predPS: Berieš všetko príliš vážne? Dokážeš sa rýchlo uraziť? Rád vnucuješ ostatným svoj názor? Čakáš veľa holých faktov? Gramatika je pre teba svätá? Tak nečítaj!!!

Žiadna partia, iba dvojica na motorke a veľký klobúk v kufri. Keď sa ja môžem tešiť z nových tlmičov, tak nech sa Ivka teší, z pre mňa nepochopiteľných detailov. Ale nik z nás sa netešil na výpravu k Balatónu a výpravu do Rijeky, kde sme si našli pekný kemp, blízko mora, aby sme sa už na ďalší deň, túlali uličkami Benátok. A práve tu začala dovolenka.

Hurá, opäť Itália

Teda pre mňa začala po prekročení hraníc s Talianskom. Ja milujem tú premávku, kde motorka ide všade vpred a krásnej veľkej pani v malom Fiate vôbec nevadí, že som jej kuframi vyklopil späťáky naopak.

Keďže sme už v Benátkach boli, viem presne kde je kemp a ako sa dostať busom do starého mesta. A tam už len pizza, pasta, úzke uličky, dosť veľká kopa turistov, no kto chce kľud ide mimo vyznačených turistických trás, a nasáva atmosféru vodou zaliateho mesta. Pol dňa sa túlame mestom, ktoré mi pri pohľade zo zvonice pripomína deravý syr. Škoda len, že Basilicu di San Marco opravujú práve z jej čelnej strany. Nevadí, dôvod opäť vrátiť sa sem je jasný. Len sa čudujem ľuďom, ktorý sa fotia s tlupami tu prítomných holubov, v Košiciach ich od seba plaším, tak prečo by som sa mal s týmito fotiť? A že v tejto časti chýbajú takzvané wau opisy? To už bolo v inom článku.

Tam kde som sa chcel voziť mokneme

Tak rýchlo zaliezť do spacáku, lebo ruky ma už svrbia keď pomyslím na zákruty, ktoré nás majú Apeninami doviesť do Toskánska. Najprv ale nudné bočné cesty, chvíľu zaujímavá jazda okolo rieky Pád, sem tam kávičkovanie len tak, veď sme predsa na dovolenke a potom na obchvate mesta, podľa ktorého azda každý pozná špageti (Bologna), v pekelnej horúčave, pozerám ako sa v zápche vzducháč márne snaží schladiť svoju olejovú náplň.

Netrvá to však dlho. Keď už sa cesta zdá byť konečne zaujímavá, iba sa zablýska, zatiahne a len čo si stačím uvedomiť, že asi zmokneme, leje tak, že sa vlastne sprchujeme. Toto "nem good situejšn", nie preto, že sa nepovozím, ale preto, že za mnou sedí ctený náklad. Tak zastavujem v prvom mestečku, kde sa vieme ukryť pre vodnou stenou i pizza, pasta a čakáme. Dosť dlho na to aby prestalo aspoň liať ale príliš krátko na to, aby opäť nezačalo za treťou zákrutou.

Sám začínam byť nasraný, na toto som sa tešil. V pekných nekonečných zákrutách si ale môžem dovoliť iba ležérne tempo a krajina viac pripomína nejaký horor, než nádherný kraj poznaný z množstva poobedných romantických seriálov. Takže kilometre sú opäť iba „sucho“ (reálne teda mokro) prejdené, ale pri zlezení z kopcov sa na nás opäť smeje slnko a čoskoro už parkujeme za hradbami mesta Lucca.

Lucca a cestovanie časom

Len si mesto Lucca pozrite cez "gúgl" earth. Historické jadro je celé obohnané hradbami. Dnu sa teda treba dostať jednou z pôvodných, pomerne úzkych, brán. A je to fajn, pretože už tu vám mesto dá prvý pocit z cestovania v čase (smerom späť aby bolo jasné). Nebudem ale cestovať medzi učebnice dejepisu, lebo to by tento cestopis schytal rozmer nekonečnosti. Kto chce naštuduje si sám, ja som veľa študoval, kým som sa vybral na tento výlet, no ani zďaleka sa nedalo stihnúť vidieť vše, čo bolo naštudované.

