|
Našla som v počítači, pekné ale smutnéé
Miloval jazdu na dvoch kolesách
„Bol opatrný, nepredvádzal sa a jazdil podľa predpisov,“ hovorí so slzami v očiach Martina. Marek jazdil na motorke od šestnástich rokov. Na nej našiel aj svoju smrť.
Martina: Obiehali sme auto, ktoré nečakane odbočilo. Ledva sme sa vyhli zrážke
Lásku k silným strojom zdedil po otcovi. Prvýkrát sedel na motorke, keď mal sedem rokov. Marekov otec síce motorku pre zdravotné problémy už dávno odložil, no syna v spoločnej záľube podporoval.
„Stretli sme sa v reštaurácii, kde som pracovala ako čašníčka. Marek sa tam občas zastavil s partiou kamarátov. Pár týždňov sme po sebe len pozerali. Jeden letný večer nasadol na svoju Yamahu a o pár minút sa vrátil s dvoma nanukmi. Bolo to neskutočne milé, nečakala som to,“ usmieva sa Martina.
Alkohol len výnimočne
Od toho večera boli spolu. Takmer tri roky. „Marek určite nebol nejaký frajer, ktorý sa potrebuje predvádzať a na svoju motorku baliť baby. Také typy sú mi odporné, ani by som sa s ním nebavila. Keď sme sa zoznámili, akurát skončil ekonómiu na vysokej škole. Mal štátnicu z angličtiny a po lete sa zamestnal v banke na dobre platenom mieste,“ vzdychne si dvadsaťsedemročná žena.
Martina sa spočiatku na motorku bála sadnúť, ale Marek ju presvedčil. Tvrdí, že s ňou jazdil maximálne opatrne, neskôr jej kúpil aj čižmy, nohavice a bundu. „Chodili sme na motorkárske zrazy, tie dni patria medzi moje najkrajšie spomienky. Ja som si občas dala pivo alebo pohár vína, Marek pil len výnimočne,“ hovorí. Na chvíľu sa odmlčí a zahľadí do diaľky. Snaží sa potlačiť slzy. Už sú to dva roky, no Marekov nečakaný odchod stále bolí. Za celý čas, čo boli spolu, si Martina spomína iba na jednu vážnejšiu kolíziu.
„Raz sme obiehali auto, ktoré zrazu nečakane odbočilo vľavo. Na poslednú chvíľu sme sa mu vyhli. Vtedy sa mi ešte dve hodiny triasli kolená a museli sme na chvíľu zastať. Asi polhodinu sme sedeli na neďalekej autobusovej zastávke, kým sme to predýchali,“ spomína Martina.
Kvalita znamená bezpečnosť?
Martina si výborne rozumela aj s potenciálnymi svokrovcami, bola u nich ako doma. Marekova mama im už pomaly plánovala svadbu, chceli im pomôcť v osamostatnení sa. Už sa veľmi nestretávajú.
„Odkedy Marek umrel, videli sme sa možno štyrikrát. Občas na seba narazíme v obchode, občas na ulici. Odkedy nie som na Slovensku, sú to veľmi zriedkavé stretnutia,“ vysvetľuje. Navyše, Marekov otec si po nehode vyčítal, že Marekovi motorku nezakázal a ešte mu aj pomáhal s peniazmi.
„Tvrdil, že čím kvalitnejší stroj bude mať, tým bude bezpečnejší. Nechcel, aby jeho syn jazdil na nejakom rozpadávajúcom sa stroji. Jeho poslednú motorku boli dokonca vyberať spolu v Rakúsku aj s mladším bratom,“ hovorí a ukazuje fotku červeno-bielej Yamahy v mobile.
O rok bola motorka vhodná iba do šrotu. K tomu dňu sa Martina vracia len ťažko. Napriek tomu sa snaží rozprávať plynule.
„Bolo to koncom mája. Marek sa už nevedel dočkať, kedy po zime prvýkrát prevetrá motorku. Už týždeň ju na dvore kontroloval, robil drobné úpravy, doslova ju leštil,“ usmeje sa sympatická tmavovláska. Ten víkend bol mimoriadne pekný a počasie priam lákalo na výlety. Martina nedostala v práci voľno, dohodli sa však, že keď sa Marek vráti, zastavia sa aj s kamarátom u nej v reštaurácii. O druhej popoludní sa jej zrútil svet.
