Reč je o Ukrajine. Krajine, ktorá je tak blízko a predsa tak ďaleko. Z Košíc je to na hranice menej ako 100 km, ale za hranicami čaká iný svet. Známi nás varujú, aby sme tam nešli, či chceme prísť o motorku, peniaze ba dokonca zdravie alebo život. Všetci vedia, ako to na tej Ukrajine chodí, ale nikto tam vlastne nebol. Každý počul aspoň jednu „kovbojku“ z Ukrajiny. Varovania teda podobné ako pred rokom, keď sme sa chystali do Rumunska. Treba ich odignorovať...

Príprava na cestu

Príprava klasická ako na všetky cesty, rozdiely zhrniem stručne:

• na naše cestné endurá nahadzujeme enduro drapáky Mitas E-09, aby sme boli pripravení na cestu akejkoľvek kvality
• moje GS-o dostáva hliníkový kryt výfukového potrubia na hlavnom stojane
• kupujem kapsičku na krk a do nej do nepremokavého obalu putuje pas, náhradné kľúče od moto a väčšia časť peňazí (samozrejme doláre), rovnako beriem šnúrku na krk, na ňu mobil a karabínku na uchytenie kľúčov
• do výbavy okrem antipichu pribaľujeme aj nové duše (pre istotu)
• niekoľko týždňov pred odchodom sme si dali tréningový enduro víkend zameraný na jazdu v ťažkom teréne, ktorý pre nás pripravil Andre.
• víza nemusíme vybavovať. Cez leto platí tohto roku bezvízový vstup na Ukrajinu.
• v rámci prípravy čítam všetky dostupné info o Ukrajine a zorientuvávam sa v mape
• tri dni pred odchodom som zašiel k ocovi na rýchlokurz ruštiny. Oplatilo sa, bez toho by sme boli na Ukrajine stratení... (Ďakujem.)
• nabaliť sme sa mali naľahko, čo sa Hergimu nie veľmi podarilo. Ja veziem len tankvak s jedlom na sedle spolujazdca a bágel z luisa na nosiči...

Na Ukrajinu sme mali pôvodne vyraziť 3 motorky: Ja na BMW R1150GS, Andre na Suzuki DR800 Big, a Peter Fischer s bratom Maťom na Honde XL1000V Varadero. Andre však cestu na poslednú chvíľu ruší kvôli pracovným povinnostiam... Škoda. Dátum odchodu bol stanovený na sobotu 27. 8. 2005. V piatok večer prichádza Herghott s Maťom do Košíc.

Sobota, 1. deň – vitajte na Ukrajine

(Košice - Vyšné Nemecké - SK/UA - Užhorod - Mukačevo - Volovec - Synevyr - Koločava - Buštyna – Rachiv – Kemp Petros) - 509km

Ráno vstávam o šiestej (Dadi prišla z práce) a finišujem balenie. Hergottovci pomaly tiež vstávajú. Akosi sa nikam nenáhlime. Ešte stíhame jedno stretko a pokec s Pilgrimom, ktorý uvažuje o podobnej trase ako my pri spiatočnej ceste v Rumunsku. Hergi mení peniaze a ja kupujem pre istotu ešte nové baterky do foťáku... Nakoniec sme pobalení a vyrážame až po 10.00.

Tankujeme plnú na Dargove a fičíme na východ. V Sečovciach však musíme stáť. Blatník GS-a sa nemá rád zo štupľami zadnej gumy a tak ho musím zmontovať. Pri prejazde väčšej nerovnosti štuple zachytávajú blatník. Demontáž je rýchla. Na ukrajinské hranice prichádzame presne na poludnie.

Prechod cez hranice je bezproblémový. Slovenská strana kontroluje aj výrobné čísla moto. Na ukrajinskej strane musíme vypísať imigračnú a emigračnú kartu. Formulár je však aj v angličtine, takže žiadny problém. Za hodinku sadáme do sediel a to sme už aj vymenili prvé doláre za hrivny. Kurz je 5 hrivien za dolár. Svoju (ne)znalosť azbuky si trénujem na nápise „Ukrajina – Zakarpatská oblasť“. Prekladová tabuľka azbuka => latinka je v tankvaku za mnou a musím ju ešte dosť často používať.

Užhorod začína tesne za hranicami, nestojíme. V meste sa nachádzajú smerové šípky na Bratislavu a Prahu. Jediné v latinke. Inak trápim svoj azbuko-prekladač a hľadám smer na Mukačevo. Posledný kruhový objazd a sme na diaľnici. Prepletáme sa medzi žigulákmi, volgami, Gazelami a starými mercedesmi... Cesta kvalitná, rýchla. Stojíme až na prvej pumpe pri Mukačeve, chceme kúpiť podrobnejšiu mapu, na Slovensku som zahnal len mapu v mierke 1 : 1 200 000. Hergi zas začína svoje pátranie po nálepke UA na kufor... Neúspešne :-( Kým sme v shope, naše motorky strážia dva fotogenické psy. Odmenu od nás nedostali a tak sa rozhodli, že Hergiho nepustia. Pobehujúc okolo neho a štekajúc mu bránia v odjazde. Iba si spomínam na výrok o zvuku Varadera, ktoré vraj efektne odplašuje každú zver... :-)

Ďalej pokračujeme po drobnej exkurzii centrom Mukačeva smerom na Kyjev. (Do Kyjeva je viac ako 750 km). Z dvoch ciest vyberám (s kopou šťastia) tu pokrútenú. A stálo to za to... Nádherné zákruty v doline sa krútia popri rieke. Cesta je kvalitná, až uvažujem, načo sme obúvali vlastne tie štuple. Popri ceste sa grilujú a rozvoniavajú šašlíky. Z hlavnej cesty však čoskoro odbočujeme na Volovec, na vedľajšiu cestu... Kvalita asfaltu klesá, asfalt sa trúsi a ja sa začínam podvedome usmievať. Diery a nerovnosti mi nevadia. Užívam si stúpanie do hôr. Vitajte v Zakarpatí...

Stojím až na vrchu priesmyku. Okolo nás vyrástli kopce vysoké viac ako 1500 m. n. m. Pekné výhľady na všetky strany. V pozadí vidno kopec s krížom na vrchole. Mám chuť na neho vybehnúť, no hľadanie cesty by mohlo zabrať aj celý deň. Herghottovci reklamujú, že som nezastavil na obed na šašlík... Hmm škoda, keď jazdím, nepoznám hlad. Dohadujeme, že pri najbližšej príležitosti sa najeme.

Schádzame do dediny, križovatka, azbuka, nestíham, idem podľa intuície. Páči sa mi tu, a každá cesta predsa niekam vedie. Čoskoro zbadám reštauráciu tak parkujeme. Pristavujú sa pri nás Ukrajinci a začína debata. BMW poznajú, Varadero nie je poriadne označené. To, že je to Honda, im musíme povedať. Potom sa pýtajú na objem, výkon, maximálku, spotrebu a čo ja viem čo ešte. Na záver chcú vedieť čo to stojí a chcú sa odviesť. Odmietame s tým, že moto sa nepožičiava a Ukrajinci sa lúčia s prianím šťastnej cesty... Celý čas rozprávame po slovensky, oni ukrajinsky, spolu so zapojením rúk a nôh sa dá v pohode dohovoriť.

Hergiho vysielame, aby čosi objednal. Chceme nejaké mäso a prílohu. Ponuka je však v azbuke. Našťastie je v reštike Slovák zo Zvolena a s objednávkou Hergimu pomáha. Čakanie na jedlo sme si spríjemnili pokecom so Slovákom a jeho frajerkou Ukrajinkou.

Na stole nás čaká mäso, šalát, zemiaky, chlebík a minerálka. Vynikajúce jedlo, mierne pikantné, slušná porcia. Dobre sme sa najedli. Minerálka je však slaná, tak dopíjame Mattonku. Celé nás to stálo pre 3 osoby 38 hrivien (cca 228 Sk).

Pokračujeme smerom na mesto Mižgir’’ja. Tu sme svedkami drobnej nehody, keď oproti idúci nákladiak neodhadol rýchlosť a aby nenabúral do pred ním idúceho žigulíku, zdemoloval železný plot pred domami (strčil sa vedľa žigulíku sprava, my sme šli v protismere). Nezastavujeme a pokračujeme ďalej na východ cez Sedlo pod Kamjonkou do Sineviru. Pokrútené cesty v horách, to sa mi páči. Cesta je na endurácke pomery veľmi kvalitná, inak je porovnateľná asi s našimi rozbitými cestami tretej triedy... Asfalt je miestami roztrúsený do štrku, ale s tým si Mitasy v pohode poradia. Hergi už chce tankovať, no pumpa pred Koločavou sa mu nepozdávala. Akoby drevené sudy a pri nich sedí babka a čaká na zákazníkov.

