Septembrové pasobranie 2007 7/9

Cestná stužka na severnej strane Splügenpassu

Prichádzame do rovnomennej dediny Splügen, stáčame sa na západ, aby sme nabrali kurz na tretiu dnešnú záležitosť a to Passo San Bernardino. Takou zaujímavosťou je, že stará cesta vedie zo Splügenu dolinou, bok po boku s diaľnicou, častokrát aj v rovnakej výške, oddelené sú len plotom z pletiva. Rozdiel medzi diaľnicou a normálnou cestou je len v tom, že na diaľnici je povolená 120, niekde ani to nie, platí sa za ňu a aby sa motoristi na starej ceste nenudili, tak z času načas, prejde stará cesta mostíkom ponad diaľnicu na druhú stranu, aby sa po pár kilometroch zasa vrátila naspäť. V mieste, kde diaľnica definitívne mizne pod zemou, aby sa tunelom pretlačila cez horský masív, jej zamávame a vydávame sa poznávať krásy San Bernardina. Cesta nám odsýpa celkom fajn, za tých pár dní si už telo navyklo na ten synchronizovaný pohyb ľavá ruka - ľavá noha - pravá ruka, že to dokáže vykonávať až v neuveriteľnom rytme. Úvod severnej rampy ponúka vracákov do sýta, naproti tomu, cieľová rovinka je tiahle stúpanie až do sedla s jazierkom a horskou chatou. Na San Bernardine nás okrem prírody zaujali dve skupiny stavieb z každej strany sedla, ktoré na prvý pohľad pripomínali nejaké zariadenie pre štart a pristávanie lodí mimozemských civilizácii, aj keď nakoniec špekulovanie nad tým uzatvárame s tým, že to s najväčšou pravdepodobnosťou budú nejaké vetracie, či únikové šachty diaľničného tunela pod nami. Ale kto vie ....

San Bernardino pass so svojim jazierkom

Po pauze pri jazierku pokračujeme v ceste ďalej a po čase si začínam uvedomovať, že sa v protismere začína štverať slimačím tempom nejako veľa áut, v našom smere sme takmer jediní účastníci premávky. Pravdepodobne sa niečo stalo v diaľničnom tuneli v smere na sever, tak presmerovali celú premávku vrchom. Je možné, že ide len o nejaké opravné práce, ťažko povedať, ale keď vidím, ako sa v mnohokilometrovej kolóne, krokovým tempom, v značnom stúpaní a zátačkovom teréne vodiči áut a najmä karavanov vyslovene trápia, badať im to vo výrazoch na tvári, tak mi niektorých príde skutočne ľúto a vôbec im to nezávidím, tak isto ani ich autám. Niektoré z nich svoju zjavnú nespokojnosť s takýmto režimom jazdy dávajú patrične najavo páliacim sa spojkovým obložením, tie odvážnejšie dokonca aj vyvretým chladičom na krajnici.

Nakoniec sa cesta v doline Valle Mesolcina vyrovná ako pravítko a môžeme si dožičiť trochu odpočinkovej jazdy po tej zátačkovej eskapáde. Začína sa nejako výrazne otepľovať. O snehu v tejto doline ani nechyrovať. Žeby sa nad nami počasie teplotne zľutovalo ? Možno, ale keď v Bellinzone odbočujeme doprava na cestu číslo 2 a začíname ukrajovať prvé kilometre do plánovaného cieľa dnešnej cesty, nie, žeby tu o nejakej zime a snehu ani nechyrovali, tu zas oskar vypeká ako bláznivý a na teplomery sa hrdo začínajú pretŕčať dvojciferné hodnoty začínajúce trojkou. Na tomto je najlepšie vidieť ako málo stačí na to, aby sa počasie otočilo o 180 stupňov, stačí prejsť za kopec do druhej doliny. Aj keď je presun touto pomerne husto obývanou dolinou svojim spôsobom otravný, užívame si slniečka a vyhrievame v predchádzajúcich dňoch nevľúdnym počasím ochladzované staré kosti.

