Slovinsko - Chorvátsko 2006 1/5

Píše sa streda, 15. júna roku pána 2006. Je 7 hodín ráno, zazvoní budík a ja za ukrutného trápenia otváram jedno oko. Vzápätí mozog naskočí, valia sa prvé myšlienky a ja si v tom okamihu uvedomím, že je to tu! Odchádzame do Chorvátska na motovýlet. Tep v momente vyskočí na 200, .. ja vyskočím z postele a letím sa obliekať. Som síce ten čo celú túto výpravu vymyslel, ale na benzínku Fuel tu u nás v Piešťanoch prichádzam ako posledný. Všetci tu už čakajú a to konkrétne:

1. Jaro (VFR 800),
2. Milan (Fazer 600),
3. Hríb (Honda 1000RR)
4. a ja Carlos (BMW 1200RT)

Vyrážame

8.00 – vyrážame smer Bratislava. Cez Rakúsko prechádzame vcelku v pohode, ale zisťujeme, že do cieľa našej dnešnej cesty, čo je slovinské Kočevje, nemôžme ísť po miestnych cestičkách cez dedinky. Sú síce veľmi malebné, ale cesta by trvala takýmto tempom asi tri dni. Preto ešte pred Grazom nabiehame na rýchlostnú komunikáciu a hltáme kilometre v rezkom tempe. Počasie je nádherné, cez 30 stupňov. To ma nabáda k tomu, aby som Milana, ktorý je absolútny motocyklový začiatočník, upozornil, že nákrčník a dve vrstvy termoprádla sú v takejto horúčave priam nebezpečné. Na rady nedbá, čo sa neskôr ukáže ako veľká chyba. Okolo 16.00 prichádzame po nádherných serpentínach k rakúsko-slovinskému prechodu Loiblpass.

Rakúsko

Po malom občerstvení sa spúšťame smer Ljubljana, kde sme odhodlaní dať si prestávku a kafe.

BMW 1200RT

No po príchode do centra Ljubljany zisťujeme, že tam vládne taký chaos, že s nabalenými motorkami by to bolo príliš complicated. preto valíme ďalej na juh a okolo ôsmej prichádzame do Kočevje. Tam nás už čaká náš veľmi dobrý kamarát Alen, inak policajt zo špeciálnej jednotky a tiež vášnivý motorkár. Konečne dávame vysnívanú kávu.

Kočevje

Je takmer pol desiatej a skoro tma, keď sa vydávame na poslednú etapu našej cesty a to na Alenovu „Kuču“... Je to chalúpka, skrytá v malebnom zelenom údolí, absolútne stratená v lese. U nás by som povedal, že sú to kopanice alebo lazy. Kto videl Slovinsko, vie, o čom hovorím.

Vybaľujem motorky a Alen sa ukazuje ako fantastický hostiteľ. Otvára pivnicu a my padáme do mdlôb od úžasu. Pivnica je ako jeden obrovský archív s pálenkami a vínami od výmyslu sveta. Zo stropu visí velikánsky „pršut“ a chladničky sú plné jedla. V ďalšej miestnosti nachádzame kompletný arzenál zbraní, ktorým by sme v prípade napadnutia odrazili aj menšiu tankovú divíziu.

Ten Panzerfaust, čo držím, bol fakt ostrý :-)

Z daľších fotiek je jasné, že jedla a pitia bolo neúrekom a spať sme išli dosť neskoro. Za zmienku ale stojí chlast, ktorý nás všetkých nadchol. Je to slovinská špecialita a volá sa Borovnica. Vrele odporúčam vyskúšať - plávajú v tom čučoriedky a je to príjemne sladkotrpké.