|
|
Francúzsko 19.8.2010 – 27.8.2010
Členovia: Boris Kolev (Yamaha FZ1 2009), Róbert Mandík (Suzuki SV 1000 2003),
Henrich Arpáš (spolujazdec)
Príprava: Servisná prehliadka, 2x Ultrasteel, sada na opravu defektov, zdravotné poistenie,
poistenie batožiny, notárom overená kópia technického preukazu, zelená karta
1.Deň (štvrtok 19.8.2010)
Po večernom lúčení s kamarátmi pri pive, sme si ľahli spať plní očakávaní a obáv čo všetko nám táto cesta pripraví. Pochopiteľne sme toho veľa nenaspali. Ranným budíčkom 3:30 a malými raňajkami začína naše dobrodružstvo. Nové Zámky sme opustili o 4:30. Naša cesta bola jasná, smer: Galanta - diaľnica do Bratislavy – Rakúsko. Na poslednej čerpacej stanici na Slovensku sme si dali menšiu prestávku na raňajky. Prvá čerpacia stanica v Rakúsku nám ozdobila ŠPZ diaľničnou nálepkou, cena 4,90 € je viac ako dobrá oproti ostatným krajinám s mýtom, no k tomu sa dostaneme. Cestu Rakúskom dobre poznáme z minuloročnej motodovolenke v Ríme. Wien – Graz -Klagenfurt – Villach. S prestávkami na oddych, jedlo a tankovanie sme sa s blížiacim poludním dostali do Tarivisia (Taliansko). Ďalší úsek cesty sme až po Udine šli po vedľajšej ceste mimo diaľnice. Mierne spomalenie nám neprekážalo a opäť sme si pozreli prekrásne údolia a azúrovo modré riečky. V meste Udine sme navštívili miestny Carrefour. Ceny sú rovnaké ako u nás až na pečivo, ktoré je omnoho drahšie. Aby sme dobehli kilometre ktoré sme stratili kochaním sa prírody, sme šli od Udine až po Padovu po diaľnici. Talianski vodiči sú viac ako uponáhľaní, preto sa držím hesla "Z Talianska nič použité". Zamýšľali sme sa nad tým, akú životnosť má Fiat 1.0, keď s ním jazdia po diaľnici 160km/h. Výjazd z diaľnice bol trošku netradičný, začo ďakujem istému členovi motoride, ktorý nám tento nápad vnukol. Závora na výjazde je pre motorku dosť úzka, personál tam nie je a ceny diaľnic sú dosť privysoké. Zvážili sme si pre a proti a už sme boli z diaľnice fuč bez platenia. Z Padovy sme po starých cestách zamierili smer Vicenza – Verona. Jazdu po vedľajších cestách v Taliansku veľmi dobre poznám, tak sme boli pripravení na všetko. Auto na aute, semafor na semafore, dedina na dedine značne spomalili náš postup do Verony. Osem hodín večer a za sebou vyše 900km ciest. Dosť. Začali sme si hľadať nocľah, keď nás tu zrazu Robova intuícia zaviedla k termálnemu kúpalisku, kde sme sa osprchovali a načerpali sily prostredníctvom termálnej vody. No po oddychu sme sa znovu vydali na cestu do Verony hľadať si nocľah. Približne o jedenástej hodine večer, s pocitom neúspechu z hľadania priestoru na stanovanie, sme dorazili do Verony. Stále unavenejší a nervóznejší sme prefrčali mestom a utáborili sa na trávniku pri čerpacej stanici, ktorá bola personálu tak ako väčšina čerpacích staníc v Taliansku. Za 10 minút boli stany postavené: Robo mal vlastný apartmán a Ja s Heňom dvoj lôžkovú izbu. Po chvíľkovom pokuse nafúknuť nafukovačku malým auto kompresorom sme zobrali "vec" do vlastných rúk respektíve do vlastných úst. Konečne nastal okamih kedy sme zaľahli a spali.
