Finálnym cieľom bolo detailne preskúmať hory v Kyrgyzstane. Kyrgyzstanom cestuje každoročne veľké množstvo motorizovaných turistov ale väčšinou je ich hlavným cieľom Pamír. V Kyrgyzstane potom ľudia väčšinou navštevujú len zopár prefláklych miest. Mňa minulý rok táto krajina zaujala, zo všetkých ktoré som prechádzal, jednoznačne najviac a preto mi tento plán dával úplný zmysel.

Keďže v Kyrgyzstane dosahujú hory výšku bežne cez 4000mnm a aj hlavné ťahy prekračujú sedlá vo výškach cez 3000mnm, nemá zmysel robiť si nádeje s dobrodružným výletovaním skôr, ako v druhej polovici júla, pretože v horách sa ešte veselo drží sneh. To mi dávalo približne mesiac času, ktorý som sa rozhodol stráviť primárne v Gruzínsku, Arménsku a na Kryme. Okrem toho som chcel viac preskúmať aj Bulharsko, pretože mám pocit, že táto krajina je silne podceňovaná. Cestu späť som dopredu vôbec neplánoval.

No a ako titulka napovedá, nedopadlo to podľa predstáv. Ale nepredbiehajme :- )

Motorka

Na cestu som vyrážal na starej dobrej Honde CRF250L 2017 s nájazdom 51000km. Oproti minuloročnému setupu pribudla konečne väčšia nádrž kompatibilná s týmto novším modelom. Nádrž má teraz 12,5L a dojazd sa úplne v pohode pohybuje niekde okolo 350-400km. Okrem toho som vymenil zadný tlmič za Hyperpro základný model + pružiny vo vidlici tiež za Hyperpro progresívne. Motorka je výrazne vyššia ako v sérií a hlavne zásluhou tlmiča je motorka konečne použiteľná aj v teréne. Zmenil som ešte reťazový prevod z pôvodných 14/40 na 14/42, čo by malo jemne zvýšiť použiteľnosť vyšších kvaltov. Motorka dostala ešte komplet výfukový systém Arrow X-Kone a čistiteľný vzduchový filter K&N. Pocitovo výrazne ožila hlavne v nižších otáčkach, ale pružnosť v celom spektre otáčok je v tomto setupe lepšia. Ďalej som nainštaloval plexi neznámej značky z ebay. Dorábal som to tesne pred odchodom, takže test prebehol až po ceste.

Na poli pneumatík som obul jemný experiment. V predu som vyrážal s Mitaskou E05 v rozmere 3” R21 a vzadu Contitental TKC80 v rozmere 110/80 R18.

Príprava na cestu

Jediná krajina, ktorú plánujem navštíviť a má vízovú povinnosť je Rusko, takže som opäť cez agentúru vybavil, tentokrát obchodné 2-vstupové, vízum na 90dní. To by malo bez problémov časovo pokryť aj návrat z Kyrgyzstanu.

Okrem toho som vo výbave vymenil spacák za pérový Cummulus LiteLine 400 a vankúš za Sea2Summit Aeros, ktorý je neskutočne príjemný na dotyk a zároveň zbalenom stave až neuveriteľne maličký. Ešte som vymenil tašku Enduristan za tašku Ortlieb vo veľkosti 49L. Zbytok výbavy zostal bez zmien.

Poznámka

Bohužiaľ to bude jemný spoiler, ale chcem takto dopredu ospravedlniť slabú fotodokumentáciu prvých 3 týždňov. O drvivú väčšinu fotiek som totiž prišiel v Jerevane aj s fotoaparátom. Z tejto časti cesty mám len to čo som náhodou fotil telefónom alebo dával na fb.

Deň 1 – 03.06. – 115km – Žilina – Trenčín

Prvý deň sa niesol v duchu stretnutí. Kto čítal PamirTrip, tak si možno pamätá juhoafričana Gerta s ktorým som sa stretol v Ulánbátare. Za toto stretnutie vlastne môže miestna legenda Veronika, ktorá tam v tom čase bola tiež. A tak sme sa dohodli, že sa u Veroniky v Trenčíne všetci znova stretneme. Gert to dal na šupu z Nemecka, ja som to mal zo Žiliny ľahšie.

Večer sa niesol v duchu spomienok, snov a plánov a to všetko za prítomnosti skvelej partie Veronikiných kamošov. Nemôžem zabudnúť na kráľovské pohostenie, ktoré nám aj s priateľom prichystali. Fantastický štart cesty!

Deň 2 – 04.06. – 320km – Trenčín – Banská Bystrica – Stratená

Gert má zhruba 2 týždne voľno, tak sa rozhodol sa ku mne pridať na Rumunsko, prípadne kúsok Bulharska.
Počasie je dobré, tak ho beriem najskôr na malú exkurziu krížom Slovenskom. Ideme cez Ilavu, Nitrianske Rudno, Bojnice na Šturec. Tu nás chytá jemný dážď a ja mám veľmi nepríjemný pocit zo zadnej pneumatiky. Pripisujem to tomu, že ešte nie je zajazdená. Tomu, ako sa ma snaží zneistiť už pri malých náklonoch na mokrom asfalte sa mi ale nechce veriť a tak motorku tlačím v klesaní trochu nižšie a zrazu sa ocitám na zemi. Premávka nebola našťastie žiadna a rýchlosť tiež nie vysoká a tak viac prekvapený, ako vystrašený zažívam prvú nepríjemnú situáciu s mojou zadnou gumou. Škody veškeré žiadne, pokračujeme cez Banskú Bystricu na východ Horehroním. Mal som v pláne spraviť zachádzku cez Čertovicu a vrátiť sa na tento ťah cez Vernár, no evidentná búrka na Liptovskej strane naše plány zmenila.

Deň končíme v Stratenej pri príjemnej večeri a pár pivkách.

Deň 3 – 05.06. – 403km – Stratená – Rožňava – Domica – Oradea – Verciorog

Stratenú opúšťame po fantastických raňajkách. Gert sa zakecáva s rakušákom, ktorý sa chváli Goldwingom, ktorého si doviezol na vozíku. Holt, každý si to motorkovanie predstavuje inak.

Dobšinským kopcom sa dostávame postupne na juh Slovenska. Hranicu do Maďarska prekračujeme pri jaskyni Domica, ktorá pôsobí ako nadobro zatvorená. Ihneď za hranicou nás privítalo pekné, upravené stredisko. Nezdržujeme sa a valíme cez Miškolc na diaľnicu smer Debrecen – Oradea. Na diaľnici sa strieda smer vetra a som celkom spokojný s tým ako funguje plexi. Nie je to ideálne, pretože mi sústredí vzduch do prilby, takže neviem ísť komfortne 100kou s otvoreným plexi, ale na druhej strane je teraz motorka citeľne menej závislá na smere vetra. Spolu s ostatnými úpravami môžem konečne bez problémov držať cestovnú rýchlosť aj na 6ke.

Hranicu do Rumunska prekračujeme hladko. Gert, ako nie EU občan, má síce podrobnejšiu pasovú kontrolu, ale jeho EU víza zafungujú a o chvíľu sme už v Rumunsku. Ako vždy za týmto prechodom zastavujeme v Pennymarkete. Ja vyberám prachy a robíme nákup do hôr.

Okamžite za mestom odbočujeme do kopcov národného parku Apuseni. V horách ale celkom dosť pršalo, takže hlboko nejdeme a na noc skladáme na parádnom miestečku pri vode neďaleko poslednej dediny.

Deň 4 – 06.06. – 297km – Verciorog – Bulz – Beius – Belis - Marisel

Ráno je zamračené, ale neprší. Prechádzame jemne nepriamočiarou cestou smerom do Beius. V jednej dedine Gert neodhadne jednu prudkú zákrutu a letí dolu z cesty na pole, ktoré je asi 1m pod úrovňou cesty. Chalan má ale šťastie. On aj motorka bez újmy, iba nejaké jemne prihnuté držiaky, nestojí za reč. V ďalšej dedine dávame pauzu na kávu. Ja suším stan, Gert fixuje držiaky.

Následne nám parádny prejazd hôr komplikuje dážď, ktorý sa nás drží až do Beius. Tu na obed dávame parádnu pizzu, kávičku Illy a sušíme sa. Rozhodli sme sa to s horami nevzdať a križujeme Apuseni znova, tentokrát cez Boga smerom na Belis. Na moje prekvapenie až do sedla vysoko v horách vedie kvalitný asfalt, ten ale čoskoro končí a ďalej pokračuje parádna kamenistá cesta s flórou, ktorá mi celkovo veľmi pripomína môj obľúbený Sibír.

Gert je na 800GS na cestách bez asfaltu výrazne pomalší, takže mám dosť času fotiť a kochať sa. Kamenistá cesta končí v nejakej dedine, dávame kávu a pokračujeme už po asfalte až do Belis, za ktorým odbočujeme do hôr. Mierime na výrazný bočný hrebeň s cieľom niekde zakempovať. Situáciu kazí neustála civilizácia, malé dedinky, polia, pastviny. Vhodné miesto nachádzame až na samom konci a najvyššom bode hrebeňa.

Deň 5 – 07.06. – 402km – Marisel – Zlatna – Petrosani – Novaci

Ráno je parádne slnečno, pobalíme a valíme po hrebeni naspäť. Cez Poiana Horea parádnym prejazdom, i keď po asfalte, sa dostávame do mestečka Albac. Odtiaľ nudnou cestou s viac-menej neúspešnými pokusmi o spestrenie bočnými ťahmi cez Zlatna, Orastie a Hateg a smerujeme do Petrosani. Tu nás chytá dážď a na ceste horským prechodom opäť bojujem so šmýkajúcou sa zadnou gumou. Klesanie je fakt nepríjemné, chvalabohu mám ABS, inak by bolo zle. Tak nestabilnú pneumatiku som ešte nezažil. Aj na placku zjazdená MX guma v zime držala na asfalte výrazne lepšie ako toto. Minulý rok som s TKC80 ale v inom rozmere nemal najmenší problém...

Za Petrosani sa cez ďalší horský prejazd dostávame až do Obarsia Lotrului pod Transalpinou. Rozhodujeme sa ju dať ešte dnes smerom do Novaci. Je po daždi, ale cestou miestami vykukne slnko. Za prvým hrebeňom nás víta ako obvykle hmla, alebo teda nízka oblačnosť. Predsa len sme vo výške cez 2000mnm. V Novaci dávame platené ubytko, pizzu a zopár piviek.

Deň 6 – 08.06. – 321km – Novaci – Brezoi – Sibiu – Transfagarasan

Ráno sme v Novaci ešte vyriešili nejaké dokumenty, ktoré Gert potreboval vytlačiť a dali si Transalpinu ešte raz. Bola dosť zima, ale počasie celkom OK. Hore sa stánky ešte len prebúdzali k životu, väčšina bola ešte zatorená, ale nejaké jedlo nám tam spravili. Z Obarsia Lotrului sme pokračovali spojnicou do Brezoi a neuveriteľne hustou premávkou až do Sibiu. Vykúpenie z kolóny áut bola až odbočka na Transfagarasan. Tu sme sa s Gertom nejak rozdelili a ani neviem akým zázrakom som šiel prvý, ale na jednej rovinke pri ukrutnej rýchlosti CRFky do kopca pozerám po kríkoch a zrazu vidím medvedíka ako si tam spokojne oberá nejaké plody. Kým som si to uvedomil, otočil motorku za ním naspäť už bol preč. Škoda.

Transfagarasan je oficiálne ešte zatvorený a cesta zablokovaná. Je tu ale úzky prechod ktorý blokuje len mobilná závora. Motorkári bežne túto zábranu obchádzajú, obišli sme teda aj my. Zažiť takmer prázny Transfagarasan bolo celkom zaujímavé. Stretli sme tu asi 15 motorkárov, čo je takmer nič. Hore pred tunelom taktiež žiadne stánky, fajne. Tunel bol tiež zatvorený veľkou bránou, no s otvorenými malými dverami do ktorých sa motorka akurát zmestí. V tuneli bolo extrémne vlhko, tma a svetlá cez vlhkosť moc nepomáhali. Na druhej strane nás privítali ešte nejaké zvyšky snehu, no na motorkách sme ich bez problémov obišli. Počasie sa trochu zhoršilo a ochladilo sa. Cestou dolu skúšame niekoľko odbočiek kde zakempovať na noc, no nie sme moc úspešní. Vydávame sa po opačnom brehu nádrže Vidraru ako ide hlavná cesta. Najskôr je to sranda, ale postupne začína blato všetkých skupenstiev, koľaje a Gert musí s veľkým bavorákom dosť bojovať. Na druhý pokus nachádzame fantastické miesto na polostrove. Vedie k nemu prudký zjazd, dúfame že nebude pršať, inak by sme mali problém dostať sa naspäť na cestu.

Deň 7 – 09.06. – 342km – Vidraru – Pitesti – Ruse – Krepča

Ráno je parádne a výjazd sa ukáže nakoniec jednoduchší ako sme očakávali. Miestami poriadne blatistou cestou sa dostávame okolo priehrady Vidraru až priamo ku múru, kde vylezieme z tunela rovno na plné parkovisko. Tu zisťujem chýbajúcu skrutku zadného nosiča. Je to dosť zaujímavé, pretože skrutka má tak 10cm a neviem si moc dobre predstaviť že sa len tak odvibrovala...

Potom už pokračujeme klasickou cestou cez Curtea De Arges až do Pitesti. Tu riešime niekoľko vecí. Miestni nám radia kde zoženieme skrutky a náradie, ktoré potrebuje Gert. Odchádzal z DE dosť narýchlo a nemá náradie ani na riešenie prípadného defektu. Navštevujeme ešte jeden motoshop už ani neviem kvôli čomu a pokračujeme nudnou cestou až na hraničný prechod do Bulharska v Ruse. Ten nás zdrží ani nie hoďku.

Za hranicou smerujeme ku skalnému kláštoru Krepča. Cestou sme sa primotali ku tureckej svadbe, kde sa zábava deje priamo na ceste. Celkom zaujímavé. Moc o nás nejavia záujem, tak pokračujeme a neďaleko kláštora stanujeme pri peknom mieste pod stromami pri vode.

Deň 8 – 10.06. – 257km – Krepča – Šumen – Varna

Môj plán bol pokračovať na západ a následne na juh okolo Sofie, no Gert ma presvedčil aby sme šli k moru. Pokračujeme teda ráno viac-menej hlavným ťahom až do Šumen. Tu sa šplháme na vrch nad mestom, kde je postavený obrovský monument v kubistickom štýle. Je veľmi teplo a ku monumentu musíme ísť pešo. Z vonku je síce obdivuhodný, ale nič špeci. Do vnútra od nás pýtajú vstupné a v tom teple sa nám tam nejak nechce, tak na to dlabeme. Možno keby tu predávali nejaké chladené drinky, tak nás presvedčia...

Zo Šumenu ťaháme na východ a zastavujeme ešte kúsok pred Varnou pri zaujímavom kamennom zoskupení Pobiti Kamani. Vstupné je doslova symbolické. Veľké teplo nás ale pomerne rýchlo vyháňa s vidinou mora. K tomu sa odstávame v poobedných hodinách a hľadáme ten správny „fucked up resort“, ako hovorí Gert. Na druhý pokus presne taký nachádzame. Polorozpadnuté zriadenie, posuvné dvere sa nedajú zamknúť, chladnička nefunguje, centrálna práčka zamknutá visiacim zámkom. Pri vyzúvaní na verande sa bosou nohou prepadávam cez dosky. Sme tu správne!

Je tu ale šarmantná obsluha, aj kempu, aj v bare. No skrátka do vody sme sa ani nedostali... Skončilo to asi pri 8 pivách po euríčku a večeri. Ale stálo to za to.

Deň 9 – 11.06. – 238km – Varna – Staro Orjahovo – Dalgopol – Smjadovo – Varbica

Ráno sa neponáhľame a vyrážame dosť neskoro. Smerujeme na juh až po Staro Orjahovo, kde sa stáčame na západ a pozdĺž hôr sa prebíjame chudobnými dedinkami. Míňame Dalgopol, Smjadovo, Veliki Preslav a valíme si to do zákazu smerom na dedinu Varbica. Horský prejazd je síce oficiálne uzavretý, ale miestni ho používajú aj tak.

Na južnej strane hrebeňa na niekoľký pokus nachádzame parádne miesto na lúke plnej kvetín. Gert sa ujíma svojej najobľúbenejšej činnosti a síce BBQ. Po parádnej večeri a ako každý večer po niekoľkých pivkách končíme deň.

Deň 10 – 12.06. – 439km – Varbica – Sliven – Elena – Gurkovo – Ilidevo

Tento deň by sa dal charakterizovať ako cik-cak cez hory z jednej strany centrálneho bulharského pohoria na druhú, smerom na západ. Vyrazili sme pomerne skoro, v Slivene sme si dali luxusné raňajky v kaviarni s rovnako luxusnou, ale plachou obsluhou.

V podstate celý deň sa motáme kľukatými bočnými ťahmi krížom krážom cez hory. Stretávame absurdne málo premávky, kvalita ciest je celkom prekvapivo vysoká. Mám pocit, že jeden z prejazdov bol znovu oficiálne uzavretý, ale nad tým sme sa v Bulharsku moc nevzrušovali.

Takto sme sa dokľukatili až do známeho priesmyku Šipka. Obzreli sme monumenty a vyrazili ku Buzluži, ktorú je odtiaľ celkom pekne vidno. Cestu hore ku pamätníku som nemal nejakú naštudovanú, preto sme po fotke pri monumente pod pamätníkom vyrazili najpriamejšou cestou, ktorú sme videli. Tá bola určená pre peších turistov a ani mne sa nepodarilo po voľných kameňoch dostať príliš vysoko. Gert skončil v prvom prudšom výjazde. Pri otáčaní ho navyše GSo prevážilo a skotúľalo sa bokom niekoľko metrov nižšie. Znova zopár polámaných úchytov ale inak žiadne škody.

