Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.
Pridané: 03.10.2006 Autor: BranoOHC
Čitatelia: 12837 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Začalo sa to niekedy počas dlhých zimných večerov, keď sa v podvedomí človeka prejavovali motoabstinenčné príznaky a tak sa ich snažil zaháňať snorením na nete po rôznych cestopisoch a tak.
Braňo: Upútala Ukrajina, hlavne Podkarpatie a tak sa nakoniec rozhodlo, že sa pôjde k našim východným susedom. A keď už tam budeme a správny rejd by nebol bez mora, tak sme pokračovali v uvažovaní o nejakom mori a to pre zmenu o Čiernom mori, takže sa naplánovala Odesa, lenže nakoniec to bolo trochu ináč.
Minister: Počet účastníkov nášho pionierskeho výletu sme po vzore bojovníkov vietkongu ustálili na 3osoby, čo následne Drake ešte vylepšuje dcérou Katkou, čím sa stáva naše komando odolné voči všetkým nástrahám osudu.
Braňo: Prípravy ako u koho, začali asi dva týždne pred odjazdom a príprava spočívala vo výmene cestných pneu za štupláky a v mojom prípade došlo aj k montáži prídavného hliníkového krytu motora (pôvodne, ako je už dnes bohužiaľ zvykom, tam bol iba plastový), zásluhou ktorého moja motka sa v zdraví vrátila domov aj so mnou. Minister za štuple menil tiež, akurát Drake, keďže jeho nová LC8 má vzadu trošku neštandardný rozmer 18 palcov a pre krátkosť času sa nedala zohnať požadovaná ostrejšia pneu, zostal pri pôvodnej , teda skoro cestnej pneu. Cestu sme si naplánovali ešte v apríli, kúpili si pre istotu požadované mapy, aj keď k tomu naplánovaniu len takú malú poznámku, že po prečítaní cestopisu od Awiu, mám na mysli popis cesty medzi Koločavou a Komsomoľskom, som aj zaváhal či tadiaľ ísť a riskovať to čo sa stalo im, ale nakoniec ostatní členovia ma prehlasovali, že to jednoznačne treba skúsiť, keď sa už zainvestovalo do štupľov.
Minister: Plánovanie trasy bolo dôsledné a trvalo vždy asi 5 minút. Príčinou je Braňova podrobná mapa Ukrajiny veľkosti dvoch krčmových stolov. S tak veľkým množstvom informácií sa naše vytrasené telesné schránky nevedia vysporiadať a preto ideme ako obyčajne podla pravidla “rovno za nosom a potom sa uvidí”.
Braňo: Takže sme nakoniec vyštartovali v sobotu 24. 6. 2006 z Banskej Bystrice, kde sme si dali spicha a pokračovali sme cez nádherné Horehronie smerom na východ a deň sme ukončili v kempe na Šírave, kde sme ešte večer stihli skonzumovať nejaký ten tekutý chlieb. Tam sme aj stretli nejakých bratov Čechov na BMW R... GS, Ducati MTS a CBR-ke, ktorí to mali naplánované ešte ďalej, a to až do Gruzínska. Neskôr keď sme brázdili ukrajinské cesty a vždy, keď mi koleso vbehlo do solídnej jamy a to bolo dosť často, tak som si na nich spomenul, že aký to môže byť pocit absolvovať v rýchlosti takú ozrutnú jamu trebárs na takej CBR-ke.
Šírava |
Ráno štartujeme trochu neskôr než sme plánovali a vydávame sa ďalej na východ smerom cez Sobrance na Ukrajinu, na územie ktorej vchádzame cez hraničný priechod Ubľa. Tam bol relatívny pokoj a nevyviedol ma z rovnováhy ani slovenský colník, ktorý mi radil, aby sme si čo najskôr zamenili nejaké drobné v miestnej mene, v hrivnách, na platenie pokút. Toto sme aj hneď za čiarou urobili, ale slová slovenského colníka sa nenaplnili a pokutu sme neplatili nikde. Odbavenie na ukrajinskej colnici trvalo cca 45 min, čo spôsobilo hlavne vypĺňanie akéhosi prehlásenia v azbuke.