Radšej však späť k cestovaniu. I keď sa mestom dá túlať motorkou sériami jednosmeriek, volíme pešochod a nasávame stredovekú atmosféru. Úzke uličky sú zdobené množstvom vlajok a sem tam si treba dať pozor na povoz ťahaný koňmi (podobné človek zažije aj v Krakowe). Túlame sa a prezeráme si všetko dostupné. Ako stredoveký skanzen, zvlášť po vstupe do jedného z kostolov. Och, tak ponurá a zahalená atmosféra, veľký zlatý kríž je asi jediným riadne osvetleným miestom a potom sa neboj hnevu božieho. Veru „ora et labora“ lebo ináč bu bu bu... Ej či by som tu ostal na nejaký ten rockový fesťák, pre ktorý tu akurát stavali pódium. To by bola atmosféra.

Návšteva takýchto miest mi ale skladá puzzle myšlienok o tom, ako sa asi kedysi žilo. A neustály pohľad na úzke uličky zase ozrejmuje to, ako onehdá mohli bežne vyhorieť celé mestá. Teší ma aj fakt, že turistov tu nie je až tak veľa (veď Pisa je čo by kameňom dohodil). Obzeráme aj malé námestíčka, zvlášť oslovilo oválne Piazza Amfiteatro.

Len pozor, nie je tu nič vyslovene veľkolepé a zrejme preto sa mi v meste Lucca veľmi páčilo. Nechcem sa rozlúčiť s mestom, preto sa pred definitívnym odchodom ešte prechádzame uličkami na motorke. Nekonečné úzke jednosmerky ale čochvíľa končia, prejazd bránou a šup do hustej premávky smer niekam k moru, čo najbližšie k prístavu Livorno.

A daváj k moru

Cesta by to aj bola pekná, nebyť toho, že ideme v podstate v nekonečnej kolóne. Aj výhľad na Pisu by stál za zastavenie a zvečnenie, no v rámci bezpečnosti nebolo kde odparkovať. A čo to bolo za provokáciu, keď sme prechádzali popod múry, spoza ktorých trčala šikmá veža. Júj ako som sa tešil na návrat z Korziky (aj keď po okúsení tohto ostrova, som sa logicky nemohol tešiť na jeho opustenie). Pokušeniu hneď zastať ale odolávam, radšej nech sme už pri mori a dumeme nad plavbou trajektom.

Keďže trajekt má odchod skoro ráno (nie až tak skoro aby o takom čase bežný Slovák nebol dávno v práci), je múdre stráviť večer pred odplávaním v Calabrone v kempingu Pineta. Gýčová pláž a prímorské oné (hotely a spol.) nestoja za nič. Voda je tu ale teplá ako... a plytká tak, až mám pocit, že na Korziku by som to hádam aj prebrodil. V teplúčku aspoň zabúdame na moknutie v kopcoch, vlastne sa to zdá ako zážitok z iného dňa. A tak Ivka asi spí, leňoší, číta knihu... proste oddych na štýl niečo ako vyspelá žena a ja zberám zdochnuté kraby, mušle, bavčám sa v piesku, pozorujem neďaleký prístav... proste oddych na štýl niečo ako...

Tak sa aj zo mňa stal morský vlk

Ráno je pohodové, v prístave Livorno sme za cca. 8 minút, predbiehame kolónu naloďujúcich sa áut a už aj viažem motorku v útrobách trajektu. Teším sa, keď prvá skúsenosť s niečím novým, je hneď dobrá skúsenosť. Nevedel som ako celé „trajektovanie“ prebieha, no prišiel som, naskenovali mi vopred vytlačený lístok, vošiel som, uviazal som, i hotovo.