Stojíme až v Koločave, kedysi najvýchodnejšom meste bývalej ČSR. Fotíme sochu Nikolaja Šuhaja, miestneho lúpežníka, ako aj českého spisovateľa Ivana Olbrachta. Na pláne máme cestu cez Komsomoľsk do Usť Čornej. Na mojej mape táto cesta ani nie je vyznačená, ale na Hergiho mape je vyznačená žltou... To znie sľubne... V dedine však žiadna odbočka ani smerová tabuľa nie je. Ja to však tipujem na tú šotolinovú ulicu hneď pri mieste kde stojíme. Idem na výzvedy a domáci mi to potvrdzujú. Nasleduje asi 10 km úsek cez Koločavu po šotolinovej ceste, sprevádzanej udivenými pohľadmi domácich. Keď sa pýtame na cestu, nasmerujú nás síce správne (priamo, da, da, priamo....), no upozorňujú nás, že cesta nie je pre motorky. Nenechávame sa odradiť...

Na konci dediny sa cesta rozdvojuje. Pýtam sa chlapca na cestu a dostávam už známu odpoveď - priamo... Hmmm, čo to znamená na takejto rozdvojke netuším, a tak sa púšťam dolnou cestou. To už na mňa kričí a tak to točím naspať hore. Cesta sa zo šotoliny mení na blato, koľaje sa prehlbujú... Prvý úsek zvládame bez zastávky, koľaje obchádzame zľava na vyvýšenom chodníčku. Vľavo strmý zráz, vpravo polmetrový prepad a koľaje od Kamazu... Vlastne sa tam nedalo ani zastaviť, lebo by sme nemali kde dať nohy... Veru, s tými Mitasmi to nebol zlý nápad.

Stojíme a ja sa vytešujem ako na Vianoce. Hergi už taký nadšený nie je. Pred nami ďalšie stúpanie v koľajách. Zdá sa, že to môžeme obísť sprava, po tráve. Omyl, tráva kompletne rozmočená. Maťo vystupuje a Hergi bojuje s Varanom hore kopcom. Ja sa trápim pár metrov za ním a schytávam dávku blata... To mi Hergi zrejme vrátil ešte z Enduro víkendu.

Parkujeme to v nasledujúcej zákrute, a kým ja mám úsmev od ucha k uchu, Hergi hádže prilbu o zem... Tuším už problémy. Ja chcem ísť ďalej, no Hergi argumentuje, že bahniť môže aj na Slovensku... Ja teda vyrážam za zákrutu obzrieť cestu. Kamazovské koľaje plné vody pokračujú kam oko aj foťák dovidí. Aj keď nerád ustupujem, volíme návrat na cestu. Predsa som na moto sám a tak nechcem oboch Herghottovcov trápiť...

Pri klesaní do dediny si naplno vychutnávam štuple pneumatík, doteraz som jazdil do terénu hlavne na cestných enduro pneumatikách a tieto štuple úplne menia jazdné vlastnosti... Nedá sa to ani porovnať.
Pri tom všetkom zapadá slnko a tvorí nádhernú scenériu: dedinka Koločava s divokou riekou Tereblja... Riečka má širokánske prirodzené koryto, nikto neupravoval brehy... Ľudia si tu žijú svojím životom v rovnováhe s prírodou...

Z Koločavy pokračujeme po „červenej“ na juh smerom na Buštynu. Cesta je prevažne asfaltová, rozbitá. Často sa ale mení na šotolinové úsky dlhé aj stovky metrov, s riadnymi jamami a mlákami. Pomaly nám zapadá slnko a je to zaujímavé. Dedín je tu málo a sú medzi nimi dlhé úseky úplne bez civilizácie. Vlastne aj dediny pôsobia ako neobývané. Nemajú totiž žiadne osvetlenie. Svieti sa iba v niektorých domoch. Všetky dvory aj domy sú potvárane, nezamknuté... Všetci ľudia sú na ulici, debatujú, zabávajú sa. Medzi tým po cestách chodí dobytok, ktorý sa vracia z paše.
Kilometre nám na tej Ukrajine akosi pomalšie ubiehajú. Hergimu však vysychá nádrž a tak sa tešíme, keď tesne pred Buštynou narazíme na benzínku. Dva stojany a jedná murovaná búdka...

Najprv chvíľu maturujeme pri stojane, no benzín netečie. Potom si spomínam, že na Ukrajine sa platí vopred. Hergi teda platí za 20 litrov benzínu (95-oktánový za 3,9 Hrivny/liter = cca 24 Sk) a už to tečie. Svietim mu čelovkou, lebo pištoľ nemá autostop... Tankujem aj ja lacnú tekutinu a pokračujeme jazdou v tme...

Za Buštynou ešte zle odbočujem a robíme si nechcenú zachádzku cca 15 km. Našťastie je to už na „kvalitných“ cestách. Domáci nám znovu ochotne radia (priamo, da :-)) )... Naším cieľom dnes má byť Kemp Petros, ktorý som našiel na internete. Nachádza sa asi 20 km za mestom Rachiv.

Kilometre sa akosi vlečú a na obzore sa poriadne blýska... V Rachive vyberám palma a čítam návod ako nájsť kemp... Vo vzdialenosti od Rachiva sa síce sekli, ale nakoniec nachádzame vytúženú odbočku – Kemp Petros... Do kempu ešte vedie jedna offroad nočná etapa, no nič čo by nás mohlo prekvapiť. Prichádzame tam o pol jednej nášho času (neprestavovali sme si čas)...

S ubytovaním nie sú problémy. Vchádzame aj s moto do areálu kempu, vykladáme veci. Niečo rýchle pod zub a môžeme ísť spať. Mne sa stan nechce stavať, tak som si len vybral karimatku a spacák a zložil som sa na lavičke v prístrešku kde sme jedli. Hergi ěste povysával stan (nafukoval posteľ, neverím, že tam bol niekto, koho to nezobudilo… :-)) ) a mohli sme zaľahnúť.

Nedeľa, 2. deň – Hoverla

(Kemp Petros – Jasinja – Jablunitsia – Kolomija – Snjatin – Černivci - Nedobivci) – 225 km

V noci prišla šialená búrka. Zima mi nebola, len kvapky vody ma prebrali a donútili ma presunúť sa z lavičky na stôl. Niekoľko krát som sa zobudil a sledoval som úžasný lejak... Bol som rád, že som vzal plachtu na moto, aj keď zaberá dosť miesta. Teraz boli všetky veci pod ňou v suchu. Vrátane stanu. Našťastie, aspoň ho nebudem musieť za mokra baliť...

Ráno vstávam skoro, trápia ma bolesti zuba. Bol som aj pred cestou u zubára a dúfal som, že to bude v pohode. Nebolo. Dávam si teda jednu ružovú tabletku, aj keď som v podstate odporcom kadejakých liekov. Herghottovci tvrdo spia, tak sa vydávam na prechádzku po okolí. Trénujem si svoju azbuku pri čítaní informačných tabúľ. Nakoniec som si ich odfotil, že to vylúštim doma. Bolo tam niečo o národnom parku a o lovení pstruhov.

Herghottovci vstávajú neskoro a ešte dlhšie sa balia. Z kempu odchádzame neskutočne neskoro, až okolo poludnia. Inak kemp Petros je malý horský kemp, vybavený veľmi slušne - splachovacie WC, čisté, sprcha, teplá voda, umyvárky. Všetko v prírodnom štýle v drevenom domčeku... Naozaj luxus, aký nemajú mnohé naše (alebo chorvátske) kempy.

Tento deň som mal v pláne výstup na Hoverlu, najvyšší ukrajinský vrch, ak bude záujem. Od majiteľa kempu však zisťujem, že výstup trvá približne 3 hodiny a na to čas už nemáme... Tak aspoň zisťujeme kadiaľ ísť, nejaké miesto, odkiaľ aspoň Hoverlu uvidíme. Poradil nám Jasniu a tam sa vraj máme popýtať na cestu.

Z Jasnie nás domáci posielajú na Jablunitsiu. Je to horský priesmyk s relatívne kvalitným asfaltom a super zákrutami. Na vrchole to žije turizmom. Je tu kopa obchodíkov so suvenírmi, a tak sa vydávame míňať hrivny. Ceny suvenírov sú naozaj priaznivé... Nemáme však v batožine veľa miesta a tak sa krotíme, však ešte bude príležitosť nakúpiť suveníry (veľký omyl...)

