|
|
vondra
našiel som, ako sme boli s kamarátom v Maroku, síce bez moto, ale, prečítaj si, je tam dosť info:
Do Maroka sme sa vybrali hlavne s cieľom spoznať ho čo najviac a vidieť maximum zaujímavostí a prírody. Našim cieľom nie je návšteva rekreačného strediska niekde pri mori a kúpanie. S týmto nepočítame vôbec. Myslíme si, že karavan je jediný prostriedok, ako sa dá v pomerne krátkom čase s maximálnym pohodlím vlastného domova spoznávať cudzie krajiny, jej zvláštnosti, život ľudí a prírodu.
Naša plánovaná trasa po Maroku
Presun do Tarify
Pôvodne sme plánovali vyraziť v sobotu 29.9.2007 ráno, najneskôr o 8 hod. Nakoľko však Murphyho zákony platia vždy a spoľahlivo, naplno sa uplatnili aj pri našom odchode. Nakoniec sme vyrazili o 10 hod. a hranice do Rakúska sme prekročili o 10,30 hod. Do Maroka sa preplavíme trajektom z Tarify (Španielsko), prvý úsek cesty je teda po európskom kontinente a meria cez 3000 km. Naša prvá časť trasy teda bola: Bratislava - Graz - Klagenfurt - Venezia - Milano - Janov - Barcelona - Valencia - La Línea De La Conception - Tarifa. Do Tarify sme mali naplánovaný príchod v stredu 3.10.
Talianské alpy - striedavo prší
poobede, teda na presun sme si vyhradili skoro 5 dní, čo je vzhľadom na nižšiu priemernú cestovnú rýchlosť karavanov postačujúce. Dĺžka trasy bola zvolená dlhšia zámerne, nakoľko sme si naplánovali návštevu Gibraltaru. Bola by škoda prejsť vzdialenosť cez 3000 km a nenavštíviť 40 km vzdialený Gibraltar. Pôvodne sme chceli navštíviť aj Alhambru, ale od toho sme po ceste upustili, znamenalo by to predĺženie trasy o cca 700 km a naviac po bežných cestách, ktorých kvalitu nepoznáme. Toto predĺženie by nám mohlo ohroziť príchod do Tarify, kde máme zraz s ďalšími dvoma karavanmi z Nemecka. Maroko teda budeme absolvovať celkom 4 karavany a doprevádzať nás počas celej cesty bude domorodý Maročan. Pobyt v Maroku bude trvať celkom 21 dní, od 4.10. do 25.10.
Ako cieľ cesty prvý deň sme si vybrali parkovisko pre karavany v Sirmione pri jazere Garda, čo vyžadovalo iba krátku odbočku z diaľnice A4 Verona - Miláno.
Parkovisko pre karavany na Garde
Podľa údajov z "Board Atlasu" mala byť na parkovisku voda, servisné miesto pre karavany a elektrina. Cena podľa atlasu mala byť 14 EUR za karavan. Parkovisko sme ľahko našli, je priamo na brehu jazera. Údaje z atlasu však neboli presné, parkovisko bolo vybavené vodou, servisným miestom, povrch státia bol pokrytý gumenou dierovanou rohožou (vynikajúce), avšak alektrické prípojky neboli žiadne. Najväčšie prekvapenie bolo ráno, keď sme dostali účet 16 EUR za noc a auto, teda o 2 EUR viac a bez elektriny. Napriek tomu to bol vynikajúci stellplatz s výbornou polohou.
Nakoľko sme prvý deň neprešli plánovaných 1000 km, cieľ cesty druhého dňa sme si neurčili a snažili sme sa dostať čo najďalej s tým, že prespíme niekde na
Prestávka pri Monte Carle
parkovisku, podľa možnosti už v Španielsku. Cesta bola vcelku nezáživná, striedavo pršalo a svietilo slnko, stále sa však oteplovalo. Taliansko sme prešli skoro po prázdnych diaľniciach (bola nedeľa), premávka trochu "zhustla" až vo Francúzsku. Napriek tomu sa nám podarilo prejsť Francúzsko a okolo 21 hod. sme prekročili hranice do Španielska. Príjemné prekvapenie nás čakalo pri prvom tankovaní - cena nafty bola 1,02 EUR za liter a pri ďalšom tankovaní iba 0,96 EUR. Ešte večer sme pokračovali po španielskom pobreží až niekoľko kilometrov za Barcelónu, kde sme na veľkom parkovisku prenocovali (41,28862º N, 1,58921º W). Parkovisko
Španielska diaľnica
bolo udržiavané, mimoriadne čisté s obchodom a reštauráciou. Na parkovisku ale aj neskôr ďalej nás neustále prekvapovala dokonalá čistota parkovísk a ďalších priestorov, kde sme prechádzali, alebo zastavili. Druhý deň sme prešli 1133 km, čím sme čiastočne dobehli stratu z prvého dňa.
Tretí deň ráno sme pokračovali smerom na Tarifu s cieľom príjsť aspoň do okolia Granady. Cesta cez Španielsko bola striedavo "namáhavá". Niektoré úseky boli prázdne, iné preplnené, najmä kamiónmi. Inak kvalita španielských diaľnic vynikajúca. Počasie krásne slnečné s teplotou až do 32º C. Cesta viedla po pobreží až do Alicante, potom odbočila do vnútrozemia a v podhorí Sierra Nevady sme prekonávali výškové rozdiely až 1380 mnm. V navigačnom prístroji sme si nastavili adresu kempu v Granade, ten sa nám však nakoniec nepodarilo nájsť a celkom náhodne (po "krkolomnom" kľučkovaní úzkymi, naozaj veľmi úzkymi, uličkami,
Informačný panel neďaleko Valencie
kde sme u domácich vzbudzovali patričnú pozornosť) sme natrafili na malý kemp na okraji mesta (37,19215º N, 3,65483º W). Kemp je naozaj malý, ale má elektrinu, vodu, servisné miesto pre karavany a celkom slušné sociálky. Na jednu noc určite stačí. Cena pre karavan + 2 dospelí + elektrina (vraj 7A?, zvyčajne je to buď 6A alebo 10A) je 22,70 EUR. Ešte večer sme si našli cez internet kemp v La Línei, aby sme mohli hneď ráno pokračovať smer Gibraltar, ktorý plánujeme ešte popoluní navštíviť. Nechceme teda strácať čas hľadaním kempu a keďže sa plánujeme zdržať v Gibraltare až do nočných hodín, nechceme karavany nechať iba na parkovisku.
Opäť bolo všetko trochu inak. V prvom rade sme ráno zaspali a namiesto o pol siedmej sme vstávali až o pol deviatej. Feri síce vstal ako sme plánovali, ale nás nezobudil, takže sme z kempu vyrazili o dve hodiny neskôr. Cesta smerom Malaga a ďalej do La Línei viedla horským terénom so značnými stúpaniami a následnými
La Línea, v pozadí Gibraltar
klesaniami a aj keď bola kvalitná, predsa len bola trochu pomalšia. Okolo 12,30 hod. sme dorazili do La Línei a vcelku bez problémov sme našli kemp, ktorý sme mali vopred nájdený cez internet. Bohužiaľ do kempu sme sa nezmestili kvôli dĺžke naších áut. Maximálna dĺžka obytného auta schopného vojsť do kempu bola pod 7 m a túto hranicu sme ani jeden z nás nesplnili, teda do kempu sme sa nezmestili. Iný kemp v La Línei bohužiaľ nie je. Keď sme však videli Gibraltarský "kopec", ktorý bol celý v oblaku, dohodli sme sa,
Vjazd do kempu Rio Jara v Tarife
že tam nemá význam chodiť a vyrazili sme smerom do kempu Rio Jara (čítaj Rio Chara) v Tarife, kde máme stretnutie s ďalšími dvoma nemeckými karavanmi (presnejšie s ich posádkami, našimi spoločníkmi na ceste po Maroku). Kemp sme našli po malom blúdení v Tarife, kvôli nepresnému popisu jeho polohy. Kemp sa nachádza asi 2 km za Tarifou smerom na Cadiz po ľavej strane. Je výborne označený a zďaleka viditeľný. Priamo za kempom je niekoľko kilometrov dlhá piesková pláž a samozrejme oceán. Kemp Rio Jara je pekný, udržiavaný a určite splní aj náročné
My v kempe Rio Jara
požiadavky návštevníkov. Priamo v kempe je obchod a reštaurácia. Elektrické prípojky majú 10A istič, teda je možné bez problémov používať bežné elektrické spotrebiče. Mali sme zapnutý elektrický ohrev teplej vody a klimatizáciu a istič to prežil bez problémov. Keďže máme k dobru jeden celý deň (stredu), chceme si ráno v Tarife požičať auto a ísť na výlet do Gibraltaru. Dúfame iba, že bude lepšie počasie ako dnes, hlavne aby nebola nízka oblačnosť, pretože byť v Gibraltare a nenavštíviť
Afrika je už naozaj iba kúsok
vrchol Gibraltarskej skaly s opicami (zlodejkami) by bola škoda. Večer dosť fúkalo, bolo zamračené a blýskalo sa. Dúfame, že sa do rána vyprší, alebo aspoň vietor "rozfúka" oblaky. To ale uvidíme až ráno. V kempe sme si ešte pred zaparkovaním vyprázdnili odpadové nádrže a napustili čistú vodu, čím sme boli pripravení vo štvrtok ráno vyraziť na trajekt. Snáď jediným nedostatkom v kempe bol malý tlak vody, takže plnenie nádrží bolo trochu zdĺhavé. Nakoľko sme sa ale nikde neponáhľali, nevadilo nám to.