Len akosi nemám dôveru v plavidlo, keď vidím ako sa tu ošetruje hrzda. Proste je všetko pretreté durch farbou, asi na väčších lodiach bežné. Tak tie 4 hoďky ako morský vlk, trávim väčšinou spaním. Veď jediné čo vidieť, je modrá farba a sčerená brázda za loďou. Asi by ma nebavilo byť námorník.

Konečne však vidieť čosi ako exotické Tatry trčiace priamo z mora. Hopsám po palube a premýšľam ako čo najskôr naskočiť na motorku, a vyraziť na cestu ostrovom. Bastia je už detailne pozorovateľná, na trajekte sa otvárajú obrie vráta a začína jazdca ostrovom Korzika.

Korzické dobrodružstvo - prológ

Ostrov sme obišli celý dookola (cesty okolo mora a v blízkosti mora), skrátka na to treba viac času ako som plánoval, a to som po radách skúsenejších schválne plánoval o 30% menej, než by som na dennú oddychovú dávku bral. Je tu totiž tak fantasticky, že aj 50 km denne je príliš veľa. Vnútro ostrova (teda jeho veľká časť) však ostalo na inokedy. Ono totiž počas celého ostrovného pobytu boli časti vzdialené od mora zahalené v mrakoch. Moknúť sme opäť nechceli, a popravde ani sme nestíhali všetko "pojazdiť".

A ešte dobrá rada, ktorá sa osvedčila (pre nekreditkových cestovateľov kempingistov). Ostrov je malý, preto stačí navštíviť málo kempov (stačia aj 2, aj jeden, záleží od plánovania), rozložiť stan, vyhádzať veci z kufrov a voziť sa s odľahčenou motorkou. Ušetrí to čas pri každo rannom balení, ľahšie sa pojazdí okolie atď. atď. No a samozrejme, západná časť, západná... východná je dobrá akurát na rýchly presun zo severu na juh a opačne (dá sa to pekne využiť).

Korzické dobrodružstvo - súbor pocitov

O inom totiž Korzika nie je. Pocity z jazdy, pocity z krajiny, pocity z krásnych miest, pocity z perfektného plnenia žalúdkov, pocity z ľudí navôkol, pocit z... Takže si neskladajte na mape trasu kadiaľ sme šli, skrátka si tam choďte oddýchnuť len a len podľa seba, určite by ste si moju trasu poskladali zle.

Radosť z jazdy a krajina navôkol

Hneď po výjazde z trajektu a prepletení sa Bastiou začína raj zákrut (ak nejdete rovnou cestou na juh). Cesty rovné tu hádam ani nie sú. Asfalt kvalitný široký alá okruh a cestičky uzučké rozbité alá kontroluj si boky kufrov. Mix všemožných druhov ciest sa tu strieda o takej intenzite, až sa nestíham tešiť. A potom už len zavrieť oči a dýchať... plné dúšky charakteristickej vône sa nevryjú len do čuchových receptorov, toto ostane hlboko v kôre mozgovej, tento ostrov poznáte ozaj aj po slepiačky. Len keď sa budete oddávať orgiám nazálnym zastavte, lebo viete, zákruty a bezpečnosť, poslepu to nejde, toto nem Hungária.

Človek si to teda klopí v jednom kuse, potom v jednom kuse ide tak pomaly lebo obdivuje krajinu, potom by zase všade stál a fotil, a inokedy si musí v kopcoch nechať dostatočný odstup za autami, lebo je tu občas tak horúco a hornato, že aj moderné autá končia ako naša stará Škodevečka 120 onehdá pred Brániskom, teda varia vodu. A na autá fakt pozor, zvyknú aj znenazdajky zastať, áno aj v nich sú väčšinou turisti, a chcú fotiť. Vodítkom je nálepka z trajektu niekde na zadku auta, resp. to, že na ŠPZ nemajú „logo“ Korziky (tá čierna hlava).