2.Deň (piatok 20.8.2010)
Ranným budíčkom o 7:00 začal náš ďalší deň. Na raňajky sme si dali mäso z konzervy a pečivo. Po vzájomnej dohode sme sa rozhodli, že začínať deň blúdením Veronou nebude najlepší nápad. Preto sme prehliadku mesta vypustili a vydali sme sa na cestu do Milána. Neďaleko sme si spravili zastávku pri jazere Laga di Garda. Cesta ďalej pokračovala smer: Brescia – Bergamo – Monza. Okolo jedenástej hodiny sme prišli do Milána. Keďže mapu sme nemali, opäť sme sa spoľahli na vlastné orientačné schopnosti a ochotu náhodných okoloidúcich. Naša prvá zastávka bola na menšom námestí pri soche Ježiša. Prehliadku mesta nám znepríjemňovalo mrholenie. Konečne sa nám podarilo nájsť katedrálu a neďalekú promenádu. Katedrála je prenádherná, istotne odporúčam všetkým pozrieť, vstup je zadarmo. Cestu k zaparkovaným motocyklom sme si spestrili pozeraním extrémne neľudských cien na promenáde a obhliadkou bieleho Rolls Royce Ghost s Dubajskou ŠPZ ktorý parkoval rovno na chodníku. Pomaly sme sa pobrali na smer Genova (Janov), ktorý bol od nás vzdialený asi 150km. Naša cesta sa začala komplikovať cca 50 km za Milánom. Taliansky carabinier nás zastavil a po chvíľkovej debate sme sa dozvedeli, že most je uzatvorený a mame ísť podľa mapy, ktorú nám dal. Opäť sme sa ocitli v spleti nekonečných kruhových objazdov a dedín. Pár km pred mestom Tortona sme boli mierne v šoku, keď sme z peknej asfaltovej cesty, asi v rýchlosti 80km/h, zrazu nabehli na most pripomínajúci začiatok dvadsiateho storočia, ktorý bol pokrytý šmykľavou zámkovou dlažbou. Úsek cesty od mesta Tortona po Janov bol konečne zaujímavý, pretože sme šli v kopcoch. Malebné dedinky, pekná príroda a cesta lemovaná lesmi bola pre nás konečne vykúpením z klasickej Talianskej nezáživnej cesty mestami a dedinami. Pár km pred Janovom sme znovu pocitili veľkomesto, ešte šťastie, že s motocyklom a Talianskym temperamentom a drzosťou jazdiť nebol žiadny problém. Hodinky ukazovali 19:00 a my sme sa fotili neďaleko obrovského prístavu v Janove, ktorý nás zaujal svojím kruhovým tvarom a pristávacími dráhami letiska priamo vedľa neho. Robo povedal :"Keď sme už konečne pri mori patrilo by sa aj okúpať". A hneď sme sa v nasledujúcom meste vydali hľadať pláž. Prešli sme mestami Arenzano, Varraze a aspoň sme sa okúpali v Savone, kde náš oddych spestril nečakaný ohňostroj, ktorý sme mali možnosť vidieť. Ďalším našim cieľom bolo sa najesť a zaopatriť nocľah. Na večeru sme si dali pizzu kebab a kávu. Jediné čo nás ďalej trápilo bola únava. Vedeli sme, že pri talianskom pobreží bude veľmi ťažké nájsť kúsok nezastavanej alebo neoplotenej pôdy, na ktorej sa budeme môcť zložiť. Čakalo nás dlhé pátranie po vhodnom mieste. Keď odbila polnoc, povedali sme si, že treba nájsť kemp. Všade to žilo, ľudia oslavovali, znela hudba atď. Nuž tak sme zastavili v kempe s nádejou, že si nevypýtajú od nás majland za pár hodín spánku. Chyba. V prvom kempe nám polo opitý správca povedal, že chce za 1 noc, 2 stany a 3 osoby 50 euro, tak sme sa iba zasmiali a šli hľadať ďalej. V ďalšom kempe nás správca privítal s odpoveďou, že miesto síce má, ale už nás nepustí lebo je po polnoci. Moja nervozita a únava vyvrcholia pekným komentárom: "tak nech sa poj..e". Taliansky správca kempu sa pousmial a milo nám odzdravil tými istými slovami. Pravdepodobne si myslel, že použil vhodnú frázu. Totálne dno nastalo o tretej hodine nočnej či rannej, keď Robova intuícia a túžba spať privolala cestičku k voľnému pľacu priamo na skalnatom pobreží. Opäť sme si postavili stan. Robo sa rozhodol, že mu stačí aj spacák pod holým nebom a už sme spali ako zabití.
