodiť naľahko.

Mierime na pláž, medzi stánky, na prístavné mólo kde ja ďalší cieľový bod našej výpravy. Prehliadka, fotky, nákup suvenírov a už aj uháňame naspäť. Cestou tam sme si všimli šípku k vojenskému múzeu a chceme to tam troch obzrieť. Nakoniec z toho obzerania je dvojhodinová návšteva starej nemeckej delostreleckej základne z druhej svetovej. Nemci ju vybudovali keď obsadili Poľsko, nakoniec však odtiaľ tuším ani moc nestrieľali.

Už sa zvečerieva a tak ťaháme smer trojmesto, Gdynia, Sopot, Gdansk. Prejazd mestom nie je moc zaujímavý, štyridsať kilometrov štvorprúdovky cez mesto, veľké, rozsiahle, občas vidíme aj more, ale šípka na Štokholm nás nenecháva chladnými a nasledujeme ju do prístavu. Trajekt tu nie je, tak len zopár fotiek a ideme hľadať nocľah.

Obiehame mesto Elblag, schádzame z hlavnej cesty a mierime do dedín, kde ako veríme niečo nájdeme. Dobrí ľudia poradia a za chvíľu až parkujeme na dvore biofarmy Vitalis pri Zastavne. Po zatrúbení vybehne hospodár, Milan s ním ide na ohliadku izieb a hneď aj schvaľuje. Večeru odmietame, ale pivko večer bodne a tak Milan v sebe nezaprie hospodára a vyzvedá. Osemdesiat hektárov, osemdesiat kráv, kone, rybníky, ubytovanie, reštaurácia pre 150ľudí, v tejto časti sveta ešte bežne veľká svadba. Domáci je svetaznalý, chodil aj do Bratislavy a tiež má motorku (nejaký bavor). Ráno ešte prieskum farmy, prvý raz v živote vidím ryby sa trieť.

Mierime smer Ruská hranica cez Branievo. Na navigačke vidím pri mori mesto Frombork a to si nenechám ujsť. Ako sa blížime vidím strechu nejakého kostola a mierim k nemu. Pekný, opevnený, odstavujeme motorky a ideme sa prejsť, cez bránu vidím, že sa na dvore deti hrajú a tak ideme dnu aj my. Nikto si nás nevšíma, prejdeme celý dvor, pofotíme, obdivujeme.

Po pol hodine sa vraciame k motorkám a tu hovorím Milanovi: “Pozri, už si videl takého magora, nechal som navigačku na motorke.“ Milan len pomyká plecami “Ja som tam nechal aj kľúče!“

Ale všetko je v poriadku, asi si len musíme zvyknúť, že nie sme na Slovensku. Ešte kuk do prístavu, pokecať s chlapcami z pobrežnej stráže a ťaháme na Kaliningradskú hranicu. Cesta je v celku frekventovaná a to ideme po vedľajších cestách.

Plány imperialistú zhatí naši vepri boubelatí, našu cestu zhatila závora na Kaliningradskej hranici. Prieskum u colníka v búdke preukázal, že nie je problém vstúpiť, len treba mať pas a kúpiť víza v Elblagu. Ale my pasy nemáme. Colník vyvalí na mňa oči, ale neodmietne moju žiadosť a tak máme aspoň spoločnú fotku z hranice nášho sveta.