Na Ukrajine sme pokračovali cez Velikyj Bereznyj na Volovec, odtiaľ na Sinevir a cieľ sme mali pre pokročilú hodinu v Koločave, kde sme si dali večeru v Četníckej stanici. Všade si miestni mysleli v prvom momente, že sme Česi, a ani sme sa im nečudovali, lebo Zakarpatská Ukrajina, alebo ak chcete tak Podkarpatská Rus je v poslednej dobe hojne navštevovaná našimi západnými susedmi. Čo nás zarazilo, že skoro každý druhý Ukrajinec, ktorý nás oslovil, alebo my oslovili jeho, pracoval niekde v Čechách alebo na Slovensku. Po večeri sme uvažovali, kde prespíme a tak sme sa po navigovaní miestnymi dostali na koniec dediny Koločava smer Komsomoľsk. Už sa zvečerievalo, keď sme odchytili pri hrabaní sena chlapíka ktorého sme sa spýtali, či môžme prespať na jeho pozemku a po jeho súhlase sme to tam aj rozbalili. Potom nasledovala rekognoskácia terénu, aby sme vedeli čo nás vlastne čaká pri výjazde z Koločavy a veru do smiechu nám nebolo, keď sme videli to strmé miestami rozbahnené stúpanie pretkávané statočnými balvanmi. Obavy sa ale v následnej družnej debate s Fiodorom pri konzumovaní miestneho vína, postupne rozplývali. Tu sa chcem trošku pozastaviť pri hodnotení priechodnosti a kvality ciest na Ukrajine. Aj krčmár aj Fiodor nám zhodne tvrdili, že cesta do Komsomoľska, alebo Nemeckej Mokrej ako chcete je v pohode a “gornie mašiny” to zvládnu ľavou zadnou. Na druhý deň som v istých partiách tejto “cesty” tento pocit strácal.
Ráno vstávame, Fiodor nás ešte chce obdarovať domácim a určite chutnejším mliekom na aké sme naučení, ale s vďakou odmietame, ale to sme ešte netušili, že s Fiodorom a jeho deťmi sa ešte raz stretneme, keď nám pomáhali dvíhať motorky zo zeme hneď v prvom stupáku, ale treba povedať že dosť brutálnom na nabalené cestné endurá, aj keď na fotkách to tak nevyzerá – fotka je milosrdná záležitosť. Potom sme relatívne v pohode vyhýbajúc sa hlbokým, miestami bahnitými koľajami došli až na vrchol stúpania ku nejakému krížu, na takú sympatickú lúku a mysleli sme si naivne, že až na záverečný potok, o ktorom sme vedeli z predošlých cestopisov, máme to najhoršie za sebou. O krátky čas sme ale zbadali, že ako sme sa hlboko mýlili.
Takže pokračujeme našou trasou a po skúsenosti z úvodnej časti pokračujeme na motkách vždy až po preskúmaní nasledovných cca 300m. Nepreskúmanie úseku pred nami spôsobovalo potom rôzne komplikácie, ako je zapadnutie do riedkeho hlbokého bahna, až do polovice priemeru kolesa a pod. Ale ideme ďalej, po vytrápení sa medzi koľajami a vyprostení mojej Cagivy z bahna nasleduje úsek kde ani URAL, alebo ZIL nemôže. Narazili sme na odplavený úsek cesty, kde bol akurát na šírku jednej motky odkopaný protisvah, aj to s prudkým bahnitým výjazdom , ťahali tadiaľ koňmo drevo a na druhej strane roklina so zurčiacim potôčikom. Pred tým sme si dali ľahký obed, kde ako zdroj vody na polievku nám výborne poslúžil potôčik, ktorý tú cestu asi v minulosti zobral, ale vtedy to asi nebol potôčik. Po naobedovaní sme to naštartovali a postupne sme ten úsek zvládli s tým , že nič horšie nás už nemôže postretnúť. Ale ako v ten deň bolo obvyklé, zase sme sa mýlili. Čakali