Ináč ťažko popísať, že ktoré trasy sa oplatí prejsť, proste všetky. Asi ako všade platí, čím bočnejšia cesta, tým väčší kľud a tým viac si viem, aspoň ja, užiť jazdu. Zažili sme aj desiatky km bez toho aby sme stretli živú dušu. Ak nerátame, kozy, prasatá atď. No a na západe popri mori, čo zátoka to úplne iná krajina. Tu by som sa asi aj ja naučil vnímať viac farieb, než je nejaké to základné rozhranie.

Vlastne je to vždy o tom istom... jazda, stop, jazda stop, fotíme lebo výhľad, stojíme lebo krásne miesto na oddych, stojíme lebo opustená pláž ako z filmu, kúpeme sa, aha kaktus, aha úplne iné kraky ako boli v predošlej zákrute, aha loďky, aha viacej lodiek, aha tam by sa dobre bývalo (toto sa dosť často opakovalo)... no vždy je to iné. Z jednej strany pohľad do nekonečna za horizontom mora, z tej druhej pohľad na kopce naskladané za sebou, akoby tiež nemali mať svoj koniec.

Gastro zážitky a znalosť jedinej vety po francúzsky

Najprv začnem tou zdanlivo nepríjemnou časťou, cena. Toľko čo tu ostalo pri jednom posedení neprepijem za týždeň na intráku, nie to aby som to za týždeň prejedol (áno preháňam, to len kvôli navodeniu správneho pocitu z ceny).

A ináč som zistil asi len toľko, že sme vlastne všetci gastro barbari. Ok, iné podmienky na život, pindajme si na EU atď. atď. ale tu sa proste obeduje o dvanástej, a o druhej, tretej, štvrtej... v reštaurácii max bagetka, šalát... potom až nekonečne dlhá večera. No ale obedy na obed, aj hoci aké jedlo mimo obed a v obchode pečivo iba ráno, a vždy nebíčko v papuľke. Škoda rozprávať, nech nie som za osobu čo všetko vidí a opisuje iba slovom fantázia, ale dám jednu či dve gastro príhody.

Po francúzsky viem povedať iba: „Prepáčte, neviem po francúzsky, mohli by sme sa prosím rozprávať po anglicky?“ Toto som spustil na každého a všade, keby náhodou niekomu driemala v pamäti 100 ročná vojna či Napoleonove nezdary na mori. Ťažko však pomocou tejto vety zistiť, čože to vlastne ponúkajú v jedálničku ak je len v jednom jazyku. Tak klasika, náhodný ďob do jedálnička. Mal to byť podľa odhadu tanier plný rôznych druhov mäsa a syrov. Ešte faktický detail, ryby všeobecne nemusím, aj na Vianoce mávam bravčové rezne, morské príšery sú teda úplné tabu. A v tom šarmantná prsnatá čašníčka, so širokánskym úsmevom na tvári, predo mňa zloží obrovský tanier, plný nasekanej chobotnice (a kúsok kaviáru, lososa či čoho, a šalátu).

Pocit keď musíš tak musíš, lebo hlad a peňaženka, nahrádza pocit, sakra najlepšie jedlo aké som kedy jedol. No aj celkovo mala korzická anabáza vplyv na zmenu môjho jedálnička aj po návrate domov (zase slaninu si dám aj o polnoci keď na to príde).

Lebo toto "frantíci" vedia, na to majú zrejme gény (nech kľudne kašlú na "stavanie" áut). Raz večer, keď už sme si len tak ležali pred stanom, sa vedľa nás zložil akýsi zbor skautov. Prišli rovno odniekiaľ z lesa, z batohov vybrali ingrediencie typu čokoláda, syr, zemiaky, med, cesnak, cibuľa... a čo ja viem čo všetko, čo by som ani v regále vedľa seba nedržal, nejakým zázrakom to pomixovali a ja som sa v hlave videl ako jem hlinu, lebo taký hlad som dostal, keď som zavetril tie vône.

Skrátka prísť na Korziku a žrať tu Májku, to je aj škoda sem vôbec ísť. Za benzín sme tu utratili násobne menej ako za jedlo.