Výjazd pod Buzlužu následne dávame stále po turistickom chodníku ale ten je betónový, sem tam zopár schodov ale bez problémov. Hore pod monumentom je z druhej strany parkovisko a vidíme luxusnú príjazdovú trasu. Nuž čo, aspoň máme zážitok.

Monument je inak už uzavretý a je tu ochrankár. Slnko už bolo pomerne nízko nad obzorom, spravili sme zopár fotiek a pobrali sme sa smerom do dediny Ilidevo, kde Gertovi známi odporúčali MotoCamp Bulgaria. Tam sme dorazili už skoro po tme. Prevádzkovatelia Ivo a Poly nás srdečne privítali, pripravili nám večeru, dali sme pár piviek a pokecali s ostatnými ubytovanými cestovateľmi.

Deň 11 – 13.06. – 241km – Ilidevo – Devetaška – Prochodna – Gložene

Ráno Gert fixuje GSo, ja sa flákam. Po luxusných raňajkách od Poly máme aj s Ivom super pokec a dozvedáme sa veľa zaujímavých infošiek o Bulharsku, o Motocampe aj Buzluži a iných miestach.

Po fotkách pokračujeme jemne severozápadne smerom ku jaskyni Devetaška. Napriek tomu, že je ešte len polovica júna, tak teplota už pred obedom stúpa prekvapivo vysoko cez 30.

V Devetaške sa natáčala scéna z filmu Expendables, asi preto sem platíme vstupné asi 3LV a užívame si jaskynný vlhký a chladný vzduch. Jaskyňa je fantastická, je to v podstate jeden obrovský dóm s veľkými oknami v strope. Veľmi zaujímavé miesto.

V dusnom teplom počasí sa presúvame ku jaskyni Prochodna. Niekoľko km pred príjazdom sa z búrkových mrakov spúšťa na nás dážď. Na mokrej ceste, kde je slabá premávka, mám znova problém so šmykľavou zadnou gumou. Pred jaskyňou je len zopár áut, prekvapuje ma že sa nevyberá vstupné, pretože Prochodna je asi známejšia ako Devetaška.

Jaskyňa má veľmi vysoký strop a v jej centrálnej časti sa nachádzajú 2 okná, ktoré majú veľmi pravidelný tvar pripomínajúci oči. Ako prechádzame ďalej, tak zisťujem, že na druhej strane je tiež východ. Kto by bol čakal, že Prochodna je priechodná, že? :-)

Pokračujeme na juh ku kláštoru Gložene, kde chceme zakempovať. Kláštor je zavretý, ale miestny mních nás púšťa aspoň pozrieť dnu a ukazuje nám kaplnku. Údajne tam žije už cez 20 rokov. Aj na to trochu vyzerá.

Z kempovania ale nie je nič, pretože okolie je osídlené a svahy sú veľmi strmé. Vhodný flek nachádzame až pri hlavnej ceste. Na oblohe sú nepekné búrkové mraky a v diaľke lietajú blesky. Tvrdohlavo staviame stany, vietor fučí iným smerom.

Deň 12 – 14.06. – 395km – Gložene – Tetevan – Trojan – Etropole – Montana

V noci spadnú nejaké zrážky ale ráno je pekne. Pokračujeme cez Teteven, inak veľmi pekné mesto, príjemným údolím až do priesmyku Trojan. Ten nás víta hustou hmlou, že z jeho úpätia takmer nie je vidno jeho vrch. Dávame ešte krátku lúčnu etapu po lákavom priľahlom hrebeni a potom pokračujeme na juh a následne na západ až do mesta Zlatica. Tu sa vydávame na sever znova do hôr, znova cez oficiálne uzatvorený prejazd do Etropole. Postupne mizne asfalt, ale je zrejmé, že sa tu jazdí.

Cestou hore striedavo prší a po prejazde sme už riadne zablatení. Etropole pôsobí skutočne chatrným dojmom. Ďalej už sa napájame na asfaltové cesty a smerujeme na západ cez Vraca a Montana. Na Srbsko-Bulharskej hranici ma prekvapuje dominantný horský chrbát, píšem si poznámku do hlavy to zajtra pozrieť na mape. Za Montanou hľadáme ubytko ale príliš sa nám nedarí. Nakoniec sa zamotáme do nejakej dediny a nachádzame opustený komunistický memoriál a cestou späť aj ubytovanie. Sme tu jediní hostia, ale personál je príjemný, izba čistá a pohodlná.

Večer dávame zopár rozlúčkových piviek a Gert padne do oka pánovi domácemu. Lámanou angličtino/nemčinou majú hlboké debaty o všetkom možnom. Popri tom sa leje domáca pálenka, vodka a všetko možné krížom krážom...

Deň 13 – 15.06. – 305km – Montana – Varšec – Sofia - Kjustendil

Ráno po dlhom večeri sa zbierame trochu neskôr. Naše cesty sa dnes rozdeľujú. Gert smeruje niekam do Chorvátska a ja pokračujem už na sólo jazdu južným Bulharskom. Bočnými cestami obchádzam jazero cez Borovci a smerujem ku horskému masívu, ktorý sme včera obdivovali z hlavného ťahu. Niekde za Varšec mi začína pršať a na horskom prechode smerom na Sofiu už leje ako zmyslov zbavené. Na ceste je 10-20cm vody, autá idú krokom a búrka zjavne postupuje presne mojím smerom. Povoluje až tesne pred Sofiou už ďaleko po obede a ja som kompletne mokrý. Našťastie sa obloha trhá a do večera už si volím cesty na juh Bulharska vyložene len podľa toho, kde nie sú búrkové mraky.

Tie ma dotlačia až na srbskú hranicu za Kjustendil. Na večer to zapichnem v nejakej opustenej osade v horách. Celkom creepy miesto, ale nejak sa mi to nechce riešiť.

Deň 14 – 16.06. – 411km – Kjustendil – Rila – Bansko – Velingrad – Batak

Ráno z hôr klesám a vraciam sa na hlavný ťah, cez Dupnicu, až do Rily. Smerom ku kláštoru je parádna cesta, ale je tu na môj vkus dosť turistov. Kláštor zatiaľ ignorujem a idem vyššie do doliny. Míňam parádne piknikové fleky, postupne mizne asfalt a stúpam po kamenistej ceste ďalej. Zákaz nebol, ale svedomie ma pomaly otáča naspäť. Jazdiť v národnom parku na motorke a míňať turistov mi nie je príjemné.

Cestou späť sa zastavujem v kláštore. Pekný, farebný, ľudí plné autobusy. Pár fotiek a preč. Pokračujem cez Blagoevgrad až na Bansko. Krásne slnečné počasie sa postupne mení. Z Banska, ktoré je veľkým zimným turistickým strediskom mám v pláne vystúpať čo najvyššie pod jeden z najvyšších bulharských vrcholov - Vichren. Hore vedie dlhá, kľukatá ale asfaltová cesta. Míňam zvyšky snehu, nepríjemne sa ochladzuje a je jasné, že dažďu sa znova nevyhnem. Najvyšším bodom je chata s parkoviskom, je tu celkom čulý život. Vichren aj ostatné kopce sú ale v oblakoch, vraciam sa dolu.

Cestou začína pršať a mením pôvodnú trasu na Goce Delčev za cestu 84 na Velingrad kde počasie vyzerá lepšie. Pršať prestáva až v horách pred Velingradom, prechádzam parádny horský prechod s nespočtom odbočiek a vnútorne toto miesto označujem nálepkou „veľký offroadový potenciál“.

Vo Velingrade nákup a za dnešný cieľ vytyčujem neďaleký rezervoár Batak. Po jeho obvode sú parádne miesta na kemping ale je tu kde sa ubytovať. Ja staviam stan a večeriam. Keby bolo sucho, je to ideálne.

Deň 15 – 17.06. – 697km – Batak – Dospat – Plovdiv – Burgas - Primorsko

Ráno je parádne slnečno, akurát trochu kosa. Smerujem na Dospat a cesta ma vedie fantastickým nekonečným horským prejazdom. Na každej druhej zákrute je studnička. Ostatne tak ako všade v bulharských horách. V Bulharsku sa skrátka pitná voda nekupuje.

Prejazd sa postupne mení, obchádzam vodnú nádrž, so zaujímavým kamenným priehradným múrom, systém jazier a následne lesný úsek je ako vystrihnutý zo Sibíri. No skrátka parádne ráno. V Dospate nakúpim nejakú poživeň a pokračujem smer Nastan. Tlačím pred sebou škaredé búrkové mraky, tak sa neponáhľam. Často len tak odbočujem na rôzne bočné cesty. Lesné, poľné, hlinené, blatisté, kamenisté a užívam si deň.

Pred Tešel odbočujem na Jagodinskú jaskyňu. Tu je znova čulý turistický ruch, jaskyňu len obchádzam. Začína pršať tak nepokračujem ďalej. Vraciam sa cez Tešel a pokračujem na Nastan. Stále prší a snažím sa tomu uniknúť ďalej na sever po 866 smer Plovdiv. Cesta je pekná ale v horách prší celú dobu a akonáhle sa z nich pred Plovdivom vymaním, tak dostávam do tváre 35 stupňov a suchý vzduch.

Pokračujem okolo Plovdivu smer Asenovgrad. Pred Asenovgradom už som takmer suchý a dávam horám ešte jednu šancu. Chyba. Po niekoľkých kilometroch v kaňone, kde lietajú aj miestni na superšportoch začína lejak, resp. búrka takých rozmerov, že aj nepremokavé ponožky vzdávajú svoju funkciu. Na ceste je znova aj 10-20cm vody, autá stoja alebo sa plazia krokom. Komplet mokrý sa vraciam do Asenovgradu. Dažďa a chladu mám dosť, padá rozhodnutie ísť k moru. Je to jediná časť Bulharska ktorá má byť podľa predpovede bez zrážok. Burgas križujem okolo polnoci a pokračujem nepríjemnou cestou do Primorska. Po polnoci sa mi ubytko zháňať nechce a skladám sa pri neďalekom skalnom útvare na lavičku.

Deň 16 – 18.06. – 0km – Primorsko

Ráno som sa ubytoval v odporučenom ubytku, prepral veci a hlavne dal všetko sušiť. Mokré som mal okrem civilného oblečenia snáď všetko.

Poobede som sa poprechádzal po plážach, na promenáde som našiel na kameňoch veľké množstvo podobizní známych osobností a poskúšal miestnu kuchyňu. Na večer som zavítal aj do Bistra Slovakia, ale nadšený som zrovna nebol

Deň 17 – 19.06. – 546km – Primorsko – Malko Tarnovo – Vize – Iznik – Kayanarca

Ráno skoro vyrážam na juh popri pobreží a následne na Tureckú hranicu za Malko Tarnovo. Hranica je malá, je tu len niekoľko áut, no prechod aj tak trvá viac ako hodinu. V Kirklareli dávam parádny obed a zháňam SIMku. Tureckí operátori sa ale nezdráhajú pýtať za 1-2GB dát sumy medzi 15-20eur, takže pre Turecko sa zmierujem s tým, že nebudem online.

Tureckom pokračujem mimo hlavného ťahu na Istanbul najsevernejšou trasou. Istanbul sa mi darí úplne obísť pomocou nového severného mosta. Ten je síce spoplatnený, ale nejde o žiadnu horibilnú sumu. S niekoľkými zaváhaniami pokračujem na juh smer Bursa, ale za mostom cez úžinu odbočujem na Iznik. Po ceste je ešte niekoľko platených úsekov vrátane mosta, Turci ma s tým začínajú srať.

Niekde za Iznikom to strelím do hôr, nájdem celkom pekný zelený flek a rozbíjam bivak.

Deň 18 – 20.06. – 560km – Kayanarca – Geyve – Nalihan – Beypazar – Tuz Golu

Ráno je znova parádne počko. Vraciam sa na cestu a pokračujem na východ cez rôzne dedinky. Som prekvapený, že aj na veľkých pumpách nie je nikde k dispozícií Wifi. Online som len keď sa niekde zastavím na jedlo.

Pokračujem cestami s pomerne malou hustotou premávky smerom na Ankaru. Do mesta sa mi nechce, rozhodujem sa ho obísť dedinkami. Začína ale pršať a cesta ktorú som si vybral just vedie do nejakej bane a je od všade prítomných nákladiakov rozbitá a blatistá.

Za Ankarou prestáva pršať a pokračujem smerom na soľné jazero Tuz Golu. Nečakane sa ochladzuje ale postupne schnem. Ku jazerám prichádzam tesne pred západom slnka. Je to zaujímavé miesto. Dno je tvorené granulami soli, ľudia po tom chodia bosí. Po západe slnka si na priľahlých kopcoch hľadám flek na noc. Je dosť veterno, ale inak je to v pohode.

Deň 19 – 21.06. – 474km – Tuz Golu – Cappadocia – Panli

Ráno je nádherne, pomerne chladno. Smerujem do Cappadocie, ťahám sa bočnými ťahmi, cesta je často bez asfaltu, ale v dobrom stave. Premávka je minimálna, užívam si to. Neďaleko Cappadocie ma zlákajú dolu z cesty rôzne kamenné útvary. Voľne prístupné medzi kopcami neďaleko od cesty sú viditeľné ľudské príbytky z dôb dávno minulých.

Do dedinky Goreme prichádzam zjazdom z juhu. Počasie sa kazí, ľudí je tu veľa. Náhodne sa tu motám a dávam si pomerne drahý kebab, kým prejde búrka. Po daždi nezaujatý odchádzam smerom na Kayseri, ale tesne pred výjazdom z tejto oblasti ma zaujmú ešte nejaké vežičky. Zákazy nikde nie sú a keďže je po daždi, ľudia tiež nie. Tak sa motám na motorke rovno pomedzi monumenty. Zaujímavý zážitok. Nakoniec tu trávim ešte skoro 2 hodiny.

Ďalej pokračujem už viac menej hlavnými ťahmi okolo Kayseri ďalej na východ. Za Kayseri beriem znova bočné ťahy a nocujem niekde na kopci nad dedinou Panli.

Deň 20 – 22.06. – 440km – Panli – Kangal – Divrigi - Kemaliye

Ráno pokračujem najbočnejšími ťahmi a mojim cieľom je Stone road. Kým sa k nej ale dostanem tak viac ako polovicu trasy absolvujem neplánovane bez asfaltu. Niekedy sa ide dobre, inokedy menej, ale s CRFkou je to úplne fajn. Od Divrigi ma cesta vedie do hôr. Pozerať je na čo, hory naokolo majú nebývalé farby. Znova pred sebou tlačím búrkové mraky, takže ponáhľať sa nemá zmysel. Často odbočujem po bočných hrebeňoch. Niekedy len tak, niekedy pre fotku, inokedy nájdem zaujímavé miesto na chvíľu oddychu. Fajn pojazdenie.

Až po začiatok Stone road je to ale po asfalte. Samotná stone road je, ako už názov napovedá kamenistá. V smere zo severu intenzita zaujímavých častí stále narastá. Objavujú sa častejšie tunely vysekané v skale samozrejme bez osvetlenia a sú stále dlhšie a dlhšie. Ku koncu sú v nich dokonca zákruty a vyhlodané okná, pretože svetlo tam nie je skrátka žiadne.

Na asfaltový ťah sa pripájam neďaleko Kemaliye a nevychádzam z úžasu. Cesta je zarezaná v strmom svahu a mestečko má totálne alpský charakter. Teda samozrejme na taký turecký štýl, ale úzke prudké uličky a maličké domčeky zarezané v kopci sú na bežné turecké pomery nevídané.
Pôvodne som plánoval že pôjdem na juh na hlavný ťah a následne smer Van, kvalitný asfalt ma ale prekvapil a hory zlákali, tak som si to namieril cez hory smer Hozat – Tunceli.

Deň 21 – 23.06. – 530km – Kemaliye – Tunceli – Erzurum – Narman – Oltu

Ráno vyrážam skoro a cez hory jazdím úplne sám. Prvých niekoľko hodín si neuveriteľne užívam. Scenérie sa menia a cesta je super. Všetko sa človeku ale preje, takže po 3 hodinách už aj stačí a teším sa na nejaké kilometre. Ešte kým sa dostanem na hlavný ťah na Erzurum prechádzam niekoľko ozbrojených checkpointov kde je nutné zastaviť. Nikde ma ale nekontrolovali.

Hlavný ťah už je nuda, ale aspoň to ubieha. Trasu som skrátil aj preto, že zadná guma seriózne mizne. Pôvodne som na základe skúseností z minulého roka predpokladal, že s ňou pohodlne dojdem to Biškeku. Teraz mám ale normálne strach, aby som s ňou došiel aspoň do Tbilisi. Celý deň je inak pomerne chladno, pod 20 stupňov. K večeru mi začína pršať a tak po parádnom prejazde Tortum-Narman zháňam ubytko v meste Oltu. To sa darí, akurát parkovanie je suboptimálne, na ulici.

Večer sa motám po meste, nakúpim nejaký proviant, kebab a zastavím sa v miestnej čajovni. V čajovni nadväzuje kontakt chalan čo obsluhuje, celkom vie anglicky tak prehodíme zopár slov. Čaje sú nakoniec zadarmo.

Deň 22 – 24.06. – 400km – Oltu – Ardahan – Borjomi – Tabatskuri

Ráno motorka našťastie stojí na svojom mieste. Keď sa balím prichádza ku mne chlapík, že má tiež Lkovú CRFku, tak chvíľu kecáme. Potom z neho vypadne, že je to šéf polície a že sa mám u nich zastaviť na čaj. Chvíľu pokecu o jazdení v Turecku, chvíľa pokecu o dnešných voľbách, politike, ktorá ma nezaujíma a neviem a ani nechcem zaujať stanovisko. Dávame potom fotku pod miestnym hradom, ktorý je zatvorený a vyrážam na poslednú tureckú etapu.