na nás zosypané kamene niektoré o veľkosti konferenčného stolíka, cez ktoré sa nedalo prejsť. A tak nastúpilo bigošenie a odhadzovanie aspoň tých kameňov, ktoré najviac zavadzali. Zaujímavé ale bolo, že už v týchto miestach bolo vidieť stopy po nejakom malom tereňáku. Ako sa tam dostal a ako to prešiel ďalej, je pre mňa záhadou. Pravdepodobne ten zosuv kamenia bol asi čerstvý. Po odprataní kameňov sme prešli ďalej , kde nás už znovu čakala oblastná klasika – miestami 1m hlboké koľaje. A tak totálne psychicky aj fyzicky vyčerpaní sme sa konečne dostali k najobávanejšiemu záveru našej etapy. Po krátkom oddychu sme sa s vervou pustili dolu potokom. Potok sa zo začiatku tváril v pohode, ale neskôr sa veľkosť balvanov zväčšovala a tak motka viacej visela na bruchu (a to mám svetlú výšku zaťaženej motky cca 26cm a v duchu som sa modlil za to, že som tam namontoval aj ten hliníkový šusplech ) ako na kolesách a nebyť klzkých kameňov tak táto trasa by bola ideálna pre ľahší trial. Niektorí z nás sa aj podujali otestovať padáky v chladivej vode prekonávaného potoka. Stratégia pre prejazd tohto potoka je jednoduchá, ísť radšej v hlbšej vode, lebo kamene ponorené vo vode sa podstatne menej šmýkali než tie čo trčali z vody a držať motor pod plynom a samozrejme pevne držať riadidlá a nevšímať si dorazy predných teleskopov a údery do spodných partií rámu. Nakoniec sme to s vypätím síl zabsolvovali a cez asi narýchlo pozbíjaný drevený most cez rieku Terešvu sme prešli do civilizácie zvanej Komsomoľsk, alebo podľa nového Nemecká Mokrá a môžem napísať, že nikdy som sa tak nepotešil civilizácii ako práve tam. Ak hodnotím tento úsek našej cesty, tak sa hlboko skláňam pred Ministrom, keď túto cestu dokázal absolvovať na cca 230kg mašine + batožina (Honda Africa Twin) a tiež pred Drakem na KTM LC8, ktorý toto zvládol na v podstate cestných gumách a tiež pred jeho dcérou Katkou, ktorá to tiež po psychickej stránke zvládla úplne v pohode. Taktiež som sa modlil, aby nedošlo k nejakej náhlej prietrži mračien, lebo v tom potoku by nás to asi spláchlo ako Harmasan v ... veď viete kde.
Konečne v civilizácii |
Zastavujeme pred miestnymi potravinami, kupujeme nejaké občerstvenie, vodu a pod a dávame sa do reči s miestnym farárom a dozvedáme sa, že tomuto rajónu po cirkevnej stránke ,prepáčte za výraz – šéfuje nejaký slovenský grékokatolícky kňaz, meno som si bohužiaľ nezapamätal, vraj táto dedina bola osídlená nejakými tyrolskými rodinami, ešte za čias Márie Terézie, ale že vraj už postupne poodchádzali v niekoľkých vlnách. Ešte stále je vidieť stopy po obrovskej povodni, ktorá sa týmito končinami prehnala na jeseň 1998, keď najprv koncom októbra napadalo cca 1m snehu a hneď v zápätí na začiatku novembra prišlo k prudkému otepleniu a k prudkým dažďom a výsledkom bolo to, že niekoľko desiatok ľudí zomrelo, povodeň zničila cca 700 domov, zobrala so sebou 14 km malebnej úzkorozchodnej železničnej trate a tým pádom ju aj celkovo zrušila, lebo k obnoveniu prevádzky nedošlo a už ani nedôjde.
Za Komsomoľskom v riečke, ktorá narobila toľko zla, sa kúpeme a dávame zo seba dole zvyšky blata z predošlej jazdy.