3.Deň (sobota 21.8.2010)
Perfektné ráno začalo o 7:00 keď nám do stanu vbehli slnečné lúče slnka, vychádzajúceho spoza mora. Po rozopnutí stanu nastal pohľad ako z katalógu yamaha. More, pobrežie, slnečné lúče pekne osvetľujúce moju FZ 1. Náš dnešný deň začal cestou k Francúzskym hraniciam a návštevou Monaca. Prešli sme si časť trate, na ktorej sa jazdí závod F1. Snažili sme sa dostať na hrad, ktorý sa týčil nad mestom. Po viacerých pokusoch nájsť parkovisko sme sa rozhodli, že ideme ďalej. S povzdychom sme si povedali, že sme čakali od Monaca viac. Ďalším cieľom bol obed a okúsiť more vo Francúzku. Na obed sme mali malú bagetu (8€) a 0,5l sódy (3€) neďaleko Monaca. Z mierneho prekvapenia z cien nás vyviedol fakt, že neďaleko nás zaparkoval mercedes SLS AMG a z neho vystúpil asi 22 ročný mladík. Hm asi jemu to drahé pripadať nebude. Po malom obede sme si vyhliadli neďaleké mestečko a v ňom pláž. Voda bola mierne studená, pláž kamenistá, čo sme dosť pocítili na nohách. Po odpočinku sme sa pobrali ďalej na cestu. Opätovné nakladanie hromady batožiny na Robovu Suzuki sme si spestrili obdivovaním pre nich bežných áut ako Porsche , Ferarri , Maserati. Znovu sme sa raz presvedčili o rozdielnosti životnej úrovne vo Francúzku a na Slovensku, keď vedľa nás zaparkoval Mercedes Ml 320 a z neho vystupovali Francúzski dôchodcovia. Ďalší úsek cesty smeroval cez Nice – Saint Raphael – Saint Tropez. Veľmi nás očarilo mesto Nice., ktoré sa celé ťahá po pobreží. Cesta obklopená palmovou alejou, obrovské hotely, pláže. Tam to proste žije. Ďalší úsek cesty sme prefrčali po diaľnici až po Saint Raphael. Na tomto úseku sme mali možnosť okúsiť prvý "typ" mýtneho systému. Na diaľnici boli mýtnice, do ktorých trebalo priamo hodiť mince a závora nás pustila ďalej. Konečne sme sa blížili k Saint Tropez k mestu , ktoré je známe z filmu Žandár zo Saint Tropez. Premávka neďaleko mesta bola katastrofálna, auto na aute, samá zápcha, ešte dobre že čakanie nám spríjemnil pohlaď na Ferarri pred nami a Lamborghini za nami .V Saint Tropez sme si vyhliadli pláž neďaleko prístavu, ktorá bola verejná a mali sme výhľad aj na motocykle. A konečne bola piesočná. Voda bola príjemná a oddych nám prospel. Mierne obavy sme mali z malých červených medúz ktorých tam bolo dosť. Ďalším bodom bola slávna žandárska stanica. Pri hľadaní sme zapojili intuíciu a po dvoch križovatkách a pohľade doľava som zvolal : ''Veď tu je to!“. Pri parkovaní sme sa nechtiac s Robom rozdelili. On drzo odbočil pred policajtom do zákazu a ja som šiel radšej rovno s myšlienkou obídenia mesta a vrátenia sa späť kde sme sa rozdelili. Prvé kolo dopadlo neúspešne, Robo tam nebol. Druhý pokus smeroval do prístavu kde sme len o vlások zabránili zrážke s dieťaťom, ktorého rodičia sa iba z diaľky pozerali ako nám beží rovno do cesty. No čo, nadávkam by aj tak nerozumeli tak sme im uštedrili aspoň pár škaredých pohľadov. Do tretice všetko dobré, zaparkoval