Tento severovýchod Turecka je pomerne zaujímavý, je pomerne vysoko položený, vegetácia je iná, menšia. Sú to také drsnejšie podmienky. Za Ardahanom sa v meste Hanak zastavujem ešte na výborný kebab a čerstvé pečivo napriek tomu, že je nedeľa.

Na hranici ide všetko hladko. Gruzínci ich majú pomerne zmáknuté. Nahodili motorku do systému, informovali ma o nutnosti strachovky, dali mi leták a ukázali kde si ju môžem kúpiť. Cena bola rozumná, myslím 20GEL na 15 dní, takže pohodička, žiadne zdieranie. Hlavne to mali pekne transparentne spravené, cena bola jasne v tabuľke uvedená, žiadne handrkovanie trhové.

V Akhalsikhe som dokonca zohnal aj simku za rovnako fajn cenu, ale presne si už nepamätám koľko to bolo. Nakúpil som proviant a vydal som sa do hôr. Mojím cieľom sa stalo jazero Tabatskuri, ktoré som mal medzi bodmi záujmu už pred niekoľkými rokmi, keď som bol v GE prvý krát, no nedostali sme sa tam.

Skúšam najskôr horskú cestu cez Sakire. Tá ma vedie parádnym údolím v Rumunskom štýle, ale je tu po silnom daždi a v dedine cesta prudko stúpa a akonáhle skončí asfalt je vymaľované. Mazľavé blato a kamene ma nepustia. Pokračujem preto cez Borjomi a Bakuriani. Tu končí asfalt a cesta vedie znova do hôr. Tentokrát je ale pohodová aj pre auto, sem tam väčšie kamene, ale v pohode zjazdná aj po daždi.

Stúpam do oblakov a na jednom mieste sa nad ne dokonca dostanem. Parádny výhľad. V sedle nad jazerom je vojenský post kde mi vojaci kontrolujú pas a dokumenty, ale nie sú nepríjemní.

K jazeru je to ešte niekoľko kilometrov, ktoré stíham akurát za posledného svetla. Pri jazere rozbíjam bivak.

Deň 23 – 25.06. – 292km – Tabatskuri – Tbilisi – Sadakhlo

Od jazera sa ráno vydávam trochu na blind cestou, ktorá nie je v mojej mape prepojená, ale benzín by mal vyjsť, tak skúsim. Vedie ma náhornou plošinou cez nejaké pastviny a neskôr kamenistým sedlom až do dediny Berta, kde sa napájam na...povedzme, že asfaltovú cestu smer Tbilisi. Ona síce asfaltová je, ale prvých 50km je asfalt v takom stave, že sa lepšie šlo po kameňoch v horách.

Cestou sa moc nezabávam a smerujem do Tbilisi, kde chcem riešiť primárne gumu, sekundárne oleje a filtre. Tbilisi je veľmi zle dopravne zorganizované mesto. Ťahy popri oboch stranách rieky, ktoré ho križujú sú preplnené a všade sú kolóny. Po pomerne chladnom týždni ma navyše vítajú teploty cez 35 stupňov, takže to nie je zrovna žúžo. Ako prvý navštevujem obchod PITSTOP Moto. Predajňa aj servis sú na moje prekvapenie veľmi dobre vybavené. Pneumatiku v mojom rozmere ale nemajú, objednanie by trvalo viac ako mesiac. Jediná ako tak kompatibilná pneu je Conti TKC70 v rozmere 110/80 alebo také čosi za 120eur. Križujem preto Tbilisi smerom do shopu Bikeland. Tu je niekoľko čopristov z Ruska a jeden cestovateľský pár z Francúzska. Na predajni vidím fungel novú CRF 250 Rally a cítim sa že mám vyhrané. Pýtam sa obsluhy na pneumatiku v mojom rozmere, pozrie výklad, skonštatuje že nemá a bez slova so mnou končí debatu a venuje sa inému zákazníkovi. Na pokus kúpiť pneumatiku z vystavenej motorky ma doslova vysmial a ďalej sa so mnou vôbec nebavil. Zaujímavý prístup. Ruskí motorkári, ktorí robili výmenu oleja a smerujúci do Prahy na fest, mi dali kontakt na niekoho v Krasnodare že mi pomôže zohnať čokoľvek treba.

Mal som krátky pokec s frantíkmi, tí mali tiež nejaký problém, ale zdalo sa že jeho riešenie je len otázka času tak boli v kľude. Popriali sme si šťastnú cestu a ja som sa vydal späť do PITSTOP moto. Cestou uvažujem ako vyriešiť situáciu. Do Krasnodaru je to cca 800km, to guma dá v pohode po asfalte. Odhadujem ju tak na 2000km a potom už len asfalt. Stojím teda pred rozhodnutím či si prebehnúť znova Gruzínsko alebo skúsiť Arménsko a dúfať, že to do Krasnodaru dám. Vyhráva model s Arménskom aby bolo na ceste aspoň niečo nové aj v týchto končinách.

V PitStop moto kupujem olej, filter a vyrážam na juh na Arménsku hranicu. Pred hranicou odbočujem do hôr do neznámych dediniek a doliniek, kde nachádzam flek na noc. V potoku núdzovo umývam zadrbanú motorku, ktorá každý deň dostávala novú a novú vrstvu blata niekde cestou. Mením olej a staviam plán na Arménsko.

Deň 24 – 26.06. – 378km – Sadakhlo – Vanadzor – Van – Orbelian Caravanserai

Ráno sa v servise pred hranicou zbavujem starého oleja a filtra. Nakupujem čerstvé ovocie a zeleninu za veľmi príjemné ceny a prekvapuje ma, že každý na koho narazím je z Azerbajdžanu. Klasické kecy, kde mám ženu a že si mám ísť do Azerbajdžanu nejakú vybrať. No jó...

Gruzínska hranica pohoda-jahoda. Arménska je celkom v pohode až na poplatky. Všetko v miestnej mene alebo dolároch, bankomat mimo hraničný priestor. Fasa. Znova strachovka, tentokrát ale kompletne netransparentne cena na kalkulačke. Kurz nemám ešte v hlave, skusmo klikám do aplikácie a som nepríjemne prekvapený. Pýtajú cez 20eur za poistenie na týždeň! Po znamení nevôle ide cena dolu asi na 17eur, čo je aj tak nehorázna pálka. Iné riešenie ale nevidím, tak platím. Opúšťam priestor hranice a hneď vidím asi 4 stánky s poistením. V tom momente mi cvaklo. Bolo treba ísť na pešo von a nechať sa poistiť tam. Hold, človek sa učí celý život. Tí čo si to prečítajú a pôjdu po mne ušetria.

Vidím ešte nejakých mobilných operátorov, tak sa zastavujem. Dáva sa so mnou do reči jeden párik, chalan z Ukrajiny a baba údajne z čiech, ale moc plynulo po česky nerozprávala. Kým s nimi kecám odháňam dílera sim kariet. Pýta asi 7eur a za 3-4dni, ktoré tu strávim, sa mi to zdá byť zbytočne veľa teraz po preplatení poistky. Cenu znižuje asi o 1e ale kašlem naňho. Nakoniec sa ešte naštval, že mi určite povedali, že v meste je lacnejšie. Debil. No skrátka toto trhové handrkovanie o cenu ma fakt nebaví a Arménsko sa vyznamenalo hneď na vstupe...

Cesta za hranicou je jemne horšia, taký starý zvlnený asfalt. Odbočujem ku prvému kláštoru, ktorý som si tu vyhliadol – Akhtala. Sedí vysoko na kopci, je k nemu pekný príjazd. Obhliadka zadarmo, žiadni turisti.

Neďaleko je známy kláštor Haghpat. Tam je to iná pesnička. Zaparkované asi 2 autobusy a niekoľko áut. Prehliadka je síce zadarmo, ale od tučnej predavačky keď pýtam cenu na magnetky, tak skúšajú na mňa asi 2 éčka v prepočte, čo je suma za ktorú sa tu dá normálne najesť...

Znechutený odchádzam pozrieť si aspoň krajinu. Cesta je ďalej cez Vandazor stále pomerne nízkej kvality. Kde-tu dokonca bez asfaltu alebo v rekonštrukcií. Okolie pomerne nezaujímavé. Zlepší sa to až za tunelom pred jazerom Sevan. Škoda že som minul horský objazd a nejak som nemal náladu sa vracať. Okolo jazera skúšam preto paralelku, tá je trochu vyššie vo svahu, ale je lemovaná stromami. Výhľad na jazero je až tesne pred polostrovom s kláštorom Sevanavank. Tam je na parkovisku toľko národa, že sa tam nedá pohnúť. Kupujem zopár magnetiek a poberám sa ďalej.

Keď odbočím z ťahu na Jerevan na juh okolo jazera, premávka sa zlepšuje a začínam si Arménsko trochu užívať. Veľakrát sa vydávam na prieskum brehu jazera, trochu nasať miestnu atmošku. Z hlavnej odbočujem do dediny Noratus, tu sú zaujímavé náhrobné kamene v nadživotnej veľkosti všetkého možného.

Ďalej pokračujem na juh smer Yeghegnadzor. Cesta vedie parádnym horským prejazdom, okolo sú fantastické pláne a kopce. Za sedlom začína cesta klesať do hlbokého kaňonu. Po niekoľkých zákrutách sa dostávam ku starovekému prístrešku Orbelian Caravanserai. Miestni mi rozprávajú niečo o histórií a ponúkajú ma rybou a vínom. Mal som pôvodne v pláne tu prespať, ale vnútri je veľmi chladno a vonku fučí, pokračujem teda hlbšie do údolia a skladám sa na odpočívadle oddelenom od cesty akurátnym múrikom.

Stan rozkladám až za tmy a keď som už zalezený, prichádza starý bavorák a vyskakujú z neho 4 chlapi. Mňa si po tme ani nevšimli, rozkladajú večerný piknik. Som ale tak blízko, že by to bola otázka času, takže ich oslovujem a berú ma ku stolu. Jeden z nich má na opasku pištoľ, ale v zapätí ma ubezpečujú, že to je služobná zbraň, je to policajt. Zlikvidujeme niekoľko fľaší vodky, bochníkov chleba a rôznej zeleniny. Akonáhle všetko dôjde, lúčia sa, naskákajú do auta a idú domov. Zaujímavý zážitok, ale pocit z bežných Arméncov mám po dnešnom dni fantastický. Škoda tých rádo-by vychytralých na turistických lokalitách...

Deň 25 – 27.06. – 334km – Orbelian Caravanserai – Arates – Herher – Goris – Kapan – Alvank

Ráno pokračujem v klesaní dolinou. Zaujme ma odbočka na Arates, ktorý som mal v pláne. Podľa mapy som to ale tipoval na šotolinu, miestni ale vravia, že tam ide pekný asfalt. Vzhľadom na stav mojej zadnej pneu už sa mi nejaké extra teréne vložky absolvovať nechce, ale asfalt ma presvedčí.

Kostolík Arates, teda jeho ruina je zasadený v nádhernom horskom prostredí. Stojí z neho sotva zopár múrov, ale opustenosť tohto miesta mu dáva atmosféru. Dedina okolo totiž pôsobí tiež vysídlene. Je tu niekoľko informačných tabúľ o histórií a obrazová rekonštrukcia.

Ďalej smerom na Goris sa rozhodujem skúsiť kratšiu cestu cez Herher. Tá o asfalte nechyruje a za poslednou osadou stúpa prudko do hôr. Skôr ako cesta, to je poľná cesta s vymytými korytami. Je ale sucho, takže žiadny problém. V jednom vracáku nečakane míňam oproti krokom idúcu Volgu so starkým za volantom. Sranda. Za Herher okolo vodnej nádrže odpratávajú nejaký zával a mám šťastie, že končia zrovna v čase keď prichádzam.

Hlavná cesta je už asfaltová a prudko stúpa vysoko do hôr. Cesta má veľmi drsný povrch, kvôli zadnej gume sa snažím o čo najplynulejšiu jazdu. Zadnú brzdu už od Tbilisi používam len v kritických situáciách. Hore v sedle stojí niekoľko Kamazov chladiacich motory. Je tu zopár stánkov predávajúcich všemožné sušené ovocie a med.
Cesta ďalej je absolútne dych berúca. Vedie po náhornej planine len s malými výškovými rozdielmi ale scenérie sú na všetky strany úžasné. Je tu zeleno, cestu často lemujú farebné polia rôznych divých kvetín ako divý mak a podobne. Pokračujem ďalej na Goris ešte s bombastickým obedom po ceste. Dal som si boršč a nejakú omeletu, no na omeletu už nezostalo miesto. Seriózne. Tetuška mi omeletu bez všetkého zabalila a popriala šťastnú cestu.

Ďalej zastavujem ešte pri Zorats Karer. Čo to je si nejak ani nespomínam, iba to mám poznačené v mape. Je tu dosť ľudí, ale nejak som to moc nepochopil. Spravil som pár fotiek a pokračujem ďalej.

Pred odbočkou na Tatev zastavujem na pumpe, ale majú len plyn. Benzín je až v Goris. Jednoduchá matematika hovorí, že Tatev neotočím. Pôjdem tadiaľto aj naspäť, takže žiadna dráma. Klesanie do Goris je dlhé ale zaujímavé. V meste sa rozhodujem predsa len kúpiť simku s dátami. Chvíľu mi trvá nájsť operátora ale aspoň som videl mesto. Pokračujem na juh popri Azerbajdžanskej hranici smer Kapan. Cesta prekonáva brutálne klesania a stúpania, často prudkými vracákmi. Povrch je rozbitý a jazdí tu veľa kamiónov, ktoré si nelámu hlavu s tým, či niekto ide v protismere. Niekoľkokrát musím opustiť v zákrute asfalt na krajnicu, inak by som skončil pod kolesami...

Po 150tom stúpaní a klesaní som v Kapan a beriem východnejšiu cestu ku Iránskej hranici. Táto nie je hlavným ťahom a je to vidno. Povrch je ideálny a premávka neexistujúca. Doslova. Na 20 kilometroch som stretol možno 3 autá a 1 traktor. Okolie mi často pripomína Slovensko, proste také normálne zalesnené hrebene, sem tam skaly, ale nič exotické.

Niekde v poslednom klesaní ku Iránskej hranici si v horách nachádzam fajn flek na noc.

Deň 26 – 28.06. – 487km – Alvank – Kajaran – Goris – Noravank – Jerevan

Ráno vyrážam celkom skoro. Je pekne a teplo. Čo nevidieť som pri rieke, ktorá delí Arménsko a Irán... Irán. To už konečne znie fakt exoticky. Tentokrát sa tam ale bohužiaľ nepozriem.

Cesta popri hranici vedie chvíľu na západ. Myslím, že som tu nevidel živej duše až do Meghri, kde som sa pripojil na cestu, ktorú používa všetka nákladná doprava. Poriešil som raňajky, nakúpil nejaký proviant a vyrazil znova do hôr.

Cesta ma ďalej viedla cez Meghri pass vo výške 2535mnm. Nasledovalo okamžite klesanie až do Kapan, kde som sa včera oddeľoval na juh. Tu som sa jemne pohrával s myšlienkou skúsiť cestu, ktorú ukazuje google do Tatevu, ale miestni ma odhovorili, že to ani nie je moc cesta, nikto ju nepoužíva a je možno aj neprejazdná. Nevadí, vraciam sa teda po asfalte cez Goris. Cestou stretávam nemecké duo na dvoch TA700. Tí majú už za sebou cestu okolo sveta a teraz idú len tak do Iránu. Tatev mi nedoporučujú, vraj tam nič nie je a cesta hore je zlá. Vraj by bolo zaujímavejšie ísť lanovkou s výhľadmi.

Pokračujem teda ďalej a Tatev nakoniec úplne ruším. Ja som to vlastne nespomínal, ale ja som tu v Arménsku mal veľa cieľov, ktoré som kvôli zadnej pneumatike na pokraji životnosti už vyškrtal. Preto mi Tatev nejak žily netrhá. Niekedy sa sem ešte prídem povoziť poriadne. Teraz to beriem len ako takú rýchlu aklimatizačnú návštevu.

Pokračujem teda znova krížom fantastickou náhornou plošinou naspäť a pokračujem na Jerevan. Cesty v Arménsku len zriedkavo vedú po rovine. Drvivá väčšina cesty stále buď stúpa alebo klesá, navyše je tu pomerne často drsný a nerovný asfalt. To mojej predstave o šetrení pneu tiež moc nepridáva.

Odbočujem ešte ku kláštoru Noravank. Vedie k nemu úžasný kaňon lemovaný vysokými skalnatými horami. Na jeho konci sa schováva jeden z najznámejších kláštorov. Mám šťastie a nie je tu príliš veľa ľudí, možno niekoľko desiatok. Pobehám kláštor, kúpim nejakú magnetku a valím ďalej.

Asi 70km pred Jerevanom začína dlhé tiahle klesanie, kde v pozadí postupne rozoznávam majestátnu horu Ararat. Počas klesania postupne stúpa teplota až ku 40. Navštevujem ešte kláštor Khor Virap, odkiaľ sú známe fotky Araratu aj s kláštorom. Na freestyle parkovisku stojí zopár áut. V stánkoch zúfalo zháňam vodu a už ma otravujú díleri všetkého možného. Jeden s holubmi v rukách je neodbytný. Že ich mám vypustiť, že to je tradícia. O platení nepadlo ani slovo, tak ich zdrapím a pustím. Došlo mi to až v momente keď ulietali. Začalo ďalšie neodbytné kolo vyjednávania ceny. Pánko sa nehanbí za nulovú prácu (pretože holuby sa mu vrátia) vypýtať zase cez 15eur. Je 40 stupňov a mne sa v motorkárskom fakt nechce s ním naťahovať. Akurát čo ma vytočil. Úprimne si ani nepamätám či som mu niečo nechal alebo nie...