Milan ešte s ním zaháji pokec, samozrejme motorkár. Z hranice začíname návrat domov. Z Branieva točíme na hlavnú cestu, prakticky diaľnica v pol profile, oplotená, rýchla, dole kopcom, na hrane kopcov stojíme chvíľu na vyhliadke a potom priam letíme až do Elblagu, kde schádzame na vedľajšie cesty smer Malbork. Je to jeden z najväčších križiackych hradov v Európe a jeden z hlavných cieľov cesty. Krivolaká cesta ubieha príjemne a o druhej sme už na nádvorí hradu. Parkovací chlapci na nás zvodne mávajú, ale ja poučený z tatier idem ďalej čo sa dá až pred hlavný vchod. Tunajší parkingboy nám hneď ukáže VIP miesta pred svojou drevenou pevnosťou, prilby a batohy odloží dnu a tak môžeme bezstarostne blúdiť okolím. Hrad je zvonku v perfektnom stave a asi aj v vnútri. Podľa fotiek na plote ho Poliaci zrekonštruovali zo stavu ruiny a niektoré odľahlé časti sú ešte v tomto stave. Okolo kopa turistov, stánky suveníry, víno pivo klobása. Nám sa ale tlačiť nechce, prejdeme cez most do mesta najeme sa v pokoji pri malých potravinách. Po raňajkách ešte popozeráme nádvorie, je nám jasné, že na riadnu prehliadku hradu treba aspoň deň a ten náš sa chýli ku koncu. Parkingboy sa niekde stratil, ale vedľa našich strojčekov stojí trojica miestnych naleštených choperov a ich majitelia sedia blízko pri stole. Prisadáme si, pokecáme, gang penzistov, pilotov na štvrtkovom výjazde, pomôžu nám zohnať parkingboya, rozlúčime sa a nakoľko Milan má v sobotu robotu, ťaháme smer domov. Dnes chceme potiahnuť čo najďalej. Aj keď sa vyhýbam hlavným ťahom, ideme cez Grudziadz a Toruň. Prejazd cez Toruň bol excelentný. Milan najprv mykal plecami, kam sa budeme hrnúť? Však to prejde. Ale po pätnástich minútach strávených v zápche a potom čo nás obehli viacerí skútristi zmenil názor. Tlačím sa dopredu, autíčkari slušne uhýbajú, no paráda. Na konci zápchy prekvapenie, v strede mosta cez Wislu sa dva pruhy zbiehajú do jedného. Odtiaľto šviháme už v pohode až do Lodže, kde mienime prespať, len akosi nikde nevidíme reklamu na noclegi a tak pokračujeme až za mesto. Tu už po tme si Milan všimol tabuľu a tak o pol desiatej zastavujeme na dvore malej farmy. Majiteľ, cca. 30 ročný chlapík vychádza von a ukazuje nám izby. Sme spokojní, vyspali by sme sa aj v slamníku. Pivo nemá, ale hneď skáče do auta a za pol hodinu prináša miestny výber. Pitné sú všetky, pokecáme, popijeme aj s ním. Ráno odchádza s klientmi na jazdu (koníčky), ale predtým nám nezabudne ukázať svojho Horneta schovaného pod plachtou. Tiež sa lúčime, domov volá a tak hneď zrána ťaháme smer Czestochova. Po pár kilometroch pri Cabielicach ale spomalím, lebo na pravej strane mi obzor zakrýva biela hora. Po ďalších pár kilometroch prechádzame popod dopravníkové pásy a nevieme sa dohodnúť či to je nejaká skládka materiálu, alebo z toho kopca čosi ťažia. Tretie zastavenie mi dáva za pravdu, dvestometrová odbočka cez poľnú cestu nás privedie na kraj obrovskej povrchovej bane, neviem čo tu ťažia, ale je toho veľa.

Po raňajkách na kraji Czestochovej nás čaká už len dlhý nudný prejazd najskôr po širokých, neskôr už len úzkych a prehustených cestách na Slovenské hranice. Po prejazde hraníc nás víta zamračené nebo. Už prvé kvapky sú presvedčivé a tak zastavujeme na zástavke a obliekame nepremoky. Drobný dáždik sa po chvíli mení na regulérnu búrku a tá nás prenasleduje celú hodinu až do Nového mesta nad Váhom. Tu točíme na rodné Záhorie, lúčim sa s Milanom a o 17:00 odstavujem mašinu doma.

Som uťahaný, hlava vypláchnutá, mokrý že by som mohol robiť vodníkov. Na tachometri pribudlo 2800 kilometrov, v hlave kopa zážitkov a príjemných spomienok, poopravil som si mienku o Poliakoch. Krajina slušná, ceny sú podobné ako u nás cesty dobré, ľudia v pohode, aj na tej rovine je čo pozerať. Určite sa sem vrátim.

Ďalšie fotky sú k nahliadnutiu tu.