som rovno v zákaze priamo pred policajnou stanicou, aby som si motorku mohol odfotiť priamo pred ňou. Zrazu sa objavil aj Robo a všetko bolo tak ako má byť. Pustili sme sa do fotenia a z poza chrbta sme začuli pre nás zrozumiteľné slová. Po niekoľkých dňoch Taliančiny a Francúzštiny dobre padne počuť materinský jazyk. Nás tak napadlo, že im doma rodiny a kamaráti ani neuveria, že boli v Saint Tropez keďže majú policajnú stanicu a v zábere motocykel so Slovenskou ŠPZ. Ďalšia cesta smerovala do Marseille. Neďaleko za mestom nás zdržala obrovská kolóna , keď sme sa predrali na jej čelo zbadali sme asi milión skútristov a pred nimi odťahovku. Čo sa presne stalo nevieme. Asi 10 km za Saint Tropez nás zase Robova intuícia zaviedla rovno do kempu. Cena viac ako prijateľná 21€ za 2 motocykle, 3 osoby, 2 stany. A ako bonus sme si dali ružové víno za 7€ . Takže pozdravujeme Talianov aj s ich cenami kempov. Rozložili sme stany a šli sa osprchovať. Neskôr nastal menší problém, keď sme zle odhadli veľkosť jedného priestoru na stanovanie a stany sme postavali na už obsadenom priestore. Chlapík bol najprv v pohode, prehodili sme s nim pár slov, povedali sme mu, že ráno odchádzame on povedal: OK . O 5 minút prišla správkyňa a povedala aby sme sa posunuli. Tak sme presúvali už rozložené stany. No čo už ale aspoň nám pomohol keď nás slušne vyhodil. Po dvoch fľaškách vína a srandovania na záver dňa, sme zaspali.
4.Deň (nedeľa 22.8.2010)
Ranný budíček o 8:00. Pobalili sme stany batožinu všetko sme naložili, pripravení, že ideme. Zrazu sme zistili, že máme o rozcvičku postarané. Nie veľmi šťastné zapojenie Robovej koncovky autozapaľovača spôsobilo, že pri večernom dobíjaní telefónu sa vybila batéria svetlami. Pokúsili sme sa ho roztlačiť, ale v kempe bola všade udupaná hlina, preto to nebolo možné. Motocykel sme odtlačili na cestu a tam pokus zopakovali. Asi na 5. pokus sa nám motocykel podarilo roztlačiť. Rýchlo sme skočili pre druhú motorku a vydali sa na cestu. Raňajky spojené so skorým obedom sme si dali v meste Toulon, kde sme našli pekáreň plnú dobrôt a milú predavačku, ktorej sme síce nerozumeli nič, ale jej úsmev so slovami Bon jour bol veľmi príjemný. Posilnení sme zamierili do Marseille. Zase nám raz pomohla vlastná intuícia. Prvé čo nás zaujalo bol kostol na najvyššom kopci v meste (Notr Dame de la Guarde). Zhora bol prekrásny výhľad na celé mesto, na more. Videli sme aj pevnosť If , kde bol väznený gróf Monte Christo. Prehliadka kostola bola bezplatná. Keďže Marseille bolo posledným miestom, kde sme mali možnosť okúsiť more, nezaváhali ani sekundu. Verejné pláže boli v hojnom počte priamo pri ceste. Síce voda bola znečistená riasami ale okolie bolo pekné a pri každej bol aj bufet a sprchy. Po rozlúčke s morom a dotankovaní lacnejšieho benzínu ako na diaľnici sme sa vybrali smerom na Aix en Provence – Grenoble - Lyon – Dijon – Auxerre – Paris. Neďaleko Marseille sme si znovu okúsili