Pri odjazde to na mňa skúša ešte nejaký šašo, že sa platí za parkovné. Na parkovisku ktoré má asi tak 200 voľných miest a 5 rôznych príjazdov. Neoznačené a nestrážené, teda okrem stráženia poplatkov. Znechutený, nasraný ho posielam do údov, sadám na motorku, seriem na celý kláštor a idem do Jerevanu.

Premávka stále hustne, onedlho sa ocitám v centre a premávka vôbec nie je taká hrozná ako som sa bál. V Tbilisi je 3x horšia, takže úplná pohoda. Ubytovávam sa v druhom hosteli. Parkovanie zase trochu suboptimálne v otvorenom dvore, ale dúfam, že to bude v poho.

Po rýchlej sprche valím do mesta. Obehnem zopár zaujímavostí, vyleziem po kaskádach nad mesto a nakoniec si dávam celkom fajn večeru a pár piviek na námestí. Cestou na ubytko sa zastavujem ešte na lavičke a riešim nejaké komunikačné veci s domovom.

Deň 27 – 29.06. – 264km – Jerevan – Aragac – Spitak – Stepanavan - Akherpi

Ráno ma pri balení čaká nemilé prekvapenie. Nemám foťák. Rozmýšľam kde by mohol byť. Všetky veci niekoľkokrát prehrabem, ale proste nie je. Zo spomienok si vybavujem že som s ním odchádzal z reštiky, ale na hostel už som prišiel asi bez neho. Obehol som posledných pár miest kde som bol, ale nenašiel som nič. Môj najlepší tip je, že som ho nechal na tej lavičke večer. Najhoršie je , že fotky nemám odzálohované. Takže do tohto bodu mám z cesty len tie fotky, ktoré som priebežne hodil na facebook. Paráda...

V pochmúrnej nálade opúšťam Jerevan a šplhám sa pod horu Aragac až do výšky necelých 3200mnm, čo z Jerevanu predstavuje vystúpanie 2000 výškových. Dosť sa ochladzuje, hore je normálne kosa. Pri jazere Kari dám raňajky a klesám dolu. Volím skratku smerom na dedinu Aragats, na jej konci nachádzam roztrúsenú arménsku abecedu a nejaký, asi školský, výlet.

Ďalej pokračujem na Vanadzor, krajina sa postupne mení a sever je čoraz menej a menej zaujímavý. Za mestečkom Stepanavan už premávka takmer neexistuje. Hranica je ale pomerne dobre zorganizovaná a vybavená. Veľa roboty tu nemajú, takže pre nich som asi aj spestrením a prechod je tak pomerne príjemný. A dokonca už nepýtajú ani žiadne poplatky!

Za hranicou je asfalt neexistujúca premenná a mne sa nejako nechce nikam ťahať už. Nájdem peknú lúčku pod cestou pri vode a rozbíjam krátko poobede bivak. Čítam knihu, robím zápisky, ktoré už nejaký čas flákam a oddychujem.

Deň mi ešte spestruje stádo kráv, ktoré prechádza priamo krížom cez môj spot a ich pastier, ktorý sa tvári, že oddychuje so mnou. Haluz.

Deň 28 – 30.06. – 291km – Akherpi – Tbilisi – Stepantsminda

Ráno vstávam dosť skoro. Cez Tbilisi sa chcem dostať ešte v skorých ranných hodinách. To sa mi plus mínus aj darí. Na výjazde z mesta si dávam západné raňajky štýlovo vo Wendy’s, kde sme sa pred niekoľkými rokmi napchávali s JOSEm a Milošom. Potom už pohodovým štýlom pokračujem hlavným ťahom smerom okolo rezervoára Žinvali do pohoria Kaukaz. Túto cestu som už absolvoval, ale tak nejak som si nepamätal aké to je dlhé. Ananuri sa nie a nie ukázať a potom stúpanie do hôr bolo tiež dvakrát tak ďaleko ako som si pamätal.

V horách sa plazí už milión áut, jazdím v protismere ako hulvát hlava nehlava. Nejak nemám náladu sa s tým párať. Mozaikový monument nám ohradili, dostať sa tam na moto už vyžaduje jemnú offroadovú vložku. Ľudí tam bolo trilión, tak som si aspoň vybehol na blízky hrebeň.

Prejazd do Stepantsmindy paráda ako vždy. V meste kupujem za posledné GEL pivo a valím hore ku kostolu. Zase trochu blúdim, ale nakoniec som našiel starú cestu. Budujú tu totiž už novú, ktorou hore jazdia desiatky maršrutiek. Hore sa plošinka pod kostolom stala gigantickým parkoviskom, pôsobí to nešťastne.

Rozbíjam bivak na lúke kde naposledy stálo tak 10-15 stanov. Teraz som tu sám. Do večera sa prídá len jeden párik, všetci ostatní stanujú priamo na úpätí Kazbegi za cestou. Motorkár sa neukázal žiadny. Som prekvapený. V podstate pól dňa znova oddychujem, už sa aj trochu nudím. Pivo pomáha.

Deň 29 – 01.07. – 602km – Stepantsminda – Vladikavkaz – Usť Labinsk

Ráno štrikujem na hranicu. Na ceste je len zopár áut, ale viem, že na hranici sa to zmení. Gruzínska hranica je v pohodičke, ale ihneď za hranicou stoja autá v rade. Je to dosť úzky priesmyk a nemám ich kadiaľ obísť. Postupne sa prebíjam dopredu ak sa rada posúva. Zaujímavý je asi 150m dlhý tunel, ktorý má len 2 pruhy a v jednom z nich sú nastavané kamióny. Zbytok dopravy teda chodí na striedačku bez signalizácie jedným voľným pruhom. Celkom haluz. Na Ruskej hranici som pomerne rýchlo a aj to zázračne rýchlo ubieha až do posledného okienka, kde sa rieši deklarácia vozidla. V tom momente sa mení smena a to zaberie krásnu hodinku. Medzitým sa zozbierajú ľudia. Jeden pozná druhého a už to ide, predbiehačky a protekcia. Ale aj tak celkový prechod za 2 a pól hoďky nie je taký zlý.

Vladikavkaz je neďaleko. Riešim ruskú simku, môj internetový program zlacnel, takže fajn. Raňajky štýlovo v Subway a môžem vyraziť na nudný presun smer Krasnodar.

Akonáhle cesta vyústila pred Vladikavkazom z hôr, tak okolie neposkytuje žiadne zaujímavosti pre oko. Míňam Nalčik, Pjatigorsk, Armavir, Kropotkin. Vyškrtávam ďalšie ciele, ktoré som mal na tejto strane kaukazu poznačené, ale zadná guma už je prakticky bez vzorky, takže smolka.

Na večer sa skladám niekde v poli pri Usť Labinsk

Deň 30 – 02.07. – 388km – Usť Labinsk – Krasnodar – Anapa

Ráno vyrážam do víru veľkomesta zháňať pneu. Neuvedomil som si ale časový posun, telefón mi ho nejako neoznámil, tak som o 1 hodinu v omyle. Všetko je ešte pozatvárané. Pri štrikovaní do mesta odchytávam jedného motorkára a prosím ho o radu, kde zoženiem gumu. Ten sa ma zhostí na ruský štýl a beháme od jedného obchodu k druhému. Jeden zavretý, druhý nemá môj rozmer, tretí je drahý. Nakoniec asi po 2 hoďkách kupujem za 3000RUB celkom zaujímavú gumu na moto trhovisku. Zaujímavé miesto inak, na klasických otvorených stánkoch tu mali snáď všetko od výmyslu.

Prezúvačku tu ale nemajú, tak ma môj nový ruský kamoš vedie do blízkeho pneuservisu. Servisák ešte nie je v práci, údajne do hodiny príde. Keďže nemám čo robiť a ruská hodina je veľmi variabilný časový interval, tak sa do výmeny pomaly púšťam sám. Servisák nakoniec fakt o necelú hodinu prišiel. To som zrovna našiel na duši defekt, ktorý vznikol tým, že duša bola preložená v pneumatike menšieho rozmeru, ako by mala byť. Problém riešia vulkanizéri o ulicu vedľa. Nazutie ide hladko, servisák mi požičiava kompresor aby som sa nemusel mordovať s ručnou pumpou. Šikovne mi pri manipulácií padá na zem telefón a na displeji sa objavuje krásna pavučina. To aby mi nebolo málo predvčerom strateného foťáku so všetkými fotkami asi. Našťastie ale displej funguje, takže ide len o kozmetiku. Za hoďku a pól mám nakoniec hotovo. Tesne pred obedom zasadávam na žltej pumpe na výjazde z mesta a oznamujem polohu Borisovi, ktorý sa sem rúti niekde od Rostova.

Boris dorazil zhruba o hoďku alebo dve. Kvalitne si užil ruské veľkomesto v teplotách okolo 37 stupňov. Po ochladení a zopár historkách z posledných dní vyrážame spolu smer Krym. Boris tam má kamoša Ivana s ktorým absolvoval predošlý rok niekoľko tisíc kilometrov do Vladivostoku.

Do večera sa hustou premávkou prebojujeme do mesta Anapa, kde viac ako hodinu zháňame ubytko čo sme si bookli cez net. Nakoniec ale v pohode izba, vonku dávame nejaký šašlík, pár piviek a motáme sa po nábreží.

Deň 31 – 03.07. – 350km – Anapa - Kerč – Feodosija - Morskoe

Dnes nás už konečne čaká Krym. Z Anapy prekonáme krátky nudný úsek po rovinách. Cesta nás už prirodzene vedie na nový most. Pred vjazdom je funkčný policajný post. Prebehne krátka kontrola, iba pas a víza. Následne vchádzame na most. Jeho prvá polovica je vybudovaná na niečom čo pôsobí ako násyp. Potom sa most zdvihne a cesta vedie cez pravdepodobne otvárateľnú časť a o moment už vchádza na pevninu. Vitajte na Kryme.

Ešte niekoľko kilometrov po križovatku so starou cestou ideme po luxusnom novom asfalte. Odbočujeme najskôr na Kerč, fotíme známe monumenty a nakupujeme magnetky. Trochu predčasne, ale boh vie kedy a či bude lepšia príležitosť neskôr.

V meste Kerč vládne celkom chaos. V podstate sa snažíme ho len prekrižovať smerom na prístav, ale táto zdanlivo triviálna úloha sa po niekoľkých neoznačených kruhových objazdoch stáva jemne zapeklitou. Nakoniec sa odtiaľ vymotávame a zastavujeme pri pevnosti Eni Kale. Vidno most aj celý prieplav.

Potom pokračujeme do vnútrozemia. Premávka je dosť hustá a každým kilometrom hustne. Jazdí sa po starej nekvalitnej ceste ale paralelne sa buduje nová. Asi 50km pred Fedosiou už ideme krokom a onedlho premávka zastavuje úplne. Najprv len tak slušne obiehame kade sa dá, ale onedlho už ideme regulérne po krajnici a berieme to radom. Okolie je nezaujímavé, všade vôkol je len rovina a step veľmi podobná Kazachstanu. Niet kam oprieť oko.

Prejazd Fedosie je stelesnením pekla. Hustá premávka a krajnicu okupujú peší, stánky a zaparkované autá. Pôvodne sme zvažovali strihnúť Krym najskôr krížom do Jevpatorie. ale tento dopravný kolaps na hlavnom ťahu nás presviedča túto myšlienku opustiť. Odbočujeme na Koktebeľ a cesta začína byť konečne zaujímavá. Prekonávame nejaké kopce, aj povrch je pomerne slušný.

Odbočujeme do dedinky Kurortne s cieľom pozrieť si zaujímavosť na pobreží - Zlaté vráta. Zastavuje nás ale rampa, parkovisko. Ďalej sa na motorke nesmie. Prechádzka je to na 40min a pri teplote cez 30 stupňov sa uspokojíme s chladeným drinkom a magnetkou.

Pobrežie skúšame ešte pri Sudaku. Všade je plno ľudí, je tu ale zaujímavá pevnosť a Boris ma ukecá na jej prehliadku. Zvečerieva sa a chceli by sme postaviť stany niekde pri mori, keď už sme na tom Kryme. Prekonáme kopec a pred dedinou Morskoe nachádzame kemp. Majú tu jedlo a pivo, takže zostávame. Cena za 2 stany je 150RUB.

Deň 32 – 04.07. – 200km – Morskoe – Simferopol - Jevpatoria

Večer sme to s pivami trochu prehnali, tak sa moc neponáhľame. Slnko opierajúce sa do stanov nás ale vyženie. Raňajky, minerálka a fičíme ďalej. Chlapi z kempu nám doporučujú ešte prejazd cez Privetnoe cez hory do Bilohirsku. Dávame na ich radu a odbočujeme. Cesta je bez asfaltu, takže Boris to má na FZ1ke trochu ťažšie ale bojuje statočne, proste len ideme pomalšie.

Prejazd ma ničím nezaujal, celá cesta bola v lese, snáď s jedným výhľadom. Pokračujme po hlavnom ťahu na Simferopol. Premávka je opäť hrozná, je teplo a okolie nezaujímavé. Akonáhle opustíme Simferopol smerom na sever, situácia sa zlepšuje. Stále v okolí síce nie je čo sledovať, ale už nejdeme v kolóne.

Na vjazde do Jevpatorie nás čaká Ivan, Borisov kamoš z predchádzajúceho roku. Od monumentu je to do mesta ešte celkom kus. Zastavujeme sa najskôr v Ivanovom motoshope, ktorý prednedávnom otvoril. Budovu rekonštruuje a na poschodí buduje regulérny bikepoint so zázemím. Ivan nás ubytuje u seba doma, skočíme na chvíľu k moru sa okúpať a potom ideme do mesta. Treba nám zohnať peniaze, pretože na Kryme sa nedá platiť zahraničnou kartou. To riešime v banke, kurzy sú tu úplne normálne. Nasleduje nákup pochutín na večer, prevažuje pivo.

Večer trávime u Ivana v bikepointe kde sa zbehne niekoľko ľudí a potom ideme do mesta. To už sme celkom v nálade, takže z mesta mám len kusé spomienky a komentáre z ďalších dní...

Deň 33 – 05.07. – 0km – Jevpatoria

Ráno je kruté. Ideme pešo k Ivanovi na byt a potom na pláž. Doobeda sa nejak premotáme, dávame pizzu a zvyšok dňa oddychujeme. Na večer nás Ivan berie do mesta. Nejaké staré budovy, ruské koleso, nič špeci.

Deň 34 – 06.07. – 580km – Jevpatoria – Majak – Jalta – Sevastopoľ – Jevpatoria

S Borisom ráno vyrážame na mys Tarchankut, ktorý by mal byť najzápadnejším bodom Ruska (okrem detašovaného Kaliningradu). Cesta nezaujímavá ako obvykle. Zaujímavé to je až pri pobreží. Je tu množstvo voľne kempujúcich ľudí. Cesta je celkom slušná až po maják. Ten je bohužiaľ verejnosti neprístupný, tak sa len motáme okolo. V mori pred majákom je zreteľne vidno vrak veľkej lode.

Vraciame sa do Jevpatorie rovnakou cestou. Pridáva sa k nám Ivan na XJR1300, ten berie ešte spolujazdkyňu. Pri výjazde z mesta sa púšťa brutálna búrka. Tu moc neprší a ulice sú bez kanalizácie. Dôsledkom je miestami vody až po prednú osku. Sme komplet mokrí a valíme na Simferopoľ. Celkom ľutujem Ivanovu spolujazdkyňu, ktorá má len šortky a bundičku. V Simferopole stále prší, Ivan tu rieši nejaký biznis, kvôli čomu sa motáme prepchatým a zatopeným mestom. Až keď prekonáme hory ktoré oddeľujú pobrežie, počasie sa lepší a život motorkára sa zlepšuje.

Klesáme do Alušty, premávka zase hustne, Ivan sa s tým neserie a obieha hlava nehlava. V Jalte dávame nejaký benzín a čosi rýchlo do brucha. Mali sme takú predstavu, že Ivan nás tu povodí a poukazuje nám zaujímavosti, ale tak nejak len ťaháme po pobreží a moc nezastavujeme.

Ivan nás nakoniec dovedie až ku Balaklave, kde dávame pizzu. Večer sa neúprosne blíži a do Jevpatorie ďaleko, takže zase ťaháme. Tentokrát aspoň bočným ťahom na Saky čo je príjemné spestrenie preplneného hlavného ťahu. V Saky nás chytá tma a príjazd do Jevpatorie je vďaka tomu trochu adrenalínový zážitok.

Deň 35 – 07.07. – 343km – Jevpatoria – Balaklava – Jalta - Morskoe

Doobeda sa dosť motáme a lúčime sa so všetkými, ktorých sme tu za tých pár dní spoznali. Z Jevpatorie vyrážame až okolo 11. S Ivanom sa lúčime pri monumente pri ktorom nás pred niekoľkými dňami vítal a následne valíme bočnou cestou smer Sevastopoľ a Balaklava. Je pekne, teplo, ide sa fantasticky. Je sobota a pri Balaklave je veľa ľudí. Tour začína až o hodinu, tak sa ideme najesť. Ako v správnom turistickom centre, ceny sú tu vyššie. Balaklava ako bývalá ponorková základňa láka sťa unikátne vojenské múzeum. Problém je v tom, že tu nie je žiadna ponorka, takže ide len o betónový komplex v ktorom sú fotky a voda. Dosť nuda.

Ďalej pokračujeme pozvoľna popri pobreží cez Jaltu, cestou dosť fotíme a skúšame navštíviť Lastočkino hniezdo. Jeho návšteva ale zahŕňa pešiu turistiku. Všade je plno ľudí, slnko už má riadnu silu tak to jednohlasne rušíme a pokračujeme ďalej.