Keďže by sme radi prejazdili sedlá v oblasti Andermattu, rozhodujeme sa pozrieť nejaké ubytovanie v blízkosti svätogottardského priesmyku, aby sme mali zajtra dobrú štartovaciu pozíciu pre poznávanie ďaľších krás. Navyše po šiestich dňoch intenzívneho jazdenia sme sa rozhodli dopriať si trošku kľudnejší večer a tak nám jeden hotel na svahu v Airole príde celkom vhod. Cena 60 CHF za hlavu síce nie je práve trhákom z Lidla, ale rozhodli sme sa ju akceptovať, najmä keď sme po prechodení Airola nenašli nič, čo by nás pri zvažovaní kompromisu cena/výkon oslovilo viac. Pohľad na hodinky prezrádzal, že je asi pol piatej, z čoho som mal chvíľu také tiky, urobiť večerný výpad na San Gottardo, ale nakoniec som odolal a večerný výpad naľahko sa nekonal. Teda vlastne konal, ale len peši po Airole. Na to že bol piatok, do šiestej večer chýbalo ešte hodný kus času, nás opäť prekvapil salámistický prístup, podobný ako v Silvaplane, všetky obchody pozatvárané a až na pár reštaurácii, kde sa krčilo pár hostí aj v samotnom meste relatívne mŕtvo. Možno bolo mimo sezóny.

8.9.2007 - 246 km

Airolo - St.Gotthardpass(2091m.n.m.) - Airolo - Nufenenpass(2478 m.n.m.) - Gletsch - Furkapass(2436 m.n.m.) - Realp - Furkapass - Grimselpass(2165 m.n.m.) - Innertkirchen - Sustenpass(2224 m.n.m.) - Wassen - Erstfeld - Unterschächen

Raňajší pohľad z balkóna nám vyčaril úsmev na tvári, azuro, cesta na San Gottardo začína takmer priamo pri hoteli, čo viac si môže človek želať. Tak rýchlo na raňajky, s plným bruchom sa kochá po krajine lepšie a ide sa na to. Ešte rýchlo natankovať, aby sme sa neskôr nezdržovali. Tu si dovolím malú vsuvku, možno to niekomu pomôže, ostrieľaní alpskí vlci môžu nasledujúce riadky kľudne preskočiť. Benzínových púmp je v Airole viacero ale každá jedna z nich je samoobslužná, na čom by nebolo nič divného, podobne je to na mnohých miestach aj v Taliansku. Rozhodli sme sa nemínať si hotovosť vo frankoch, ale použiť výdobytok vedecko technickej revolúcie a síce kreditnú kartu, keďže automat sa k nej hrdo hlásil. Všetko prebehne úplne hladko až do chvíle, keď v SMS správe prečítam, že bola vykonaná transakcia v hodnote 200 CHF. Pozerám na to ako puk, veď som natankoval len za necelých 20 frankov. Chalani dopadli podobne. Nikde nikto, takže nejaká reklamácia na mieste alebo čo sa nekoná. Skúsenejší cestovatelia sa možno nad tým uškrnú. Nakoniec všetko dopadlo dobre a cca 14 dní po návrate na rodnú hrudu bolo konečné vyúčtovanie správne. Zistili sme, že automat jednoducho bez toho, aby ho zaujímalo koľko natankujeme, zablokoval paušálne 200 frankov, pričom to potom majiteľ pumpy vyúčtoval správne. Na tom by nebolo nič čudné, v hoteloch sa to pri kreditných kartách robí bežne, najmä v tých drahších, ale že to tak bude robiť aj obyčajný automat na pumpe by bežný smrteľník nepredpokladal. Odporúčam preto, pri tankovaní kartou na to pamätať, stačí niekoľko tankovaní a môže sa stať, že zablokované peniaze by mohli v prípade potreby nepredvídaných výdavkov chýbať. Preto je asi jednoduchšie mať na benzín so sebou dostatok drobných bankoviek a používať ich podobným štýlom ako v Taliansku.