diaľnicu, kde sa najprv vhodia peniaze a potom sa otvorí závora. Poučení z predchádzajúceho platenia sme použili fintu 50:50 a na jedno vhodenie peňazí sme prebehli obaja. Po 40km sme prišli k druhému typu diaľnice kde sa zoberie lístok a pri výjazde sa zaplatí . Tu skončili naše dobré časy (no to sme ešte nevedeli). Čakala nás fádna cesta do Paríža, vyše 700 km diaľnice. V neskorých nočných hodinách sme si dali prestávku na odpočívadle a pri občerstvení sme pozorovali ako sa blýskalo. V nasledujúcich km sme zistili ,že smerujeme presne do búrky. O pár minút nás zastihol veľký lejak. Kým sme zastavili na odpočívadle aby sme si obliekli nepremokavé oblečenie všetko bolo mokré batožina, šaty, spacáky všetko. Nasledujúcu noc, ktorú sme strávili v altánku o rozmeroch 2x2m premočení a premrznutí sme zhodnotili za najhoršiu aká kedy bola.
5.Deň (pondelok 23.8. 2010)
Ráno nevyspatí v miernom daždi sme sa pobrali na čerpaciu stanicu aby sme si dali niečo teplé pod zub a trošku sa zohriali. Do Paríža sme dorazili okolo obeda v obrovskom lejaku. Náš cieľ bol nájsť hotel a dať sa do poriadku a potom sa venovať kultúre. V okrajovej časti mesta sme našli hotel, kde nás po 15 minútovom čakaní na recepcii odbili, že majú plno. Neskôr po vzájomnej dohode sme rozhodli, že ideme k pamiatkam, lebo by sa mohlo stať ,že hotel kde sa ubytujeme večer ani nenájdeme. V Paríži sme sa riadili podľa dlhoročných orientačných bodov Seina, Eifelovka. Ako prvý sme navštívili chrám Matky božej. Trošku nás zaskočilo parkovanie. Z minulého roku z Ríma sme boli zvyknutý, že parkujeme kde chceme. Chyba. Na chodníkoch stalo množstvo motocyklov ktoré mali cez seba prevlečenú bielo-červenú pásku. Tak sme zastavili medzi nimi, no boli sme upozornený, že tam nemôžeme stáť a máme ísť na platené parkovisko. Heňo nás čakal pred chrámom a my sme hľadali parkovisko. Asi po 5 minútovom rozhovore s policajtom, ktorého angličtina bola asi ako naša Japončina, sme si museli poradiť sami. Podzemné parkovisko sme riešili ako diaľnicu 50:50. Konečne Notr Dame. Chrám bol veľmi pekný prehliadka bola bezplatná. Vnútri bola možnosť nákupu suvenírov, v automate sa dalo za 2€ získať pamätnú mincu. Po prehliadke sme nevedeli ako ďalej, keď tu zrazu sme stretli Slovákov. Dostali sme od nich mapu a inštrukcie ako ďalej. Vraj to pešo nie je až tak ďaleko a všetko je na pravom brehu rieky. Louvre, záhrady, obelisk, víťazný oblúk ďalej doľava Eifelova veža. Tak sme sa teda pobrali. Cestou sme stretli filmový štáb, ktorý nakrúcal scénu do filmu na aute. Prešli okolo nás asi tri krát, už sme si s Robom robili srandu, že Heňov gigantický batoh im skočil do záberu. Naše kroky zamierili do Louvru. Čakanie nebolo také strašné asi 10 minút. Po menších komplikáciách s prehliadkou sme boli konečne v pyramíde. Vstupné bolo 10 € a úschovňa zadarmo. Suveníry a občerstvenie bolo opäť extra drahé , ale s tým sme rátali. Samotné múzeum sa delilo na tri