Za Aluštou premávka výrazne slabne. Terén je kopcovitý, počasie luxusné, povrch celkom ujde, takže sa celkom bavíme. Táto časť Krymu sa mi páčila jednoznačne najviac. Na večer dorazíme tak akurát znova do Morskoe, kde sme nocovali prvú noc na Kryme. Je tu zrovna nejaký festival, ale kým postavíme stany a zoberieme pivo tak hudba končí. Osádka je tu taká postaršia, takže to po pár pivách balíme.

Deň 36 – 08.07. – 614km – Morskoe – Anapa – Novorosijsk – Tuapse – Chadyžensk

Asi o 4 ráno ma budí za hlavou naštartovaný starý dízel. Možno zobudil aj Borisa, lebo už okolo 7 balíme a vyrážame. Psychicky sa pripravujeme na pekelný úsek z Fedosie po Kerč. Pred tým nás ale ešte čaká parádne povozenie v kopcoch. Premávka je veľmi slabá, tu v Rusku sa začína žiť až medzi 9-10. Napriek tomu ale obávaný úsek nesklame a až po most ideme v kolóne. Na konci nás rovnako v opačnom smere odstavuje kontrola. Tentokrát je ale ďaleko dôkladnejšia, okrem pasu, víz, vodičáku sa kontroluje aj deklarácia vozidla. Problém nie je žiaden, iba to trvá. Neskôr ma napadlo, že asi kontrolujú tak dôkladne aby nedošlo k ilegálnemu importu vozidiel z UA. Občania Krymu totiž majú prejazd do a z UA povolený.

Celkovo Krym bol pre mňa trochu sklamaním. Väčšina polostrova je nezaujímavá step. Zaujímavé je len južné pobrežie od Sevastopola na východ. To je zaujímavé. Aj táto časť ale nápadne pripomína Chorvátsko, sami Rusi sú si toho vedomí. Nakoľko ale väčšina z nich v Chorvátsku nikdy nebola, často sa nás pýtali, či je to naozaj tak. Je.

Zopár kilometrov za mostom dávame luxusnú novú Lukoilku. Tá je parádne vybavená. Dávame, jedlo, kávu, nejaké maškrty a naštartuje nás to tak, že to dávame na šupu až do Novorosijska. Prejazd mesta je zorganizovaný skôr na ukrajinský štýl. Nikde žiadne ukazovatele. Keby som náhodou nebol pozeral mapu, keď sme sa fotili pri ceduli pred mestom určite by sme na veľkom kruháči neodbočili správne. Nebolo podľa čoho vydedukovať správnu cestu.

Za mestom je cesta popri pobreží parádna, kvalitná ale aj s hustou premávkou. Zastavujeme pri viacerých monumentoch a kocháme sa okrem Čierneho mora a monumentov a množstvom pekných rusiek, ktorých tu pobehuje neúrekom.

Hustá premávka je prakticky celú cestu na juh až po Tuapse. Je to totiž jediný ťah, ktorý nemá žiadne alternatívy. Za zmienku stojí ešte kolóna v protismere pri odbočke na Krasnodar. Tá sa tiahne niekoľko kilometrov.

V Tuapse odbočujeme smer Majkop do hôr. Premávka výrazne oslabla a cestu si konečne užívame. Akonáhle ale cesta začne prudšie stúpať, znanazdajky mizne asfalt. Zjavne tu už dlhšie nepršalo a neskutočne sa práši. Prejazd sedla si ako spestrenie celkom užívam, Boris trochu menej. V Charyžensku už je znova kvalitný asfalt, kupujeme proviant a ubytovávame sa v domácom penzióne.

Deň 37 – 09.07. – 477km – Chadyžensk – Armavir - Baksan

Moje večerné pranie dopadlo pomerne úspešne a väčšina vecí skoro vyschla. V pohodičke si to s Borisom valíme bočnými ťahmi cez Majkop, kde dávame fajné raňajky, až po Armavir. Tu tankujeme a na výjazde z pumpy mi za jazdy zdochýňa motor. Naštartujem a po chvíli znova to isté. Skúšam zopár klasických „reštartovacích“ procedúr. Zbežná kontrola neodhalila žiadny problém. Po chvíli sa mi motor podarí naštartovať a pokračujem ďalej. Hlavou mi behajú myšlienky, čo to tak mohlo byť...

Po niekoľkých kilometroch motor dochne znova ale po sekunde-dvoch znova naskakuje ešte kým zastavím, toto sa opakuje tak 5-6x v priebehu asi 200m a donúti ma to zastaviť úplne. Motorka sa dá naštartovať ale akonáhle sa pohnem znova štrajkuje. Nedarí sa mi identifikovať žiadny súvis ani techniku pri ktorej by sa problém neprejavoval. Púšťam sa do ďalšej kontroly kým sa po mňa nevráti Boris. Ten má skúseností ďaleko viac, rozhodujeme sa dôjsť aspoň niekoľko sto metrov ku prístrešku.

To sa mi prískokmi podarí, ale náladu mi to zrovna nespraví. Z pozorovania Boris spomína na rovnaké príznaky problému, ktorý riešil minulý rok v Pamíre na Yamahe. Vtedy to bol problém palivového čerpadla, ktoré vynechávalo úplne rovnakým spôsobom. Vtedy tento problém zázračne vyriešil na tadžickom bazáre v meste Kulob.

Skúšame postupne od najjednoduchších vecí, filtre, sviečku, poistky, no problém pretrváva. Extrakcia čerpadla a jeho kompletná rozborka a zborka neodhaľuje taktiež žiadny problém. Nasleduje postupné odpájanie všetkých dostupných čidiel. V jednom prípade, keď je odpojené čidlo teploty vody sa zdá, že problém je minimalizovaný. Všetky ostatné setupy na krátkej asi 500m testovacej dráhe neukazujú zlepšenie. Dedukujeme, teda viac Boris ako ja, že môže byť problém buď tlaku paliva, alebo vstreku a odpojenie čidla teploty okrem permanentne bežiacej sahary donútilo riadiacu jednotku nastaviť bohatšiu zmes a tak eliminovať problém nižšieho tlaku paliva príp. priškrteného vstreku Znie to logicky a hlavne môžeme pokračovať.

Motorka šlape ku podivu bez problémov a cestou zháňame po autodieloch kompatibilné palivové čerpadlo. Je nepravdepodobné, že má CRFka úplne unikátne čerpadlo, treba len zistiť v akom aute je rovnaké. Napríklad Borisova FZ1ka má rovnaké čerpadlo ako je v Toyote Yaris. Preto máme fotky z rozborky, no v žiadnom auto ani truck shope sa nikomu nedarí čerpadlo identifikovať... mrzuté.

Na pumpe kupujem ešte pre istotu čistič vstrekov, tankuje plnú a do večera prejdeme ešte cez 200km bez problémov.

Deň končíme v pocestnom moteli pri meste Baksan.

Deň 38 – 10.07. – 250km – Baksan – Vladikavkaz

Ráno s odpojeným senzorom nedokážem naštartovať, no po zapojení motorka bez najmenšieho problému ožíva. Vyrážam teda dobre naladený a keď sa mi ani po 100km problém znova neprejavuje, cítim veľkú úľavu.

Vladikavkaz už máme na dohľad, keď mi motor znova dochne. O sekundu-dve sa znova chytí a za pár sekúnd sa situácia opakuje. Zastavujem, odpájam senzor vody, štartujem a očakávam vyriešenie problému, no nedeje sa tak. Pohľad do mapy hovorí, že o kilometer je pumpa Lukoil, mierime tam. Darí sa mi tam doskákať, ale je to tento krát fakt to hubu. Motor dochne každú chvíľu.

Na pumpe dávam 100ku benzín + zvyšok čističa vstrekov. Vážne rozladení špekulujeme čo ďalej. Vážny je ale aj hlad. Neďaleko je pizzeria, tak reku pri klimatizácií rozmyslíme čo ďalej. Štartujem a až do picérky sa problém znova neprejavuje. Už je skoro obed, Boris potrebuje byť podvečer v Tbilisi lebo mu prilieta frajerka a spolu idú Arménsko a Gruzínsko a Tureckom dom. Môj problém preto nemá čas riešiť a mne preto začína dobrodružstvo.

Borisa idem kopnúť pokusne na hranicu, ktorá je asi 20km za mestom. Lúčenie, pamätná fotka a idem späť do Vladikavkazu. Motorka neprotestuje. Vnútorne nie som ale ani zďaleka presvedčený že je v poriadku. Bookujem ubytko a mám v pláne skontrolovať všetko na čo moje sily siahajú. Ubytko je trochu mimo mesta, robím nákup, ubytovávam sa v klimatizovanej miestnosti chvíľu relaxujem.

Dlho mi to ale nedá, na tablete listujem servisný manuál a hľadám kde všade sú poschovávané všetky hlavne elektronické zariadenia, poistky, konektory, kabeláž atď. Medzičasom kontrolujem ceny, dostupnosť a možnosti prepravy hlavne palivového čerpadla a vstrekovača, ktoré sú mojimi hlavnými podozrivými.

Odstrojujem motorku a idem postupne po všetkých poistkách a následne kábel po kábli, konektor po konektore všade kam sa dostanem. Aj vďaka tomu, že CRFka nemá žiadnu kapotáž ale len pár plastov, tak celé to netrvá príliš dlho. Žiadny problém ani jeho náznak som však neobjavil.

Deň 39 – 11.07. – 10km – Vladikavkaz

Včera sa mi nepodarilo dať dohromady celú maticu potrebných informácií pre rozhodnutie čo ďalej, takže som sa rozhodol vo Vladikavkaze zotrvať ešte ďalší deň a uvidíme. Mením ubytko, pretože na izbe nemám mobilný internet a WIFI nefunguje. Moje druhé ubytko má aj WIFI aj mobilný signál, ale nemá klimatizáciu a jediné okno je do cesty, takže hluk. Prašť jak uhoď.

Správy z domova nie sú príliš pozitívne. Palivové čerpadlo Honda neponúka ako diel samostatne. Iba ako celok aj s plavákom, filtrami, tesneniami atď za ľudových cca 500eur s dostupnosťou 2-3 týždne. Vstrekovač potom cca 200eur s dostupnosťou neznámou. Mimo to samozrejme nutné preclenie, čo je ďalší časový a aj finančný otáznik. Zdá sa že minimálne čerpadlo je za rozumnejšie peniaze niekde v USA, ale predpoklad je, že v Rusku nebude skôr ako za 2 týždne.

Veľa ľudí sa mi snaží pomôcť cez FB a som všetkým za to vďačný, no riešenia som buď už skúšal, alebo sú neaplikovateľné, alebo mimo moje technické zručnosti.

Ďalšia možnosť je problém považovať za vyriešený a pokračovať ďalej. Podľa plánu ma ale čaká presun cez Kazachstan a do Biškeku to mám necelých 4000km. Posledné väčšie mesto je Astrachaň a nasleduje 2800km ničoho až do Šymkentu. Ak je problém v odchádzajúcom čerpadle a odíde niekde v Kazachstane, tak neexistuje riešenie problému v rozumnom čase. Jedine motorku niekam odviezť a buď niekoľko týždňov čakať na diel, alebo letieť domov a následne naspäť. Jednoduchá matematika pesimistického scenára: 2x letenka + čerpadlo + prevoz niekde z polovice KZ do civilizácie znamená, že takáto záchranná akcia ľahko presiahne cenu 2000eur. CRFka má teraz najazdených cca 65000km takže hodnotou tak odhadom môže byť tak niekde na rovnakej cene. Finančne aj časovo je jej záchrana takmer nezmysel, ale mimo EU proste dlhodobo zostať nemôže, pretože vjazd má časové obmedzenie. Hmmm...

Možnosťou by bolo nechať ju previezť z Tbilisi pomocou ADVFactory, ktorí tam vláčia motorky, ale ich kamión odišiel pred niekoľkými dňami. Pech... Vidím to teda na 2 možnosti. Buď ignorovať prítomnosť problému / považovať ho za vyriešený alebo sa pokúsiť dostať do EU odkiaľ by transport motorky domov, oproti preprave z Ázie, bola jednoduchá a aj pomerne lacná záležitosť.

Teraz to asi nie je úplne zrejmé, ale skoro polovicu tripu som stále niečo riešil, alebo bol skrátka v nepohode. Pretrvávajúci dážď v Bulharsku, Turecku s s tým spojené zlé jazdné vlastnosti skrz zadnú gumu, tú už skoro bez vzorky potom Gruzínsko, Arménsko, stratený foťák, rozbitý telefón, pokazený komunikátor v prilbe a teraz motorka. V kombinácií s tým, že v mojej cieľovej destinácií som bol už minulý rok a vlastne to ani nebol primárny a vysnívaný cieľ na tento rok, som sa rozhodol nepokračovať v ústrety finančnému risku. Zamierim teda do Gruzínska, konkrétne do Batumi a loďou sa prepravím do bulharského Burgasu. Odtiaľto už riešenie pokazenej motorky bude jednoduché. A ak by náhodou problém zmizol, stále je tu priestor pobehať si Balkán. Konkrétne jeho západnú časť skoro nepoznám.

Rozhodnutie trochu mrzí, ale proste len zvíťazila tá najracionálnejšia možnosť.

Deň 40 – 12.07. – 582km – Vladikavkaz – Gori - Batumi

Ráno nad tým už vôbec neuvažujem a len sa snažím čo najskôr doraziť na hranicu, pretože prechod vo Vladikavkaze býva extrémne vyťažený. Motorka šlape, ale ešte v momente, kde hraničný priestor nie je ani v dohľadne, už je kolóna áut. Pomaly ich v obieham v protismere, ale za zákrutou sa objaví policajné auto a som odstavený. Mám sa zaradiť... no tak to bude dlhý deň... Dala by sa rada obiehať ešte po vnútornej strane, ale vidím ešte ďalšiu hliadku, tak sa radšej poslušne radím. Čítam knihu, hodiny ubiehajú a kolóna sa len pomaly hýbe vpred.

Keď takto miniem aj ďalšiu hliadku, tak idú okolo po vnútornej stane nejakí motorkári a nedá mi to. Dobieham ich a predierame sa dopredu spolu. Odovzdanie deklarácie vozidla je minútová záležitosť s príjemným colníkom. Nasleduje ešte asi hodinové čakanie na pasovú kontrolu. Keď sa konečne dostanem na rad, tak tetuške sa niečo nezdá a mám údajne počkať na niekoho, kto sa so mnou príde porozprávať. Po slovensky na výsluch. Potom mi ďalší colník kontroluje batožinu, tak sa mu posťažujem, že mám pokazenú motorku a idem najkratšou cestou domov a tak. Kým odstavený na boku čakám na výsluch, tak sa objavuje colník, ktorý mi kontroloval batožinu a nesie mi pas a praje šťastnú cestu. Zázrak!

Gruzínska strana ide rýchlo a hladko. Celkovo mi prejazd zabral vyše 4 hodiny a v oboch smeroch to bol jednoznačne najhorší prechod RU hranice aký som zažil. Cestou riešim ešte znova strachovku, lebo pôvodná už vypršala. V Stepantsminde vyberám keš a pokúšam sa u babičky korenárky v stánku poriešiť SIMku, ale jej to voľáko nejde. Medzitým kecám s mladými Češkami, ktoré prišli hikovať po Kaukaze.

SIMku som nakoniec nevybavil a ťahám najskôr na Tbilisi a následne na západ okolo Kutaisi, cieľovo do Batumi. Pri Gori sa zastavujem na parádnom modernom odpočívadle a dávam si znova celkom obľúbený Wendy’s. Motorka šlape, tankujem tak často ako sa dá, aby bolo čerpadlo stále plne zaplavené benzínom. Totiž problém zdochýňania nastal vždy, len keď som mal v nádrži benzínu menej, tak okolo 5L, tak nechcem riskovať, že to má súvis.

Čas ma neúprosne tlačí vpred, ale už pri Zestafoni mi je jasné, že do Batumi po svetle nedôjdem. Navyše musím konštatovať, že Gruzínci stavajú diaľnice snáď pomalšie ako my, čo je ťažko uveriteľné. Mám pocit, že za tie 3 roky čo som tu bol naposledy nesprejazdnili ani meter. Začína pršať, rýchlo sa stmieva a slnko začína seriózne zapadať niekde v miestach, kde sa dostávam ku pobrežiu. Od Kobuleti už idem úplne po tme. To nie je zrovna to, čo by človek chcel v Gruzínsku a jeho dopravnej situácií.

Do Batumi prichádzam stále za mrholenia a začína jedno z najkomplikovanejších hľadaní ubytovania. Po pol hodine rezignujem a zastavujem v potravinách a prosím o pomoc. Miestni sami nevedia podľa adresy kde to je a prebiehajú telefonáty. Nakoniec ma dovedú vysoko do kopca nad Batumi. Sám by som to v živote nenašiel. Domáci je pohoďák, izba pekná a k dispozícií všetko čo treba. Unavený padám do perín. Motorka celý deň šlapala bez zaváhania, čo ma príjemne prekvapilo.

Deň 41 – 13.07. – 10km – Batumi

Doobeda sa neponáhľam. Idem primárne do prístavu zistiť situáciu ohľadne lode do Bulharska. Office spoločnosti je podľa očakávania zatvorený, ale v hlavnej budove mi dajú presné info. Loď pripláva 15. večer, 16. treba doobeda kúpiť lístok a večer loď odpláva. Mám teda 3 dni voľna.

V meste riešim SIM kartu, raňajky a hľadám ubytko bližšie k centru s parkovaním. Po tom ako sa ubytujem, sa zvyšok dňa motám po Batumi a obzerám zaujímavosti. Na promenáde je pomerne drahé pivo aj jedlo, ale čo by človek takto vo veľkomeste čakal, že.

Deň 41- 44 – 14.07 – 16.07. – 0km – Batumi

Pomerne dosť prší. Čítam knihy, pozerám filmy a občas vybehnem do mesta. Na izbu mi domáci nasťahoval spolubývajúceho, čo som teda nečakal.