S Komsomoľska pokračujeme do Usť Čornej, kde oproti stretávame nejaké moto BMW R1200GS a Honda Transalp a zisťujeme, že sú zo Slovenska z TT a BA otáčame to a zisťujeme, že sú to chalani, ktorí jazdia už nejaké dva týždne po Ukrajine a Rumunsku, odhovárajú nás od Odessy, a na oplátku my ich od výjazdu do Koločavy, lebo z Koločavy sa dá, ale do Koločavy je to podstatne obtiažnejšie. Zaujímalo by ma, ak toto čítajú a neopustili od svojho plánu, či tú trasu do Koločavy zvládli, alebo nie, mohli by mi dať o tom vedieť. Dávajú nám ešte na záver odporúčanie na prespanie v Solotvine pri soľných jazerách, lúčime sa a štartujeme na juh do Solotviny. Do Solotviny prichádzame v podvečer, ubytujeme sa za 20 hrivien na osobu (cca 120 Sk) v šesťpostelovej chatke, skladba obyvateľstva sa mení, keďže Solotvina leží na hranici s Rumunskom a tu sa stretávame s jediným prejavom nepriateľstva voči nám, keď pri pive nás slovne začal napádať podgurážený pravdepodobne etnický Rumun o hmotnosti cca 30 kg aj s topánkami. Situáciu riešime presadnutím k vedľajšiemu stolu.
Minister: Zaujímavý bol záver vystúpenia tohto rumunského ramba, keď prišla jeho priateľka (180 cm, 120 kg) a v “nežnom objatí” odviedla previnilca do chaty pravdepodobne plniť nejaké zanedbané povinnosti. Jeho skormútená tvár nám bola dostatočnou satisfakciou.: -))).
Slané bahno |
Braňo: Ráno sa kúpeme v Soľnom jazere, ktoré je tak slané, že sa v tom skutočne nedá utopiť a zároveň rozmýšľame, že v čom sa to vlastne kúpeme, keď v tesnej blízkosti jazier sa nachádzajú záchody, aj keď výraz záchod je veľmi jemné pomenovanie pre totálny humus, ktorý tam v tom “sociálnom zariadení” vládol. Okolo obeda štartujeme, kupujeme si nejaké ovocie a chlieb a pokračujeme smerom na východ smerom k najvyššiemu vrchu Ukrajiny Hoverla, po cca 150 km zastavujeme na benzínke, keďže pred nami to vyzerá na nejakú mega búrku a čakáme cca 1 hod. keď sa horizont ako tak vyčistí. Pokračujeme, obchádzame Hoverlu, vraj pod vrchol ide super cesta, ale čas nás trošku tlačí, tak pokračujeme po mokrej rozbitej vozovke smerom na Černivci a za ním pár km pred Rumunskou hranicou rozbíjame stany v nejakom hustom parku, popri tom sme každý stratili asi pol litra krvi – komáre. Ráno pokračujeme na rumunskú hranicu, predtým ešte využívame poslednú pumpu na ukrajinskom území a tankujeme lacný benzín cca 25 Sk/liter a vyrážame smer Rumunsko. Pred vstupom prejdeme cez nejakú mláku – vraj dezinfekcia, odbavenie prebehne relatívne rýchlo a sme v Rumunsku. Smer Botosani, tam trošku blúdime, keďže sa jedná o dosť veľké mesto, jazdia tam električky, snažíme sa odtiaľ dostať čo najskôr, aby sme vypadli na nejakú normálnu cestu = rozumej makadam, cesta s minimálnou prevádzkou, smer Moldavsko. Ja sa toho Moldavska nejak zdráham, jednak každý kto tam bol mal nejaké problémy na hranici, väčšinou na výstupe, ale môj názor neísť tam je tradične prevalcovaný a tak mi neostáva nič iné iba sklopiť uši. Môj názor potvrdzuje aj nejaký chlapík na benzínke v Rumunsku, ktorý nám lámanou angličtinou kategoricky zakazuje uvažovať o Moldavsku a pojmami ako banditos a mafia jasne