Korzika a Francúzske alpy 2006 1/10

Už pár rokov mám taký zvyk – nalepím si v zime zvnútra na záchodové dvere, alebo na stenu mapu predpokladaného miesta, kam by som chcel ísť nasledujúce leto na dovolenku a celú zimu, každé ráno pekne mapu študujem a zapájam fantáziu, kadiaľ to tak asi zobrať. Veľmi to pomáha na rannú nechuť vstávať a dodáva to motiváciu, prečo ísť zase do roboty.

Tento rok nám tam visela mapa Álp. Korziku sme si s mojou drahou Micou vybrali na poslednú chvíľu. Našťastie, z Álp predsa len niečo ostalo.

Lístok na trajekt spoločnosti „Corsica ferries“ sme bez problémov kúpili po internete, a tým sme mali jasný termín. Trajekty na Korziku odchádzajú asi za najlepšiu cenu z Talianskeho LIVORNA do korzickej BASTIE. Hlavné dve firmy čo ich prevádzkujú sú modré MOBY LINES a už vyššie spomínaná, žltá CORSICA FERRIES. Išiel som už oboma, tá žltá je na podiv lacnejšia, ale príjemnejšia. Nezažil som pri naloďovaní a priväzovaní motorky na trajekte žiadne „mastné laná“, ako to tu už niekto spominal.

pred p.s.: Ak nemáte nervy na čítanie 10 strán, klikajte dalej na obrázky :-)

1. DEŇ – 15. 7. - sobota

Ešte sme sa po ceste stavili vo Viedni v Hein Gericke a dokúpili letné motobundy, čo sa neskôr ukázalo ako najmúdrejšia investícia cesty. V tých bežných by sme sa uvarili…

Takže z „čo najskorej“ sa nakoniec stal odchod o 14.00 z Viedne. Potom to už išlo relatívne hladko smerom Graz - Villach - Taliansko. Po diaľnici pekne 120 - 130, s pár zastávkami sme večer okolo 20.30 dorazili do mestečka Tolmezzo, asi 60 km SZ od UDINE v Taliansku. Našli sme ubytko, schovali motorku do ponúknutej garáže a riadne ohučaní skočili šípku do vytúženej sprchy. Šokovú terapiu talianskym pivom som už moc nevnímal...

2. DEŇ – 16. 7. - nedeľa

Ráno sme vyrazili odhadom okolo 10 a napojili sa zase na diaľnicu v smere Udine - Venezia - Bologna. Išlo sa celkom príjemne, bez všelijakých zápch, v slušnom počasí a cesta fajn ubiehala. Dali sme nejaký obedík (prečo kua robia tie ich lasagne ako predjedlo a také malé ???) a pri Bologni sme sa trochu zvrtli, a keďže sme mali celkom slušný čas, a trajekt išiel až v pondelok ráno, nešli sme zvyšok cesty do Livorna po diaľnici, ale smer Modena a tam zase južne po štátnej ceste č. 12 smer Lucca a potom Livorno. Cesta viedla cez Toskánske pohorie Apenine Tosco, a to čo sme po Lucca absolvovali bolo asi tak 15 - 20 pezinských báb vkuse. Prekrásne výhľady, úžasná cesta cez zvlnenú zelenú krajinu a plno motorkárov. Toskánsko je prekrásna krajina. Možno trochu veľa áut na môj vkus, ale chápem – diaľnica je drahá.

Preplietali sme sa odhadom tak 50 - 80 km/h malebnou krajinou, prekladali to nejakým tým cappucinom a aqua minerale naturale.

Do Livorna, alebo skôr do vedľajšej dediny kúsok od prístavu (turistické centrum ako zo zlého katalógu) Tirrenia, sme dorazili okolo 21.00. Hlučná hlavná ulica, vôbec nie pekná a dosť „turisticko-priemyselná“ pláž a kopa ľudí.

Skoro sme sa ubytovali v jednom náhodne objavenom penzióne, skôr teda sanatóriu. Dôchodci tam po sebe dosť kričali a na recepcii chceli 70 euro za dvojku bez raňajok. Potom sme zistili, že je to sanatórium pre slepých a radšej sme zvolili iné. Tu by sme sa pri ich hlučnosti nevyspali. Našli sme tichší, „dôchodcovský“ penzión s extrémne ochotným ujom na recepcii. Garáž nemal, a tak odsunul iniciatívne stoly na terase pred jedálňou, a mali sme motorku na noc pod strechou.

3. DEŇ – 17. 7. - Pondelok

O 6.00 na nohách, a už o 7.15 sme sa usmievali na rozďavený zobák plávajúceho paneláku Corsica Serena Prima. Dovnútra sme sa dostali ako taký „štupeľ“ nakoniec. Motoriek tam moc nebolo, ale to bolo asi tým pondelkom. Chcel by som vidieť sobotňajšiu radu na trajekt. Vyvalili sme sa na tienistú stranu lode (je to strašná otrava keď na Vás pečie 4 hodiny slnko a vy chcete spať…) a oddychovali, a tešili sa, že sme už definitívne odrezaní od možnosti sa rýchlo vrátiť domov. Presne teraz pre mňa začala ozajstná dovolenka.

Trajekt celkom presne dorazil o 12.15 do Bastie, druhého najväčšieho mesta na Korzike, vypľul nás hladných do hrozného úpeku, a tak sme dali prioritu č. 1 – kúpiť jesť.

Ako už mnohokrát predtým, zase ma uchvátila ponuka francúzskych supermarketov, najmä ich gastronomickej časti. Keď som opať stál pred chladeným regálom plným asi 300 druhov salám, klobásiek a syrov, nevedel som čo si vybrať. Teraz by sa hodilo auto, aby unieslo zo 5 balení takej a hentakej a tamtakej chutnej salámky a syrečkov a neviemčoho, ale sme na motorke tak úsporne. Aj tak by sa to skazilo. Po „grande baguete“ v tieni Hypru sme sa spokojní odlepili a vybrali sa hľadať kemp na prvú základňu. Aj potom neskôr sme to vždy robili tak, že ráno sme sa presunuli, našli kemp, a poobede, bez bočných kufrov a stanu sa vydali pojazdiť okolie. Zároveň sme sa vydali aj do menšieho tepla, ktoré bolo pod 80kmh, okolo obeda, úplne neznesiteľné. Mal som pocit, že sme na Korzike asi jediní oblečení v motobundách a nohaviciach (aj keď oboje letné). Ešte aj všetci Nemci na BMW jazdili ledva s helmou, dobre že nie iba v bikinách.

Prvý kemp sme našli pár km južne pod Bastiou, na kúsku zeme medzi morom a lagúnou Étang de Biguglia - Camping St. Damianu. Príjemný, tienistý, super vybavený. Keď je raz kemp na Korzike označený 4 hviezdičkami, nie je prečo váhať. Vždy keď sme sa vrátili večer unavení z jazdenia, sme veľmi ocenili ich slušnosť a prísne dodržiavanie nočného kľudu po 23.00. Keď sme došli neskôr, motorku sme už mohli k stanu iba tlačiť, žiaden motor. To sa však naštastie nevylučovalo s čapovaním piva či iných ušľachtilých alkáčov v miestnej reštike. Ani to však neprodukovalo v kempe žiadne ožraté skupinky púšťajúce si do 4 rána senzus na plné gule. No čo, starneme.