Gibraltar
Aj keď v tomto príspevku chcem venovať hlavne Maroku, aspoň v skratke niečo o našej návšteve tohoto miniatúrneho štátu. Ráno o vôsmej sme vyrazili na
Hraničný prechod do Gibraltaru
recepciu, kde sme si objednali taxi do Tarify s cieľom požičať si v Tarife auto na jeden deň. Nakoľko sme ešte chceli doplniť zásoby zeleniny, auto by sa nám hodilo aj na návštevu supermarketu. Taxikár nám však povedal, že v Tarife požičovňa aut nie je a ponúkol sa, že nás zavezie až do Gibraltaru za 57 EUR. S tým sme súhlasili, takže sme boli o 9 hod. ráno v La Línei na hraniciach s Gibraltarom. Po prechode hraničného priechodu sme sa po niekoľko desiatkach metrov dostali priamo na pristávaciu dráhu miestneho
Main street - centrum nákupov
letiska, čo je pomerne kuriózne. Gibraltar je však tak malý, že pristávacia dráha križuje príjazdovú cestu. Keď lietadlo štartuje, alebo pristáva, celá doprava sa zastaví. Pri odchode sme videli priastávať lietadlo priamo pred sebou, bol to celkom pekný zážitok. Na počasie sme nemali práve šťastie, bolo zamračené a chvíľami poprchávalo. Prešli sme hlavnú nákupnú ulicu "posiatu" rôznymi obchodíkmi, najmä s oblečením a elektronikou. Náš cieľ bola gibraltarská hora, na ktorú premáva lanovka a už pri ceste tam sme sa tešili na opice "zlodejky", ktoré je veľmi zábavné sledovať pri ich šantení. Po ceste
Opice sa zjavne výšok neboja
na lanovku nás zastavil "verbovač" na exkurzie autobusom po celom Gibraltare. Ponúkal nám cenu 25 EUR na osobu s tým, že lanovka stojí 26 EUR. Nedali sme sa presvedčiť (Feri bol neoblomný  a urobili sme dobre. Lanovka stála 13,50 EUR a naviac sme mali pekný zážitok z cesty. Hore na kopci bol prekrásny výhľad, bohužiaľ ho ale pokazilo zlé počasie, najmä nízká oblačnosť. Napriek tomu to bolo fajn. Opice sa nedali zahambiť a šantili "jedna radosť", zlé počasie im zjavne nevadilo. Občas sa pokúsili niekomu
Pristátie uprostred cestnej premávky
ukradnúť tašku, ale všetci turisti si svoje tašky úzkostlivo strážili, takže opice vyšli naprázdno. Po prehliadke Gibraltaru sme si našli taxi späť do Tarify a v supermarkete sme si doplnili zásoby. Nastal však problém, ako sa dostať zo supermarketu do asi 3 km vzdialeného kempu. Mali sme ale šťastie, jedna domáca pani sa sama ponúkla, že nás do kempu zavezie. Takže nakoniec všetko dopadlo veľmi dobre, videli sme Gibraltar, doplnili zásoby a dostali sme sa úplne bez problémov nazad do kempu.
Zoznámenie
Po návrate z Gibraltaru sme urobili konečné prípravy na zajtrajšiu cestu a večer sme išli do reštaurácie v kempe na spoločnú večeru s našími nemeckými
Zoznamovacia večera
"spolucestovateľmi". V priateľskej atmosfére sme povečerali a diskutovali o ceste, ktorá nás očakáva. Posádka jedného karavanu už túto cestu absolvovala pred rokom, vďaka čomu sme dostali dostatok užitočných rád na cestu aj na pobyt. Naše nalodenie sa zmenilo z Tarify na Algeciras, kde je väčší prístav a je istota, že loď vypláva. Z kempu odchádzame do 25 km vzdialeného Algecirasu o 8 hod. ráno a loď by mala vyplávať o 10 hod. Cesta potrvá necelé 2 hodiny a podľa dnešného počasia a bezvetria bude zrejme úplne kľudná, aj keď nám rozbúrené more nijako nevadí.
Maroko
Konečne teda vyrážame na africký kontinent. Je štvrtok (4.10.2007) ráno 8 hod., z kempu vyrážame smer prístav Algeciras, do ktorého sa dostávame v hustej rannej
V prístave čakáme na loď
premávke bez problémov. Pre zaujímavosť, na juhu španielska je ešte o 8 hod. ráno tma, ale svitanie je veľmi rýchle (podobne rýchly je aj západ slnka). Máme trochu problémy s najdením správnej lode, ale nakoniec sme zistili, že ešte neprišla, tak sme čakali. Loď doplávala o 9,20 hod. a oznámili nám, že ju budú minimálne 45 min. upratovať. Hneď nám bolo jasné, že nevyplávame načas. Nakoniec sme vyplávali o 11,05 hod a cesta trvala namiesto 2 hodín 3 hodiny. O 14 hod. sme boli v prístave v
Konečne sme sa dočkali
Tangeri a okamžite nastali zmätky. Pri aute v podpalubí nás poslali na hornú palubu, že tam dostaneme do pasu policajné pečiatky (turistické víza), po príchode hore nám zase povedali, že hore dávajú pečiatky iba tým, ktorí cestujú bez auta a poslali nás späť k autám. Toto sa zopakovalo 3 krát. Boli to celkom "pekné" prechádzky, 3 krát 6 poschodí pešo. Nakoniec sme dostali policajné pečiatky hore. Po výjazde z lode, treba povedať oproti predchádzjúcim skúsenostiam veľmi kvalitnom, sme sa presunuli na colnú kontrolu a asi to bola aj policajná kontrola, kde sme museli
Prístav v marockom Tangeri
absolvovať niekoľko "kolečiek" pre pečiatky. Celé nám to trvalo skoro 3 hodiny. Neboli pri tom žiadne komplikácie, iba domácich kontrolovali značne prísne a dali im vykladať kompletne celý obsah áut. To bolo veľmi zdĺhavé. Inak boli colníci aj policajti milí. Po vybavení všetkých formalít sme vyšli z colného priestoru a prístavu do mesta Tanger a okmažite po pár metroch sme zistili, že nejazdíme v Európe. Každý šofér sa tlačil maximálne ako sa dalo a hlavne každý skoro stále trúbi.
Pieskové pláže atlantiku popri ceste
Keď niekto na vás zabliká na križovatke, znamená to že on ide a nie že vás púšťa. Na to si treba rýchle zvyknúť. Najhoršia je asi strašná "tlačenica", každý sa za každú cenu tlačí dopredu, pred vás aj za vás a to z každej strany a naviac všade prebiehajú chodci. Treba byť naozaj opatrný a hlavne sa neznervózňovať trúbením. Ja som začal trúbiť tiež a povedal som si, že nabúce, ak sem príjdem, namontujem si na karavan lodné "trúby", to bude humor ... Som toho názoru, že v cudzine sa treba rýchle prispôsobiť zvykom domáceho jazdenia a potom hrozí menšie nebezpečenstvo. Doposiaľ sa mi to osvedčilo, treba "zapadnúť". Ak miestni šoféri napr. nepoužívaj smerovky, nepoužívam ich ani ja. Pri zastavení na križovatke sa k autu prihrnú žobráci a dosť neodbytne žiadajú o peniaze. Treba ich ignorovať. Uvidíme ako to bude ďalej, ale toto sa asi nezmení. Na prvej čerpacej stanici za Tangerom sme natankovali a pri platení sme boli príjemne prekvapení cenou nafty. Liter nafty stojí v prepočte 24,- Sk, uvidíme, či to bude takto aj ďalej.
Zopár faktov: Maroko je štát na severozápade Afriky. Rozloha 446 550 km2, počet obyvateľov 32 725 847, jazyk arabština, francúzština a rôzne berberské dialekty (až 40% obyvetľstva). Náboženstvo: muslimovia tvoria väčšinu 98,7%, zvyšok kresťania a židia. Najvyšší bod Džabal Tubkal (4 165 m n. m.). Hlavné mesto Rabat, štátne zriadenie konstitučná monarchia. Maroko vznikoo 2.3.1956, kedy sa osamostatnilo spod nadvlády Francúzska. Mena Marocký dirham (MAD), je zakázaný jeho vývoz z krajiny. Na podnebie v Maroku má výrazný vplyv pohorie Stredný a Vysoký Atlas. Severozápad krajiny je ovplyvnený stredomorským počasím, ktoré je mierne so zimnými teplotami 16 °C a letnými 28 °C. Oblasť Atlasu sa vyznačuje vysokohorským podnebím s veľkými teplotnými rozdielmi. Na juhu a juhovýchode je typické púštne podnebie s horúcimi dennými teplotami a studenými nocami. Maximálne teploty tu presahujú 40 °C. Obyvateľstvo žije najmä vo veľkých mestách, v ktorých je celkom 45% obyvateľstva. Historické kráľovské mestá sú Fes, Marrákeš, Meknes, Rabat a moderné priemyslové mestá sú Casablanca, Tanger, Oujda a Agadir. Väčšinu obyvateľstva tvoria Arabi a Berberi. V riedko osídlených častiach Maroka žijú Berberi a Haratinovia. Berberi sídlia predovšetkým v pohorí Rif, Atlas a v oázach južne od Atlasu. Haratinovia (potomkovia čiernych otrokov) sídlia v oázach južne od Atlasu. Dĺžka pobrežia je 3.500 km.
