Motorbike route Slovakia Caspian sea 2006 1/3

Prípravy pred cestou

Tak kam sa vyberieme o rok? Neprezrieme si Kaukaz aj z druhej strany? Takáto otázka zaznela hneď po minuloročnom návrate z Ruska a cieľ výpravy pre rok 2006 bol jasný. Pomaly sme začali upresňovať plán cesty a zhromažďovať potrebné informácie o krajinách, ktoré sme hodlali navštíviť. Ťažiskom sa stala južná časť Veľkého Kaukazu - Zakaukazko, do ktorého patria nezávislé štáty bývalého ZSSR. Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Irán, Turecko, to sú krajiny, kde sa stretáva kresťanská a islamská kultúra. Ako najvzdialenejší, či najvýchodnejší bod výpravy sme určili brehy Kaspického mora. Tri mesiace pred plánovaným odchodom sme podnikli prvé kroky vo vybavovaní víz, ktoré sú potrebné pre vstup do týchto krajín. Pre úsporu času sme cestu tam zvolili loďou po Čiernom mori z Ukrajiny do Gruzínska. Lodný lístok bolo potrebné zarezervovať mesiac pred vyplávaním lode. Posledný týždeň pred našim odjazdom sme obliehali dielňu Styxu, kde sme všetci ôsmi svorne prezuli pneumatiky Continental TKC 80 a na naše stroje povešali veci, bez ktorých sa na takejto ceste nedá zaobísť. Ale poďme pekne po poriadku k vývinu samotnej cesty.

Nevyhnutný tranzit

Je sobota ráno 24. 7. 2006 a osem členov výpravy na šiestich V-Stromoch a dvoch GS-kách sa vydáva na 8000 km dlhú cestu ku Kaspickému moru. Cestami južného Slovenska smerujeme na východ na hraničný prechod s Maďarskom. Pri Rimavskej Sobote si oživujem spomienky pri pohľade na miesto mojej minuloročnej nehody počas návratu z Ruska. Presun cez Maďarsko zvládame vo svižnom tempe a onedlho ukrajujeme kilometre v rumunských horách, kde nocujeme. Po rannom budíčku a očiste v horskej bystrine brázdime cesty a necesty Transylvánskych Álp, pričom si vychutnávame nedeľnú pohodu spolu s ľudmi posedávajúcimi len tak na priedomiach. V odľahlých kútoch východného Rumunska vzbudzujeme údiv a ľudia s prekvapením hľadia čo sa to za svetlá rútia po hrboľatej ceste. Po spustení forsáže za výdatnej zvukovej podpory znejúcej z našich titánových koncoviek deti utekali do dvorov a tí starší s rešpektom pozerali na valiacu sa kolónu.

Rumunská idylka

V Cricovských pivniciach

Potme prichádzame pred brány najchudobnejšej krajiny v Európe, kde priemerný mesačný plat nepresahuje 50 dolárov a po vybavení colných formalít nás ich strážcovia bez problémov a úplatkov vpúšťajú dnu. Moldavsko, kedysi nazývané aj Besarábiou, získalo svoju nezávislosť v roku 1991. Krajina nemá skoro žiadny priemysel, preto sa jej zbedačené obyvateľstvo živí v prevažnej miere poľnohospodárstvom, z ktorého najviac sa darí pestovaniu hrozna. V neskorých nočných hodinách blúdime po neoznačených cestách a snažíme sa nájsť vhodný a nikým nerušený nocľah. Pri nočnom boji s nástrahami poľnej cesty Nešo skladá zbrane a „umiera“ v rozbahnenom zákope. Ráno sa prebúdzame ako inak nikým nerušení, na vŕšku uprostred kukuričného poľa. Po dôkladnom pretretí oči balíme kufre a smerujeme na prehliadku údajne najväčších vinných pivníc na svete, ktoré ukrývajú milióny zaprašených fliaš vzácneho moku. Cricova niekdajšia vinotéka Sovietskeho zväzu sa pýši svojimi stodvadsiatimi kilometrami štôlní a tunelov, v ktorých premávaju autá a ulice lemujú sudy s vínom, pričom nesú mená vín ako Chardonnay, Cabernet či Pinot. Po prehliadke tohto vinného mesta 80 metrov pod provrchom okolitej krajiny, kde teplota neklesne pod 8 a nepresiahne 12 °C, smerujeme na ukrajinské hranice.

