Balvan je obycajny namysleny chvalenkar - nemam ho rad

no tak to je teda iny grc

Niekto sa teraz fláka, chrní alebo práši.. Ja som čítal toto...

to je vycuc z dennicka, alebo co?

no a?

Veľké kolóny silných strojov, jazdci navlečení v koži, všadeprítomná rocková hudba, tisíce odjazdených kilometrov...
Niektorí ich obdivujú, iní zatracujú. Oni sami sa považujú za úplne normálnych ľudí. Ibaže s trošku posunutou hranicou zábavy...
Kraken, Red Devils, Free Brothers, Panthera, Red Barons... Občas ich stretneme na cestách. Prepletajú sa pomedzi autá a zase sa stratia za horizontom. Zväčša zanechajú len zmiešané pocity a dym z výfukov. Akí sú však naozaj?
Hluční, bezprostrední, slobodní:
„Koľko peňazí máš, toľko vrazíš do motorky,“ reaguje Igel, prezident klubu Red Devils na našu prvú otázku. „Ak nemáš dosť, predáš, čo môžeš, a všetko investuješ. Ďalšie prachy do nej potom tlačíš na všemožné úpravy. Každý sa totiž snaží do svojho stroja vložiť kus seba, svojej duše. K tomu si prirátaj benzín, akcie a neostane ti nič. Môžeš zarábať, koľko chceš!“ Najstarším bratislavským klubom je S.O.H.E. – Otroci pekelných strojov. Vtedy ešte začínali jazdiť na jawách za pár tisíc. Kto mal nejakú starú harleyku, bol už veľký kráľ. Dnes sa ceny ich strojov pohybujú od niekoľkých stoviek tisíc až do pol druha milióna. „Baví nás jazdiť. Vnímať okolitý svet, prírodu a ľudí zo sedadla motorky,“ hovorí prezident klubu Kraken CCC 999 Peter Schmidl, prezývaný Advokát. „Cieľom nie je dostať sa na niektoré miesto, ale samotná cesta. Vo chvíli keď nasadneš a vyrazíš, už si vlastne v cieli.“
Samozrejme, je to istý spôsob turistiky. Sloboda, bezprostredný kontakt s okolím. „Zaváhanie či chvíľku nepozornosti si však škaredo odskáčeš,“ pokračuje. „Raz za čas sa to stane každému. Ak však spadne na hubu, opráši sa a ide ďalej, patrí k nám. Tým, že sa pohybujeme v drsnejších podmienkach, dokážeme sa aj voľnejšie baviť. Zvonku to, samozrejme, vyzerá hrozne. Sme hluční a bezprostrední. To, čo vidíš v pube ráno o tretej, je na motorkárskej zábave už o štvrtej popoludní. To sú tie posunuté hranice zábavy.“
Super mašina im nestačí:
Stať sa členom klubu vôbec nie je jednoduché. Prijmú medzi seba len takých, ktorí skutočne za niečo stoja. „Na dvoj-trojdňovú akciu s nami môže ísť ktokoľvek, koho odporučí niekto z nás,“ dozvedáme sa od Igela. „Ak však ideme napríklad na mesiac do Grécka, sme jeden za druhého zodpovední. Nikoho nenecháme na ceste samého. Aj keď k nám ešte oficiálne nepatrí.“ Každý adept musí nejaký čas počkať. Motorkári chcú nového kamaráta spoznať, zistiť či mu môžu veriť. Ako človeku i jazdcovi. „Predstav si, že celá kolóna motoriek ide stokilometrovou rýchlosťou a vzdialenosť medzi jazdcami sa pohybuje od dvoch do desať metrov. Aj malá chyba môže spôsobiť hromadnú kolíziu. A ja musím vedieť, či u jazdce predo mnou s tou chybou mám rátať, alebo nie,“ vysvetľuje Advokát. Dôležitým faktorom je aj to, či adept zapadne do partie, dokáže sa baviť, zladiť sa s okolím, či dokáže pomôcť. „Jedna sezóna je málo, aby sme človeka dokonale spoznali, zistili, ako zareaguje v krízových situáciách,“ zapája sa do rozhovoru manželka Akvokáta Aňa. „Nechávame si rok na rozmyslenie. No a verdikt musí byť jednomyseľný.“ Od agresivity motorkárskych gangov, ako ich poznáme z akčných filmov, majú síce ďaleko, ale zdôrazňujú, že keď treba, vedia si obhájiť svoje. „Aj preto je dôležité, aby sme sa jeden na druhého mohli absolútne spoľahnúť. Ak totiž nastane akýkoľvek problém, postaví sa celý klub a ide ho riešiť,“ pridáva Igel. „Otázky prídu až potom.“ Klubové stanovy sú však jasné. Žiaden člen nesmie vyvolávať problémy bez príčiny. „Ak nášho človeka zmlátia v krčme, tak tam prídeme, krčmu vymlátime a až potom zisťujeme, či mal náš člen pravdu alebo nie,“ spresňuje Igel. „Ak nemal, okamžite letí. Bez otázok a vysvetľovania. Každý to vie a rozmyslí si, ako sa bude správať.“