časti. Richelieu, Denon a Sully. Podarilo sa nám prejsť prvé dve. Je tu obrovské množstvo exponátov zo všetkých období histórie a zo všetkých druhov umenia. Najviac nás pochopiteľne zaujímala Mona Lisa. Našli sme ju celkom náhodou v časti Denon. Prechádzali sme okolo obrazov, keď som Heňovi povedal“ Keď uvidíš tabule k tomu obrazu tak sa ich držme". Heňo zvolal :" Však tu je ten obraz". Mona Liza bola chránená hrubým sklom, ochrankou a ešte aj zábradlím. Naše ďalšie kroky z Louvre smerovali cez záhrady k obelisku. Naše nohy ktoré boli ešte stále v jedinej premočenej obuvi ktorú sme mali, sa začali správať ako prsty pri dlhšom kúpaní. To sme netušili že nie sme ani v polovici našej prechádzky. Obelisk pochádza zo starovekého Egypta , ktorý darovali Egypťania Napoleonovi za rozlúštenie Rossetskej dosky. Jeden obelisk je v Paríži a druhý v chrámovom komplexe v Karnaku v Egypte, ktorý sa mi tento rok tiež podarilo navštíviť. Ďalšie kroky smerovali von z Louvru, cez ulicu plnú obchodov predajní automobilov a kaviarní s kávou za 25€ až k Víťaznému oblúku. Naše nohy už pomaly vypovedávali službu. No aspoň že sme boli v polovici. Cestou od oblúku k Eifelovke sme sa náramne pobavili skupinkou Japoncov, ktorý zo skúsenosti vieme, že fotia každú hlúposť. Ale aby celá skupina ľudí fotila kľučku na obyčajnom dome nám prišlo dosť čudné. Konečne sme ju uzreli v plnej kráse. Eifelova veža. Všade na okolo je plno predajcov ktorý vám ponúkajú malé napodobeniny Eifelolových veží. Vrele odporúčam zjednávať cenu. Po nákupe suvenírov sme sa vybrali konečne späť k motorke, ale to bolo najhorších 5 km čo sme kedy šliapali pretože každý krok spôsoboval bolesť vďaka rozmočeným nohám. Po 2 km nás zastihla úzkosť či ešte vôbec bude otvorene parkovisko, lebo Boris si spomenul, že je otvorený len do určitej hodiny. Keďže sa už schyľovalo 20:00 hodine boli naše obavy opodstatnené. Keď sme dorazili na parkovisko, bolo našťastie otvorené, ale negativne bolo zistenie, že za parkovné sme museli zaplatiť27 € na jednu motorku ale my sme to riešili princípom 50:50. Rozhodli sme sa, že pôjdeme ďalej od centra aby sme dostali ubytovanie za rozumnú cenu. Hľadali sme aj študentské ubytovania, ktoré sme našli zavreté. Pri jednej takej ubytovni sme sa zoznámili s dvoma Francúzskami. Po vyrozprávaní našej situácie, že sme zo Slovenska a, že cestou do Paríža sme premokli do nitky a nevieme nájsť žiadny hotel, nám veľmi ochotne pomohli. Zaviedli nás k hotelu a dokonca vybavili ubytovanie za 63€. Cena pre nás už nebola taká rozhodujúca, lebo vonku začalo znova pršať. Musím podotknúť, že tie Francúzske dievčatá boli teda dosť pekné. V izbe sa nachádzala sprcha a dve jedno lôžkové postele. Prádlo sme sušili všade kde sa dalo zavesiť, na kľučkách, na skrinke, na telke, na kábloch od telky. Postele sme spojili aby sme sa mohli vyspať všetci. Bolo nám jedno, že spíme traja chlapi na dvoch posteliach, hlavne že to bolo v teple a v suchu.