dáva najavo svoj názor o súkmeňovcoch v Moldavsku, keďže Moldavsko bolo pred rokom 1940 súčasťou Rumunska a žije tam cca 2/3 etnických Rumunov. Po miernom blúdení prichádzame na rumunsko-moldavskú hranicu a čakáme. Pristavuje sa pri nás nejaký Moldavec a ruštinou v priateľskom rozhovore rozptyľuje naše obavy. Opúšťame rumunskú hranicu a prichádzame na moldavskú hranicu, tam sme pre nich atrakcia. Sranda hneď na úvod, počernejší moldavský colník na nás hneď vyrukoval z otázkou Skoľka u vas denok (koľko máte peňazí pre tých skôr narodených, čo sa v škole neučili ruský jazyk) my nechápavo pozeráme po sebe, že čo chce, a napokon nesmelo ukazujeme nejaký zväzok jedodolároviek , on nám nakúka do peňaženiek, ale v tom našťastie prichádza nejaká baba-colníčka a komunikácia prechádza do normálnejšej podoby, dáva nám do ruky Tamožennuju deklaraciu, keďže potrebujeme víza, tak nás posiela do colnej budovy, kde sedí ako to oni nazvali konzul, v tomto prípade zase žena a s jej pomocou vyplňujeme žiadosť o víza, síce pýta od nás fotku, ale keďže nemáme a moldavské hospodárstvo potrebuje každý dolár, tak nakoniec dostávame víza aj bez fotky. Zaplatíme po 30 dolárov a myslíme si, že sme v suchu, ale zas tak jednoduché to nebolo. Z informácií získaných ešte doma sme vedeli, že Moldavci robia problémy pri výstupe z Moldavska, ak nemáš zaplatený tzv. ekologický poplatok a pýtajú potom nehorázne prachy cca 100 dolárov ako pokutu. Tak sme teda išli do ďalšej budovy po ekologický poplatok. Vojdeme do budovy tam dve okienka a jedny dvere. Cez jedno okienko sa pýtam dedka v uniforme , že chceme zaplatiť ekologický poplatok a ten nás posiela neomylne do dverí. Za dverami ďalšie prepážky a tam traja, nazvime ich štátni zamestnanci. Na prosbu, že chceme zaplatiť ekologický poplatok jeden z nich odvetil že 5 EUR, vravím mám len doláre, odpoveď: tak že 5 dolárov. Všetci pekne zaplatíme po 5 USD a problém je hneď tu, keď pýtame bumašku - potvrdenie, chlapíci sa tvária ako keby ohluchli a už všetci vieme, že nás dobehli, jeden z tých možno štátnych zamestnancov mi ešte radí, aby som to tak neprežíval, že ide zatiaľ iba o 5 dolárov. Keď som vôkol seba videl vystrašené tváre ostatných ľudí čakajúcich na akési odbavenie a ešte vystrašenejšiu tvár panej v ďalšom okienku, kde sme mali ísť hneď a kde po znovuzaplatení cca 1 EUR sme dostali potvrdenie o zaplatení ekologickeho poplatku, tak sme radšej skrotli aj my. Na dokreslenie atmosféry ešte treba doplniť, že pri cestičke vedúcej k verejným záchodom bola nejaká kopa sviečok a v zemi zapichnutý nejaký krížik. Buď tam niekoho zrušili, alebo tam nejakého človeka z tých vyberačov poplatkov trafil šľak. Sranda bola ešte na záver, keď sme sa pozreli do lajstier, ktoré sme mali odovzdať na výstupe, pomiešali EČ a motky a naviac keďže podľa nich značka KTM ani Cagiva neexistuje tak Drakemu priradili namiesto KTM názov motocycleta Volkswagen a mne tam napísali Canon asi podľa nejakého fotoaparátu, Zaujímavé, že Hondu, alebo foneticky Chóndu poznali na všetkých colniciach hoci na jednej z colníc sme sa dozvedeli, že sa jedná o amerikánsku mašinu.