Milujú extrémy:
Najlepšie mašiny, na ktorých motorkári jazdia, dosiahnu neuveriteľnú tristokilometrovú rýchlosť. Dokázali by po diaľnici letieť ako šíp. Lenže ... „Pre nás je na autostráde obmedzená rýchlosť na deväťdesiat kilometrov,“ hovorí Advokát. „Je to absurdné, ak si uvedomíme, že staré wartburgy či dvadsaťpäťročné škodovky si pokojne jazdia stotridsiatkou!“ Vysoké rýchlosti však naši jazdci nepreferujú. Štandard je do stotridsať kilometrov za hodinu. Pri dvojstovke by mali z celého výletu iba rozmazaný film. Ako tvrdá vedúca osobnosť S.O.H.E., Balvan: „To si rovno môžeš sadnúť k počítaču a hrať hry. Tam máš aspoň viacej životov!“
Na druhej strane Červení baróni jazdia aj po diaľnici so smrťou v očiach štandardne šesťdesiatkou. Smrť v očiach preto, lebo neustále dávajú pozor, aby nestretli policajtov. Tí by ich totiž s najväčšou pravdepodobnosťou z autostrády vyhnali. „Nedávno sme barónov stretli v Grécku,“ smeje sa Aňa. „Neviem si prestaviť, ako dlho sa odtiaľ vracali.“ V tomto klube je vekový priemer o niečo vyšší a najmä sú vraj strašne pohodlní. „Jazdia v absolútnej pohode,“ vysvetľuje Advokát. „Doslova oddychujú a vychutnávajú si jazdu. Vôbec im neprekáža, že ich predbiehajú bicyklisti.“ Ďalší extrémistický klub radšej menovať nebudeme. Čas zvládnutia tej-ktorej trasy je totiž v ich prípade priamo úmerný počtu krčiem pri ceste. Niet takého reštauračného zariadenia, ktoré by obišli. Raz sa stalo, že v stredu vyrazili z Bratislavy na Kamenný mlyn a vrátili sa až v sobotu ráno. „Keď sme nedávno organizovali Rallye Tomky, dvaja členovia tohto klubu dorazili poslední s rozžiarenými očičkami,“ spomína Advokát. „Pritom jazdili na najrýchlejších motorkách, aké tam vtedy boli. Namiesto piatich kontrolných pečiatok ich mali sedemnásť a k tomu účet z pohostinstva okolo dvetisíc korún. Ten od organizátorov žiadali preplatiť... Vraj nevyhnutné náklady!“
Priatelia policajtov:
Majú s nimi veľmi dobré vzťahy. „Berú nás takých, akí sme. Veď čo už s nami narobia?“ hovorí Igel. Ochrancovia zákona im často vychádzajú v ústrety. Pomáhajú pri akciách, sprevádzajú veľké kolóny, zabezpečujú poriadok počas rôznych podujatí. Offiska, jedna slečna jazdiaca vo farbách Krakenu, dodáva: „Napokon, aj my sme sa už zmenili. Nosíme dokonca prilby. Sme starší a musíme si chrániť dutiny.“ „Mňa raz zastavili za rýchlu jazdu v Lučenci,“ smeje sa Aňa. „Keď som si dala dolu prilbu, boli celí prekvapení, čo u nich robí o druhej ráno baba z Bratislavy na takej veľkej mašine. Keď som im ukázala vodičák, neveriacky konštatovali, že mám oprávnenie aj na veľkú motorku. No a keď som im povedala, že hľadám hotel, nastúpili do auta a odprevadili ma až pred vchod.“
Tešia sa na zrazy a akcie:
K pútnikom ciest neodmysliteľne patria rôzne podujatia. Na najväčších slovenských sa schádza do osemtisíc ľudí, tie najmenšie navštívi asi tisícka nadšencov a ďalšia tisícka divákov. Sú zvyčajne plné absurdných súťaží, zábavy, rockovej hudby, alkoholu a hlavne perfektne upravených drahých mašín. „Je to príležitosť udržiavať kontakty s kamarátmi z iných miest i zo zahraničia,“ hovorí Igel. „V súťažiach vlastne o nič nejde. Je to len zábava. Pre aktérov aj pre divákov. Hoci ceny nie sú zanedbateľné. Minule sme ich rozdali zhruba za 250-tisíc.“
Najnovšou súťažnou atrakciou je takzvaný gumicuk. Postup vyzerá celkom jednoducho. Tridsiatku duší zviažu do akejsi reťaze a upevnia o pódium alebo auto. Pretekár si jednu z nich dá na seba a ťahá ju smerom k cenám. Ak sa k nim dostane, berie, čo chce. Ak však spätný tlak nezvládne, letí naspäť. Strašnou rýchlosťou a strašne ďaleko. Je to vraj ohromná zábava a adrenalín, ako sa patrí... Vďaka tomu, že sa na zrazy prichádza pozrieť aj množstvo divákov, stala sa usporiadateľská služba nevyhnutnosťou. Obyčajne je z radov motorkárov, ale... „Zúčastnili sme sa na jednom väčšom podujatí, kde sa o všetko starala súkromná bezpečnostná služba, a dopadlo to hrozne,“ zlostí sa Aňa. „Ľudia, ktorí nemajú s motorizmom nič spoločné, nedokážu odhadnúť, čo zakázať a čo nie. Nie je predsa možné, aby vyhlásili, že po desiatej večer nebudeme štartovať motorky! Veď takéto malichernosti si vieme vybaviť aj bez ochranky. Ak votrelec túruje o polnoci, niekto vylezie zo stanu, zlomí mu kľúčik v zapaľovaní a všetko je vybavené...“
Ženy na mašinách:
Čím motorky priťahujú nežnú časť populácie? Leskom strojov, rýchlou jazdou, tvrdými chlapmi okolo nich, pachom benzínu? Bezpochyby vyzerajú dievčatá v kožených kombinézach príťažlivo a niektoré akoby so svojimi strojmi boli takmer zrastené. Predsa však sme si ich s realitou motorizmu stále spájali len ako partnerky jazdcov či takzvané gridgirls. „Je to to isté ako u mužov,“ hovorí Offiska z klubu Kraken s miernym podráždením v hlase. Chceme vychutnávať jazdu. Nie predvádzať sa. Je to niečo úplne iné ako v aute. Myslím si, že ten rozdiel sa stiera a niet už žiadnych pohŕdavých pohľadov zo strany mužov, ak uvidia ženu na motorke. Jednoducho nás prijali a akceptujú nás.“
Na dôkaz jej slov sa ozýva aj pánska časť spolusediacich. „Môžem zodpovedne vyhlásiť, že kopec žien jazdí oveľa lepšie ako polovica motorkárov,“ tvrdí Advokát. A ešte čerešnička od Balvana: „To by si mal vidieť, ako to vyzerá u Jawky v byte! Jednu motorku má úplne rozobratú v izbe vedľa postele – asi namiesto vitrínky – a na chodbe jej stojí druhá. Večne sa v nich hrabe.“ Pri pohľade na skromne sediacu dievčinu s mierom v očiach tomu ťažko uveriť. Ale ďalšie otázky na túto tému radšej vypúšťame. Zdá sa, že sa ženy medzi bratislavskými motorkármi dávno plne emancipovali!
Na cestách vytáčajú hlavy:
V pneumatikách majú už motorkári z Bratislavy tisícky kilometrov po celej Európe. Ak sa neponáhľajú a je aspoň trochu pekné počasie, volia aj pre dlhšie trasy skôr okresné cesty. Autostrády si vyberajú len v krajnej núdzi. „Na diaľnici sa nedá pokrikovať po babách,“ smeje sa Balvan. Nehovoriac už o tom , že uvidieť kolónu dvadsiatich – tridsiatich motoriek je zážitkom aj pre miestne obyvateľstvo. „Raz chalani od nás vyrazili na dovolenku do Bulharska,“ spomína prezident S.O.H.E. „V Rumunsku však zablúdili a policajti ich naviedli na nejaký tamojší motorkársky zraz. Tam boli vyvalení z kvality našich mašín. Hneď im dali označenie VIP a po celý čas ich sprevádzali obdivné pohľady. Veď najlepšia z tých rumunských vykopávok by mala u nás hodnotu asi desaťtisíc korún.