V pondelok doobeda kupujem lístok na loď. Najskôr stretávam vysmiatu staršiu nemku na bicykli, ktorá sa vracia zo Strednej Ázie. Nákup lístkov prebieha úplne v pohode a profesionálne. Cena je 280eur so všetkým, teda za motorku, kajutu, jedlo. Keď sa balím, tak prichádzajú dvaja Angličania ako inak na 1200GS ADV s rovnakým cieľom.
Čas naloženia na loď nie je presne daný, všetko sa rieši po telefóne. Očakávaný hovor prichádza už okolo 19. Rýchlo zbalím a fičím najskôr na office pre nejaké papiere, tam znova stretávam Anglánov a na loď už ideme spoločne. Stretávame sa spoločne aj s Nemkou a všetci spoločne riešime formality.

Loď je pomerne nevyťažená, je tu len niekoľko nákladiakov, naše tri motorky a bicykel. Každý máme samostatnú kajutu, teda Angláni majú spoločnú. Kajuta je pekná, čistá a pohodlná. Fakt som príjemne prekvapený. Asi okolo 2 v noci nás budí posádka a prebieha pasová kontrola. Potom už loď pomaly opúšťa Batumi.

Deň 45-46 – 17.07. – 18.07 – 0km – Batumi – Burgas

Prvý deň je tip top počko. Teplučko, slnečno, kľudné more. Bohužiaľ na trajekte nie je príliš veľa priestoru pre voľný pohyb. Okrem jedálne, spoločenskej miestnosti s telkou je tu ešte paluba so záchrannými člnmi. Zbytok je uzamknutý.

S ostatnými sa stretávame teda priebežne, večer dáme pár piviek a deň za nami. Cez deň mám dosť času rozmýšľať čo v Bulharsku. Vzhľadom na to, že motorka celé Gruzínsko šlapala a akonáhle sa vylodím som už v EU, takže nemám dôvod upaľovať rovno domov. Namiesto toho rozmýšľam, že skúsim dokončiť južné Bulharsko, pretože odtiaľ ma vyhnali vytrvalé dažde. Ak sa problém nevyskytne budem asi pokračovať cez Macedónsko do Albánska a potom sa uvidí.

Druhý deň na palube trajektu je rozdielny. Vonku prší, sú vlny, loď sa kýve. Spestrenie. Ku večeru je tu už ale celkom nuda.

Deň 47 – 19.07. – 340km – Burgas – Harmanli – Kardžali - Ardino

Do prístavu vchádzame skoro ráno, ale z lode nás púšťajú až okolo 8, vybavenie papierov trvá nečakane dlho, skoro hodinu. Nemka odchádza prvá, pretože bicykel nie je treba nahadzovať do systému, Angláni majú tiež šťastie a sú odbavení predo mnou, ja opúšťam prístav teda posledný.

V Burgase iba vyberám peniaze, nakupujem potraviny a následne smerujem juhozápadne cez Sredec, Elhovo do Harmanli. Premávka je pomerne slabá, cesta kvalitná, ale som nejaký ospalý. Viac krát zastavujem a odpadávam do trávy si zdriemnuť. Plavba ma zjavne vyčerpala :-)

Od Harmanli už pokračujem najbočnejšími bočnými ťahmi až ku skalnému útvaru - Skalné hríby. Tie ma trochu prekvapili, čakal som že budú väčšie a hlavne nie oplotené. O niekoľko kilometrov južnejšie za mestom Kardžali sa ešte zastavujem pri kamennej svadbe, čo je ďalšie zaujímavé kamenné zoskupenie. To je veľmi zaujímavé.
Ďalej pozvoľna pokračujem na západ do hôr. Pomerne dlho zháňam miesto na noc, ale nakoniec nájdem celkom pekné. Večer ešte šijem popruh na bočných taškách, ktorý som natrhol pri motaní sa pomedzi stromy v lese. Tým sa začína každodenná šnúra drobných fixov, ktorá ma bude sprevádzať vlastne až domov... Ale motorka šlape bez problémov.

Deň 48 – 20.07. – 207km – Ardino – Diavolski most – Čudnite mostove

Ráno štartujem neskoro, nejak sa mi dobre drieme nad ránom. V mestečku Ardino na námestí riešim raňajky, okolo je čulý ruch, celkom príjemné spestrenie. Potom sa presúvam ku zaujímavosti, ktorá sa nazýva Diabolský most. Vedie k nemu parádna cesta, skoro celá asfaltová a parádne zakrútená vo svahu. Posledný úsek je kamenistý, miestami sú aj také väčšie ale rozbehnutá CRFka po nich letí bezstarostne vpred. Parkujem takmer až pod mostom, nikde žiadne rampy, zákazy, platené parkoviská, tak sa mi to páči.

Most sám o sebe je impozantný, ale nedáva mi moc logiku, na druhej strane sú len uzučké chodníky sotva ako vysokohorské turistické traily. Čo to fotím, zvažujem magnetky, ale sú také nemastné neslané, jemne predražené, tak kašlem na ne.

Vraciam sa do Ardina a pokračujem zakrútenými cestami na východ. Postupne sa odpájam na menej a menej používané cesty pomedzi dedinky schované v horách až sa musím orientovať medzi dedinami s pomocou miestnych a turistickej topo mapy. Asfalt je dávnou minulosťou...

Vypľuje ma to niekde pri mestečku Rudozem, kde to beriem ešte cez kaňon do Smiljan a následne horským prechodom do regulérneho mesta Smoljan. Tu mi začína trochu pršať a tak zabíjam čas na pumpe. Zisťujem napríklad, že mám vôľu v ložiskách zadného kolesa, toľko spestrenie na dnes.

Po daždi pokračujem cez Pamporovo, kde sa znova púšťa regulárny lejak, na sever cez Čepelare a odbočujem na Čudnite mostove. Po pravde si už ani nepamätám čo čakať, ale cesta sem vedie parádna. Našťastie prestáva pršať a stúpam vysoko do hôr. Čas je pokročilý, skaly preto obchádzam a hľadám miesto na noc. Niekoľko kilometrov po tom ako skončí asfaltka nachádzam opustené obydlie s posedením, ktoré tomuto účelu poslúži dokonale.

Deň 49 –21.07. – 248km – Čudnite mostove – Zagražden – Laki – Pamporovo - TET

Ráno klesám znova ku Čudnite mostove. Je skoro ráno, stánky sotva začínajú fungovať. Sú tu dve vyhliadky. Obe sú zaujímavé a ukazujú obdivuhodnú roklinu a krasový pôvod tejto prírodnej zaujímavosti.

Ďalej sa vraciam dolu a robím ešte odbočku na Zabardo, ale nakoniec ma zláka opačná strana a rozhodujem sa spraviť prieskumnú misiu cez Laki a Zagražden. Cesta sa parádne krúti v horách a cestou na dedinu Belica nachádzam množstvo úžasných piknikových miest pri vode. Vedieť o nich tak včera večer...

Za dedinou Belica asfalt končí a stúpanie je šotolinové, ale ide o luxusnú cestu. Dokrútim sa až do Zagraždenu a ďalej to beriem na západ smerom na Manastir. Cesta sa krúti pomerne vysoko v horách. Pokúšam sa o odbočku k nejakému jazeru, ale ukáže sa že je to priehrada a je celá ohradená. Dedina Manastir je brutálne zarezaná v horách, nejak nemám moc chuť ju skúmať.

Dolu v Laki kupujem čo treba, nedarí sa mi nájsť reštiku, tak si na cestu kupujem len nejaké pečivové taštičky. Pokračujem cez Zdravec znova do hôr. Voľne, po otvorenom hrebeni sa lesmi premotám až na fantastické jazero Jugovska, ale mraky ma zase vyháňajú preč. Observatórium smerom na Pamporovo je tiež uzavreté, takže plynulo pokračujem . V Pamporove tankujem a vyrážam na TET.

Ten začína na zjazdovkách širokými nudnými zvážnicami v lese. Postupne sa to ale zlepšuje. Na večer som našiel pekné miesto na bočnom hrebeni s výhľadom do doliny.

Deň 50 –22.07. – 168km – TET – Nastan – Tešel – Trigrad – Devin – TET

Ráno pokračujem po TETe, ktorý je ako vymenený. Každý kilometer je vidno, že cesta je menej a menej používaná. Onedlho už je trávou zarastená skoro celá šírka cesty a postup je tak spomalený. Do cesty sa mi postaví aj zopár prudších neupravených výjazdov s väčšími kameňmi, ktoré by som nechcel absolvovať sám na veľkej mašine asi. Nakoniec ma ale cesta vypľuje až na hrebeň a je to bomba. Cesty kam oko dovidí, členitý terén so zmiešanými lesmi, kosodrevinou, otvorenými pláňami. Pohorie Rodopy.

Po hrebeni idem niekoľko kilometrov, väčšina je brnkačka na kochačku. Ale zopár miest prekvapí prudším výjazdom bez prípravy, alebo technickým členitým zjazdom v koľaji. Parádne povozenie. Nasleduje dlhé kamenisté a fyzicky náročné klesanie do mesta Nastan.

Po nákupe a občerstvení vyrážam smerom na mesto Trigrad cez diablovo hrdlo. Ide o parádny kaňon, niečo ako Manínska tiesňava vo väčšom. Aj samotný Trigrad je celkom sympatické mestečko. Tu ma znova zlákajú odbočky po oboch stranách doliny, ktorými sa vydávam na niekoľkohodinové cesty nikam do hôr. Nakoniec sa ale cez diablovo hrdlo vraciam naspäť. Chcem sa napojiť na TET, ktorý pokračuje z Nastanu cez Devin. Podľa mapy to vyzerá, že by sa mohlo dať vydriapať do sedla aj z dediny Grohoto ale to sa mi nedarí, cesta je zarastená, veľmi prudká a s veľkými kameňmi.

Idem teda cez Devin a stúpam do hôr znova po prašnej, kamenistej ceste. Je tu veľa odbočiek trochu blúdim, lebo nemám na riaditkách GPSku. TET je v týchto miestach dosť náročný. Ide o veľmi prudké stúpanie po kameňoch. Cesta je takmer nepoužívaná, takže sú tu hlboké vymyté koľaje, okraje sú zarastené, navyše je dosť teplo. Keď konečne vybehnem na lúku, tak zapadávam v neviditeľnom blate vo vysokej tráve...

Na jednom mieste ma tracklog posiela do úplne nezmyselného kopca, do ktorého mám problém sa vyškriabať aj pešo, kde je regulérny les a len náznak stopy od zveri. Pokračujem preto po normálnej viditeľnej ceste, ktorá ale taktiež nie je zadarmo. Po chvíli kontrolujem postup a zisťujem, že som sa napojil znova na tracklog. Zjavne je len napárovaný na zlú cestu miestami.

Akonáhle sa trasa vyrovnala, tak vbehla do lesov a bojujem s hlbokými kalužami na celú šírku cesty, blatom, sem-tam spadnutým stromom. Skrátka žiadna brnkačka ale regulérna makačka. Keď končí les začína kamenistá cesta. Už som dosť unavený a nekomfortný povrch mi dáva dosť zabrať.

TET ma nakoniec dovlečie ku jazerám na Širokej Poľane. Tu sa mi darí nájsť fantastický spot pri brehu a zaslúžene oddychujem.

Deň 51 –23.07. – 504km – TET – Dospat – Goce Delčev - Petrič – Strumica - Prilep - Ohrid

Ráno mám možnosť pokračovať po TET, ale predchádzajúci deň mi dal zabrať. Som unavený, takže volím jednoduchšiu variantu po asfalte. Známou parádnou cestou z pred niekoľkých týždňov zbehnem do Dospatu. Hneď na vjazde ma po ľavej strane víta svätá trojica. Teda pumpa, umývarka a servis. Postupne využívam všetky tri služby. Zahasím smäd motorky, po dlhšej dobe ju konečne poumývam, včerajší blatový TET sa na nej podpísal. Nakoniec sa v servise zbavujem oleja a nalievam nový, ktorý veziem ešte z Krasnodaru. Pôvodne som ho chcel meniť pred rozpáleným Kazachstanom...

Po nákupoch pokračujem južným Bulharskom smerom cez Goce Delčev. Cesta nie je zlá, ale po včerajších horách trochu nudí. Za Goce ďalej na Petrič je fajný horský prejazd, cestou dávam fantastický a lacný šopský šalát a užívam si slnečný deň.

V Petriči sa mi kazí počko a na Macedónskej hranici už začína pršať. Hranica inak zaberie asi 10 minút, totálne nečakané. V Strumici riešim nejaký keš a nákup v potravinách. Ceny sú tu až neuveriteľne nízke. Pokračujem už za slabnúceho dažďa cez Valandovo, krajina je veľmi členitá, ubieha to pomaly. Následne sa napájam na absolútne luxusnú diaľnicu postavenú v divokých horách. Aj napriek tomu že je to diaľnica, si cestu fakt užívam, okolie je fantastické a je rozhodne čo sledovať.

Onedlho sa odpájam smerom na Prilep a idylka končí. Hustá premávka na rozostavanej ceste, ktorá nemá konca kraja. Znova začína pršať a v kopcoch teplota klesá k nepríjemným hodnotám. V Prilepe už nekompromisne leje a tak čakám na pumpe. Prejazd Macedónska som chcel ako obvykle zobrať po nejakých bočných ťahoch, ale narazil som na problém, že tu na juhu, proste nie sú žiadne paralelné alternatívne cesty. Pri prejazde som pochopil prečo. Krajina je značne hornatá a preto sú bočné cesty väčšinou jednosmerné smerom do hôr bez prejazdu krížom na druhú stranu.

Za Prilepom rovina smer Bitola a následne sa valím na Ohrid. Beriem to hornou cestou cez Zavoj. Stále je usmoklené počasie, dosť zima a večer na spadnutie. Noc nakoniec trávim na brehu Ohridského jazera za príjemných 10eur na noc v peknom apartmáne.

Večera v miestnej diskokrčme, pivko trochu drahšie ako v Bulharsku ale všetko v rámci normy. Dobré jedlo a príjemná zábava.

Deň 52 –24.07. – 357km – Ohrid – Stenje – Korce – Leskovik – Gjirokaster – Delvine

Ráno je pekne, nad jazerom sa dvíha jemný opar. Vyrážam skoro a pred Albánskou hranicou to strihnem ešte prejazdom cez sedlo. Prekvapí ma že je platený, ale pri cene 100MKD nejako neprotestujem. V Macedónsku je všeobecne lacno, neminul som hotovosť ani za 20eur od včera.

Prejazd je celkom fajn, ale čakal som trochu viac. Cestou dolu ku Prespanskému jazeru obieham Toyotu Aygo so slovenskou ŠPZ, nakoniec sa stretávame na hranici do Albánska. Mladý párik na výlete do Grécka. Hranica je už jemne komplikovanejšia ako BG-MK, celé to trvá tak ¾ hodiny asi. Ale colníci sú príjemní a veľmi pekná mladá baba so slušnou angličtinou robí nejaký prieskum návštevy Albánska, tak pokecáme.

Cesta ďalej popri jazere je veľmi fajn. Prekvapuje ma prakticky neexistujúca premávka až do mesta Korce. Ako prvé riešim benzín, po prepočte dvíham obočie, pretože cena je niečo cez 1,4eur za liter. Platenie kartou nie je ani z ďaleka samozrejmosťou, ale nakoniec sa podarí. V meste potom zháňam SIMku a moje rozčarovanie nad cenami pokračuje. Najnižší mesačný dátový program stojí asi 13eur. Beriem týždňový za 4. Viac som za mobilný internet platil asi len v Kanade...

Korce nie je úplne malé mesto. Infraštrukúra nie je najlepšia a premávka viazne. Pokračujem najjužnejším ťahom popri Gréckej hranici cez Borove. Cestou sa ešte pred horami snažím najesť. V jednom podniku je asi svadba alebo niečo, druhý je trochu zapadnutý a úplne prázdny. Objednávam jedlo, ale z jedálneho lístka mi idú oči vypadnúť. Ceny vyššie ako v Žiline na námestí. Porcia je slušná, ale jedná sa o dosť mastné mäso, hlad zaženie ale gurmánsky zážitok to nie je. Cena asi 7eur za 1 porciu.

Pokračujem konečne do hôr, ale lomí ma na spánok. Odbočujem na bočný hrebienok a pod stromami driemem ani neviem ako dlho. Potom za dedinou Barmash začínajú hory, cesta sa zhoršuje, asfalt je veľmi zvlnený, miestami dosť rozbitý, miestami žiadny. Cesta sa krúti vysoko v horách, okolie je nádherné, premávka neexistujúca, až ma to niekoľkokrát donúti skontrolovať, že idem správne. Na CRFke sa mi ide dobre, ale nedá sa postupovať príliš rýchlo.

Za Leskovikom cesta prudko klesá do kaňonu a celý úsek SH75 na sever je fantastický. Povrch už je kvalitný a cestu po oboch stranách obklopujú obdivuhodné hory. Niekde pred napojením na SH76 dobieham búrku. Som optimista a predvídam jej skorý útlm. No tento tip mi vôbec nevyšiel a som totálne premočený už po 5 minútach. Lejak prestáva až niekde pri Gjirokaster, na ceste obrovské kaluže vody, blato a všemožný sajrajt.

V Grapš odbočujem cez hory smer Sarande, konečne sa oteplilo a svieti slnko. Namiesto novej cesty volím starú smerom do Delvine. Tá sa vlní kopcami a na jednom z nich rozkladám bivak na noc. Suším veci a skladám plán na nasledujúce dni.

Deň 53 –25.07. – 39km – Delvine – Sarande – Ksamil

Ráno je fantasticky, nikam sa neponáhľam a oddychujem a dosúšam veci. V pláne je dostať sa len k moru a spraviť si oddychový deň. Cez chudobné dedinky sa preštrikujem až do Sarande, kde na promenáde okolo mora je úplne iný svet. Veľa áut, turistov, kaviarní. V jednej z nich si dávam výbornú omeletu a kávičku a deň je hneď ešte krajší.