Odišiel pred polnocou
„Volal mi kamarát, že Marek mal nehodu a je v nemocnici,“ prehĺta slová. Jej priateľ sa s partiou vybral na horský priechod Šturec. Tie zákruty si motorkári až vychutnávajú... O tom, čo sa stalo, vie len z rozprávania.
„Šmykol sa vraj na štrku, ktorý ostal po zime. Asi sa niečomu vyhýbal, výmoľu či jame, a na štrku stratil kontrolu. Preletel do protismeru, rovno na zvodidlá.“ Kamarát, ktorý išiel kúsok za ním, prišiel tesne po náraze a zavolal pomoc. „Vraj bol ešte pri vedomí,“ zastrie sa Martine hlas. V nemocnici ju za Marekom nechceli ani pustiť. Zraneniam podľahol sedem minút pred polnocou...
Najbližšie dni zvládla Martina len vďaka liekom na upokojenie, bezsenné noci vypĺňali záchvaty plaču. „Bola som presvedčená, že keby som bola s ním, na ten Šturec by nešiel. Urobili by sme si výlet do nejakého mesta, v obľúbenom motoreste sa zastavili na obed,“ vzdychne.
Osud to zariadil inak. Vždy sa o Mareka bála, ale ten strach bol akoby vzdialený, nechcela si ho pustiť k telu. Zrazu tu bol – najhorší pocit v jej živote, pekelný strach, ako zvládne žiť ďalej. A obrovská diera v srdci...
Musím odísť
Nedá sa slovami opísať, čo Martina prežívala ešte dlhé mesiace po nehode. „Na stolíku pri posteli som mala Marekovu fotku. Občas sa mi zdalo, že sa na mňa usmial. A potom, keď som si uvedomila, že ho už nikdy neuvidím, že už nikdy ma nechytí za ruku, nikdy mi nefúkne do vlasov... Rozplakala som sa a nevedela prestať. Mala som záchvaty plaču, ledva som lapala po dychu, nechtami som si od žiaľu zarývala do dlaní. Plakala som aj po nociach a ráno som mávala premočený vankúš. S tým sa nedá zmieriť, nech mi hovorí, kto chce, čo chce,“ spomína potichu.
Z jej rozprávania naskakujú zimomriavky. Počas mesiaca schudla jedenásť kíl, smútok jej pod oči vryl hlboké vrásky. Prežila najhoršie leto vo svojom živote, Vianoce strávila pri Marekovom hrobe. Mesiace chodila ako bez duše, nereagovala na telefonáty kamarátov ani snahu rodičov priviesť ju na iné myšlienky.
Priznáva: „Postupne vo mne dozrelo rozhodnutie, že musím odísť. Všade, kadiaľ som chodila, som videla Mareka. Všetko mi ho pripomínalo. Bola som na pokraji šialenstva.“
Najhoršie je, keď som sama
Skontaktovala sa so spolužiačkou zo strednej školy, ktorá pracuje na Malorke a je vydatá za Španiela. „Naši boli proti, ale ja som vedela, že ak by som tu ešte pár dní ostala, asi si zo zúfalstva podrežem žily,“ šokuje úprimnosťou.
V marci odletela na ostrov. Po španielsky sa naučila pomerne rýchlo, po večeroch chodila na kurzy, cez deň pracovala. Najskôr v kuchyni, potom ako čašníčka. Túto sezónu je na recepcii. More si priveľmi neužíva, radšej sa venuje práci a často berie aj služby za kolegov. Na Slovensko sa vracia len štyrikrát za rok. Marekov hrob nikdy neobíde. Na nový vzťah zatiaľ nemá ani pomyslenie.
„Najhoršie to je, keď som sama. Vtedy som stále s ním. Už toľko neplačem, snažím sa usmievať. Občas sa mi z ničoho nič zjaví pred očami niektorá zo spoločných chvíľ. Vtedy je to ťažké...“
|