Najdlhšiu trasu absolvovali Krakeni na juh kontinentu. Prešli vtedy celé Taliansko a Grécko a stihli sa zastaviť aj na európskom zraze Harley Davidson. Prekonali asi osemtisíc kilometrov a celý výlet im trval necelý mesiac. Aj s grilovaním sa na gréckych plážach.
Nehody nemilujú:
V posledných rokoch sa na našich cestách objavuje čoraz viac neskúsených mladíkov na silných strojoch, ktorí rýchlu jazdu často nezvládnu. Myslia si totiž, že keď najazdili pár stoviek kilometrov, nemôže ich už nič prekvapiť. „Na druhej strane si treba všimnúť, koľko nehôd zavinili vodiči automobilov,“ upozorňuje Igel. „Buď nedajú prednosť, nevšimnú si nás v spätnom zrkadle, alebo nedokážu odhadnúť akceleráciu motorky. Veď tá moja má zrýchlenie z nuly na sto za dve a pol sekundy! Keď vyrazím na zelenú a on ešte stíha zhasínajúcu oranžovú, je celkom pravdepodobné, že sa na križovatke zrazíme. V lepšom prípade ju preletím skôr ako on.“ Automobilisti sú pre motorkárov asi najväčšou pohromou. Niektorí ich odmietajú akceptovať a nájdu sa ja takí, ktorí ich obmedzujú. Napríklad pred križovatkou, keď jazdci prechádzajú medzi autami, sa ich snažia zablokovať. Nedokážu uniesť, že by ich predbehli, hoci si pri jazde v podstate vôbec neprekážajú. Slabší – a jedovatejší – automobilisti niekedy nevystihnú pravý okamih a jednoducho do motorky pri blokovaní narazia!
Stáva sa aj, že keď ideme po krajnici, vodič auta sa ani nenamáha meniť smer. Prefrčí okolo nás plnou rýchlosťou tak, že nás tlak vzduchu takmer vyhodí do poľa!“ sťažuje si Aňa.
Jawka zo S.O.H.E. pridáva tragikomickú príhodu“ „Raz som vošla za oktáviou do jednosmerky. Vodič zrazu zastavil, ja za ním. čakám, čo bude. Na moje prekvapenie začal cúvať. Najprv som neverila vlastným očiam. Až keď som mu zúfalo začala trepať po karosérii, konečne si ma všimol. V tej chvíli vybehol z auta začal sa ospravedlňovať, vraj ma nevidel...“ Vtedy sa to skončilo bez úrazu. Osud si však nevyberá. Môžete aj tridsať rokov jazdiť na motorke a ...
„Minulý rok nám zahynul kamarát Truhlík, ktorého sme nazývali slovenskou históriou,“ spomína Advokát. „Jazdil ešte za socializmu po celej Európe a hlavne to bol fantastický človek. Paradoxom bolo, že ho zrazilo auto, keď vychádzal z krčmy.“
Európske atrakcie:
Jednou z najzaujímavejších akcií na našom kontinente býva nemecký zraz Elefantentreffen. Má za sebou už štyridsaťsedem sezón a každoročne pritiahne osem- až dvanásťtisíc nadšencov motoristického športu. Nezvyčajné je, že štartuje vždy v prvý februárový víkend. Nočné teploty dosahujú mínus dvadsaťsedem stupňov. „Sledovali sme tam istého chlapíka, ktorý sa v tej zime a snehu snažili rozložiť oheň a usmažiť si čevapčiči. Veľmi sa mu to nedarilo a aký – taký plamienok sa mu podarilo stvoriť až za pätnásť – dvadsať minút,“ vyťahuje Advokát ďalšiu milú príhodičku. „Nádejný stolovník mal však smolu... Keď už postavil panvicu na ledva žijúci ohník a okolím sa začínala šíriť príjemná vôňa, zapadol vedľa neho mladík na trojkolesovej motorke. Snažil sa dostať zo závozu, ale nešlo to. Tak riadne pridal plyn. V tej chvíli kuchár zmizol aj s čevapčiči v sprche snehu a blata,“ smeje sa zlomyseľne Advokát. „Poškodený, spravodlivo rozhorčený vykročil k motorkárovi, na čo on, nepochopiac, čo spôsobil, kričal naňho v hluku motora: „Nie z tej! Z druhej strany ma potlač!“ Inou nezabudnuteľnou akciou bolo deväťdesiate piate výročie Harley Davidson v rakúskom Villachu. „Vtedy tam motorky doslova uzavreli okruh v dĺžke šesťdesiatpäť kilometrov!“ hovorí Aňa. „Bolo ich viac ako štyridsaťtisíc.“
