Septembrové pasobranie 2007 6/9

Albulapass je zaujímavý tým, že leží trošku mimo hlavných trás, tak sa premávka drží v norme a najmä súbežne s cestou sa preplieta a cez rôzne tunely a mosty krkolomne naberá stúpanie aj železnica. Neviem, či je to pravda, ale podľa niektorých zdrojov na webe je kompletná doprava cez priesmyk v čase zimnej uzávierky cesty riešená autovlakmi práve touto železnicou. Môže to byť celkom dobrý zážitok absolvovať jazdu takýmto štverajúcim sa vláčikom v čase keď leží na ceste aj do dvoch metrov snehu.

Záver stúpania po severnej rampe Albulapassu

Čas nám pokročil a slnko nám pomedzi mraky znovu začína ukazovať chrbát, čo je neklamným znakom toho, že treba hladať nejaké miesto na prespanie, najmä pri terajšom počasí by som nerád niekde vonku pri motorke klepal kosu. Prechádzame St.Moritzom, popri ceste nenachádzame žiadne rozumné ubytovanie a tak pokračujeme ďalej v nádeji, že v Silvaplane v okolí známych jazier to bude lepšie. Keď sme však prechodili Silvaplanu krížom krážom a zistili, že žiadna sláva a pokiaľ chceme zajtra vybehnúť skontrolovať blízky Julierpass a nechceme hľadať ďalej a zajtra sa vracať naspäť musíme chtiac nechtiac zobrať trojposteľovú izbu v jednom hoteli za pre nás nekresťanských 75 CHF na osobu. Najviac ma na tom hnevalo to, že miestny hotelieri ma trošku prekvapili svojim prístupom, z určitého pohľadu mi to pripomínalo Slovensko. Pri hľadaní sme aj natrafili na slušné ubytovanie za nejakých 49 CHF, aj voľné miesto by sa asi našlo, ale ceduľka na stole recepcie, že recepcia otvorená do 17tej ma krátko po 19tej mierne vyvádzala z rovnováhy. Takýto prístup a la salám alejkum v týchto končinách dosť silno kontrastuje s prístupom v Rakúsku, kde je to ako cenovo, tak aj jednaním úplne inde a aj v tej najzapadlejšej dedine a nie na brehu turistami vyhľadávaných jazier. Opäť sa len potvrdili moje predchádzajúce skúsenosti, že nájsť cenovo prijateľné ubytovanie na jednu noc vo Švajčiarsku je trošku iná liga ako v susednom Taliansku či Rakúsku.

7.9.2007 - 246 km

Silvaplana - Julierpass(2284 m.n.m.) - Marmorera - Julierpass - Silvaplana - Malojapass(1815 m.n.m.) - Chiavenna - Splügenpass(2113 m.n.m.) - Splügen - Passo San Bernardino(2066 m.n.m.) - Bellinzona - Biasca - Airolo

Ráno ma po výdatných raňajkách už ani neprekvapilo, že nám pri platení doúčtovali ešte miestnu pobytovú taxu cca 3 CHF na hlavu, o ktorej nebola včera ani reč, ale nevadí, obloha je takmer azúrová, teplota o hodný kus vyššia ako včera, tak prečo si kaziť náladu hneď ráno. Zátačky výjazdu na Julierpass si užívame v plnom slnečnom svetle a modrej oblohe, zaujímavé je, že ich je tu len zopár a príchod do sedla pripomína skôr diaľnicu.

Cieľová rovinka výhodnej strany Julierpassu

Julierpass so svojím jazierkom a svojou obtiažnosťou, resp. nenáročnosťou by som osobne zaradil medzi také kľudnejšie passy, kde sa nejaké veľké prekvapenia nekonajú, aj keď svojou zeleňou a skalnými masívmi po oboch stranách cesty a jazerom Marmorera asi 400 výškových metrov nižšie na západnej strane, kde sa otáčame a vraciame späť, ho predsa len robia zaujímavým. Opäť prechádzame cez Silvaplanu, tentokrát obracáme však smer juhozápad. Popri jazeru Lago da Segl sa nám premietajú rôzne častokrát až gýčovité scenérie.

Lago da Segl

Nadmorská výška cesty sa nejako výrazne nemení a preto je zhruba desať vykrúcačiek, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani členovia Lúčnice, v klesaní za dedinou Maloja veľkým prekvapením a príjemným spestrením cesty. Malojapass je opäť jedným z passov, ktorému jedna rampa prakticky chýba, tentokrát je to tá východná. Nasledujúca séria zátačiek je už len akousi dohrou. Ale aby to nebolo také fádne za poslednou z nich čaká jedno prekvapenie v podobe priehradného múru jazera Lago da l'Albigna, vystavaného vysoko v skalách.

Priehradný múr Lago da l'Albigna

Prichádzame do Chiavenny a po vjazde do doliny Valle San Giacomo mi začína srdce tepať rýchlejšie. Jednak preto, že cesta neustále stúpa a vlní sa až do zblbnutia, čo spôsobuje, že spojková páčka, radička a plyn je v permanencii, jednak preto, že prechádza častokrát veľmi úzkymi úsekmi v horských dedinkách, ale hlavne preto, že sa blížime k miestu, na ktoré som sa tento rok veľmi tešil, áno stúpame na Splügenpass, o ktorom som toľko krát čítal, bohužiaľ až doteraz som nemal tú česť. Tesne pod dedinkou Stuetta je ten úsek, ten ktorý ma mátal ešte aj v snoch, po tom, čo som v cestopisoch videl zábery odtiaľto. Ide o jedno nepredstaviteľné stúpanie v takmer kolmej skale s extrémne utiahnutými zátačakmi, kde je prvý prevodový stupeň a vzhľadom na premávku v protismere občas aj spojka v permanencii. Je veľmi obtiažne nájsť miesto na fotenie, aby fotka aspoň trochu reálne zachycovala tvár miesta. Viem si predstaviť, že pri poriadnej búrke, hrmavici a lejaku môže byť toto stúpanie hodne veľkým zážitkom, ktorý si my dnes, našťastie vďaka slnečnému počasiu veľmi radi necháme ujsť. Tento úsek považujem za jeden z najzaujímavejších úsekov v Alpách, čo sa stavby cesty týka, SS jazdci by sa tu športovo vyžiť sotva dokázali. Pri jazere Lago di Montespluga robíme krátku pauzu, dopĺňame sily z kufrových zásob.

Aj takéto je stúpanie na Splügenpass z juhu

Cez colnicu nad jazerom prechádzame na švajčiarsku, severnú stranu Splügenpassu. Cesta je razom širšia, aj povrch je o niečo málo kvalitnejší, aj zátačky nie sú také ostré. Kto hľadá na internete fotky zo Splügenpassu, väčšinou narazí na fotky práve severnej strany, kde sa cesta vlní ako stužka mažoretiek. V zátačkách vedľa cesty polihávajú kravy, pričom okolo nich krúžiace motorky a autá poctivo ignorujú, iba z času na čas sa niektorá z nich rozhodne prejsť na trávu o vracák nižšie, prípadne vyššie, pravdepodobne v domnení, že bude mať odtiaľ lepší výhľad.