Náš marocký sprievodca Zaid
Cesta po atlantickom pobreží
Dnes sme prešli iba asi 45 km do kempu Echrigui v meste Asilah. Cesta bola dobrá, teplota vzduchu 26 ºC a obloha krásne modrá.
Kemp Echrigui v Asilahu
Celú cestu z Tangeru do Asilahu sme išli po pobreží, ktoré je význačné veľkými pieskovými plážami, ktoré však pre nedostatok turistických zariadení zívajú práznotou. Kemp je dostatočne veľký a nakoľko sme v ňom boli sami, mali sme dostatok miesta. Povrch stání pre karavany je pieskový a státia sú pod stromami. Elektrické prípojky boli v dosť zlom stave a zásuvky boli bez ističov. Po našej otázke koľkými ampérmi môžeme zásuvky zaťažiť sme dostali odpoveď že 230-timi. Pripojili sme sa teda a
Naše miesta v kempe Echrigui
na skúšku sme zapli kúrenie, ohrev vody aj klimatizáciu súčasne. Treba povedať, že prípojky to vydržali bez problémov, teda s elektrinou problémy neboli. Horšie to bolo so sociálkami, úplná katastrófa, našťastie sme neboli na ne odkázaní, v karavanoch sme mali všetko, čo sme potrebovali. Ešte nevieme aké to bude s vodou, zatiaľ sme nenašli prípojku na napustenie vody. V každom prípade, je však marocká voda vhodná iba na umývanie, nie však na umývanie zubov, resp.
Elektrická prípojka ! - funguje
vypláchnutie úst. Skoro určite by v takomto prípade nastali žalúdočné problémy. Zuby si teda umývame v pitnej vode, kúpenej v PVC fľašiach, ktorú používame aj na varenie. Máme so sebou dostatok kvalitných chemikálii na úpravu a dezinfekciu úžitkovej vody, takže by sme nemali mať žiadne problémy ani ťažkosti zažívacieho traktu. Na úpravu vody používame osvedčený prostriedok CERTISIL s prísadou chlóru a niekoľko kvapiek jódu. Večer išli nemeckí priatelia na večeru do reštaurácie, my sme zvolili vlastnú večeru zo zásob, ktoré sme si doniesli. Keďže sme dnes dosť ustatí, ideme spať trochu skorej, okolo 22 hod., aj keď v Maroku je iba 20 hod. (čas je to posunutý o -2 hod. voči nášmu). Ráno vyrážame ďalej smer Casablanka.
V piatok (5.10.2007) sme sa zobudili do krásneho slnečného rána s teplotou 17 ºC.
Asilah a STOP-ka.
Pri pohľade von oknom sme zistili že okolo auta nám pobehujú dve kravy, jedna čierna ako uhoľ a druhá pekná strakatá. Keďže nikde v okolí nebola tráva, celkom sme nechápali čo tu robia, žeby živá mliekareň? Budeme si musieť zvyknúť na časový posun, pretože sme vstávali o 7,30 hod. nášho času ale miestny čas bol iba 5,30 hod. ráno. Odchod z kempu sme si naplánovali na 9,00 hod. ráno, takže sme mali dosť času skontrolovať autá a doplniť potrebné náplne. Keďže nám zostávala hodina času do odchodu, išli sme sa prejsť po meste. Všetko bolo ešte
Predavači melónov popri ceste.
pozatvárané, iba deti išli húfne do školy, čo nás trochu prekvapilo. Boli veľmi čisto poobliekané a na prvý pohľad slušné a disciplinované. Mesto bolo čisté, resp. hlavná cesta, bočné boli dosť špinavé a už sa v nich zrejme dlho neupratovalo. Urobili sme zopár fotografií a po návrate do kempu sme vyrazili smer Rabat. Zámerne sme sa vyhli diaľnici a išli sme po vedľajších cestách, kde sme mohli pozorovať domorodý život. Je zrejme dosť ťažký, aspoň podľa toho čo sme videli. Všade vyprahnutá
Zberačky burských orieškov.
pôda, ale niekotré polia sa zavlažovali a na niektorých boli aj plodiny. Najprv sme si mysleli že sú to zemiaky. Pri jednom poli kde boli ľudia sme zastavili, videli sme, že niečo zaujimavým spôsobom zberajú. Boli to burské oriešky. S domorodcami na poli sme urobili výmenný obchod, vymenili sme cukríky a čokolády za surové burské oriešky, ktoré boli práve čerstvo nazbierané. Majú zaujimavú chuť, niečo medzi zemiakmi o orieškami. Dali sa ale zjesť. Ďalej po ceste sme natrafili na
Modrá lagúna v Moulay Bousselham.
výrobňu soli odparovaním morskej vody - veľmi náročný spôsob výroby. Mali sme namierené k modrej lagúne, ktorá je pri obci Moulay Bousselham. Lagúna bola skutočne prekrásna, ale obec veľmi špinavá a bol v nej neuvariteľný smrad od rýb, koré rybári pochytali a predávali priamo na námestí vedľa mešity položené na zemi a na slnku. Feri bol pozrieť na trhu, kde predávali mäso z ovcí, ktoré bolo voľne zaväsené na slnku a liezli po ňom muchy, neskutočné. V malej reštaurácii v obci sme sa naobedovali. Mali sme celkom strach z hygiény, ale riskli sme to. Dali sme si
V kempe v Salee.
pripraviť pečené ryby, hranolky a zeleninu. Táto obec je síce letoviskom, ale navštevujú ju iba maročania. Pre maročanov obec predstavuje aj pútnické miesto. V júli sa tu koná jeden z najväčších moussenov. Pozostatky svetca Moulay Bousselhama sú uložené v budove s kopulou nad mestečkom. Pili sme iba koka kolu priamo z fľaše. Pred pohármi sme boli varovaní, rovnako pred ľadom, ktorý sa vyrába z miestnej vody. Po obede sme sa vybrali ďalej do kempu v Sale, čo je predmestie Rabatu. Išli sme po diaľnici, cesta ubiehala celkom v pohode. Pred Rabatom sme ale zle odbočili a nechtiac sme sa dostali do centra mesta a to bola priam katastrofa. Odrazu sme sa ocitli v úplnom centre na tržnici, kde malo problém prejsť aj malé osobné
Elektrická prípojka v kempe v Salee.
auto. Preplietalo sa tam všetko, predavači, chodci, cyklisti, motorkári aj auta a medzi nimy my na štyroch karavanoch. S Charismou, kvôli jej veľkosti, som prechádzal medzi tým všetkým s centimetrovou presnosťou. Naviac niektoré uličky sa zahýbali do pravého uhla a okrem toho že boli úzke, parkovali v nich aj autá. Túto krkolomnú cestu sme čiastočne aj natočili na kameru, ale následne nám vonku stojaci mladíci začali búchať do okien aby sme kameru vypli, alebo zaplatili, pre istoru sme prestali natáčať. Fotiť nebolo kedy, škoda. Asi po polhodine šialeného posúvania sa sme konečne našli kemp, kde nás čakalo ďalšie prekvapenie v podobe mimoriadne zlého stavu kempu. Sociálky, ako v predchádzajúcom kempe, boli nepoužiteľné, alebo možno použiteľné s veľkým sebazaprením. Spoľahli sme sa
Aj takto sa jazdí v Maroku.
teda iba na naše vybavenie. Voda našťastie tiekla, takže sme si s použitím nezbytnej chémie doplnili zásoby a vyprázdnili odpadné nádrže. Najhoršie to však bolo s elektrinou, ktorej prívod bol síce istený 10A ističom, ale napätie v sieti bolo iba 180V, teda nefungovalo nám celkom nič. Musíme sa teda spoliehať iba na vlastné batérie. Keďže zajtra budeme celý deň v Rabate, ktorý je podľa naších informácií krásne mesto, musíme v tomto kempe zostať ešte aj ďalšiu noc. Chladnička pôjde bohužiaľ na plyn, ktorým chceme kvôli Atlasu a Sahare šetriť. Pôvodne sme si vyhradili na Rabat 2 dni, kvôli kempu ale skrátime návštevu mesta na jeden deň a presunieme sa do vraj veľmi dobrého kempu v El Jadide. Uvidíme. Nakoľko je v Maroku práve ramadan, nesú sa vo večerných hodinách celým mestom modlitby až do neskorých večerných hodín. Ideme teda spať a ráno sa vydáme taxíkom do Rabatu na prehliadku mesta. Je s nami náš marocký sprievodca, takže by sme mali vidieť všetko zaujimavé.
Sobota (6.10.2007), zobudili sme sa do krásneho slnečného rána, vonkajšia teplota je 19 ºC. Po rannej hygiéne a krátkych raňajkách sme pripravení vyraziť na celodennú exkurziu do Rabatu. Napätie v elektrickej sieti kolíše medzi 180V a 220V, takže elektrické spotrebiče fungujú striedavo. Vodu na sprchu sme si radšej zohriali plynom. Večer to asi nebude o nič lepšie, ešte jednu noc to ale vydržíme. Tu sa však ukázali výborné prednosti obytných áut Concorde, riadiaca jednotka priebežne riešila všetky problémy za nás, pripájala a odpájala elektrinu podľa aktuálneho stavu a keď nebola elektrina zvonku, vyrábal si meničom vlastnú. Mohli sme teda používať všetky spotrebiče bez obmedzenia. Concorde má zabudovaný menič umožňujúci trvalý odber 2 kVA smožnosťou krátkodobého odberu 4 kVA. Riadiaca jednotka sama "rozhoduje" čo kedy a ako dlho použiť a zároveň chráni všetky spotrebiče a batérie s kapacitou 450 Ah proti poškodeniu. Presne o 9ºº hod. miestneho času prichádzajú pre nás taxíky a môžeme vyraziť do mesta.