Z Jablunitisie sa vydávame na menšiu enduro vložku na blízky hrebeň s výhľadom na Hoverlu. Tu si doprajeme malú pauzu. Je to nádherné miesto s výhľadom na všetky okolité vrchy. Púšťame sa ešte ďalej po hrebeni k vysielaču, ale keďže tam nebolo nič zaujímavé tak sa vraciame spať na asfalt.

Pomaly na nás dochádza hlad a tak sa dohadujeme pri najbližšej príležitosti ho skrotiť. Zastavujeme pri kolibe v podhorí. S motorkami sme v pohode vliezli do dvora priamo pred kolibu. Z tej sa valí dym a neuveriteľné vône. Veru nerozmýšľali sme dlho, čo si dáme. V strede koliby sa nad ohňom opekali šašlíky... Na jedlo sme čakali asi 20 minút. Dostali sme riadnu dávky masa na ražni, k tomu šalát a ukrajinský čierny chlieb. Oblizujem sa aj pri písaní týchto riadkov...

Čas ale hrá proti nám a tak sa poberáme na cestu. Pomaly, ale isto opúšťame Karpaty a krajina sa vyrovnáva. Stále idem prvý a udržujem tempo. Zastavujú nás až policajti za mestom Snjatin. Policajt, ktorý vyzerá ako Funes (majú uniformy ako francúzsky žandári) na nás máva radarom. Fúha, cítim problémy...

Zastavujeme na krajnici, skladáme prilby a púšťame sa do reči. Samozrejme my po slovensky, policajt po ukrajinsky. Policajt pýta všetky doklady a ideme s ním do policajnej búdky. Tu sa dozvedáme o našom priestupku (75 a 77 km/h na 50-tke). Mám taký pocit, že policajt nás ani neodmeral, lebo sme už šli aspoň 90. Jednoducho mal len nejaké hodnoty namerané v radare. V nasledujúcich minútach sme boli svedkami hereckého výkonu hodného oscara, pri ktorom sme sa dozvedeli, ako fungujú pokuty na Ukrajine, že policajt nemôže zobrať peniaze, iba spíše protokol, ten odošle niekam, a tam zasadne súd a ten stanoví pokutu. Vraj by nás niekam predvolali a tam by sa to riešilo.

Nakoniec situáciu rieši Hergi jednoduchou otázkou „Skoľka grivna? Skoľka dolar?“ 20 dolárov mení svojho majiteľa (10 dolárov za moto) a my môžeme pokračovať v ceste. Ešte sme boli upozornení, že nech do Černivci ideme pomaly, lebo tiež tam merajú...

Samozrejme nikde nemerali. V Černivci sme trošku poblúdili. Je to veľké mesto, ale nakoniec sme sa z neho vyhrabali správnym smerom. Pomaly sa však blíži noc, a tak s príchodom 19-tej hodiny zastavujem pri veternom mlyne, aby sme sa dohodli ako ďalej.

Dnes máme za sebou len niečo viac ako 200 km, ale aj tak sa rozhodujeme pre nocľah nadivoko na tomto mieste. Za mlynom nachádzame príjemné miesto na kraji lesa. Ja sa znovu rozhodujem pre nocľah bez stanu a pridávajú sa ku mne aj Herghottovci. Rozkladáme teda provizórny tábor bez stanov, varíme večeru a dohadujeme sa na skorom budíčku ráno. Radšej vyrazíme skôr a doženieme zameškané kilometre. Nasledujúci deň by sme chceli už spať v Odese...

Večernú siestu nám prerušila len partia asi 15-tich Ukrajincov, ktorý sa popri nás vracali do dediny v značne veselom stave. Hlučný spev a pomalý presun po lúke sotva 15 metrov od nás. Nebolo nám veru všetko jedno... Ticho sme čušali a pod rúškom tmy sme čakali kým odídu... Reálne som si síce uvedomoval, že nám žiadne nebezpečenstvo nehrozí, ale keby nás spozorovali, bolo by to zas otázok a vysvetľovania, čo sme, kto sme, odkiaľ ideme a kam...

Pondelok, 3. deň – 20 km pred Odesou

(Nedobivci - Kamenec Podoľskij - Dunajivci - Nová Ušyca - Mohyľiv Podoľskij - Kryžopoľ - Obodivka - Balta – skoro Odesa) – 626 km

Ráno vstávam znovu skoro, trápia ma zuby. Potichu sa teda vydávam na prechádzku po okolí. Do kempu sa vraciam asi o piatej a čas pokiaľ sa zobudia Herghottovci trávim odháňaním ukrajinských psov, ktorým voňajú naše použité riady.

Okolo šiestej sa už prebúdzajú aj Herghottovci a po rýchlom balení už o siedmej sedíme na motorkách. Dnešnú trasu sme naplánovali po vedľajších žltých cestách popri moldavskej hranici až do Odesy. Cesta cez Moldavsko by nám ušetrila kilometre, ale víza nemáme...

Ráz krajiny sa mení, hory sú už za nami. Krajina je zvlnená a cesty sú dlhé a rovné. Kvalita asfaltu dovoľuje udržiavať rýchlosť okolo 100 km/h, aj keď sem tam sa na ceste nájde nejaké to prekvapenie v podobe diery, výmoľa, chýbajúceho asfaltu a podobne..

Pred mestom Kam'Janec - Podiľskij prechádzame mostom ponad hlbokú roklinu so strmými bielymi stenami. Na dne tečie rieka Smotrič. Obchvat mesta je však tiež zážitok. Taký tankodrom sme ešte nezažili (v meste) Cesta z mačacích hláv totálne zvlnených. Každý ide tam kde sa mu zdá, že je povrch najprejazdnejší. Keď vidíte v týchto podmienkach kľučkovať plne naložené kamióny stojí to zato. My problémy nemáme a pomaly sa predierame dopredu.

Za mestom Dunajvici prechádzame ešte jeden priesmyk a na jednom z parkovísk dávame raňajky. Potom už fíčíme na juh až k moldavským hraniciam. Hranicu tvorí rieka Dinister a na protiľahlom brehu už vidíme moldavský kostolík. Ďalšia zastávka je až v mestečku Jampiľ, kde dopĺňame benzín. Na pumpu prichádza aj mladík na Dnepri a púšťame sa do debaty. GS-o sa mu pozdáva, veď to má rovnaký motor ako Dneper. Pri odchode s benzínky ešte efektne predvádzam ako položiť GS-o na zem. Ukrajinec mi ho pomáha dvihnúť a tak môžeme pokračovať. Z mestečkom sa ešte zastavujeme pri pamätníku a fotím GS-o pod miginou...

Nasleduje úsek Jampiľ – Križopiľ, ktorý je plný prekvapení. Najprv sú to veľké vzdialenosti bez civilizácie. Možno 20 km sme nestretli žiadne auto a nešli sme cez žiadnu dedinu. Potom prichádza úsek ako z mesačnej krajiny. Okolité polia boli vypálené a všade kam oko dovidelo bola čierna zem... Ako na inej planéte. No a napokon sa v jednej dedinke úplne stráca cesta... Domáci nás posielajú priamo (kam inam tiež) a nás teda čaká úsek dlhý niekoľko kilometrov po šotolinovej rozbitej ceste... Ja si to naozaj užívam, veď aj kvôli tomu sme sem šli. Hergi to má so spolujazdcom trochu ťažšie. Na križovatkách ideme podľa intuície, žiadne značenie tu nie je, ani ľudia ktorých by sme sa mohli spýtať na cestu. Nakoniec sa napájame na asfaltku a prichádzame do Križopiľu.

Nasledujúca cesta až do Krivého Ozera vedie už len po asfalte. Cesty sú rovné, dokonca ani v stúpaniach nie sú zákruty. Pod kopcom jednoducho asfalt končí a nasleduje strmý stúpak vydláždený kockami až na kopec. Tam znovu začína asfalt. Pri jednej zo zastávok omylom vyraďujem ABS. Zabudol som na vyklopený stojan a štartujem. Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na to, kde je problém a to stačilo na to, aby sa pri štarte z bezpečnostných dôvodov deaktivovalo ABS. (Ak klesne pri štarte napätie pod 9,8 V, ABS sa deaktivuje.) Plný nadšenia teda pokračujem ďalej...