6.Ďeň (utorok 24.8.2010)
Ráno pri odchode sme prišli na to ,že pod posteľou bola prístelka ale vtedy už bolo neskoro. Na dnes sme mali naplánovanú návštevu Disneylandu. Robilo nám problém nájsť cestu, lebo žiadnu tabulu sme nevideli a francúzsky občania nám nevedeli pomôcť. Heňo dostal nápad, že by sme sa mohli spýtať taxikára, čo bolo výborný nápad, lebo ten nám ukázal správny smer. Disneyland je od Paríža na sever približne 30 km po diaľnici. Pred samotným parkom sa rozprestiera obrovský pľac kde nájdete hotely ,parkoviská, reštaurácie a dokonca zo železničnou stanicou pre TGV. Za parkovné sa platí 10€. Odporúčame vám sa poriadne rozhodnúť do ktorého parku chcete isť lebo Disneyland sa skladá s Disneylandu (čo je pre mladších ale to sme sa dozvedeli až večer pred odchodom ) a druhá časť sa volá Walt Disney studio (kde nájdete atrakcie pre starších), do obidvoch parkov je vstupne 53€. Lenže to sme s platením neskončili, lebo aj za batožinu treba platiť 3€ za jeden kus. Takže odporúčam dať do batohu všetko čo sa zmesti, poprípade zavesiť prilbu na batoh ako sme to riešili, lebo keby sme do dali zvlášť tak by sme platili aj za prilbu. S batožinou sa spája taká príjemná príhoda. Heňov batoh sa zasekol v stroji na detektor kovov a kvôli nožíku čo mal Robo v batohu sme dostali doprovod, až k miestu kde sa ukladá batožina. Keď sme už toto všetko mali vybavené, tak sme sa konečne mohli ísť zabávať. Všetky atrakcie sú v cene lístka, ale na niektoré si počkáte v rade aj 30min a niekedy viac . Pri jednom stánku sme si kúpili karamelové jablko za 3€, to bola najnižšia cena čo sme v Disneylende videli. Park sa skladá z piatich častí, ktoré sú vždy na nejakú tému zamerané a podľa tohto princípu su rozmiestnené aj atrakcie. Nám sa podarilo prejsť takmer každú, okrem tých pre najmenšie deti. Odchádzali sme vo večerných hodinách, čo nám poskytlo nádherný pohľad na vysvietený park. Keď sme sa balili na parkovisku, Disneyland sa s nami lúčil ohňostrojom. To bol posledný pohľad na krásny park. Potom naša trasa smerovala do Dijonu. Cesta bola únavná a chladná. V neskorých večerných hodinách, približne tak o 0:00 sme dorazili do jednej Francúzskej dedine kde sme chceli natankovať. V centre sme vedľa kostola razili na mladého chalana čo venčil psa. Spýtali sme sa ho, kde nájdeme pumpu. Dorozumievali sme sa nohami rukami lebo nevedel po anglicky a cestu vysvetľoval dosť komplikovane. Keď pochopil že to tak nepôjde, ukázal nech ideme za ním a začal pred nami šprintovať v tempe, že ani jeho pes za ním nestíhal. Boli sme v šoku a takí udivení z toho, že nejaký chalan o polnoci začne šprintovať len aby ukázal cudzincom cestu, až sme chytali záchvat smiechu a skonštatovali, že na Slovensku by nás najskôr tak poslali do prdele. Pumpu sme nakoniec aj tak nenašli ale objavili sme niečo dôležitejšie a to bolo parkovisko pre karavány, kde sme sa zložili a zaspali.