Dva krát kemp a prečo môžem pokojne umrieť

Faktografické fakty: Kempovali sme v dvoch kempoch, jeden neďaleko mesta Bonifacio, druhý v „zapadákove“ Galéria. Ten južnejší vybavím hneď, nech z tohto „cestopisu“ vzíde aspoň jedna vecná vecná rada. Dobre vybavený, lacný (v roku 2013), ak máte ISIC ešte lacnejší, bez blízkej pláže, ale s krásnym výhľadom na Bonifacio (v jeden večer sme vychytali super ohňostroj nad mestom) a zle som tu vybral flek pre stan (to asi každý), hýbala sa tu totiž zem (mravce, veľa mravcov).

No tá Galéria, to je vám raj na zemi. Došli sme do nádherného kempu zapotrošeného kdesi za dedinou pod stromami. Dodrbaná betónka na ktorej zastavujem, netvorí kontrast k hlavnej budove, tá je tiež v pohode. Je teplo, z rádia v inej miestnosti vzduchom plynie tlmený hrdelný spev, kempingmama alá Mama Kami sedí vnútri a ležérne ťapkou, už sto krát zdrôtovanou dokopy, vraždí dotieravý hmyz. Aj sa trošku bojím, či tento pľac nie je iba pre miestnych, no len čo sa nadýchnem k vysloveniu bonžúr bla bla bla, už som aj zaplavený vrelo znejúcou francúzštinou, chýbalo už len objatie od neznámej. Kým vyhapkám, že vlastne kangaroo (čo po „staroaustrálsky“ znamená neviem) po francúzsky, už sa spoza narezaných plastových prúžkov dačoho, slúžiacich ako záves, vyhrnie slečna (výzorom takým, že ľutujem, že tu nie som sám), ktorá so mnou vybavuje zvyšok.

Že sú v kempe iba záchody na stojáka, keď sa zotmie tak už nejde teplá voda atď. nevadí (mne). Lebo ráno sa tu človek zobudí na plazivú vôňu čerstvo upečených croisantov, bagiet... lebo večerný kľud pod korunami stromov je ozaj stelesneným pokojom, lebo máte pocit, že ste tu na návšteve nie preto lebo platíte, ale preto, že ste proste tu, a takých lebo, na ktoré nestačí mať nekonečno peňazí, je tu veľa. A keď sme pri hnusných peniazoch, samotný kemp stál skorozadarmo (na naše pomery).

A ten oddych na pláži po jazde. Nekomerčné miesto, málo ľudí, nik sa tu nepredvádza, nik tu nič neponúka. Mnohí by nad takým miestom ohrnuli nosom, katalógovej krásy tu niet. Avšak môže mať človek 30x Mercedes, 15x Ferrari, lietadlo, vilu v každom kúte sveta, dokiaľ neležal zakopaný v kamienkoch na pláži a nesedel pri ňom pes zrelej Korzičanky s vybalenými ceckami, tak nemôže spokojne odísť z tohto sveta.

Bastia, Calvi, Sarténe, Ajaccio, Bonifacio skrátka mestá, mestečká dediny

Žiadne megamonumentálne stavby typu čínsky múr na Korzike nehrozia. Mestá, mestečká... sú však vždy niekde niečím známejšie, známe... alebo len proste sadnú do koloritu krajiny. O tých na tomto ostrove platí skôr to posledné i keď... veď poďme polemizovať, googliť, možno niečo nové sa naučiť. Ale to za domácu úlohu.

Ak tu mestá nie sú vyslovene pri mori, tak sú postavené vyslovene v prudkom kopci. Stavby skôr ošarpaného charakteru, škridlové strechy, sem tam kostol... všetko tak trochu obyčajné, tak trochu svojské. Príkladom by malo ísť mesto Sartén, vraj je to to "najkorzickejšie" mesto zo všetkých na tomto ostrove. Ale aby nejako extra vyčnievalo, nezdalo sa mi. Posedieť v kaviarničke v úzkej uličke sa dalo prakticky kdekoľvek na Korzike, proste gýč jak sviňa, "ú aj lajk it", veď aj za týmto sa sem chodí.