Charakteristické pre marocké mestá je, že sú vždy v hradbách, najmä staršie
Brána do Oudaya Kasbah.
usadlosti. Je to v podstate viacej opevnení v jednom meste. Za každým opevnením sú obydlia a teraz už vieme, že aj pomerne schátralé príbytky (aspoň zvonka) a všade veľa mačiek. Rabat má 6 miliónov obyvateľov a je v ňom hlavné sídlo kráľa Mohameda VI.-teho, ktoré sme si boli tiež obzrieť aspoň zvonku. Ako prvé sme navštívili opevnenie Oudaya Kasbah (Kasbah znamená pevnosť, resp. opevnenie), ktoré sme prešli úzkymi uličkami. Väčšina domov mala modrú farbu, resp. modré sokle. Vraj to odháňa komárov. Strechy sú zase prevážne zelené, to zase pre
Ulička v Oudaya Kasbah.
šťastie. Na väčšine vstupných dverí do príbytkov je znak nejakého zvieraťa, alebo iný symbol - pre šťastie. Často bolo vidieť z kovu vytepaný symbol včely, alebo fatimy. Záleží to aj na tom, z akého "kmeňa" je obyvateľ domu. Domy boli, aspoň zvonku" v dosť zlom stave, ale vstupné dvere mali masívne, často z cédrového dreva. Uličky boli celkom romantické, atmosféru kazilo iba zopár neodbytných žobrákov. Otŕčať ruku a pýtať peniaze vedia už aj celkom malé deti, pritom
Palais Roayal - sídlo kráľa.
nechcú cukríky, alebo čokoládu, ale rovno si pýtajú peniaze. Majú to naozaj dobre nacvičené a vedia sa pri tom aj patrične ubiedene tváriť. Ak zájdete za roh, zase normálne šantia. V Oudaya Kasbah sme si v malej kaviarničke dali kávu a zelený čaj s mätou. K tomu miestne koláčiky, jedna porcia za 7 MAD, čo je asi 0,65 EUR. Po prehliadke opevnenia sme sa presunuli ku kráľovksému palácu, Palais Roayal, ktorý je samotným mestom v meste s vlastným opevnením.
Zrúcanina mešity v Chellah.
Polícia, ktorá ho strážila nás pustila iba na námestie a pred hlavný vchod do paláca. Po dlhšom čase sme sa ocitli vo veľmi čistom prostredí s peknými a upravenými trávnikmi a kvetmi. Škoda, že tak nevyzerá celý Rabat a možno aj ďalšie miesta. Od kráľovského paláca sme sa presunuli k zrúcaninám Chellah zo 14 storočia, kde boli pozostatky obydlí a mešity, ktorej minaret zostal oproti ostatným stavbám celkom zachovalý. Na jeho vrchole je veľké
Mauzóleum Mohameda V.
bocianie hniezdo. Po asi hodinovej prehliadke sme navštívili mauzóleum Mohameda V.-teho, starého otca súčasného kráľa, v ktorom je tento pochovaný. V mauzóleu je pochovaný aj otec súčasného kráľa Hasan II.-hý. Mauzóleum je spojené so súkromným múzeom kráľa a jeho hostí. Toto múzeum navštívíl aj ruský prezident Putin, my sme tú možnosť samozrejme nemali. Mauzóleum navrhol vietnamský architekt Vo Toan a jeho stavba trvala 5 rokov. V mauzóleu sú
Mauzóleum Mohameda V. - vnútri.
pochovaní v truhlách z bieleho onyxu Mohamed V. a Hasan II. Pred mauzóleom sú zrúcaniny obrovskej mešity o rozlohe 2 ha. Pokiaľ by táto mešita stála, bola by najväčšia na svete. Mešita sa zrútila pri zemetrasení v roku 1755. Jej minaret však dodnes stojí (2/3 pôvodného, tretina spadla pri zemetrasení) a je neprehliadnuteľný z každej strany pohľadu na Rabat. Týči sa vysoko na kopci pri atlantickom pobreží a jeho mohutnosť si človek uvedomí, až keď stojí vedľa neho. Po prehliadke mauzólea sme sa presunuli do neďalekého hotela Golden Tulip Farah, kde sme sa dobre naobedovali a tiež
Minaret zemetrasením zrútenej mešity.
sa nám podarilo dostať na internet (30 MAD/30 min., t.j. cca. 2,85 EUR za pol hodiny) a povybavovať si najdôležitejšiu poštu. Snáď sa nám to podarí aj neskôr, ďalej vo vnútrozemí. Poobede sme zašli do Souksu, čo je tržnica v starom meste. Na naše prekvapenie nás nikto "neotravoval" a celkom v pohode sme si mohli poobzerať obchodíky a stoly s tovarom, ktorého tu bolo veľké množstvo snáď každého druhu. Uličky trhoviska boli úzké, plné ľudí, stánkov a tovaru. Po asi hodine prezerania trhu
Vstup do Souksu.
sme počuli hasičské sirény a div sa svete, požiarnici sa rútili touto uličkou, zrejme k nejakému požiaru. Ak niektorý trhovec nestihol svoj tovar okamžite odložiť nabok, čiastočne oň prišiel. Požiarnici veľké ohľady nemali. Bolo skutočným zážitkom pozorovať, ako sa cesta vyprázdňovala a zase v priebehu veľmi krátkej chviľky boli predavači na svojich miestach a predávali ďalej s úsmevom, ako by sa nič nestalo. Po prehliadke Souksu a malých nákupoch suvenírov sme sa
V Soukse.
taxíkom vrátili do kempu na dobrú, vlastnými silami pripravenú večeru. Dnes s nami povečeral aj náš marocký sprievodca, museli sme však počkať do západu slnka, pretože je ramadan a on od východu do západu slnka nemôže jesť. Po celom dni sme boli celkom príjemne unavení a dokonca aj trochu opálení od silného slnka, takže sme išli spať. Zajtra nás čaká Casablanka a cieľ našej cesty je kemp v El Jadida. Dohodli sme sa, že vyrazíme o 8ºº hod. miestného času.
Ani v nedeľu (7.10.2007) sme nespali dlho. Vstávali sme o pol siedmej, aby sme si
Vchádzame do Casablanky.
pripravili autá na ďalšiu cestu, nakoľko nevieme čo nás čaká. Prvý cieľ je Casablanka a v nej prehliadka veľkej mešity, do ktorej sa chceme dostať aj dovnútra. Dohodli sme sa, že nepôjdeme po diaľnici, aby sme videli čo najviac z miestneho života. Diaľnica je síce rýchlá a pohodlná, ale na druhej strane jednotvárna a všetky zvláštnosti života Maroka by nám zostali schované. Po ceste do Casablanky to bolo naozaj zaujímavé, vidiek bol miestami odstrašujúci. Skutočne to vidiečania
Prichádzame k mešite v Casablanke.
nemajú ľahké. V Casablanke, ktorá je moderným mestom najväčším obchodným centrom Maroka, chceme navštíviť iba mešitu, ktorá je treťou najväčšou mešitou arabského sveta a vraj najväčšou náboženskou mešitou (to sme celkom nepochopili, lebo nevieme aká iná ako náboženská by mala byť). Casablanku s jej 7,5 mil. obyvateľmi sme videli už zďaleka, najvyššie sa ale týčila mešita (jej minaret), ktorá bola naším cieľom. Výška minaretu 200 m je
Mešita Hasana II. v Casablanke.
grandióznou stavbou. Do cieľa sme dorazili okolo 10 hod. miestneho času, takže sme mali hodinu na vonkajšiu obhliadku. O 11 hod. sme vošli dnu na exkurziu. Musím povedať, že som už bol všelikde a videl som všeličo, ale tu som bol naozaj v nemom úžase. Mešita Hasana II. je neskutočne veľká, vojde do nej 25 tisíc ľudí a vošiel by do jej vnútra celý chrám Svätého Petra vo Vatikáne. Pri vstupe sme sa museli vyzuť a vnútri chodiť len bosí, alebo v ponožkách, nerobilo to ale žiadne problémy lebo na väčšine podlahy boli plyšové koberce a dokonca mramor podlahy iba príjemne
Mešita Hasana II. - vnútri.
chladil. Nakoľko sa vnútri nemohol používať blesk, snažili sme sa urobiť aj bez neho čo najlepšie fotografie, nájdete ich fo fotogalérii k tomuto článku (fotogaléria Casablanka). Dúfam, že fotografie aspoň čiastočne priblížia majestátnosť tejto stavby. V podzemí mešity sú meditačné miestnosti s fontánami, pod ktorými sedia chlapi a meditujú, ženy tam nemajú prístup. Pre očistu žien je extra priestor v podzemí, kde sú umyvadlá a bazén. Ako fungujú obrady, očista a meditácie, to sme celkom nepochopili (nebol to však ani náš cieľ). Po hodinovej prehliadke
Mešita Hasana II. - odsúvací strop.
mešity sme po pobreží vyrazili smerom do El Jadidy. Na pobreží sú veľké rekreačné strediská a hotely, ktoré sú krásne a dobre udržiavané. veľké pláže majú dĺžku niekoľko kilometrov A šírku cez 100 metrov. Ku koncu pláži je neďaleko od brehu malý ostrovček, na ktorom je sväté miesto, na ktoré chodia slobodní mládenci naberať silu, ako? tiež nám to nebolo úplne jasné. Na nás to skôr pôsobilo ako odstrašujúca osada. Posúďte sami podľa fotografie. Po ďalšej hodine jazdy po okresných cestách, celkom kvalitných, sme dorazili do El Jadidy, kde sme ľahko
Vjazd do kempu v El Jadide.
našli kemp (Camping Caravaning International). Keď sme dorazili, bol v ňom s prívesom jeden Holanďan, ktorého sme videli už aj v kempe v Rabate a neskôr podvečer dorazil s karavanom ďalší Holanďan. Takže v celom kempe bolo 5 obytných áut a jeden príves. Kemp je veľký a celkom pekne udržiavaný. Sociálne zariadenia a elektrické prípojky už nebudem komentovať, jedným slovom "Made in Afrika". Oproti Rabatu však jedno zlepšenie bolo. Akokoľvek zle vyzerali elektrické prípojky, napätie bolo bez problémov a úplne v pohode sme mohli odber zaťažiť až 16 Ampérmi. To bolo po skúsenostiach v Rabate, kde bolo s biedou
Naše státia v El Jadide.