Bez úletov by to nešlo:
Na druhé výročie narodenín Krakenu si jeho členovia prenajali autobus mestskej hromadnej dopravy, vozili sa mestom a lákali ľudí na zastávkach, aby nastúpili. Ponúkali im bezplatnú jazdu a pár ich aj presvedčili. Bodaj by nie, veď tam mali plný servis! Podávalo sa občerstvenie, fajčiť bolo povolené a niektorí sa dokonca dostali tam, kam plánovali. Všetci sa výborne bavili. AJ vtedy, keď zastavili pri Slovnafte na mieste, kde sa promenádujú takzvané ľahké dievčatá, a vyrútili sa na ne. Tie sa rozpŕchli na všetky strany. Nuž, asi si na toľkých chlapov netrúfali...
Inokedy si zase objednali loď a plavili sa do Medveďova. „Keď sme čakali v plavebnej komore, kapitán uviazal loď. Náš človek – v riadne podnapitom stave – mal však pocit, že je tam už upevnená dlho a treba ju zase odviazať...“ komentuje situáciu Balvan. „Ktorý debil to uvoľnil,“ reval kapitán, na čo nasledovala reakcia horši ako u malých detí: „Nikto! To samo!“ Vedľa nich stál veľký tanker a lodníci boli pripravení na odtláčanie ich lode od svojho plavidla, aby nedošlo k stretu. „Narobili sme tam riadny rozruch, a keď sa otvorila brána, okamžite sme mali zelenú,“ pokračuje šéf S.O.H.E. „Kapitán vtedy vyhlásil, že toto ešte nezažil. Obyčajne musí vraj čakať najmenej pätnásť minút.“ No a potom stroskotali. Nabehli na plytčinu a loď sa vyvrátila. Celá partia sa na tom výborne zabávala. „Ja jediný som stál na druhej strane lode a snažil som sa ju vyvažovať,“ sťažuje sa Balvan. „Oni sa všetci rehotali a hlásili kapitánovi, vraj ešte dva centimetre a natečie nám do podpalubia...“
Ten len nešťastne opakoval:
„Ľudia, veď si uvedomte, že sa potápame!“ K tomu všetkému začal horieť motor. Loď nemohla pokračovať ďalej. Kapitán rátal s tým, že bude musieť čakať na remorkér, ktorý ho odtiahne do prístavu. S tým však motorkári nesúhlasili. Kapitánovi dali fľašu borovičky, zobrali telefóny, ktoré neskončili na dne rieky, a o necelú hodinu mali k dispozícii zvárača, dorazilo aj zásobovanie s cigaretami, kolou, kofolou a červeným vínom. O tri hodiny vyrazili. „Kapitán sa však medzičasom opil, a tak musel šoférovať náš priateľ Ortopéd,“ uzatvára Balvan svoje rozprávanie. „Ortopéd síce manévroval dosť podivne, mimo trasy a zo všetkých lodí, ktorým sme mávali, si ukazovali na hlavu, ale nakoniec sme šťastne dorazili domov.“
KGB zasiahne:
Večer sa pomaly končí, klubovňa Krakenov sa postupne vyprázdňuje. pri odchode si ešte dohadujeme stretnutie na 20. júna v autokempe vo Svätom Jure. Tu sa už tretí raz rozbehne dvojdňový kolotoč motoristickej zábavy Krakenov, tentoraz pod názvom KGB. Popri autorodeu, slalome zručnosti, detských pretekoch a ďalších atrakciách sa v rámci kultúrneho programu prestaví aj kapela, ktorú spomedzi seba zostavili členovia Red Devils. „Hráme však len punk,“ tvrdí Igel so smiechom. „tam sú maximálne tri akordy a my by sme si viac nezapamätali...“