V Krivom Ozore sa napájame na diaľnicu Kyjev – Odesa a stojíme na prvej pumpe. Je päť hodín popoludní a už som 13 hodín na nohách, z toho 10 hodín sme na motorkách. Dostavuje sa únava. Do Odesy to máme už len cca 160 km po diaľnici a tak dávame pauzu. Varím kávu a tlačíme niečo do žalúdka. Dohadujeme sa na 120 km/h rýchlosti na diaľnici a po doplnení paliva vyrážame.

Diaľnica je nová s kvalitným povrchom. Miestami ešte nie je dokončená a tak sa ide v polovici s obojsmernou prevádzkou. Udržujem dohodnutú 120-tku, ale stále Hergimu utekám. Neskôr sa mi priznáva, že mal nejakú krízovku, ničila ho únava. Asi 20 km pred Odesou sa po oboch stranách diaľnice objavuje voda. Cítim už blízkosť mora a neviem sa dočkať na večernú pohodu na pláži pri zaslúženom pivku. Spomaľujem a radím sa do pravého pruhu. Vychutnávam si výhľady na obe strany a sledujem späťáky, vyzerám Hergiho...

V nasledujúcom okamžiku pozerám pred seba a už cítim problém. Žiga, ktorá je predo mnou v mojom pruhu stojí!!! A je už sakramentsky blízko... Stláčam obe brzdy, aj keď si uvedomujem, že ABS sa len pred niekoľkými hodinami deaktivovalo. Nasledujúci priebeh udalostí je už ako z nepodareného filmu. Režisér naplánoval šmyk zadného kolesa a GS-o sa v rýchlosti okolo 70 km/h ukladá na ľavý bok. Moja rola v tomto filme končí a mením sa len na diváka sediaceho v prvom rade a mám tú česť si to pozrieť všetko zblízka a pekne spomalene...

Akosi viem, že sa mi nič nestane. Kotrmelce už poznám, ale rozmýšľam či takto dobre dopadne aj GS-o... Režisér mu naplánoval cca 15 metrový efektný slide po asfalte so sprievodnými modrými iskrami, ktorý končí nárazom do zadnej časti žiguláka...

Staviam sa na nohy a viem, že som OK. Okolo práve prechádza Herghott a dobrzďuje ďalej Varadero. Hergi s bratom boli divákmi z druhého radu a nezávidím im veru ani ten pohľad...

Čo sa mi v tejto chvíli ženie hlavou sa nedá ani opísať. Množstvo myšlienok utrieďujem a navonok neprejavujem nič. Nakoniec víťazí hnev... Áno hnevám sa na seba, na svoju nepozornosť, na svoju hlúposť. Teraz však už nie je čas. Kráčam k motorke a obávam sa pohľadu na škody. Na cestu vyteká voda, našťastie len z fľaše, ktorú som mal pripnutú na nosiči. Dvíham teda GS-o a obzerám škody. Zobák je polámaný, smerovky vytrhané, oba späťáky rozbité, volant pokrivený, nádrž prevalená, celá predná časť, svetlá, budíky a plexi sú v poriadku, ale celé utrhnuté a čo je najhoršie, poškodený je aj olejový chladič. Motorka sa celý čas šmýkala po ľavom valci. Ten je však chránený padákom z hliníkového plechu, ktorý ochránil jeho väčšiu časť. Napriek tomu vyzerá moto OK, predné vidly sú nepoškodené, koleso je taktiež v poriadku. GS-o teda staviam na stojan a štartujem... Všetko je OK.

Medzičasom sa mi prihovára vodič žiguláka... Ja odpovedám: „Ja nepanimáju.“ To sa snaží hneď využiť a vybieha na mňa štýlom, že čo robím, veď tu je 70-tka, ukazuje mi poškodený nárazník na žige a podobne... Nemám chuť sa s ním baviť. Mám vlastný názor na celú situáciu. Ukrajinec sa ma pýta či chcem volať políciu. Pravdu povediac neviem čo mám robiť. Keď však vidím škody na GS-e tak súhlasím...

Až Herghott sa ma pýta či som spravil dobre. Svoje pridáva aj Ukrajincova žena, ktorá sa ma snaží presvedčiť, že lepšie to bude bez polície. Chlapík chce 50 dolárov za škody na žige a ja nakoniec súhlasím. Aj keď som presvedčený, že je to jeho vina, radšej sa vzdávam volaniu polície. Predsa len sme na Ukrajine, nerozumiem ani policajtom, čo by Ukrajinec mohol využiť na predloženie svojej verzie. Nevedel by som sa asi ani brániť a bohvie ako by to dopadlo.

Prosím teda Ukrajincovu ženu, aby išla zastaviť manžela, ktorý šiel volať políciu do blízkeho motorestu. Tá odmieta s tým, že nenechá dcéru samu (dcéra mala asi 15 rokov) Prosím teda Hergiho. V strese si ani nepamätám ako Ukrajinec vyzerá ani čo má oblečené.

Po istom čase sa vracia Ukrajinec. Vraj zavolal políciu, Hergi ho nenašiel a prichádza tiež. Čakám teda čo bude a začínam vybaľovať, vyťahovať náradie... Ukrajinec v tom znovu pýta 50 dolárov. Vyšlo z neho, že telefón nenašiel (alebo nechcel nájsť) a políciu nevolal. Neváham teda a strkám mu tie prachy do ruky a prajem si, aby som ho už nikdy nestretol.

Pri pohľade na to, ako štartuje ten vrak pomocou kábla priamo pod kapotou, pričom žena vnútri pridáva plyn, mi dochádzajú súvislosti tejto nehody. Zjavne mu to chcíplo a tak zastal. Nepochopil som, prečo to nestočil aspoň na široké parkovisko, ktoré bolo hneď vedľa tohto miesta. Nezapol ani výstražné smerovky, ani brzdové svetlá nesvietili. Ja som pred nehodou registroval žigu cca 200 m predo mnou, ale netušil som, že spomaľuje alebo dokonca stojí. Stačilo pár pohľadov na okolie a do späťákov a bol som pri nej...

Od odchodu Ukrajinca už len riešime vzniknutú situáciu. Spať budeme priamo tu na diaľničnom odpočívadle. Motorku sa pokúsim dať do pojazdného stavu. Na rad prichádza náradie a pomaly odstrojujeme GS-o. S príchodom noci sa presúvame na parkovisko a staviame stany. Život nám znepríjemňuje neuveriteľné množstvo mušiek, ktoré lietajú za každým svetlom. Počas stavania stanov nechávam GS-o naštartované a svietim. Olej z chladiča netečie. Až po chvíli, keď sa motor zahreje termostat otvára chladiaci okruh, olej spokojne vyteká.

Večer idú Herghottovci spať skôr ako ja, nechcú ani moju brokolicovú polievku. Ostávam vonku teda sám so svojimi myšlienkami... Absolvujem ešte jeden telefonát manželke. Veru nie je to ľahká situácia, no Dadi má pochopenie a na záver ma ukľudňuje s tým, že o rok pôjdeme na Ukrajinu spolu...

Utorok, 4. deň – konečne Odesa

(skoro Odesa - Odesa) – 54 km

Tak toto bola najhoršia noc na mojich cestách. Nemyslím tým tvrdý hrboľatý asfalt na ktorom som spal. Myslím to nekonečné premietanie toho istého nepodareného filmu. Ťažko to vôbec nazvať oddychom. Mozog pracoval celú noc a ja som stále rozmýšľal kde sa stala chyba, čo sa všetko mohlo stať, ako som tomu všetkému mohol predísť... Keď sa k tomu pridali tradičné bolesti zuba, tak sa ešte pred svitaním prebúdzam. Záver je jednoznačný. Na vine som si sám. Nemal som sa obzerať po krajine. Bola to síce nečakaná situácia, ale keby som venoval jazde dostatočnú pozornosť, nemuselo sa to stať. Nakoniec mal som kopu šťastia v nešťastí. Nič sa mi nestalo a moto je relatívne pojazdná. Tento fakt mi dodáva dostatok sily začať s optimizmom nový deň. Vyliezam teda zo stanu a fotím nádherný východ slnka.

Kým Herghottovci ešte spia, ja sa púšťam do opravy. Demontujem chladič a skúšam ho nahradiť rúrkou z repair kit-u k stanu. Je to rúrka, ktorou sa dá v prípade núdze opraviť zlomená tyčka na stane. Žiaľ, je príliš hrubá a neviem na ňu nasunúť olejové hadice. Keď vstal aj Hergi, tak sa s ním vydávam na blízku stavbu porosiť o pomoc miestnych stavbárov. Tí sú veľmi ochotní, no vhodnú rúrku nemajú. Najstarší z nich sa ide aj pozrieť na motorku a poškodený chladič. Radí nám vziať chladič do blízkeho servisu. Hergi s bratom teda sadajú na mašinu a odchádzajú aj s chladičom v kufri. Ostávam na odpočívadle sám.