180V s frekvenciou slabých 40 Hz naozaj výborné. Bolo kde vypustiť odpad z nádrží a tiež nabrať vodu, ktorá mala dobrý tlak. Problémom v Afrike, zatiaľ všade kde sme boli, sú vodovodné kohútiky, na ktoré nie je možné pripojiť hadicu. Museli sme to vyriešiť lepiacou páskou, ktorú našťastie Feri viezol so sebou. Podobne ako doposiaľ všade, aj tu je veľké množstvo mačiek. Aj keď sme do kempu dorazili pomerne skoro, okolo 15 hod., nešli sme už na prehliadku mesta, nakoľko zajtra tu máme oddychový deň, si pozrieme v kľude celé mesto cez deň (nevieme, či bude čo pozerať). Naši nemeckí priatelia chcú ísť pozrieť chov mušlí, nás to však neláka, takže zostaneme v meste. Dnes varí večeru Feri, takže keď toto píšem, už okolo mňa "prúdia" výborné vône. Po večeri sedíme v príjemnej africkej klíme popíjame španielské biele vínko a preberáme doterajšie zážitky.
V pondelok (8.10.2007) o 9ºº hod ráno vyrážame taxíkom (Fiat Uno v dezolátnom
Hradby portugalskej mediny.
stave bez kľučiek) do mesta El Jadida. Ako prvú navštevujeme Portugalskú medinu (pevnosť za hradbami). Portugalci spravovali mesto od roku 1506 až do roku 1769, kedy ho dobyl sultán Sidi Mohammed Ben Abdallah a premenoval ho z názvu Mazagan na El Jadida, čo znamená Nové Mesto. V Portugalskej medine sú pomerne staré domy vo veľmi zlom stave, je tam, podobne ako inde, dosť špiny a nielen tam, ale potom aj po celom meste nás prenasledoval miestami veľký smrad. Zrejme
Ulička v portugalskej medine.
od rýb a kanalizácie. Celá medina je obohnaná hradbami, po ktorých je možné prejsť. Pri mori je v hradbách brána do starého prístavu, ktorý je funkčný. Na prvý pohľad sme si mysleli že v prístave je vrakovisko starých lodí, po chvíli sme však zistili, že sú to všetko dodnes používané lode, z ktorých rybári práve vykladali svoje úlovky, asi preto aj ten rybací zápach. Po prehliadke mediny sme s vybrali zo zvedavosti do Souksu (trhových uličiek). V porovnaní so
Pohľad na portug. medinu z hradieb.
Souksom v Rabate bol tento veľmi slabý, ale kúpili sme si s Ferim apoň čapice (šiltovky) a Marika si kúpila peknú arabskú šatku. Ceny sme zjednali, takže sme minuli približne 5 EUR. Potrebovali sme ešte sprej proti muchám, ktorých sa nám do karavanu nasťahovalo ešte večer dosť, po chvíli hľadania sme ho našli v jednom malom obchodíku - v parfumérii. V Soukse je asi všetko, ale treba to dosť dlho hľadať. Predáva sa tu od zeleniny, cez mäso, odevy, obuv, až po
Souks v El Jadide, vonku je 27 ºC.
elektroniku a počítače naozaj všetko. Je celkom zaujimavé pozorovať ako sa "značkové" výrobky predávajú priamo na zemi za pár "babiek". Čo sa týka značiek, asi ako čínsky tovar u nás. Po prehliadke Souksu sme ešte asi pol hodiny hľadali nejakú internet kafé, nakoniec sa nám podarilo nájsť internetový klub. Za 20 min. pripojenia sme platili 0,30 EUR. Treba poznamenať, že v Maroku nám zatiaľ mobilné telefony fungujú bez problémov, všade je vynikajúci signál, ale zrejme
Souks v El Jadide.
naši operátori nemajú s Marokom datový roaming, nakoľko internet bol cez mobil nedostupný, škoda. V západnej Európe to funguje bez problémov. Okolo jednej poobede sme sa vrátili do kempu a v kľude sme si porobili malú údržbu, skontrolovali olej, vodu a ostrekovače, nakoľko zajtra ráno už vyrážame do vnútrozemia smerom k pohoriu Atlas, v ktorom budeme prechádzať cez Vysoký Atlas a cesta povedie až do nadmorskej výšky 2260m. Nakoľko v Atlase nebudeme v kempe, je dobre mať všetko prekontrolované a všetky "hmoty" naplnené, najmä vodu.
6ºº hod. ráno budíček. Je utorok (9.10.2007) a večer sme sa dohodli, že vyrazíme
Trh po ceste do Marrakecha.
o 8ºº hod., takže vstať, ranná hygiéna, pobaliť a vyrážame smer vnútrozemie. Náš dnešný cieľ cesty je Marrakech, vzdialený od El Jadidy niečo cez 200 km. Ideme už iba po druhotriedných cestách, ktoré sú ale na počudovanie veľmi dobré. Miestami sú úzke, ale majú dobrý asfaltový povrch. Na niekoľkých úsekoch je cesta trochu zvlnená, takže to autá celkom pekne rozhojdalo, raz som si myslel že ma vyhodí mimo cestu, ale našťastie sa tak nestalo. Všade okolo cesty je
Trh po ceste do Marrakecha.
upravená, vyzerá ako pooraná, úplne červená zem. V diaľke okolo cesty vidieť miestne usadlosti pozostávajúce väčšinou z jedného obydlia. Popri asfaltovej ceste ide poľná cesta (po oboch stranách), kde je značka, že je vyhradená pre konské povozy. Koňa sme však nevideli, všetky vozy ťahali somáre. Napočudovanie na "konskej" ceste bolo plno, jeden povoz dvojkolákov za druhým. Nevedeli sme kde všetci tí ľudia idú. Asi po polhodine sme to zistili. Prišli sme do dosť
Ochutnávka kaktusových plodov.
veľkej dediny, názov neviem, asi nebola tabuľa, a tam bol obrovský jarmok, alebo jeho africká obdoba, na ktorom sa predávalo úplne všetko. Ľudí, áut, tovaru a aj zvierat tam bolo toľko, že sme mysleli že neprejdeme. akoniec sa prejsť podarilo. Keď sme boli za dedinou, videli sme rovnaké prúdy cestujúcich na vozíkoch ťahaných somármi opačným smerom. Polia s červenou zemou boli ohradené kaktusmi na ktorých práve boli plody. Zastavili sme sa na ceste aby sme si zopár
Usadlosť - osamotené obydlie.
odtrhli a ochutnali ich. Majú chuť niečo medzi melónom a kivi, celkom dobré, šťavnaté, ale majú strašne veľa kôciek. Ako sme sa približovali k Marrakechu truchu sme stúpali a teplota sa citeľne zvyšovala. V Marrakechi bolo 33 ºC a našťastie bolo pod mrakom, inak by teplota bola značne vyššia. Hneď sme si všimli jednu zvláštnosť, úplne všetky obydlia mali rovnakú farbu - tehlovo červenú. Od nášho sprievodcu sme sa dozvedeli, že takúto farbu majú všetky budovy v Marrakechi, teda aj nemocnice, nákupné centrum a podobne. Je to veľmi zvláštne. Pokliaľ má budova inú farbu, znamená to, že sa ešte stavia. Toto sa neskôr ako sme sami videli, potvrdilo. Po príjazde do Marrakechu sme sa zastavili pri veľkom nákupnom centre, kde sme si doplnili zásoby. Je to posledná možnosť, pretože zajtra poobede odchádzame smer atlas, kde budeme
Vjazd do kempu v Marrakechi.
výlučne v prírode bez obchodov a kempov. Musíme si vystačiť s tým čo máme. Po nákupoch sme sa presunuli do kempu, príjazd bol po poľnej ceste, takže sme boli v napätí, aký kemp to nakoniec bude. Na našu radosť sme zistili, že kemp je skutočne vynikajúci, krásne čisto upravený, pekná výsadba, servisné miesto s možnosťou vypustenia odpadov, dokonca tak veľké, že som nemal problémy ani s Concordom. Vodovodný kohútik na napúšťanie do karavanu mal dostatočne dlhú
Kemp v Marrakechi.
hadicu a elektrická prpojka bola istená ističom 6A, čo umožňovalo použitie klimatizácie, ktorá bola v týchto horúčavách veľmi potrebná. Majiteľ kempu nás pozval do peknej kempovej reštaurácie na privítací drink, vyzeralo to na džús s vodkou. Padlo to dobre, hlavne, že to bolo studené. V kempe je pekný bazén, takže poniektorí hneď po príchode využili možnosť a osviežili sa v ňom. Podobne ako kemp sú vo veľmi dobrom stave aj sociálne zariadenia a srchy s teplou vodou. Skutočné veľmi dobrý kemp. Na 17ºº hod. máme objednané taxíky na odvoz do mesta, ktoré si prezrieme a o 21ºº hod. máme rezervovaný stánok s miestnymi špecialitami (vraj z tisíc a jednej noci). Už sa tešíme.