Takže sme sa šťastlivo dostali do Moldavska, je to raj pre vyznavačov šotolín, krajinný ráz je mierne zvlnený a všade sú len samé vinohrady, sady a pod. Keďže na hraniciach sme strávili viac ako sme plánovali, tak nám ostáva urobiť si bivak ako obvykle v prírode. Bivakovali sme v nejakom opustenom sade v blízkosti mesta Chisinau (Kišinev), čo je relatívne veľké mesto a čo je zaujímavé vedú k nemu len šotolinové cesty, proste raj pre endurá. Akurát ja som mal po roztrhnutí upevňovacieho pavúka na šotolinových cestách pravidelne sa opakujúci problém s upevnením náhradnej pneumatiky. Na šotolinách sme sa cítili už ako Kingovia, čo sa týka dosahovanej rýchlosti, ale až do chvíle, keď nás s prehľadom trhol nejaký domorodý chlapík, asi s mimoriadne odolnou chrbticou na motorke IŽ, alebo čo to bolo. Ráno s obavami štartujeme ďalej, s obavami preto, lebo od ľudí čo navštívili Moldavsko sme vedeli, že vraj je problém niekedy sa dostať von z Moldavska. Napriek obavám hranice prekračujeme v pohode, akurát pre zmenu v Rumunsku nás čaká prekvapenie a to neoblomná moletná pani, ktorá od nás požadovala tipnite si čo? ... Správne... Ekologický poplatok plus poplatok za dezinfekciu, všeho všudy v prepočte cca 400 Sk, na čo sme dostali aj potvrdenie. Zaujímavé je, že deň predtým na prechode z Ukrajiny sme poplatok platiť nemuseli. Tá tzv. dezinfekcia spočívala v tom, že sme prešli po nejakom vlhkom dotrhanom zelenom koberci.
Moldavská šotolinka |
Pokračujeme do mesta Galati na rieke Dunaj, cez ktorý sa kompou v tvare katamaranu za pár drobných preplavíme na druhý breh, odtiaľ popri delte Dunaja cez Tulceu a cez neuveriteľné húfy komárov do Constance, odtiaľ je na skok do Mamaie, kde už prichádzame neskoro večer, po krátkom pátraní nachádzame kemp pri mori a za cca 150 Sk osoba a noc prespávame v stanoch. Dávame si jeden deň pauzu pri mori, schytávame menšiu krátku prietrž, niektorí členovia získali poučenie, že ak chcete ostať v suchu, investujte do lepších stanov a vykašlite sa na tie všelijaké z akcií v hypermarketoch. Na druhý deň sa nám akosi od toho mora nechce a tak vyrážame relatívne neskoro, okolo obeda. Tu by som sa chcel pristaviť pri tom, že nezaškodí aj v zahraničí sledovať počasie a keď nemáte zrovna naponáhle tak niekedy sa zíde prispôsobiť program počasiu. My sme to neurobili a tak sme sa akurát vrútili do nenormálnych lejakov, pričom ako sme si v tom lejaku pod prístreškom dedinskej krčmy cez SMS overovali predpoveď, tak sme zistili, že keby sme pri tom mori počkali jeden deň, tak sme v pohode a nemusíme strašiť s regenkami. Takže z rôznymi prestávkami sme sa dopravili až do Karpát prechádzame cez mesto Nehoia a v totálnom lejaku prechádzame peknou serpentínami obdarenou cestou povedľa akejsi priehrady, keď zo svahu sa začal regulárny zosuv pôdy a kamenia a keď ministra skoro trafil, čerstvo sa prikotúľaný kameň veľkosti 50l bandasky, tak sme to radšej pre neúnosnosť počasia a pre neskorú hodinu zvrtli nazad do Nehoiu, kde sme na radu miestnych využili miestny hotel. O úrovni hotela sa radšej nebudem vyjadrovať, v krátkosti... typický pozostatok Ceausescovej éry, potuchlinou po tom hoteli mi ešte doma smrdeli veci čo som tam mal vybalené. Ináč personál maximálne ochotný, nemali problém motorky nám uschovať na recepcii, ale neprešli by cez dvere, lebo jedno krídlo sa nedalo otvoriť, jednoducho tam bolo vovarené do zárubne. Nakoniec nám motky odpočívajú za plotom hotela. Noc sme prečkali v pohode, ráno po mne na počudovanie nič neliezlo, ani ma nič neohlodávalo a tak sa budíme do prekrásneho vyumývaného dňa. Keďže už sme toho mali dosť, tak sme