Smerujem do Ksamil nájsť nejaké ubytko. Po skúsenostiach z Bulharska a Macedónska mám pomerne naivné predstavy o cenách. Cena apartmánu na noc sa pohybuje od 30eur na noc. Väčšina je vybookovaná a zostávajú skôr možnosti okolo 50eur. O Albánsku som v podstate nič dopredu nevedel, ale také ceny sú to posledné čo som tu očakával. Navyše v obrovskom kontraste s veľkou chudobou všade naokolo a kvalitatívno-vizuálnym charakterom služieb skôr na úrovni Strednej Ázie...

Nakoniec sa skladám v kempe za 15eur na noc, nevadí. Cieľom bolo hlavne skontrolovať a preprať vzduchový filter. Po tejto procedúre sa zvyšok dňa motám popri pobreží. Presúvam sa zo severu z veľmi príjemného ale poloprázdneho podniku na juh a všade si dám jedno pivo. Ceny sa pohybujú od 300 do 400 LEK za pivo, takže žiadna lacnota veru.

Pláže sú nechutne preplnené lehátkami a do vody ma to ani neťahá. Najviac ma zaujme asi African Beach bar, ktorý je fakt cool. Ale nie je tu príjemné sedenie, tak sa vraciam na začiatok a zvyšok dňa relaxujem pri knihe, pive a muzike.

Deň 54 –26.07. – 284km – Ksamil – Xarre – Vlore – Pa Emer

Skoro ráno s radosťou opúšťam turistické letovisko. Ani tu ale nie je úplne samozrejmé zaplatiť za benzín kartou, takže spolu s pomerne vysokými cenami sa zásoba hotovosti míňa závratným tempom. Takýto problém som mal naposledy v Tadžikistane. Ostatne tých paralel Albánska so Strednou Áziou ešte niekoľko bude...

Pokračujem najskôr na juh. Z južného cípu polostrova premáva superkrátka kompa. Ako inak platená – 300 LEK. Ďalej smer Xarre už je chudobná krajina, auto prejde len kde-tu. Pokračujem na sever cez Sarande popri pobreží. Sem-tam vedie cesta cez nejaké kopce a malé dedinky, ale celkovo je pomerne nudná. Zaujímavé bolo Porto Palermo a potom horský prejazd medzi Dhermi a Dukat, kde boli parádne výhľady.

Vo Vlore brutálna premávka a následne už kontinuálne cez Fier a Lushnje. Niekde pri Kavaje odbočujem ku pobrežiu do kempu Pa Emer, ktorý je tu na motoride nádherne opísaný. Kemp je skoro plný, miesto sa mi ujde už len na slnku čo so stanom nie je príliš lákavé. Vlastný ostrov s barom je ale fantastický. Kazia to ešte 2 veci a to škaredé kalné more a ceny, ktoré zrovna nie najľudovejšie. Cena za noc 12EUR, pivo 300LEK. Zlatý Krym, kde noc stála euro a pivo 40 centov, alebo aj Bulharské pobrežie, kde toľko stojí apartmán pri krásnom modrom mori. Hold, Albánsko je asi o inom.

Západ slnka na ostrove je spektakulárny. Špekulujem čo vlastne ďalej. Motorka po motorickej stránke nevykazuje žiadne anomálie, takže domov sa nemusím ponáhľať. Času mám ešte dosť. Na motorke je síce zopár vecí, ktoré sa ozývajú. Okrem ložísk v zadnom kolese, ktorých vôľa sa jemne zväčšuje ešte predné brzdové obloženie sa netvári najpozitívnejšie a zadná guma je taká nič moc na to že má za sebou sotva 7000km. V hre je možnosť zobrať trajekt buď z Drača alebo z Bar do Talianska a strihnúť južné Taliansko, Sicíliu a Korziku. Ložiská to asi dajú ale guma isto nie. Môj malajský experiment má síce super vlastnosti, ale mizne dosť radikálne. Odhadujem mu ešte tak 2 tisíc km. Uvidíme...

Večer sa ešte stretávam so susedmi, ktorí prišli na Dacii Duster s BB značkou a chvíľu kecáme. Celkom to tu na Balkáne majú pobehané.

Deň 55 –27.07. – 284km – Pa Emer – Tirana – Devoll - Mesmal

Ráno balím a idem do Tirany zháňať znova gumu. Nejak nemám moc chuť obchádzať to cez Drač a v mape som našiel nejaké cestičky priamo do Ndroq. Schyľuje sa k prvému krutému preceneniu oficiálnej cestnej siete Albánska v mapových podkladoch...

Do Kavaje poľami a rozbitými asfaltkami, pohoda. Vyskúšať musím asi 3 pumpy, kým dokážem zaplatiť kartou. Hotovosť je fuč, plánujem vybrať v Tirane. Za Kavaje okamžite mizne asfalt a ja s úsmevom na tvári si to ráno dávam po príjemných poľných a hlinených cestách do hôr. Cesta je na CRFku parádna. Koľaje, kde tu kamene, alebo je treba sa niečomu vyhnúť. Skrátka také príjemné hranie sa s motorkou v stupačkách.

Situácia sa ale mení v poslednej dedine z tejto strany hôr. Motám sa a nemôžem jasne identifikovať kadiaľ pokračovať. Nakoniec to podľa GPS nájdem ale je jasné, že cesta je len zriedkavo používaná. Často sa delí a takú podrobnosť veru mapové podklady nezobrazujú, takže sa radšej držím mapy. To je ale asi chyba. Do cesty sa mi stavajú prudké vymyté výjazdy a zjazdy, ktorými už chodí asi iba zver na pašu. Na ľahkej ale stále celkom v pohode. Sranda ale končí po prudkom zjazde ktorý si nie som úplne istý, že dokážem absolvovať aj v opačnom smere a chodník (nie už si to nedovolím klasifikovať ako cestu) končí v blatistom brode rozdupanom od pasúceho sa dobytka. Za brodom samozrejme prudký výjazd už menej blatistý ale rozhodne nič pre pohodovú jazdu. Skratka do Tirany naberá úplne nový rozmer...

Po nejakom čase identifikujem dole korytom suchšie miesto ktorého prejazd je reálnejší a po troche stresu sa mi darí zjazd, prejazd aj výjazd. TET nebol ľahký, ale takéto veci som sem pokoriť neprišiel. Zbytok prejazdu je stále veľmi zarastený. Sem tam sa mi do cesty postaví niečo spadnuté ako napríklad murovaný plot ktorý zvalil zosuv pôdy, alebo stromy a podobne. Až pred koncom tejto „skratky“ sa pripájam na pohodovú širokú cestu od traktora. Je síce vymytá s väčšími kameňmi, ale to už nie je príliš problém.

Asfalt celkom s radosťou vítam a pokračujem plynulo do Tirany. V meste som sa bál zlej premávky, ale je to na hlavné mesto úplne v pohode. Skúšam niekoľko moto predajní, ktoré som našiel na nete. V prvej majú len TKC80 v rozmere ako som mal keď som vyrážal a má podľa DOT štítka 11 rokov. Rozmýšľam nad ňou asi tak 30 sekúnd ale potom som si spomenul na jej vlastnosti a kašlem na to. V druhej predajni Moto Tirana, ktorá je mimochodom fakt dobre vybavená, je použiteľná len guma s profilom 90, ktorú po primeraní proste nezmestím do vidlice, kvôli krátkej reťazi. Chvíľu sa snažím zistiť ešte nejaké predajne ale nikto mi nevie poradiť niečo čoho sa viem chytiť. Problém je aj nie príliš rozšírený rozmer pneu ktorý CRFka má. Rozhodujem sa Albánsko absolvovať ešte na tejto pneu a skúsiť šťastie v Čiernej Hore, ktorá je predsa len trochu civilizovanejšia. Nič proti Albánsku, ale pôsobí na mňa až nečakane zaostalým dojmom. Rozvinutoťou mi až nápadne pripomína Tadžikistan. Cenami Chorvátsko.

Z Tirany idem na juhovýchod smer Elbasan. Z hlavného ťahu odbočujem na Gracen a je to výborná voľba. Absolútne prázdna cesta zakrútená v horách, nikde nikto. Fantázia. Pri jednej zastávke na zdriemnutie a oddych nachádzam prasknutý rám pod taškami. Asi tých pádov bolo naň už moc. Nemá nejakú nosnú funkciu, iba zabraňuje taškám kontakt s kolesom na nerovnostiach, takže sa nič nedeje, ale treba to pred terénom vyriešiť.

Od Elbasanu pokračujem smer Gramsh a po ceste na niekoľký pokus nájdem servisáka, ktorý mi rám celkom fajne privarí. Pýta si za prácu menej ako stojí pivo pri mori a ja mu s radosťou platím viac. Skromný, dobrý človek.

Ďalej pokračujem okolo vodnej nádrže Devoll, čo je dosť nuda. Zaujímavejšie je to až v kaňone, ktorý je príjemným spestrením. Po pár kilometroch je ale aj to ako cez kopírák, tak hľadám nejaké odbočky. Odbočku v mape nachádzam a po poslednej skúsenosti sa podľa topo mapy snažím vyčítať, či ma čaká nejaká zverina, ale vyzerá to byť ok. Cesta je luxusná. Šotolinka, kamene, šírka na nákladné auto.

Na večer odbočujem ešte viac do hôr smerom na osadu Mesmal a nájdem si fajný flek na čistinke pod cestou. Na oblohe behajú kadejaké mraky dúfam že nebude v noci a zajtra liať.

Deň 56 –28.07. – 241km – Mesmal – Pogradec – Librazhd – Ostren I Vogel

V noci trochu sprchlo ale nič hrozné. Ráno vyrážam dobre nabudený. Parádna cesta mi vydrží asi tak 3 km, keď bez varovania končí v koryte potoka... Potok rozhodne nie je žiadny vyschnutý čuráčik, ale miestami celkom plnohodnotný potok. Vody ale nie je až tak veľa aby hrozilo nejaké utopenie, skôr ide o veľké kamene z ktorých je tvorené dno. Prvý úsek má asi tak 100m, potom je krajom koryta odklopená pešinka, ktorá znova končí a nasleduje už širšie plytké koryto.

Je ráno nejak extra sa mi nad tým nechce uvažovať, tak po návrate k motorke sa do toho púšťam. Prvá pasáž celkom ide. Vody je miestami dosť, čižmy kompletne plné vody ale prejazd nie nejak náročný. Nasleduje rozhodnutie, či odklopená pešinka s kameňmi alebo koryto. To ale už vyzerá miestami hlboké aj cez meter, lebo je veľmi úzke, takže pešinkou. Následne už plytšia časť širokým korytom. Tu sú problém už menšie kamene v ktorých motorka už dosť pláva, takže sa zle zastavuje a rozbieha. Väčší problém ale je, že nevidím výjazd z koryta. Ten objavujem až po nejakých 5 minútach ďalej hore prúdom. Odmenou je parádna, slnečná, suchá cesta popri riečke.

Dúfajúc, že najhoršie je za mnou, sa namotivovaný púšťam ďalej. Prichádza ale vytriezvenie, cesta sa znova začína deliť a ja sa snažím držať cesty ktorá je podľa mňa naj používanejšia. Napriek tomu ma ale čakajú fakt prudké kamenisté výjazdy na 1ku, technické zjazdy. Keď nie kamene, tak blato a koľaje. Prechádzam jednu osadu a rozbahnené koľaje sú rozdupané dobytkom a do toho tečie nejaký prameň. Zverina. S mojou skoro hladkou gumou si netrúfam do blata, ktoré pôsobí byť bezodné. Pokus o objazd ale končí, keď sa mi šmykne zadné koleso do koľaje stočí ma smerom dolu svahom a motorka padá dolu. Ja padám dolu svahom asi 3 metre motorka zostáva pod hranou svahu ale zošmykne sa pod stĺp plotu, takže sa nedá ani rovno zodvihnúť. Benzín veselo tečie a ja si neviem rady. Moje trápenie ale vidí mladý Albánec, ktorý mi ochotne pomáha. Spoločne dostávame motorku na cestu, ale je to fakt makačka. Svoje na tom má prudký svah a blato. Sám by som to nedal. Mať ťažkú moto, tak musí prísť celá dedina...

S vyjadrením obrovskej vďaky sa nakoniec prehrabem tým blatom ktorému som sa pôvodne snažil vyhnúť. Nasleduje ešte niekoľko rozbahnených minibrodov, pár pádov ale nakoniec sa dostávam na suchšiu slnečnú stráň. Ešte nie je ani obed a ja som so silami na pokraji. Zdolal som doposiaľ asi 10km. Oddychujem a dúfam, že ďalej ma už takéto skúšky nečakajú. V rámci oddychu nachádzam takmer vypadnutú skrutku spájajúcu rám, podsedlový rám a ešte rám pod brašňami.

Je evidentné, že cesta už je lepšia, ale asi sa mi darí niekde znova zle odbočiť a na niekoľkých miestach sa ešte trápim do prudkých skalnatých výjazdov. Potom trochu taktizácie pomedzi hlboké kaluže na hrane prudkého zrázu, ale po 16km vychádzam do sedla, kde sa pripájam na luxusnú šotolinovú cestu. Neďaleko vidím už aj osobné autá a som úprimne rád. Toto spestrenie bolo tým najťažším, čo som s naloženou motorkou absolvoval. Neviem čo by som tu robil keby bolo mokro, alebo s ťažkou motorkou. Prejsť by sa to dalo, ale ísť to sám by nemuselo zrovna dobre dopadnúť...

Relaxujem na mieste s perfektným výhľadom. Neďaleko je celkom fotogenická skala Gori i Kamjes a počuť hlasy turistov. Pri skale sa moc nezdržím, na fotenie bolo lepšie miesto to nižšie kde som oddychoval tak pokračujem dolu ku Ohridskému jazeru. Pripájam sa v meste Pogradec.

Cesta popri jazere je fantastický relax, je pekne, nie príliš teplo, paráda. Cestou ešte zastavujem sa najesť. Dávam si nejakú obdobu šašlíka, šalát, kávu a vodu. Cena okolo 10eur ma už príliš neprekvapuje.

Ďalej pokračujem smer Libražd. Cesta nijak extra zaujímavá, míňam jedno auto so slovenskou ŠPŽ už neviem odkiaľ. V Libražde odbočujem znova do hôr na Fuše Stude. Onedlho je jasné, že bude zase dážď. To sa napĺňa skôr ako sa nazdám a už sa zase mokrý brodím kalužami.

Pôvodne som chcel pokračovať na Stebleve, ale nelákavý výhľad na búrkové mraky ma prinútil zmeniť smer na Borove. Cestička príjemná, nič špeci. Dosť sa ochladilo aj keď nie som vysoko v horách. Okolie je veľmi kamenisté, také nevľúdne ako kameňolom. To sa mení za ďalším výjazdom. Na hrebeni sa objavujú malé stromy a zvažujem, že to už zapichnem na večer napriek tomu, že je ešte čas. Predo mnou sú ale znova (alebo stále) búrkové mraky a tak sa nie je kam ponáhľať.

Nakoniec pokračujem ešte za jednu dedinu a na kopci nachádzam fantastický flek na noc. Je teplo, skoro nefučí, radosť žiť.

Deň 57 –29.07. – 310km – Ostren I Vogel – Peškopi – Kukes - Golaj – Valbone - Bujan

Ráno je škaredo, zamračené. Pokračujem cestou, ktorá tesne kopíruje hranicu s Macedónskom. Nie je ale ničím zaujímavá. Napájam sa na asfalt a nevábnymi zchátralými dedinami prichádzam až do Peškopi. Ďalej na Kukes idem po asfaltovej ceste. Niekto mi spomínal, že je tu aj parádna šotolina, ale tak nejak sa mi to nechce riešiť. Musím uznať, že aj tá asfaltka je parádna. Super okolie, príjemný profil, fakt pekné pojazdenie. Tu niekde pri oddychu znova kauza skrutka, ktorú som riešil včera. Dotiahnutie už odhaľuje, že závit to vzdal. Zaisťujem kovovou eskapáskou.

V Kukes beriem benzín a idem ďalej na sever smer Golaj. Tu už permávka znova takmer neexistuje. Zato cesta je parádna. Veľa miest kde sa dá len tak zastaviť a relaxovať. Podobný profil má aj pokračovanie až do Bujan. Koncom tejto cesty sú naokolo evidentné opustené malé bane. Úzkokoľajky vedúce do stratena a sem-tam vyvalený hrdzavý vozík navodzujú atmosféru Indiana Jonesa.

Zvažujem či navštíviť Valbone. Podľa mapy je to zarezané brutal v horách, ale je to slepá ulička, takže in&out. Nakoniec idem do toho. Akonáhle ma pohltí kaňon, tak sa razom ocitám v okolí ako vystrihnutého z Álp. Je vidno že to tu žije turizmom. Na konci je dokonca tabuľa oznamujúca turistickú trasu do známej dedinky Teth. Tá je doslova cez kopec.

Vraciam sa naspäť. Naokolo sú prudké hory a každý využiteľný kúsok rovnej plochy, je využitý. Nádej na kempovanie na divoko sa rozplynula. Vraciam sa do Bujan a nasmerujem si to do hôr cestou, ktorú bolo zreteľne vidno. Podľa mapy je tam nejaká osada Tplan. Cesta ma vytiahne príjemným kamenistým stúpaním až na náhornú plošinu. Okolo sú malé stromy alebo skôr kríky. Niečo ako naša kosodrevina ale nie také silné. Niekde medzi nimi staviam na noc stan. Zajtra je v pláne prejazd Téth cez Kir, takže konečne mením vývodové koliečko za 13t. To som mal spraviť už pri odjade z Pa Emer.