Marrakech
Pred piatou pre nás prichádzajú taxíky, samozrejme Mercedesy, ale tiež
Taxík - ešte tam vojdeme ...
samozrejme viac ako v dezolátnom stave. Najlepší bol taxikár, hotový kaskadér. To že sa v Marrakechi, viac ako inde v Maroku, jazdí hodne divoko sme vedeli, ale taxikár "predčil" všetky naše očakávania. Ešte sme ani neodišli z kempu a už skoro posadil k sebe dopredu jednu miestnu pani, ktorá išla do mesta. To "k sebe" znamená na šoférové sedaslo vedľa seba, pretože sme už boli v taxíku piati. Našťastie to pani odmietla, zrejme keď nás uvidela v taxíku, pretože domáci bežne
Souks v Marrakechi.
jazdia minimálne šiesti v päťmiestnom aute, vyjde to na hlavu lacnejšie. Ako sa zdá, policajti to tolerujú. Po dosť kaskadérskej pätnásťminútovke sme dorazili do centra a hneď sme sa išli pozrieť na miestne trhy a do Souksu. Trhy boli celkom iné aké sme doposiaľ videli, nechýbali tu rozprávači, kúzelníci, zubári pracujúci priamo vonku medzi ľuďmi, takže boľavý zub nebol problémom, raz dva by bol vonku. Tiež tam bolo zopár zaklínačov hadov a sem tam pobehovala oblečená opica so
Starý cintorín Saardier.
svojim pánom. Na hlavnom námestí bolo pripravených veľa stánkov v ktorých sa varila spústa jedla, stánky s varenými slimákmi a stánky s pomarančami z ktorých na mieste vytláčali šťavu. Rezervovali sme si stánok na večeru, neskôr sme zistili, že to nebolo ani potrebné, a išli sme sa prejsť po Souksu. Podobne ako v predchádzajúcich Souksoch aj tu bolo nepreberné množstvo tovaru každého druhu, ale oproti Rabatu boli obchodníci agresívnejší, bolo to ale celkom v
Marrakech.
norme miestnych zvykov. Skrátka chceli predať za každú cenu. Po zotmení sme išli na večeru do rezervovaného stánku. V ponuke bolo ražničí rôzne pripravené z rôzneho mäsa (okrem bravčového), kus-kus, zeleninový šalát, grilované kurča marinované v kari a veľké množstvo grilovanej zeleniny. Ochutnali sme zo všetkého. Jednotne sme zkonštatovali, že všetko bolo málo slané, inak jedlé, ale na druhej strane to nebolo nič mimoriadne. Skôr mimoriadne bolo prostredie v
Marrakech.
ktorom sme večerali. Orient bol značne viditeľný, teda atmosféra ním bola poznamenaná. Po večeri a krátkej prechádzke po meste sme sa taxíkmi vrátili do kempu, aby sme si oddýchli, nakoľko ďalší deň nás čaká celý v Marrakechi. Premávka v Marrakechi zrejme nemá žiadne pravidlá, každý sa tlačí z každej strany a trúbi. Nejak sa to stále "utrasie" a každý prejde. Na dvojprúdovej ceste sa pred každou križovatkou vytvorí minimálne štvorrad, často aj viac a na zelenú všetci vyrazia, samozrejme do dvoch prúdov a niekedy aj do jedného. Čo sme videli, vždy sa to podarí, dokonca keď sme prechádzli karavanmi cez Marrakech, boli sme toho súčasťou a nejako sme sa vždy zmestili aj my, hlavne veľa trúbiť, čo znamená idem, practe sa mi z cesty (vrátane chodcov).
Druhý deň ráno (10.10.2007) pre nás prišli nám už známi taxikári a odviezli sme sa zase, nám už známym akčným spôsobom, do
Bahia Palace.
mesta na ďalšiu jeho prehliadku. Túto prehliadku sme ale absolvovali na kočoch ťahaných arabskými koníkmi. Koče nás vždy zaviezli k nejakému miestu, ktoré sme si peši prehliadli. Bolo to celkom príjemné a naviac sme z koča videli hodne aj domácich štvrí, do ktorých by sme sa peši neodvážili. Na koči sme neboli nikým obťažovaní, mohli sme v kľude fotiť a filmovať. Z koča sme si pozreli niekoľko mestských štvrtí, navštívíli sme Bahia Palace, Palác El Badi a botanickú záhradu
Botanická záhrada.
Jardin Marjorelle. Palác Bahia dal postaviť ministerský predseda pre svoje 4 ženy. Jeho rozloha je 8 hektárov a sú v ňom štyri veľké budovy a malá mešita. Na nádvorí paláca sa natáčala rozprávka Tisíc a jedna noc. Medzi jednotlivými budovami paláca sú krásné záhrady a nádvoria. Paláce aj botanická záhrada boli veľmi pekné, aj keď na palácoch bolo vidieť "zub času". Napriek tomu rezby do dreva a pieskovca a maľby, najmä stropov, boli pekné a zachovalé. Všetky steny v palácoch boli iba biele, nakoľko pôvodne na nich viseli koberce.
Po návrate z mesta do kempu sme hneď vyrazili do neďalekého Fantasia "Chez Ali",
Vstup do Fantasia "Chez Ali".
čo je vlastne skoro zábavný park s množstvom reštaurácií. Začiatok programu bol o 20ºº hod. Fantazia "Chez Ali" predsatvuje komplex budov za hradbami, kde je veľké námestie obkolesené budovami reštaurácií. Na námestí sa predstavujú svojimi piesňami a tancami jednotlivé marocké kmene a v reštauráciiách sa pripravuje jedlo. Po prehliadke vystúpení jednotlivých kmeňov následuje štvorchodová večera pozostávajúca z nedefinovateľnej polievky, pečenej lamy, kus-kusu
Tanec jedného z kmeňov.
a misy ovocia. Na pitie bol zelený čaj, kola, víno, alebo pivo. Pivo bolo ale v dvojdecových fľašiach (za 4 EUR/fľaša, čo je dosť). Po večeri, ktorá bola celkom chutná, až na nedefinovateľnú polievku, ktorú som zjedol iba ja, čím som vyvolal u spolucestovateľov záchvat smiechu. Feriho nepotešilo a Marika dostala skoro záchvat, keď z misy so zeleninou vyliezol celkom slušne veľký (asi 1,5 cm) mravec ..., nuž ale predsa len sme v Afrike, útok na neho bol tak rýchly, že som ho nestihol odfotiť, škoda. No týmto mojich spolucestovateľov prešla chuť do jedla,
Misa s kus-kusom.
takže kus-kus som už zdolával iba ja. S pivom to celkom išlo. Po večeri bolo na nádvorí predstavenie, trošku bez choreografie, ale nakoniec pekné. Najprv sa preháňali na koňoch, potom bol nejaký pochod, nepochopili sme aký, následoval brušný tanec (to bolo pekné, iba mi chýbal ďalekohľad) a nakoniec divoké jazdy na koňoch so streľbou zakončené pekným ohňostrojom. Predstavenie a skoro všetko ostatné sa odohrávalo v prítmí, takže sa veľmi zle fotilo, niečo nešlo odfotiť vôbec. Spať sme išli okolo polnoci, do rána sme zostali na parkovisku pred Fantasia "Chez Ali". Všetko až na "nie celkom čerstvý vzduch" bolo fajn.
Vstupujeme do Atlasu - Vysoký Atlas
Dnes (štvrtok, 11.10.2007) sme vstávali už okolo 7ºº hod ráno, aby sme mohli o deviatej
Prvé kopce Vysokého Atlasu.
vyraziť smer Vysoký Atlas. Vonku je 27 ºC. Za Marrakechom a v predhorí Atlasu bola teplota trvale nad 32 ºC a miestami až 37 ºC. Vyraziť sa nám podarilo včas, dokonca trochu skôr ako sme plánovali a po prejdeni trmy-vrmy v Marrakechi sme si na prvej benzinke dotankovali pohonné hmoty a dohodli sa na ceste. Keďže cesta povedie horským terénom, často s veľkými stúpaniami a ostrými zákrutami bez akýchkoľvek parkovísk, dohoda bola jednoduchá, každý ide viac menej
Prestávka na guláš a kávu.
samostatne, pričom sme si dali pevný bod, kde sa hore stretneme. Stretnutie sme naplánovali pri reštaurácii Cafe De Tichka v Palais De Tichka, ktorá je približne 5 km za najvyšším bodom cesty v Tizi-n-Tichka. Spočiatku bola cesta pomerne plná, nakoľko sa jedná o jedinú cestu smerom do púšte a Fesu cez pohorie Atlas. Postupne áut ubúdalo a začalo sa pozvoľné stúpanie. Asi vo výške 1200 m.n.m. stúpanie na čas prestalo a chvíľu sme išli po náhornej výšine bez výraznejšieho stúpania. Najväčšie stúpanie
Typická dedina v Atlase.
bolo asi posledných 40 km pred vrcholom, kde cesta výrazne stúpala s početnými serpentínami. Šírka cesty sa miestami výrazne zužovala, ale všade sa s opatrnosťou dalo prejsť bez problémov. Pozdĺž celej cesty bolo veľa "predavačov" minerálov a orechov. Zastaviť znamenalo kúpiť. Snažili sme sa teda zastavovať na miestach kde neboli, nevieme však ako, ale keď sme sa zdržali viac ako 10 min. už bolo okol nás niekoľko predavačov všetkého možného (nepotrebného).