Pracujem na oprave GS, keď ku mne prichádza ukrajinský žobrák a pýta odo mňa nejaké kopejky. Vysvetľujem mu, že mu nemôžem žiadne dať, že som mal nehodu a mám nepojazdnú motorku a domov viac ako 1200 km. So záujmom obzerá moje škody a s prianím šťastia ma opúšťa. Vracia sa však o pár minút s rúrkou, ktorú opýtal od vodiča Kamazu. Žiaľ, ani tá nebola vhodná. Priniesol mi ešte ďalšie dve... Myslím, že to nepotrebuje ďalší komentár.

A neostalo len pri žobrákovi. Dve rúrky mi doniesol aj starší pán zo stavby. Neviem kde ich hľadal, ale našiel. Tá druhá bola aj vhodná. Keď sme ju primerali, bez problémov ešte dobehol po starú zhrdzavenú pílku a spolu sme mosadznú trubku skrátili na potrebný rozmer. GS-o som naštartoval, motor zohrial a preveril dokonalú tesnosť spoja. V tej chvíli som už vedel, že som zachránený. Nevedel som len, či sa GS-o nebude prehrievať. Hlavne tu v prímorskom prostredí. Chlapík so stavby sa vrátil ešte raz a doniesol mi kopu drôtu, aby som mohol ulomené časti plastov podrôtovať. To už však musel stavbár utekať, lebo ho zdola naháňal jeho šéf. Čo viac si môže človek v núdzi priať, ako stretnúť dobrých ľudí...

A na tých veru nebola núdza. Za ten čas (cca hodinka) čo som bol sám, sa pri mne zastavilo minimálne 5 áut. Keď si vezmem, že som stál na diaľničnom odpočívadle, museli ma vidieť už zďaleka, spomaliť s diaľničnej rýchlosti a odbočiť na odpočívadlo. Všetci ochotní pomôcť, všetci mi odporúčali neďaleký servis. Už som si aj nacvičil môj preslov: „Da, ja znáju. Kamarát pajechal do servisu, da. Spasiba.“ Nedá mi nespomenúť podobnú skúsenosť vo Francúzku pri našej jarnej alpskej turistike, keď sa Hergimu roztrhlo spojkové lanko. Opravovali sme ho pri ceste na Bonette viac ako 3 hodiny a nezastavil sa pri nás ani jeden jediný človek. A to okolo prefrčali stovky motoriek a áut...

Keď sa Hergi vracia, už z diaľky mi ukazuje zdvihnutým palcom dobré správy. Podarilo sa mu chladič opraviť. Keď to chlapík nevedel zavariť, zalepil to tekutým kovom. A nechcel za to nič. Nakoniec mu však Hergi nechal 10 dolárov. Tekutý kov však musí ešte dve hodiny tvrdnúť, a tak sa rozhodujeme pre presun k servisu s mojou mosadznou trubkou. Tam chcem narovnať skrivené riadidlá a rúrku, ktorá drží budíky. Oprava prebieha dobre. Zistili sme ešte únik brzdovej kvapaliny z povolenej hadičky, čo sme však tiež v pohode vyriešili. Na pravé poludnie je GS-a hotová z diaľky nerozoznateľná od originálu.

Od rána nám už však poriadne vyhladlo a tak sa presúvame do miestnej reštiky. Objednávame už klasický šašlík a ja si pýtam ešte boršč. Na Slovensku som boršč pár krát ochutnal, ale bolo to o ničom. Otec ma však presviedčal, že pravý ruský (ukrajinský) je niečo úplne iné. A mal pravdu. Bol to kulinársky zážitok. Šašlík bol tiež dobrý, aj keď už určite nebol pečený na uhlí ale nad plynom alebo elektrikou...

Po výdatnom obede sa teda presúvame do Odesy, kde chceme prenocovať, najlepšie pri mori. Hergi ide prvý, keďže ja nemám predné smerovky. Mierne blúdime, ale po chvíli sa ponárame do chaosu 1,2-miliónového mesta. Stále sledujem teplotu oleja, no ani pri horúčave a v zápche sa motor neprehrieva. Udržuje si teplotu jednu paličku nad normálom.

Hergi nás po pár dialógoch s miestnymi vedie do prvého kempu. Síce sme odbočili trochu neskôr, a tak sa vraciame po chodníku. Hergi pri tom ignoruje otvorený kanál a s komplet naloženou motorkou ho prechádza. Na chvíľu sa mu tam skoro stratili kolesá, no tvári sa, že mu to ani nevadí. V kempe zisťujeme, že to asi nie je to čo sme hľadali. Vyzerá to skôr ako bodrel, nedá sa tam stanovať a ani vojsť do areálu. Ochotná pani z „recepcie“ nás však posiela do zariadenia, ktoré sa volá „Dom Pavlovych“. Vraj rovno po tejto ceste a o cca 200 m odbočiť vľavo. To sa však ukazuje ako nemožné. Je to dvojprúdovka s dvojitou plnou čiarou, nekonečnou premávkou a zákazom odbočenia. Pokračujeme teda niekoľko minút po tejto ceste. Na jednom mieste ma skoro roluje Kamaz, ktorý šiel vo vedľajšom pruhu a obchádza nejaké pokazené auto. Vytlačený skoro do protismeru pridávam a rvem sa vedľa Hergiho, aby bol Kamaz už za mnou. Veru tie kolesá vysoké skoro ako moja motorka som si tak zblízka pozrieť nechcel. Zastavujeme konečne na prvej benzínke a chvíľu sa spamätávame. Hergi perlí: „Poďme už konečne preč z tejto skurvenej aglomerácie...“

Pomôcť sa nám snaží mladík hovoriaci slušne po anglicky. Kreslí nám mapku a vysvetľuje ako sa dostať do Domu Pavlových. Myslí si však, že tam bude zavreté a tak nám vysvetľuje cestu aj k ďalšiemu kempu pri mori. Nakoniec nám necháva svoje dve telefónne čísla, vraj keby sme mali akýkoľvek problém v Odese. Pri odchode z benzínky sme ešte svedkom ako mikrobus skoro nabral babku na prechode. Vidieť Gazelu v bočnom šmyku ako na poslednú chvíľku míňa babku... Hmmm tá sa nestíha ani diviť a kľukne pokračuje v ceste.

Dom Pavlových nakoniec v pohode nachádzame. Stanovať sa tam nedá, no izba pre troch stojí smiešnych 60 hrivien (80 Sk/os.) a tak ani chvíľku neváhame. Na izbe je chladnička a TV. Kým my s Hergim vybaľujeme a kecáme o posledných zážitkoch, Maťo sa už kúpe v mori, ktoré je od izby čo by kameňom dohodil.

K večeru končíme na pláži aj my s Hergim a tvoríme nový svetový rekord v najpomalšom vstupe do mora (vraj nebolo studené, vravel Maťo, no mne bolo studené aj Červené more v Egypte :-) ) Myslel som si, že v tejto disciplíne nemám konkurenta, no Hergi sa snažil. Ak si však dobre pamätám tak sa nakoniec hodil do čierneho mora len pár stotín sekundy predo mnou. Nový svetový rekord (cca 45 minút) zapíjame na pláži pivkom, ktoré som kúpil a cigarou, ktorú mi nabalila Dadi. Zaujímavé, že keď som platil za pivo, čašníčka nechcela odo mňa sprepitné. Za dve pivá som jej dal 10 hrivien (malo to stáť 8) Nakoniec som odtiaľ musel utiecť a nechať výdavok na pulte. Možno si doteraz myslí, že neviem počítať.

Zbytok dňa sme už len vegetili na pláži. Pred spaním sme si ešte dopriali sprchu po ukrajinsky. Miestnosť plná chlapov, v strope niekoľko dier, na stene kohútiky. Točil som tým ako som chcel, no nemalo to vplyv na teplotu vody. Ten cícerok kvapkajúci zo stropu bol však určite studenší ako more. Ale aby som nekrivdil, Hergimu vraj chvíľu tiekla aj teplá...