7.Deň(streda 25.8.2010)
Skorý ranný budík a stovky km pred nami. Dnes bol plán cesty dostať sa vo Švajčiarsku čo najďalej. Celý tento deň spočíval v hľadaní cesty, väčšinou podľa intuície, so zastávkami na oddych a občerstvenie. Približne tak okolo siedmej sme dorazili k Švajčiarskemu hraničnému mestu Vallorbe ktoré malo byť našou prvou zastávkou pri spoznávaní histórie a kras Švajčiarska. Mali sme tu navštíviť vojenskú pevnosť z 2. svet. vojny, lenže sme ju omylom minuli. Zhodnotili sme situáciu a rozhodli sme sa ísť ďalej lebo náš fyzický, psychický a finančný stav bol na tom biedne. Cesta viedla Lausanne-Bern. Po hodinách jazdy sme boli takí vyčerpaní, že nám bolo úplne jedno, kde sa zložíme a preto sme nakoniec skončili na prázdnom parkovisku pred McDonaldom. Naobliekali sme sa a natiahli sa do spacákov, ale aj napriek tomu bola zima taká neznesiteľná, že nech sme boli akokoľvek unavení, dokázali sme spať iba 3 hodiny a už okolo 7 sme vyrazili na cestu domov.
8.Deň (štvrtok 26.8.2010)
Túžba po domácej strave a teplom nocľahu nás hnala celý deň dopredu. Tento deň sme od 7:00 rána do 02:00 nadránom urazili približne 1000km. Doobeda sme prešli Švajčiarsko, Lichtenšteinsko, kde Heňo minul posledné franky na nákup čokolády. Pevne presvedčený, že dnes spíme doma sme sa hneď vydali ďalej. Prvé prekvapenie nastalo keď sme prešli cez nekonečný 15km dlhý tunel a hneď nás skasírovali o 12 eur. Naša cesta ďalej pokračovala cez Innsbruck- Salzburg- Linz -Sankt Polten- Wien -Bratislava a konečne Nové Zámky. Pri príjazde na čerpaciu stanicu v Nemecku sa Robovi vyšmykol spacák a ostal visieť na šnúrke nad jeho akrapovičom čo mu jednoznačne neprospelo. Robo so spŕškou nadávok zahodil spacák a všetkým nám bolo jasné, že dnes už musíme spať doma. Príjazd na Slovensko bol okolo 00:30. Posledné tankovanie v Bratislave. Hneď sme vedeli že sme na Slovensku. Neochota pumpárov, zatvorenie čerpacej stanice pred nosom z dôvodu uzávierky a podobne. Posledné km ubiehali neskutočne pomaly, mali sme pocit že ideme pešo. Príchod domov bolo okolo druhej hodiny v noci. Po vzájomnom rozlúčení a poďakovaní za dokonalú spoluprácu sme sa každý pobrali svojou cestou domov.
Na záver:
Najazdili sme 4450km
Spálili sme: 227,3 litrov benzínu
Priemerná spotreba 5,10l/100km
Najdrahší benzín:1,5€ Diaľnica medzi Marseille,Lyon
Najlacnejší benzín:1,26 Vallorbe Švajčiarsko
Váha batožiny Heňo: 15,9kg, Boris:10,7kg
|
Zruš sledovanie Pridaj nový príspevok
Turista 
Kávičkár 
![[dobre]](/images/th_up.gif)
Potom ocakavam nejaky cestopisny clanok a nezabudnite foto 
Skútrista 
Parkujte zadarmo na parkovisku pre motorky priamo pred žandarskou stanicou L.Funesa.Pizza na pláži v campe 12€ pivo 4.50€ 
.Prestravuj sa vo velkých marketoch ...Géant ,robia tam aj grilovane kuratá a ceny ako u nás.Nad mestom je pevnosť Citadele je odtial pekný výhlad až na Alpy ,vstupne je tuším 4€ ale oplatí sa pozrieť ,ked máš čas.
Proti Gustovi žiadna dišputa, ale na môj vkus zúfalo málo času
Edvenčr 
Jogurťák 