Stúpanie sa "priostruje".
Zaujimavé je, že boli ochotní robiť aj výmenný obchod, najmä domorodci z kmeňa berberov. Mali záujem o oblečenie a vodku. Stačilo sa dať do reči a hneď sme boli o pár EUR ľahší. Dalo sa ale vyjednávať. Ako sme stúpali teplota sa znižovala a začal fúkať studený vietor. Na vrchole cesty v Tizi-n-Tichke bolo už iba 17 ºC, teda o 20 ºC menej dole v predhorí Atlasu. Pohorie Vysoký Atlas je skutočne mohutné, avšak pomerne chudobné na zeleň. Nad 2000 m.n.m. už zeleň nie je skoro
Obchody fungujú aj vysoko v horách.
vôbec. Zaujímavo sú riešené dediny, ktoré vyzerajú úplne neskutočne, iba hlinené búdky s rovnou strechou, často bez okien a bez elektriny. Ako sme videli, elektrina sa ale buduje, zrejme pomerne rýchle. Život v týchto podmienkach, najmä vo výške cez 2000 m.n.m., musí byť veľmi namáhavý a ťažky. Napriek tomu je tu pomerne veľa dedín s 20 a viac domami. Pre nás Európanov je to úplne nepredstaviteľné. Sme veľmi radi že sme sa narodili a že žijeme na Slovensku.
Tizi-n-Tichka, 2260 m.n.m.
Až tu si človek uvedomí, ako ťažko ľudia žijú. Keď sme dorazili do cieľa cesty, zaparkovali sme na parkovisku pred reštauráciou, kde aj prenocujeme. Zbehlo sa okolo nás zopár detí, ktorým sme rozdali aspoň cukríky, z ktorých mali veľkú radosť a okamžite ich zkonzumovali. Niektorí išli na exkurziu do asi 1 km vzdialenej dediny, kde mali možnosť navštíviť priamo jednu domácnosť. Radšej sme nešli a následne sme sa dozvedeli, že to bol "krutý" zážitok. Skrátka život pre nás
Cafe De Tichka - dnes konečná
nepredstaviteľný. Vo Vysokom Atlase v zime aj sneží, najmä v januári až marci a teploty klesajú hlboko pod bod mrazu. Je to dosť paradox, pretože v tom istom období sú v Marrakechi, ktorý je vzdialený iba 100 km, teploty okolo 25 ºC. Domáci sa teda môžu v jednom dni lyžovať a aj kúpať, samozrejme vonku. Keďže v Palais De Tichka bolo zima a naviac fúkal nepríjemný studený vietor a blýskalo sa, zostali sme v karavanoch, navarili sme si dobrú večeru a čas sme strávili bezstarostným "klábosením". Dokonca sme sa zabudli dohdonúť kedy ráno vstávame a kedy vyrážame ďalej. Náš marocký sprievodca Zaid (Marika ho volá Zaide) nám ešte večer doniesol čerstvý chlieb na ďalší deň. Na túto povinnosť nikdy nezabudol. Už sa naučil dokonca po slovensky ďakujem, my to zase vieme po arabsky - šokran.
Ráno v Palais De Tichka (1980 m.n.m.)
Zobudili sme sa krásneho slnečného, ale studeného rána. Nadmorská výška 1980
Kasbah Ait ben Haddou
m.n.m. je aj v Afrike, najmä severnej, badateľná. Je piatok (12.10.2007) a na ďalšiu cestu vyrážame niečo pred deviatou. Dnes je naším cieľom kemping v Quarzazate. Po ceste, ktorá vedie väčšinou z kopca, máme naplánovanú zastávku v Kasbah Ait ben Haddou, kde si pozrieme berberskú dedinu a potom si dáme v reštaurácii obed. Starý Kasbah sa týči na úbočí kopca. Už na prvý pohľad je zrejmé, že všetky obydlia sú z hliny. Jedná sa o najunikátnejšiu pamiatku Atlasu, ktorá je od roku
Kasbah Ait ben Haddou zblízka
1994 pod ochranou UNESCO. Natáčalo sa tu veľa filmov, napr. Lawrence z Arábie, Sodoma a Gomora, Ježiš Nazaretský a ďalšie. Stavby (Kashby) sa týčia nad údolím rieky, na jeseň skôr riečky a najstaršie pochádzajú zo 16 storočia. Niekoľko z nich je prístupných a žijú v nich dodnes ľudia. Materiál na stavbu je hlina zmiešaná so slamou. Aj keď vonku bolo cez 30 ºC, vnútri bol príjemný chládok a bolo cítiť slabý prievan. Stavby teda majú vynikajúce izolačné vlastnosti a otvory
Ulička v Kasbah Ait ben Haddou
v nich sú dômyselné navrhnuté tak, aby v nich prúdil vzduch. Kashby nemajú okenice ani sklá, namiesto okien sú iba malé diery. Dvere sú drevené. Navštívili sme dve Berberské obydlia, celkom zaujimavé. Pri pešej ceste do Kasbah sme museli prebrodiť malý potok. Tu sa ukázala vynaliezavosť (možno až drzosť) miestnych detí, ktoré naschvál odhadzovali z brodu kamene a prhlbovali ho, aby následne za úplatu ponúkali prevoz brodom na somároch, alebo rýchle nanosili
Berberská kuchyňa
kamene a urobili prechod. Keď turista prešiel, brod okamžite zrušili, kamene odhádzali preč. Po prehliadke Kasbah sme si dali v blízkej reštaurácii obed a vyrazili sme do neďalekého Quarzazate. Kemp sme našli bez problémov, je v meste jediný. Kemp bol pekne uprataný, sociálne zariadenia ale veľmi biedne a pre európana nepoužiteľné. Voda síce tiekla, ale mala veľmi slabý tlak, takže sme nádrže karavanov plnili dosť dlho. Elektrina nemala ističe a zásuvky boli v podozrivom stave, napriek
Berberská žena melie múku
tomu ale fungovala. Neviem, či by fungovala keby pršalo, lebo do zásuviek bolo vidieť aj zvonka. Napätie bolo 200V, takže chladnička išla na plyn. V zásade nám to nevadilo, ostatné všetko fungovalo aj na 200V. Keďže sme už v Afrike nejaký ten deň, v podstate nás v kempe nič neprekvapuje a na africké podmienky si začíname zvykať. Ako sme sa približovali ku Quarzazate, ráz krajiny sa pomerne rýchlo menil a značne pribúdalo piesku. Je jasné, že sa blížime k Sahare. Mesto ako také nie je ničím
Okolie Kasbah Ait ben Haddou
zaujimavé, snáď iba tým, že je to novo postavené mesto, najmä kvôli armáde. Večer sme sa krátko prešli po meste, bez problémov sme sa dostali na internet za poplatok 20 MAD/hod., čo je celkom prijateľné. Do mesta a samozrejme aj nazad sme išli taxíkom. Zaujimavé bolo, že v Marrakechi zobral taxikár maximum ľudí ktorí vošli dnu (aj 7), v Quarzazate maximálne troch (jedného dopredu a dvoch dozadu). Cesta taxíkom však bola lacná, zaviezol nás do centra mesta (približne 3 až 4 km) za 20 MAD, čo je približne 1,75 EUR. Oficiálna cena ale bola 12 MAD, t.j. 1 EUR, zvyšok sme mu nechali ako sprepitné. Po prehliadke mesta sme si urobili dobrú večeru a išli spať.