Streda, 5. deň – ťaháme do Rumunska

(Odesa - Uman - Vinnicija - Bar – Dunajivci) – 635 km

Vzhľadom na okolnosti predchádzajúcich dní a jednodňové zdržanie rušíme plány navštíviť Krym a vidieť Azovské more. Nevieme ešte ako bude GS-o znášať cestu. Ráno sa ešte snažím zohnať nejaké pohľadnice. Žiaľ, končím neúspechom po cca hodine hľadania. Pred odchodom z Odesy sa ešte podrobujem policajnej kontrole (bez problémov) a vyrážame diaľnicou na sever do cca 300 km vzdialeného Umanu. Jediným spríjemnením inak nudnej diaľničnej cesty je zastávka na diaľničnom odpočívadle á la Ukrajina.

Tu si pochutnáme na akejsi mäsom plnenej placke (vynikajúca) a nejakých sladkých koláčoch. Dnes ľutujem, že som tu nekúpil aj med, ktorý ponúkali aj s včelím plástom, alebo orechmi. Odradila ma vtedy predstava, že by sa mi vylial v batožine.

Motorka šlapala bez problémov. Teplomer ukazoval jednu paličku nad normál a všetko bolo v pohode. Nahodil som ešte ulomený ľavý späťák, lebo bez neho sa zle jazdí, hlavne zle obieha.

Z Umánu pokračujeme po hlavných červených cestách a okolo piatej zastavujeme na modernej benzínke tesne pred mestom Vinnicija. Tu kupujem miestny energetický nápoj, ale hlavne som tu konečne zohnal Ukrajinskú mapu v mierke 1 : 500 000. Škoda, že sa to podarilo až na odchode z tejto krajiny. Nevadí, využijem ju nabudúce.

Obchvat mesta sme spoľahlivo minuli a tak si „vychutnávame“ zápchu ako vyšitú. Na mape to mesto ani nevyzeralo také veľké. Z mesta sme sa po malej prestávke nakoniec vytrepali a náhlili sme sa na východ. Zastavili sme už len v jednom mestečku pri soche učiteľa.

S pomaly sa blížiacou nocou hľadáme nocľah. Do úvahy prichádzajú naše známe veterné mlyny, ktoré sú však cca hodinu jazdy pred nami. Hergi navrhuje prenocovať čím skôr, na nejakej pumpe. Aj tak sme už dosť blízko pri rumunských hraniciach. Na najbližšej pume aj zastavuje a pýta sa či tu môžeme prespať. Odpoveď je jednoznačná a tak rozkladáme stany v jablkovom sade za pumpou. K dispozícii máme pitnú vodu, slušné WC na pumpe a dokonca aj posedenie pri stole z psej búdy. To hneď aj využívame na varenie skvelej večere. Kto vymyslel bryndzové korbáčiky v prášku? To neviem, ale chutilo to naozaj bryndzovo...

Štvrtok, 6. deň – vitajte v Rumunsku

(Dunajivci - Kam'Janec - Podiľskij enej Podoľskij - Černivci - UA/RO - Siret - Suceava - Solca - Arbore - Marginea - Sucevita - Vatra Moldovitei) – 296 km

Ráno vstávane relatívne skoro. Znovu som v balení rýchlejší ako Herghottovci. Hmm, vraj nie sú zohraný tím :-) Ja som plný optimizmu. Na dobrej nálade mi pridáva motorka, ktorá sa z nepríjemného pádu skvele zotavila. Teším sa aj na Rumunsko, krajinu, ktorá si ma pri mojej poslednej návšteve tak získala. Teraz však máme dostatok času a preskúmame jej severnú časť. V pláne máme túlanie po cestách-necestách a tiež návštevy niektorých kostolíkov v oblasti Bucovina - Suceava, ktoré sú známe tým, že fresky sú aj z vonkajšej strany.

Hneď ako Hergi vyplatil ochotnému pumpárovi 5 dolárov, vyrážame na cesty. Stojíme však po necelej pol hodinke. Chcem si nafotiť hlbokú roklinu za mestom Kam'Janec - Podiľskij. Videli sme ju aj na ceste do Odesy, no vtedy sme nestáli. Na moste ma prekvapuje reklama na bungee jumping so znakom Severoamerickej Bungee Associácie (most bol naozaj veľmi vysoký). Super kontrast. Okrem výšky mosta ma prekvapujú aj jeho vibrácie. Pri prejazde naloženého Kamazu sa most pohybuje hore-dole v desiatkach centimetrov. Zaujímavý pocit, ktorý sme na motorke vôbec necítili. Obraz dokresľuje betónový blok, ktorý dôsledkom vibrácií vyskočil zo svojho uloženia. V chodníku na moste tak vznikla niekoľkocentimetrová diera.

Na ďalšiu zastávku na ceste k rumunským hraniciam nás primala klasická studňa s vahadlom. Aj sme ju otestovali, aj sme sa napili.

Pred rumunskými hranicami míňame posledné hrivny. Hergi ešte tankuje. Ja som síce tankoval posledne v Vinicii, no nedopĺňam palivo. Veď pred rokom stál v Rumunsku benzín v prepočte 26 korún.

Tesne pred hraničným prechodom nás zastavujú policajti. V ruke radar a my už vieme koľko bije. Prehadzujeme prvé slová, odkiaľ sme a podobne, keď sa v tom blíži auto BMW s nemeckými značkami, ktoré sme pred chvíľou predbiehali. Tiež ide rýchlo. Policajt nás okamžite púšťa s prísnou tvárou ďalej. Predsa len nemecký bavorák bude väčší úlovok. Mali sme šťastie.

O 11.00 už sme v Rumunsku a milionári. Hoci aj tu už sú milionárske dni spočítané. Tohto roku Rumuni škrtli 4 nuly a v obehu sú súčasne nové aj staré bankovky. Je v tom trochu chaos, lebo peniaze sú rovnaké, len tie novšie nemajú 4 nuly a sú rozmerovo menšie.

Na prechode sa k nám prihovoril rumunský chlapík, ktorého sme razom pasovali za učiteľa rumunčiny. Do krajiny tak prichádzame pripravení so základnými frázami ako: ďakujem = mulcumesk, prosím = poftim, dobrý ďen = buona zia, dovidenia = la revedere, šťastnú cestu = Drum bun!

Sadáme teda na mašiny a vychutnávame si dokonalý asfalt. Veru, vstup do Rumunska je poznať. Žigulíky nahradili Dacie a Kamazy zas miestne nákladiaky ROMAN. Teraz nechápem, ako sa mi mohlo pred rokom Rumunsko zdať divoké a necivilizované. Oproti Ukrajine je to riadny rozdiel. Na každom rohu je badať snahu Rumunov stať sa členom Európskej únie. Na každom stĺpe visí rumunská vlajka spolu s tou európskou. Žiaľ má to aj svoje nevýhody. Cena benzínu je už tiež európska. Zisťujeme to na pumpe v Suceave. Potešením mi však je GS-a s dojazdom 403 km a to ešte nesvietila kontrolka rezervy. To sa mi ešte nepodarilo, aj keď motor GS-a je známy svojou úspornosťou. Spotreba na tomto úseku mi vyšla 4,85 l/100 km. To som ešte nevedel, že aj toto číslo pokorím...

Na benzínke sme si dopriali obedňajšiu prestávku. Vytiahli sme paštéty a chlieb priamo pred reštikou na pumpe. O chvíľu vybieha ženská a niečo nám vysvetľuje. Ak si myslíte, že nás prišla vyhodiť, aby sme si svoje jedlo zjedli niekde inde, ste na omyle. Naopak, v reštike nám prestrela, a volala nás aby sme sa tam najedli... Vitajte v Rumunsku.

Po obede sme zvyškami (a Horalkou) nakŕmili miestneho psa a nasadli na mašiny. Podľa mapy mal byť nejaký kostol aj v Suceave. Trošku sme sa prešli mestom a zistili sme, že ich je tu viac ako dosť. Ideme smerom na Campulung Moldovenesc, ale čoskoro odbočujeme na vedľajšie cesty na sever do kopcov do mestečka Solca. Cestou si užívame vynikajúce serpentíny a stretávame partiu nemeckých turistov na RT-čkach a jednej sajdke. Veru, Rumunsko je už aj v Nemecku spropagované ako vynikajúca motodestinácia. V Solce nachádzame prvý kláštor (monastira) ktorý je však neprístupný verejnosti a bratia Herghottovci upadajú únavou. Vraj ich zobral obed a potrebujú v kľude tráviť. Máme čas, nikam sa nenáhlime a ja si dávam malú enduro jazdu okolo Monastiru. Hergiho som musel nakoniec prebrať tak, že som mu prešiel cez nohu. Zabralo to a vyrážame do blízkej dedinky Arbore.