Deň 58 –30.07. – 324km – Bujan – Lekbibaj – Fuše Arez – Skadar – Koplik - Téth

Ráno ma budí slnko, tak to mám rád. Kým sa ale pobalím, cez hory prichádzajú ťažké mraky a vyrážam už za mrholenia. Na asfalt sa pripájam v Dušaj a hlavný ťah prakticky len prekrižujem a smerujem popri rieke Drina smer Lekbibaj. Cesta je parádna, ale už regulérne prší, takže zážitok je to rozpačitý. Viem, že odtiaľto premáva trajekt do Koman. Nie je mojím jednoznačným cieľom ho využiť, nechávam to na okamžitú situáciu.

Keď sa blížim ku prístavu, tak vidím, že trajekt pred chvíľou vyrazil od brehu, takže je rozhodnuté. Aj tak som trochu viac chcel ísť po ceste. V ostrom svahu zarezanou cestičkou dôjdem až do spomínaného Lekbibaj. Okrem toho, že prší, tak tu končí asfalt, takže to otáčam a vraciam sa na hlavný ťah.

Vo Fierze pod ohromným priehradným múrom prestáva pršať a vylieza slnko, otepľuje sa. Pokračujem vo svahoch brutálne zakrútenou a zarezanou cestou a suším sa. Premávka na tejto ceste takmer neexistuje a kým sa pripojím na cestu SH5, tak už ani neviem ako vyzerá rovina. SH5ka mení charakter, je priamejšia ale stále slušne zakrútená. Postupne ma ťahá cez hory a doliny. Niekde medzi Puke a Skadarom prekonávam famózny hrebeň, cítim sa ako vo Veľkej Fatre na motorke.

Klesanie do Skadaru, hory miznú a víta ma ohromná horúčava. Mesto je hnusné, zle zorganizované, mám problém nájsť pumpu a obchod kde je možné zaplatiť kartou. Zbytočne sa nezdržujem a pokračujem smer Koplik. Odbočka na Téth je dobre značená, začína dlhá zvlnená cesta až niekam do dediny Boge. Tu začína cesta stúpať do známeho priesmyku a je to fakt paráda. Hore ma vítajú ostré skalnaté hory a koniec asfaltu. Klesanie do Téth si fakt užívam. Cesta je veľmi kvalitná, ale aj príjemne hravá, dolu do osady sa pri troche opatrnosti dá dostať určite takmer na akejkoľvek motorke.

Zo samotnej osady som sklamaný, v podstate je to len zhluk guest hausov a rekreačných zariadení. Pokračujem ďalej za dedinu a vchádzam do parádneho kaňonu. Cesta je presne na 1 auto, sem tam sa musím vyhýbať. Nachádzam parádnu lúčku, kde chcem rozbiť bivak. Krúžim po lúčke a hľadám najvhodnejšie miesto. Zrazu letím vzduchom a dopadám na zem, motorka letí za mnou, našťastie iným smerom. Škody na životoch žiadne, som viac prekvapený ako zranený. Nachádzam jeden veľký okrúhly šuter, ktorý som zjavne trafil. Široko ďaleko na lúke nič nie je, takže som mu evidentne len nevenoval dostatočnú pozornosť. Celkom dobrá lekcia pozornosti. Motorka utrpela drobné škody, zlomené plexi, ulomený späťák a nepochopiteľne prasnutý kryt môjho miniGPS tachometra. V princípe nič hrozné.

Deň 59 –31.07. – 306km – Téth – Kir – Skadar – Ulcinj – Bar – Podgorica – Korita - Rikavačko

Ráno sa budím s prekvapením, že po včerajšom crashi nie som nijako citeľne domlátený. Akurát ma trochu bolí koleno, ale nič čo by stálo za reč. Vyrážam teda po prúde rieky dolu dolinou. Cesta je nenáročná, 3ka, rýchlosť okolo 60 nie je problém. Príjemné ranné povozenie. Okolie sa pomaly mení, dolina sa začína otvárať. Stretávam Suzuki Vitaru z PB, vracajú sa, mali strach o nízku svetlú výšku auta. Takto príjemne a nenáročne cesta pokračuje zhruba 15km až po most cez rieku s neuveriteľne modrou vodou. Akoby tam tiekla zimná zmes do ostrekovačov.

Za mostom sa situácia mení, cesta začína stúpať do svahu. Povrch je výlučne kamenistý, miestami sú tie kamene celkom veľké. Nasleduje niekoľko prudkých stúpaní na 1ku po kamenných schodoch, nič príjemné. Jedná sa asi o najnáročnejší úsek trasy. Cesta sa následne prehupne na druhú stranu svahu a začína dlhé klesanie. Tu je ešte jeden fotogenický mostík, ale zbytok trasy už je dosť nuda. Okolie sa nemení a cesta je dosť rozbitá. Takže keby aj bolo čo sledovať, tak na to nie je moc priestor.

Po sklesaní zo svahu cesta ešte kopíruje breh rieky, tu už je celkom čulá premávka a hlavne teplo, moc si to neužívam. V Prekal začína asfalt, prekrižujem chaotický Skadar a na juh od jazera prechádzam hranicu do Čiernej Hory. Áut tu čaká na prechod celkom dosť, mňa posielajú aj s motorkou na peší prechod, čo je celkom sranda, ale tak čo by nie. Prechod bezproblémový, za pár minút.

Hneď za hranicou zastavujem na modernej Lukoil pumpe a konečne sa cítim ako v 21.storočí. Dávam chutný semi-obed, kávičku, chladený drink, wifi. A hlavne bez problémov platím kartou a menej ako v Albánsku. Ďalej smerujem na juh na Ulcinj, pretože vrchom som už kedysi šiel. V Bare nakupujem proviant a riešim čo ďalej.

Starou cestou mierim na Virpazar a následne do Podgorice. Hlavné mesto prechádzam už v neskorších hodinách a motoshopy sú už zatvorené. Zamierim preto do kopcov, najskôr do osady Korita. Tam vedie luxusná asfaltová cesta, ktorá sa šplhá vysoko do hôr. Ďalej už pokračuje horská kamenistá cesta, ktorá ma vedie cez fantastické hory až ku jazeru Rikavačko. Cestu si maximálne užívam, veľa fotím. Zjazd zo sedla ku jazeru som si pamätal, že bol trochu hravý. Je veľmi kamenistý, miestami je štrk hlbší a je to stále pomerne hravé ako klesanie, tak aj stúpanie. Ku jazeru prichádzam tesne po západe slnka. Ten prichádza dosť náhle vďaka vysokým horám, ktoré sú v tesnej blízkosti jazera.

Keby som dnes nebol išiel tento kúsok v Čiernej Hore, tak by som ten Téth označil za celkom fajn, ale v kontraste s prejazdom na Rikavačko to bola fyzicky zbytočne náročná trasa, ktorá nie je nijako extra zaujímavá.

Deň 60 –01.08. – 349km – Rikavačko – Veruša – Kolašin – Kapetanovo – Nikšíc – Čevo – Kotor - Risan

Od jazera za zbieram až po 8, nejak sa mi moc nechce. Výjazd smerom na Verušu je easy lebo je sucho, ďalej je parádna šotolinka. Minule sme to šli naopak, ale v oboch smeroch to má čosi do seba.

Šotolinka sa postupne mení na úzku asfaltku, ktorá ma dovedie do Veruše. Odtiaľ mierim na sever smer Kolašin. To bola kedysi príjemná zapadnutá cestička, no teraz tu Číňania vo veľkom stavajú diaľnicu. Na ceste je blato a nechutná brečka zo stavby. Tento stav pretrváva až po Kolašin. Ďalej to točím na západ po hlavnej, smer Podgorica. Niekde cestou si v reštike dávam parádnu raňajkovú omeletu. Užívam si to tu, nikam sa neponáhľam. Ďalej pokračujem pomerne plným hlavným ťahom. To ale netrvá príliš dlho, pretože odbočujem po mojom obľúbenom mostíku smer Velje Duboko. Odtiaľ by mala viesť cesta do hôr ku jazeru Kapetanovo.

Pomerne dlho ma trasa hýčka asfaltom, no ten nakoniec povolí a povrch tvorí stará dobrá balkánska skala. Z osady Velje Duboko začína cesta prudko stúpať, ale stúpanie je technicky nenáročné. Zastavujem len keď počujem, že vetrák sa ide zblázniť. Je vysoko cez 30 stupňov, tak aj motorka si občas zaslúži krátky oddych. Cesta ma dovedie na náhornú plošinku a ocitám sa ako v inom svete. Všade je zeleno, ale žiadne stromy, iba okraje plošiny obklopujú skalné štíty. Paráda.

Na jazero je to neďaleko, je tu aj zopár ľudí, ale pri jazere sa to roztrúsi. Ja sa vyškriabem na kopec za jazerom a chvíľu oddychujem a spriadam plán, čo ďalej. Nakoniec pokračujem krížom planinou, ktorá je fantastická. Pripomína mi plošinu Susamyr v Kyrgyzstane, iba v menšom.

Z plošiny smerujem na mesto Nikšic. Celé klesanie je veľmi príjemné, vôkol sú borovicové lesy a sem-tam nejaké obydlie. Za Nikšic to beriem po bočnej ceste na juh smerom na Kotor. Až po Čevo nič extra, taká jednotvárna krajina. Za Čevom sa ale situácia mení a okolie je fantastické. Na tejto ceste som okrem pár cyklistov skoro nikoho nestretol. Pred Kotorom stúpam do serióznych kopcov. Černohorci tu postavili novú asfaltku, na ktorú sa pripájam a onedlho si už fotím známy výhľad na Kotorský záliv.

Čas pokročil, je celkom pekne, nechce sa mi zbytočne platiť ubytko, tak šmejdím kde by mohol byť nejaký flek. Pobrežie je veľmi hornaté, ale z Risan sa kľukatí nejaká osamelá cesta do hôr. Tam sa dostávam až po západe slnka. Optimálny flek som nenašiel, ale na noc to stačilo.

Deň 61 –02.08. – 678km – Risan – Nudo – Bileča – Nevesinje – Doboj - Pécs

Predchádzajúci deň som sa rozhodol nepokračovať do Talianska. Tak nejak som mal v hlave veľa vecí, na to koľko som na ceste, ma to stálo dosť peňazí a premohla ma vidina jednoduchého riešenia všetkých problémov v pohodlí domova, namiesto neustáleho zháňania všetkého kade-tade.

Balím teda extrémne zarosený stan a pokračujem na Bosniansku hranicu. Pokúšam sa o prechod malým hraničným prechodom pri Nudo. Prechod je ale len pre miestnych, takže smolka. Ale aj tak bola cesta fajná, takže nevadí. Obchádzam preto cez Grahovo a nedá mi a znova odbočujem na bočnú cestu smer Bileča. Je krásny deň, cestu si užívam. Na prechode stojí na oboch prechodoch celkom dosť áut. Zaberie to asi hodinu.

Cestou od hraničného prechodu dolu do mesta mám z motorky trochu zvláštny pocit, ale nechce sa mi zastavovať. Mal som šťastie, pretože v Bileča na pumpe po natankovaní nachádzam takmer prázdne zadné koleso. Kompresorom dofukujem a pumpár ma posiela nejaký kilometer ďalej, kde je údajne pneuservis. Na niekoľký pokus ho nájdem. Rukáto sa dohodneme čo treba. Servisák trochu ohŕňa nos nad motorkou, ale že dušu zalepí keď si ostatné spravím sám. Nie je problém.

Celé to trvá dosť dlho, pretože rieši okrem mňa ešte kopec vecí, ale nevadí. Po viac ako hoďke konečne vyrážam so zalepenou dušou. Beriem to parádnou cestou v kanadskom štýle smerom na Mostar a niekde v osade Beliči odbočujem na sever do Nevesinje. Cesta je šotolinová, luxusná. Jedná sa o zakrútený výjazd na náhornú plošinu, miestami trochu vymletý, cesta zjavne nie je príliš používaná. Trochu mám obavy o dušu aby nepustila. Je teplo a lepiť by sa mi to tu nechcelo. Hore na plošine ma cesta vedie ďalej tiahlymi zákrutami, paráda. Nakoniec sa trochu nečakane napájam na asfalt, ale cesta až do Nevesinje je aj tak super.

Nevesinje len križujem a potom hor sa znova do terénu. Smerujem na Česim a Konjic. Za pár dedinkami znova končí asfalt a po príjemnej a nenáročnej šotolinke sa dostávam znova na náhornú plošinu. Tieto ohromné Bosnianske otvorené priestranstvá milujem. Na križovatke na chvíľu relaxujem. Pred niekoľkými rokmi som sem prišiel od Mostaru na GSe. Živo si pamätám aký som bol z toho vtedy vyhúkaný a nevediac čo ma čaká, dúfal som v čo najľahšiu cestu na asfalt.

Šotolinka a lesná cesta ma dovedie až do dedinky Borci. Trochu je to dlhšie a členitejšie, ako som si to vybavoval z pamäti. Klesám do Konjic a pri pohľade do neba je mi jasné, že bude zle...

V Konjic dávam pumpu a proviant. Nie je sa kam ponáhľať, počasie je neutešené. Začína pršať a radar hovorí jasne. Horami to nebude žiadna hitparáda. Beriem to teda hlavným ťahom na Sarajevo, ale cesta je preplnená autami. Preto mením taktiku na bočné ťahy cez Kreševo. V podstate už neprší, stále len tak mrholí a smoklí. Pokračujem cez Busovača a napájam sa na hlavný ťah smer Zenica.

Počasie je furt zlé, tak už len ťahám rovno na hranice do Slavonského Brodu. Prechod hladký, vítam v Chorvátsku. Medzičasom sa úplne zotmelo, ale mne sa to nechce riešiť. Ide sa mi dobre. Pokračujem bez zastávky na Donji Miholjac a prechádzam plynulo do Maďarska. Kríza ma chytá niekde po polnoci za Pécs. Motám sa bočnými dedinami, lebo po hlavnom ťahu mám strach ísť rýchlo a zaspávajúc. Nad ránom som našiel nejaký kopček na ktorom som padol na improvizované lehátko z nepremoku.

Deň 62 –03.08. – 309km – Pécs – Komárno – Nové Zámky

Niekedy v doobedných hodinách ma oblečeného budí pečúce slnko. Pozbieram švestky a pokračujem okolo Balatonu na sever. Hranicu prechádzam v Komárne a o chvíľu som v Nových Zámkoch. Stretko s Borisom, ktorý už poctivo zarezáva ako správny otrok kapitalizmu.

Večer pivo, pivo, pivo, až je toho na jedného moc. Fajný večer.

Deň 63 –04.08. – 326km – Nové Zámky – Pobedim - Žilina

Ťažké vstávanie, od alkoholu si vždy na týchto výletoch odvyknem... S Novozámčanmi idem pozrieť jednu SuperTenérku a potom sa lúčim a pokračujem domov. Musím sa ešte zastaviť u Nora u ktorého nakoniec strávim okrem obeda veľa hodín debaty o všetkom možnom a nemožnom. Okrem iného kúpil novú CRF Rally, takže nekonečná debata na tému CRF. V jej priebehu sa časť mojich záložných súčiastok presúva k Norovi, ktorý o niekoľko dní vyráža na svoju veľkú cestu.

Potom už ťahám naozaj domov. Diaľnica ma k smrti nebaví, tak odbočujem v Ilave na svoje obľúbené spestrenie cesty cez valaskú Belú a Čičmany. Zbytok cesty nestojí za reč a objavujem sa doma...

Záver

Tohtoročná cesta bola výrazne odlišná od tej minulej. Mal som menej naplánovanú trasu, lepšie vybavenú motorku a jazdil som omnoho viac aj v ťažšom teréne. Mal som aj viac problémov so všetkým možným takmer celú cestu. Keď ma netrápila zima a dážď, trápili ma technické nedostatky, alebo pneumatiky, alebo som každý deň niečo stratil alebo čosi opravoval, zašíval a tak podobne. Skrátka nebol som ani z ďaleka tak v pohode ako minulý rok, napriek tomu, že vtedy som bol omnoho ďalej od domova a dlhšie. To všetko asi prispelo k rozhodnutiu nepokračovať za nejasným výsledkom pri technických problémoch. Napriek tomu, že problém sa od momentu kedy som sa otočil, už neprejavil a teda som mohol asi v kľude pokračovať, neľutujem. Videl som niečo nové a hlavne som sa znova niečo naučil. Nie len o svete ale aj o sebe.

Celkovo som s cestou ani po návrate nebol príliš spokojný a dlho som váhal, či vôbec o nej písať cestopis, ale nakoniec som bol presvedčený aj okolím, že hej. Tak tu to je :-)

Na ceste som bol teda dohromady 63 dní a na tachometri pribudlo zhruba 20000km. Najlepšie som sa povozil v Bulharsku, naopak z Krymu a Albánska som odchádzal so zmiešanými pocitmi. Na Krym už nevidím dôvod sa vracať. Albánsko má veľký potenciál pre terénne jazdenie, no celková zaostalosť krajiny v kontraste s vysokými cenami, ma nepríjemne prekvapila. Návšteve by som sa znova nebránil, ale osobne ma viac zaujala Bosna a Čierna Hora. Veľmi ma mrzí, že som opäť nemal možnosť preskúmať podrobnejšie Gruzínsko, sem sa budem musieť vydať znova. Arménsko pri tej príležitosti bude asi tiež navštívené opätovne. Kostolíky ale už nechám kostolíkmi a vydám sa konečne do hôr.

Ďakujem všetkým, ktorí dočítali až sem. Ďalej ďakujem všetkým ktorí mi na ceste počas mnohých problémov, ktoré som ani neopisoval pomáhali. Či už priamo, alebo len povzbudením. Často človek nepotrebuje ani viac ako len nadobudnúť to správne presvedčenie vo svojich činoch.

Mapa trasy

Nakoniec som vyklikal na gúgl mapách plus-mínus trasu, ktorú som absolvoval. Samozrejme trasa neobsahuje každú odbočku, ktorú som na trase spravil, rovnako ako žiadnu z offroadových častí ako TET a niečo v Albánsku a Čiernej Hore.