Na juhu za Atlasom
V sobotu (13.10.2007) ráno sme vyrazili z Quarzazate smerom na sever v južnom predhorí
Vysoký Atlas v hmlistom opare
Vysokého Atlasu, ktorý sme mali stále po pravej strane. Naším konečným cieľom dnešného dňa je Todhra Schlucht, konkrétne kemping Atlas. Cesta bola už o niečo horšia ako doposiaľ, ale stále asfaltka, takže vcelku sa išlo dobre. Zaujimavosťou bolo, že na tejto strane (južnej) Atlasu už nestavajú na ceste mosty, ale všade sú vyznačené brody. Jednoducho cesta prechádza korytom rieky. Keďže však bolo sucho, brodiť sme sa nemuseli nikde. Na okraji obcí, cez ktoré sme
Voľne sa pasúce ťavy
prechádzali boli zhromaždení chlapi sediaci na zemi a jeden, zejme kazateľ, im predčítal, asi z koránu. Dozvedeli sme sa, že je koniec ramadánu, takže to bola muslimská omša. Zaujímavé že nie v mešite, ale vonku. V tom čase boli všetky obchody v obci síce otvorené a tovar bol povykladaný vonku, ale boli prázdne, pretože všetci, vrátane predavačov boli na omši. Cesta viedla rovinatým sedlom v pohorí Atlasu vo výške 1300 m.n.m. V okolí cesty boli veľmi zaujímavé prírodné "výtvory" zo skál a
Mestečko Boumalne-du-Dades
kameňov, pričom prevládala tmavočervená farba skál aj pôdy. Na tejto, na prvý pohľad neúrodnej, pôde sa vyschnutých travinách pásli ovce a kozy. Prvý krát sme videli pásť sa aj ťavy, ktoré v Maroku majú iba jeden hrb. Na zastávke sme cestou videli prvý krát aj niekoľko škorpiónov, čo bolo pre nás varovaním , aby sme začali nosiť pevnú obuv a na sandále zrejme na tejto strane Atlasu na nejaký čas radšej zabudneme. Cesta viedla viacerými Kashbami, evidentne však podľa
Oáza do ktorej smerujeme
domov a oblečenia, dokonca moderných bicyklov, bolo zrejmé, že obyvatelia sú lepšie situovaní. Neskôr sme sa od nášho miestneho sprievodcu dozvedeli, že až 70% mužskej populácie pracuje v zahraničí, najmä Francúzsku a Belgicku. Naľavo do cesty sme videli druhý najvyšší vrch Vysokého Atlasu Irhil M'Goun (4071 m), ktorého vrchol bol zasnežený. Cestou sme sa zastavili na niekoľkých hradoch, samozrejme postavených ako všetky obydlia z hlinených nepálených tehál. Po ceste
Vchádzame do kempu v oáze
sme sa zastavili v obchode s produktami z ruží, nakúpili sme oleje, vody, mydlá a lupienky, samozrejme všetko prírodné produkty z ruží. Krajina okolo nás však bola stále vyschnutá, nehostinná. V Tinerhire sme odbočili doľava smerom k Todhra Schlucht. Cesta sa dosť zúžila a jej kvalita už bola zlá, prvý krát odkedy sme v Maroku. Vystúpali sme pár metrov hore a pred nami v doline sa objavila prekrásna palmová oáza, naozaj potešenie pre zrak. Niekde dole v oáze by
... a sme na svojich miestach
mal byť náš kemp. Vydali sme sa teda na cestu do oázy, najprv sme museli vystúpať cez na kopec, z ktorého druhej strany sme sa dostali prudkým klesaním do dediny, ktorá leží priamo v palmovej oáze. Okamžite po vjazde do oázy sa zmenil aj vzduch, ktorý bol svieži a vlhký. Pripadalo nám, že sme priamo autami vošli do klimatizovaného priestoru. Kemp Atlas je malý, ale veľmi pekný a slušne vybavený. Je v ňom dokonca aj automatická práčka (prvý krát v Maroku). Po príjazde sme teda hneď dopustili vodu a dali prať šatstvo. V tomto kempe zostaneme tri noci, pretože budeme z neho robiť výlety do okolia. Na palmách, ktoré boli všade okolo nás boli veľké strapce ďatlí, bohužial ešte neboli dozreté. V Maroku sa pestuje viacej druhov ďatlí, od malých, až prvotriedne priam obrovké. Ich cena sa na trhu pohybuje od 10 do 150 DHM za kilogram (cca 1 až 15 EUR).
Sklanaté kopce obklopujúce našu oázu s kempom
Už večer po našom príjazde sa zamračilo a počuli sme z diaľky hrmenie. Neskôr sa
Nad oázou sa začína zmrákať
búrka prihnala aj nad našu oázu a začalo pršať. Bolo to však veľmi príjemné. Celú noc sa potom búrka preháňala nad oázou, takže nás miestami budilo hlasné hrmenie, odrážajúce sa od vysokých skalnatých kopcov, ktoré nás bezprostredne obklopovali.
Nedeľa (14.10.2007) bola hneď od rána slnečná, na oblohe sa posúvalo zopár malých obláčkov, ako pozostatok nočnej búrky. Mali sme celé doobedie, vlastne až do 14 hod. čas, takže sme oddychovali a trochu poupratovali autá.
Políčka v oáze
Skonštatovali sme, že sme práve dnes 16 deň na cestách, zatiaľ to ubieha rýchlo. Za chvíľu by sme mali ísť na obed, ja ale nepôjdem, lebo začínam mať črevné problémy. Tažin, ktorý som si objednal, bude musieť zjesť niekto iný. Uvažujem, či sa odhodlám na poobedňajšiu prechádzku po oáze, kde nám okrem iného ukážu jej zavlažovací systém. Rád by som išiel, iba neviem, čo urobím "keď to na mňa príjde". Mám ešte hodinu na rozhodnutie sa. Preventívne som si ešte doobeda dal deci domácej slivovice, ktorú si starostlivo strážim v chladničke, uvidíme či zaberie. Nakoniec som usúdil, že neidem, aby som
Zberač ďatlí na palme
sa preliečil a mohol ísť na zajtrajšiu výpravu terénnymi Land Rovermi. Na malej túre na ktorej som nebol, sa ostatní prešli po políčkach v oáze, kde im domáci obyvateľ vysvetlil spôsob zavlažovania políčok spravodlivým spôsobom, t.j. aby mal každý rovnaký prídel vody, aj v prípade, že je jeho políčko ďalej od zdroja. Boli tiež pozrieť zber ďatlí, kde aj ochutnali veľké kvalitné, šťavnaté čerstvo nazbierané ďatle. Boli vynikajúce, celkom iné ako ich poznáme doma. Na výdatné najedenie stačí zjesť štyri. Po návrate z túry po okolí sme povečerali a keďže sa vonku ochladilo, išli sme oddychovať do vykúrených karavanov.
Nadišiel deň našej prvej výpravy do vnúrozemia. Je pondelok (15.10.2007) ráno, o
Do kaňónu začína prenikať slnko
9ºº hod teda vyrážame do vnútrozemia Vysokého Atlasu na celodenný výlet. Aj keď je odchod naplánovaný na 9ºº hod. Land Rovery prichádzajú už okolo vôsmej. Nevadí, budú musieť počkať, nakoľko ešte nie sme pripravení a poniektorí, ako nepr. ja se ešte len chystajú do sprchy. Nakoniec odchádzame chvíľku pred deviatou. Z nášho kempu odbočujeme hneď doprava do hôr. Najskôr sme doraili do obrovského kaňónu na dne ktorého viedla cesta vedľa ktorej tiekol potok. Tento potok
Z cesty veľa nezostalo
pred dvoma rokmi pri veľkých dažďoch spôsobil povodeň a úplne zničil cestu z hôr do mestečka, na ktoré sú ľudia odkázaní. Z horských dedín trvá zíjsť do mestečka pešo so somárom, ktorý vezie späť nákup, 2 až 3 dni. Teda ka chcú ľudia z hôr nakúpiť, potrebujú na to až 6 dní. Po ceste samozrejme nocujú iba v prírode, čo je značne ťažké, najmä z dôvodu zimy, ktorá je v noci aj počas leta. Teplota klesá často pod 10 ºC. Po vybudovaní cesty vozí ľudí do mestečka nákladné
Berberské ženy ťažko pracujú
auto, ktoré je aspoň jedno v každej dedine a skráti im nákup na jeden deň. Po zničení cesty povodňou sa ľudia museli vrátiť k peším nákupom. Cesta je teraz už aspoň provizórne opravená a z veľkej časti vedie práve korytom rieky, ktorá bola teraz vo vyšších polohách vyschnutá. Autá sme poslali dopredu a kaňón sme prešli peši, bola to krásna prechádzka, pri ktorej nám bola aj trochu zima, pretože slnko ešte do kaňónu nesvietilo. Po nasadnutí do áut sme hneď za kaňónom videli čo
Hory sú vskutku impozantné
dokáže vodný živel, väčšina cesty neexistovala. Miestami bolo treba prejsť úzkymi miestami, alebo pod skalami, kde sa mal problém zmestiť aj náš Land Rover. Čiatočne po zvyškoch cesty a čiastočne riečišťom sme sa dostali do prvej berberskej dediny, ktorú sme podobne ako kaňón prešli peši. Ľudia tu žijú veľmi biedne, domy majú podobne ako sme videli pri prechode cez Vysoký Atlas, z hliny. Po skúsenostiach s povodňou sa už nové domy stavajú aspoň čiastočne z kameňa. Ako jediný dopravný prostriedok sa používajú somáre a muly. Postupne sme cez niekoľko na prvý pohľad
Kde to ide, niečo sa pestuje
zúbožených obcí prešli po blatistej poľnej ceste a neskôr po kamennej ceste v skalách až do výšky 2580 m.n.m., kde sme si na terase malej reštaurácie urobili piknik z vlastných zásob. V reštaurácii sme zaplatili iba za miesto na terase. Neboli s tým žiadne problémy. Jesť jedlo v reštaurácii vysoko v horách sme nemali odvahu a zrejme by to naše tráviace trakty nezvládli. Domáci iba nechápal, prečo od neho nechceme aspoň poháre a príbory. Nuž pri "čistote" ktorá tam
Berberské ženy perú
vládla by sme sa zrejme nenajedli, resp. radšej by sme zostali hladní. Po posilnení z vlastných zásob sme sa vydali na spiatočnú cestu, ktorá bude trvať asi 3,5 hodiny, teda rovnako dlho ako hore. Miestami bola cesta dobrodružná, všade iba po nespevnených cestách bez akýchkoľvek zvodidiel, často hlinenej alebo štrkovej, širokej väčšinou pre jedno auto, pod ktorou sa roztvárala priepasť aj vyše kilometra hlboká. Hory však boli vskutku impozantné, v každom prípade však celkom iné, na
Vraciame sa
aké sme doposiaľ boli zvyknutí. Často sme zastavovali, aby sme si ich mohli vyfotiť a veľa fotografií je robených priamo z auta, čo je na niektorých vo fotogalérii aj vidieť. V dedinách sme radšej nezastavovali, pretože by sa ťažko odchádz
|
Zruš sledovanie Pridaj nový príspevok
Geriatrik 
Kávičkár 
![[dobre]](/images/th_up.gif)
Turista 
Edvenčr 
Skútrista 
Motarďák 