V Arbore stojíme pri kostolíku. Kým Hergi kupuje melón, ja fotím kostolík. To však z protiľahlého obchodíku vybieha ženská a kričí na mňa ako zmyslov zbavená. Nakoniec som pochopil: toto je obyčajný kostolík, monastira je cca „činque čento metre“ rovno. Balíme teda melón a vydávame sa k monastiru.

Hergi spráskal skoro celú polku melóna, zjavne mal na neho chuť :-) Melón bol vynikajúci, nechutil iba psovi, ktorý sa k nám znovu priplietol. Po kvalitnom gastronomickom zážitku sa vydávame s Hergim na prieskum kláštora počnúc vstupnou vežou a zvonicou. Nikde nikto vstupné nepýta. Je tam len nápis „Taxa de visitaire – 40 000 Lei“ čiže okolo 40 Sk. Maľby z vonkajšej strany kostolíka sú dosť poškodené, no vnútri sa už pracuje na reštaurovaní interiéru. Vnútri sedela mníška, ktorá predávala pohľadnice a hlavne mapku tejto oblasti so všetkými kostolíkmi. Hneď som bežal po peňaženku a ulakomil som sa na mapku. Hneď je badať pripravenosť Rumunov na turistov. V Odese sa mi nepodarilo pohľadnicu zohnať. Tu som ju ani nemusel hľadať. Zaplatili sme jej aj vstupné za dve osoby.

Podľa mapky pokračujeme do 6 km vzdialenej dedinky Volovat. Hneď na odbočke sa cesta mení na šotolinu. Smerové šípky miznú a tak sa musíme pýtať na cestu. Na moje potešenie šotolina nekončí a tak si znovu vychutnávam dávku ľahšieho endura. Mierny náskok likvidujem foto prestávkou a potom pokračujem v prachu za Hergiho Varanom. Miernym klesaním vchádzame na dno doliny, kde je akási osada. Hergi stojí. Okolo motorky sa zbiehajú cigánčatá . Áno, sme v pravej cigánskej osade. Zastavujem aj ja a sledujem okolie. Deti nás dokonale obkľúčili a čosi rozprávajú. Rozumiem iba slovo bonbón. Super, teraz prídu na radu cukríky, ktoré nám všetkým ešte doma nabalila Dadi do vreciek búnd. Hergi s bratom už veselo rozdávajú. Radosť detí za každý cukrík je nekonečná. Prichádza ku mne aj mladá cigánka a z toho čo hovorí rozumiem len „foto“. Vyťahujem teda foťák a fotím jej portrét s dieťaťom v náručí. Medzi tým chlapík poblíž píše čosi na zdrap papiera. Je to adresa, kde chcú poslať tú fotku.

Vo Volovat v pohode nachádzame monastir. Tento je na cintoríne, zavretý a bez vonkajších malieb. Chlapíkov na blízkej stavbe sa pýtame na cestu do dedinky Marginea. Tí nás však posielajú inou cestou, lebo tam vraj nie je asfalt. Nad našou vetou: „No asfalt, no problem“ iba krútia hlavami, no to my už sedíme na mašinách a ukrajujeme ďalšie kilometre prašných ciest. Prachu sa zbavujem len prejazdom početných mlák po ceste, veď aj motorku treba kedy-tedy na cestách opláchnuť.

V Marginei sa pripájame na asfaltku a pokračujeme do mestečka Sucevita. Tu sa nachádza asi najväčší monastir (aspoň z tých, čo sme videli). Turizmom to tu už prekvitá. Množstvo suvenírov a obchodíkov dopĺňa autobus so švajčiarskymi dôchodcami, ktorý si ho prišli obzrieť. My tu kupujeme vynikajúci kravský syr na večerné špagety a keďže už nemáme chuť na prehliadku kláštora, pokračujeme ďalej na priesmyk Pasul Ciumarna (1100 m n. m.).

Samotný priesmyk ničím nezaostáva za svojimi alpskými kolegami. Kvalitný asfalt a ostro rezané zákruty lákajú k brúseniu krajných štupľov. Mitasky sedia naozaj dobre. Na vrchole priesmyku sa nachádza zaujímavá socha ruky, okolo ktorej sa točí cesta. Je to pravdepodobne pamätník pri príležitosti dokončenia tejto cesty. Dávame si tu krátku pauzu. Mňa ešte láka off road cesta, ktorá pokračuje ďalej po hrebeni. Hergi s bratom však ostávajú, a tak idem sám.

Prešiel som hádam kilometer pár výjazdov, mlák, trochu blata, v pohodičke. Cesta stále pokračovala. Bavilo by ma sa tu takto túlať, možno aj zakempovať na takomto mieste s nádherným výhľadom. Fotím však len pár fotiek a vraciam sa späť.

Čas však pokročil a tak sme sa dohodli čím skôr zakempovať a nechať si skúmanie okolitých krás na ďalší deň. Schádzame z priesmyku do doliny a zastavujem pri penzióne LULU. Majú aj chatky za slušný peniaz, ale sú dvojmiestne. Traja tam byť nemôžeme a ja sám byť nechcem. Rozhodujem sa pre stan a pridávajú sa aj Herghottovci. Večer varíme dlho sľubované špagety a riadne sa pritom ochladilo. Dojedám ich už za studena a ideme do baru, na niečo na zohriatie. Konkurz vyhráva 100 gram rumu a čaj. Toho rumu bolo síce viac ako čaju, ale bolo nám ho nakoniec aj treba. V noci klesla teplota na 1º C.

Piatok, 7. deň – zbohom Rumunsko

(Vatra Moldovitei - Borsa - Sapanta - Satu Mare - RO/H - Nyíregyháza - H/SK - Košice) – 542 km

Ráno sa budíme mierne skrehnutí. Bola to najchladnejšia noc na ceste. Rýchlo balíme veci, už posledný krát, dnes by sme chceli doraziť do Košíc. Vyrážame po 10-tej, ale stojíme hneď za „rohom“ v Varta Moldovitei, kde je ďalší monastir. Tentoraz ho okupujú dôchodcovia z Rakúska. Tento je však naozaj pekný. Hergi tu ešte míňa prachy za suveníry a pokračujeme ďalej. Čaká nás ďalší priesmyk Pasul Pascanu (1040 m n. m.)

Kvalita asfaltu horšia ako včera (nie je nový), ale je to lahoda. Na vrchole znovu stánok so suvenírmi, a tak nakupujeme. Hlavne Hergi má paniku, aby domov nedošiel z prázdnymi rukami. V Campulung Moldovenesc sa napájame na červenú, aby sme ju čoskoro opustili smerom na Borsu cez ďalší priesmyk Prislop (1416 m n. m.) Cestou stretáme aj trojicu Rumunov na motorkách. Cesty v tejto oblasti boli všetky v rekonštrukcii a tak nás čakalo pomerne veľa semafórov.

Na Prislop teda prichádzame v čase obeda. Cesta sa vytrvalo dvíha po pravej strane hlbokej a relatívne strmej doliny. Okolité vrchy, na ktoré máme vďaka ideálnemu počasiu perfektný výhľad, dosahujú výšku až 2300 m n. m. V podstate sme v masíve Karpát, v ktorom sa nachádza aj najvyšší vrch Ukrajiny – Hoverla. Asfalt je už slabší, no to nám vôbec neprekáža. Priesmyk je úplne osamelý. Hľadáme vhodné miesto, kde sa chystáme zlikvidovať posledné zásoby jedla. Varíme obed o troch chodoch a úspešne likvidujeme aj Hergiho plynovú bombu. Pri vychádzke do lesa nachádzam nádherné huby. Asi ich tu vôbec nezbierajú. Pred odchodom z našej dočasnej kuchyne nás míňa partia Helmutov na úplne nových GS-ách v plnej výbave. Mávajú a trúbia ako o život.

Na vrchole priesmyku Hergi ani nestojí. Je tam len akýsi rozostavaný hotel a nejaká ceduľa. Ja zastavujem a lovím pár záberov. Hneď sa pri mne zastavujú cigánčatá a chcú fotky, ktoré si starostlivo kontrolujú na displeji foťáku. Nakoniec fotím celú rodinku aj so psom a tiež jedno malé dievčatko. Teraz som už múdrejší cukríky im podávam až na odchode. Aj tak ich už vo vrecku veľa neostalo.