Rozhodli sme sa vystúpať na San Gottardo štýlovo, po starej, stále plne zjazdnej ceste, vydláždenej mačacími hlavami, ktorá predstavuje pôvodnú trasu, ktorú používali naši predkovia už po stáročia. Vzhľadom na jej obtiažnosť ju prezývali Val Tremola, cesta triašky. Ani sa nedivím, neviem si dosť dobre predstaviť akým spôsobom to napríklad za dažďa s nejakými konskými povozmi absolvovali. Musel to byť silný zážitok. Alternatívou je nová cesta, alebo dokonca diaľničný tunel popod celý masív. Pri stúpaní sa nám začína otvárať celá dolina pod nami spolu s Airolom ako na dlani. Pokiaľ niekto hľadá informácie o priesmyku San Gottardo, celkom určite narazí na nasledovnú fotku, ktorá nechýba v žiadnom z cestopisov z tejto oblasti.

Riešenie dopravného uzla v Airole

V sedle si robíme malú prestávku, obdivujeme bronzovú sochu pri jazere, celkovo vdychujeme tú atmosféru. Umelecký dojem trošku pokazia autobusy, ktoré sa fučiac vyteperia hore a vypustia stádo dôchodcov s paličkami. Tí sa následne rozlezú ako mravce po celom okolí. Ale na druhej strane, doprajme aj im trochu tej krásy, ktorej je tu dosť pre všetkých. Na záver ešte fotíme vrcholovú tabuľu, na ktorej je toľko nálepiek, že samotný nápis na tabuli s nimi takmer splýva. Nuž, každý chce zanechať odkaz budúcim generáciam, keď sa mu už podarilo dostať sa až sem. Sadáme do sediel prefrčíme po zvyšku starej cesty na druhú stranu sedla a v mieste, kde stará cesta splýva s novou sa otáčame naspäť a po novej ceste vedenej z oboch strán pred sedlom v galériach, sa prehupneme cez sedlo a vraciame sa do Airola. Z galérie novej cesty vypliešťame oči na dláždenú cestu, po ktorej sme pred chvíľou šli nahore. Takto zvrchu to vyzerá naozaj impozantne. Niekde tu sú tie miesta, odkiaľ sú zábery skoro v každom cestopise opisujúce San Gottardo.

Stará dláždená cesta na San Gottardo, pohľad z galérie novej cesty

Druhý na programe dnešného dňa je Nufenenpass alebo tiež zvaný Passo della Novena. So svojimi úctyhodnými 2478 m.n.m. je to najvyššie položené asfaltové sedlo vo Švajčiarsku. Východná rampa prebiehajúca dolinou Valle Bedretto je jedna rýchlodráha len s minimom zátačiek, tak napredujeme rýchlo, ani sa nenazdáme a parkujeme pri tabuli označujúcej toto miesto.

Nufenenpass poskytuje v repertoári výhľadu na sever aj štvortisícovky

Modrá obloha a vyčnievajúce štvortisícové kopce okolo nás nenechávajú chladnými. Nufenenpass je opäť jeden z tých trošku mimo hlavných trás, o to pokojnejšia a príjemnejšia atmosféra tu panuje. Sedím pri kríži a bez slov obdivujem majestátnosť veľhôr všade kam len oko dovidí. Tak predsa sa nám to podarilo, opäť sme tu, opäť sme sa dostali do samotného srdca veľhôr a dokonca na motorke. Čo viac si môže mototurista želať. Snáď len to aby dostal šancu dostať sa sem ešte niekedy nabudúce. Vedel by som tu presedieť bez problémov aj niekoľko hodín, ale taký luxus si dnes nemôžeme dovoliť, veď na programe sú ďalšie vyslovene povinné disciplíny v podobe Furkapassu a Grimselpassu. Chtiac nechtiac sadáme opäť do sediel tátošov a dožičíme si o poznanie pozakrúcanejšiu západnú časť Nufenenpassu. Na nasledujúcej križovatke sa stáčame doprava a po pár kilometroch nás osada Gletsch víta s otvorenou náručou.