V Cricovských pivniciach

Keď zostáva rozum stáť

Po nepríjemných skúsenostiach z vlaňajška sa snažíme vyhnúť hraniciam Podnesterskej republiky. Ale ako to už býva, čím viacej sa snažíš, tak nastane pravý opak a z dôvodu akútneho nedostatku smerových tabúľ sa ocitáme na akejsi „vrátnici“ uprostred mesta. Po prieskume okolia a zvítaní sa s „vartášmi “, zisťujeme, že sme práve tam, kam sme sa nechceli dostať. Po kontrole pasov a zaplatení rôznych poplatkov, ktorých výška je úmerná cene: koľko si kto zaumieni a ako dlho ste ochotní sa jednať, sa navyše dozvedáme o akejsi STOPke. Po nevyhnutnej rekognoskácii terénu nám letnou horúčavou zbitý uniformovaný orgán, sediaci na rybárskej stoličke s úsmevom ukazuje náhodne umiestnený červený kotúč veľkosti kilovej konzervy s nápisom STOP. Všetci už dobre vedia čo bude nasledovať a „poľná aukčná sieň“ za najbližším stromom je k dispozícii. Popri trhovom sťahovaní ceny zároveň pozorujeme, kto na spornej stopke zastaví a kto nie. Po niekoľkých vzorových ukážkach nasleduje ihneď rozbor vzniknutej dopravnej situacie a z daného výkladu sa dozvedáme o nekoľkých výnimkach napr. skuter obsadený tromi osobami zastaviť nemusí, lebo je len taký bicykel.., plne obsadený automobil dospelými osobami a deťmi zastaviť tiež nemusí, lebo vezie deti...:-) Po takomto vyčerpávajúcom výklade nám nezostalo nič iné ako zaplatiť uhádanú sumu a v dobrej nálade pokračovať v ceste Podnesterskom. Táto separatistická republika pred 15 rokmi vyhlásila svoju nezávislosť, ale žiadna krajina na svete dosiaľ neuznala jej suverenitu. Leží na východnom brehu rieky Dnester, má vlastnú menu a vraj prežíva za tichej podpory Ruska. Po dvoch hodinách jazdy opäť riešime problém ako sa dostať z krajiny von. Pri colnej kontrole nepomáhali žiadne pravidlá asertívnej komunikácie či cielené skypenie žlče v organizme. Až náš bojkot v podobe výstavby utečeneckého tábora na chodníku colnice, spojený s intenzívnym vytáčaním čísla ambasady, prelomil tvrdohlavosť colníkov utvrdenú vidinou lacného zisku z peňazí slovenských motocyklistov.

Na Čiernomorských brehoch

Podvečer sa dostávame ku brehom Čierneho mora, kde pod útesom, priamo na pláži budujeme tábor. Po príjemnom rannom prebudení za šumenia mora, balíme kufre a po strmom výjazde na vrchol útesu, mordujeme v prašných výmoľoch, naše do plna naložené tátoše. V dopravnej špičke blúdime Odesou a hľadáme kanceláriu lodnej spoločnosti UKRFERRY. Tam prevezmeme zarezervované lístky a ihneď mierime do prístavu v Iljičevsku, kde musíme byť v stanovenom čase pred nalodením. Cestou sa ku nám pripajaju motorkari z Jihlavy, ktorí majú na pláne výlet do Gruzínska a Turecka.

Na brehu Čierneho mora

Po vybavení administratívnych vecí spojených s nalodením, narážame opäť na byrokraciu colníkov. Ich zásluhou pendlujeme celé popoludnie po všetkých kútoch prístavu pričom na záver ako bonus si vyžiadajú úplatok. Po celodennom pobyte na rozhorúčenom slnku, úplne dehydrovaní, sme ako poslední prepustení na loď. V podpalubí dôkladne priväzujeme motorky voči prípadnému pohybu a 1300 km plavby do gruzínskeho Poti môže začať.

Nalodenie