Hergi má čaká o pár zákrut nižšie a tak mu robím jednu panorámu. Cestu z priesmyku nám ešte spríjemnila partia cigánok, z ktorých jedna mala tú potrebu ukázať nám jej poprsie :-)

V dedinke s zaujímavým menom Moisei tankujem posledný krát doplna. Do Košíc by to malo byť menej ako 400 km. Pokračujeme ďalej na severozápad až k rieke Tisa k ukrajinským hraniciam. Len nedávno sme šli okolo Tisy na druhej strane rieky. Podvečer stojíme až v známej dedinke Sapanta. Tá je známa azda z každého rumunského cestopisu veselým cintorínom. Ja som tu však zbadal odbočku na „Historico monument“ a tak ideme asi 1 km po uzučkej ceste niekam do lesa. Pohľad ktorý sa nám však naskytol stál zato. Bol to nádherný drevený kostol, ktorý ako sme neskôr zistili od chlapíka (asi údržbára) je európskou raritou, ako najvyšší drevený kostolík. Jeho veža dosahuje neuveriteľnú výšku 75 metrov. Musím fotiť panorámy, lebo ho neviem cely vtesnať do foťáku.

V kostole nikto nie je. Je tu iba klasický nápis „Taxa de visitaire“ a drevená debnička. Okrem toho vnútri sú na stole povykladané rôzne predmety s náboženskou tematikou, ktoré sú na predaj. Stačí vložiť odpovedajúcu sumu do debničky a môžete si vziať čo chcete. Do knihy návštev sme zapísali aj motoride...

Vydal som sa preskúmať aj vyššie poschodia a úplne ma fascinovali škridle, ktorými bola strecha kostola obložená. Škridle boli drevené a nie väčšie ako 10 x 5 cm. Musela to byť mravenčia práca vyložiť nimi celú strechu. Inak celý kostol bol okrem kamenných základov celý z dreva. Do veže som nešiel, pretože tam už viedli len rebríky a ten najnižší bol položený na zemi.

Po tejto prehliadke sme sa presunuli ku známemu veselému cintorínu. Ten bol však v porovnaní s kostolom nezaujímavý. Na každom náhrobku je tu veselá príhoda, ktorá popisuje smrť daného človeka a obrázok. Keďže po rumunsky nevieme tak sme sa museli uspokojiť s obrázkovou verziou.

Zo Sapinty odchádzame a bojujúc s lúčmi zapadajúceho slnka sa tlačíme na západ. Do Satu Mare prichádzame ešte za svetla. Pred hranicami Hergi tankuje za posledné rumunské groše a zháňa nálepku RO na kufor. Darí sa mu to až na poslednej pumpe, kde už nemá peniaze. Predavač mu ju nakoniec daruje, keď vidí, že ju ide Hergi zaplatiť kartou...

Odtiaľ je už cesta do Košíc rovnaká ako pred rokom, keď nás navigoval DodoKE a ja sa snažím spomenúť si na cestu. V tme už nemôžem pozerať do mapy bez zastavenia. Ideme cez Nyíregyházu, Tokaj a potom po vedľajších smerom na Encs a Milhosť. Našťastie mi pamäť slúži dobre, a tak neblúdime. Asi 20 km pred hranicami mi začína svietiť rezerva a to už viem, že dôjdem v pohodičke. Prechod hraníc je bezpróblemový. Keď sa pohýnam z prechodu Hergi na mňa kričí, aby sme si dali pauzu. Má už dosť a ja som na tom podobne. Stojíme a oddychujeme na benzínke.

Zvyšných 20 km do Košíc absolvujeme bez problémov a motorky parkujeme chvíľu po polnoci. Za nami je skoro 3000 km za sedem dní a kopa zážitkov. Dadi na nás počkala a vezie nás domov autom. Prišli sme síce o deň skôr, ale hlavné je že sme živí a zdraví...

Záver

• 7 dní, 2887 km
• Benzín 153,75 l ~ 4330 Sk
• Priemerná spotreba: 5,56 l/100 km
• Priemerná cena benzínu Ukrajina 95: 3,9 Hrivna ~ 24 Sk
• Priemerná cena benzínu Rumunsko: 3,546 Lei (nové) ~ 35 Sk
• Pokuta rýchlosť 10$ ~ 330 Sk
• Pre ukrajinca (nehoda) 50$ ~ 1655 Sk
• Ostatné náklady ~ 1435 Sk
• Spolu ~ 7750 Sk (234 $)

To, čo sme prežili za tento týždeň, ťažko nazvať dovolenkou. Nie, bola to turistika. Už som sa naučil tieto dva pojmy odlišovať. Na cestách vás môže postretnúť čokoľvek a len málo kto ráta s tým najhorším, s nehodou. Nerátal som s tým ani ja, no cesty osudu sú nevyspytateľné. Za chvíľku nepozornosti som draho zaplatil a je mi to veľkým ponaučením. Poďakovať sa musím Herghottovcom za podporu a aj ospravedlniť za to, že som im narušil pôvodný plán cesty. Veľká vďaka patrí aj ukrajinským ľuďom, ktorý neváhali nezištne pomôcť človeku v núdzi. Okrem toho ma na tejto ceste výdatne potrápili aj zuby. Neľutujem však nič z toho, čo sa stalo na tejto ceste. Raz som mal taký výrok, že si prajem radšej 1 000 takých nehôd (vtedy sa mi nič nestalo) ako jednu jedinú: prvú a poslednú...

Táto cesta bola pre mňa zároveň prvou väčšou skúškou GS-a na dlhšej ceste a hlavne na menej kvalitných povrchoch. Musím povedať, že GS-o si získalo moju dôveru. Je to motorka, ktorá presne splnila to čo som od nej očakával. Je to Enduro (od slova Endurance – trvanlivosť, odolnosť, vytrvalosť) a to potvrdila aj pri nehode, keď obstála iba s ľahkými, ale hlavne odstrániteľnými škodami.
Uznanie si zaslúžia aj pneumatiky Mitas E09. V teréne rapídne zlepšujú jazdné vlasnosti GS-a. Na asfalte sú ale hlučné a neposkytujú až taký handling ako „cestné gumy“. Pocítil som to najme pri brzdení, keď ABS zaberalo častejšie ako by som bol očakával. Pri jazde na priesmykoch som ich hranice nenašiel, na suchu držali ako pribité, klopiť sa dalo až po ucho.

Ukrajina

Ukrajina je jednoznačne krajina kontrastov. Na jednej strane chudoba a na druhej najnovšie modely BMW, Mercedes alebo Audi na cestách. Najnovšie diaľnice v protiklade s cestami bez značenia, úplne nespevnené, kde prejde len Kamaz. Miliónové veľkomestá a krajina kde niekoľko desiatok kilometrov nestretnete ani dušu. Moderne zariadené benzínové pumpy v kontraste s „drevenými“ sudmi a čerpadlom, ktoré pamätá časy dávno minulé. V tomto by sa dalo pokračovať...

Ukrajina si ma získala. Páčil sa mi spôsob života ľudí v horách, nespútané korytá riek. Ľudia tu žijú v harmónii s prírodou. Aj keď majú neľahký život, nikdy im nechýba úsmev na tvári. Ani neviem kedy presne zmizla neistota a absolútne zmizol strach. Z čoho vlastne? Ľudia boli všade prívetiví, všade sa s nami pustili do reči aj keď sme nevedeli po rusky, vedeli sme sa dorozumieť. Jedno viem teraz. Na Ukrajinu sa budúci rok vyberiem znovu. Tentoraz už mám podrobnejšiu mapu a už aj znalosti o tom, čo sme nevideli. Pôjdeme však spolu s Dadi a nevynecháme ani cestu z Koločavy na Komsomoľsk.

Rumunsko

Pre mňa už druhá návšteva tejto krajiny. Presvedčil som sa, že aj sever krajiny má čo ponúknuť. Prvá cesta bola čisto asfaltová, keďže som šiel na CBR-ke. Teraz som si veľmi vychutnal off-roadové etapy. Rumunsko ich ponúka oveľa viac ako sme my stihli prejsť. Na to, že je tak blízko, by určite stálo zato sem prísť aspoň na týždňové túlanie.

Prílohy

Ak ste sa dostali až sem tak máte moje uznanie :-) Ak Vás navyše článok zaujal tak Vám ponúkam aj pohľad na rovnakú cestu očami Peter Fischer-a.

• UA-RO-2005.pdf Autor: Herghott - 3.76 MB - Formát Adobe PDF
• UA-RO-2005-Spotreba.pdf - 46.2 KB - Formát Adobe PDF