vypustili plánované jazdenie po prekrásnych Karpatoch a až na malú šotolinovú skratku, ktorá sa zmenila na blúdenie po lese, kde sa nám znovu podaktorým zadarilo vyváľať sa v blate (samozrejme že aj mne) a korunovali sme to defektom na zadné koleso Drakeho LC8, ktorý sa nám za pomoci celej výpravy podarilo urobiť v normálnom čase. Tu by som chcel poznamenať, že moje obavy o účinnosti všelijakých sprejov na defekty (týka sa to vzdušnicových kolies) sa do bodky naplnili a ani malý defekt, ktorý spôsobil tenký klinček, spray nedokázal zaceliť, možno pri bezdušových to funguje. Ďalej sa nespoliehajte na kľúče, čo vám k moto pribalila fabrika, niekedy sú to len atrapy, s ktorými možno strhnete hranu odtáčanej matice, alebo si privodíte úraz rúk. Ďalej sa nespoliehajte na všelijaké bombičky s CO2 , konkrétne ja som mal originálne balenie s patričným emblémom fabriky špecializujúcej sa na turistické moto a napriek cene čo za to pýtajú je tam plastový adaptér pomocou ktorého by ste mali dopraviť plyn do pneu, a aj napriek presnému postupu podľa priloženého návodu väčšina plynu unikla mimo, lebo závit plastového adaptéra nevydržal tlak a tak prišiel k slovu ministrov zaznávaný kompresor na 12V z hypermarketu a čuduj sa svete, kompresor v cene cca 1/3 z ceny vyššie uvádzanej súpravy na opravu pneu v pohode nafúkal.
Takže pokračujeme ďalej a náš plán spať už v Maďarsku je pasé a tak za mestom Cluj Napoca na tretí pokus nachádzame už za tmy a zime vhodné miesto na prečkanie noci. Na druhý deň prekračujeme za Oradeou hranice do Maďarska a ďalej nie je čo písať, samá rovina, zákruta raz za 50 km, jediné slabšie rozptýlenie bolo pred slovenskými hranicami, keď sme prechádzali cez Vác, popri Dunaji a popod hrad Vyšehrad. kde bolo určité spestrenie vo forme menších pahorkov lemujúcich pomaly tečúci Dunaj a slovenskú hranicu prechádzame cez hraničný prechod Salka - Letkés.
Minister: Mám dojem, že náš zámer zanechať civilizáciu civilizovaným a ochutnať navštívené krajiny bez pachuti západného korenia bol splnený. Nenavštívili sme jedinú kultúrnu pamiatku, nepodporili rozvoj hotelových impérií a nedoniesli sme žiaden suvenír (možno okrem nejakej zablúdenej rumunskej blchy), ale stretli sme kvantum ľudí ochotných nezištne pomôcť, prediskutovali mnohé ťažké aj ľahké témy, preorali zopár lesných ciest, vypili mnoho pohárov a fliaš. Obrovskou výhodou špeciálne Ukrajiny a Moldavska je, že vedľajšie cesty sú naozaj vedľajšie a že aj keď sú na mape vyznačené, v skutočnosti tam nie sú. A tak to má byť. Podozrenie, že triedu motoriek „cestné enduro“ nevymysleli Japonci som mal už dlhšiu dobu, evidentne to však bol niekto na východ od našich hraníc.
Defekt |
Na záver len toľko, že motky napriek miestami extrémnym situáciám pracovali na výbornú, absolvovali sme niečo cez 3100 km za 10 dní, spoznali sme ďalšie krásne kúty okolitých štátov, nepotvrdili sa rôzne predpovede rôznych “expertov“ o rizikách návštev v týchto krajinách, ľudia boli hlavne na Ukrajine dobrosrdeční, nebola tam jazyková bariéra. Sieť čerpacích staníc bola hustá vo všetkých krajinách, ktoré sme navštívili, bankomatovou kartou sa dalo platiť na väčšine benzinkách v Rumunsku a na niektorých aj na Ukrajine. Rumunsku sme ostali kvôli počasiu veľa dlžní a pravdepodobne sa tam ešte vrátime, podobne ako aj na Ukrajinu, ináč hlavne sever Rumunska nás prekvapil infraštruktúrou porovnateľnou s našou.
Minister: Honda Africa Twin 750/96
Drake: KTM LC8 Adventure 950/2005
Braňo: Cagiva Canyon 500/99
Pridané: 03.10.2006 Autor: BranoOHC Zdieľať
© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 164163 | Včera: 200629