Nedalo mi nenavštíviť Calvi a Ajaccio, obe z rovnakého dôvodu, lebo sú to rodné mestá mužov, ktorých som v mladosti žral (nie štýlom referendum za rodinu, ale v knihách dejepisu). Teda presnejšie, Calvi je údajne mesto, odkiaľ pochádza Krištof Kolumbus, a Ajaccio je určite mesto, odkiaľ pochádza Napoleon Bonaparte.

Obe zaujali skôr faktami a atmosférou, než stavbami. V Calvi je zaujímavá citadela postavená na malom polostrove a Ajaccio, tam sa akurát pod sochou Napoleona konal turnaj v petangu. Tak okrem Napoleónových gulí na pamätníku pozorujeme aj gule, ktoré si hádžu miestny. Ináč ten chlapík, ktorý ovládol veľký kus Európy musel byť ozaj krpec, keď aj jeho socha mi neprišla nejako extrémne vysoká.

Čo však bralo dych je Bonifacio. Toto skrátka treba vidieť. Mesto obohnané hradbami, z troch strán obmývané morom, postavené na skale s jedinou suchozemskou prístupovou cestou. Na Sardíniu by som odtiaľ hádam aj kameňom dohodil. Ale skôr by som chcel vyskúšať skočiť si do mora z jedného z okien (asi by som si ale dole rozondil hlavu, nevadí). No postačili aj prechádzky úzkymi a ešte užšími uličkami. A čo urobí chlapec (prípadne chlap) v starodávne vyzerajúcom meste? No vlezie všade na hradby a do okienok kde sa len dá, a hraje sa na obráncu mesta, nuž lepšie ako preliezky.

Neviem čo by som viac dodal o Korzike, vlastne by som o tom rozprával aj celé hodiny, ale také bludy znesie len úzka partia kamarátov. Preto posledný gastro zážitok v Bastii a 4 hodiny nudy, na poobednej ceste trajektom, naspäť do Livorna.

Taliansko po druhé a hneď našikmo

Po vylodení zápcha jak ďas. Končí zhruba 100 metrov pred kempom, ktorý je zhruba 10 minút chôdze od známej nepevne uloženej veže. Keďže som asi šikovný zápchojazdec, nemáme dôvod držať sa plánu a Pisu „objavovať“ až zajtra.

Piazza del Duomo alebo ak chcete Piazza dei Miracoli, vás láka už samotnou vežou trčiacou ponad hradby. A za nimi padne sánka (aspoň mne padla). Nie z toho, že na tráve (na ktorú je ináč zákaz vstupu), je banda ľudí, ktorí vyzerajú ako vypustený z ústavu, a nacvičujú rôzne pózy, ale proste tá veža je ozaj šikmá, a dosť vysoká. Čiže mentálne choro vyzerám aj ja, áno, akože podopieram vežu, pokiaľ to človek vidí z nesprávneho uhla, heh.

Taká fotka je však len povinná jazda. Všetko ostatné je o veľkoleposti stavieb a detailoch, detailoch, detailoch. Nechápem ako, ako dlho a koľko umelcov, na týchto stavbách muselo makať. Prečo, to je jasné, každý panovník chce ukázať, že má proste väčší pipík, vždy, všade a vo všetkom. Prechádzam sa preto hore dole, pozorujem, ohmatávam a stále nechápem. Raz vo veku blízko dôchodkovému sa určite na podobné miesta vrátim, a dám si tu námahu obzrieť si ich aj z vnútra.

Ale Pisa nie je len o naklonenej veži. Túlať sa starým mestom, nad ktorým postupne ubúda svetla, je také, ako by som to len správne, proste romantické. Trošku morbídne vyzerá socha Cosima I de´Medici stojaceho na odseknutej hlave delfína, ále ináč pohodička, klídek, zmrzlinka.

Stojac už potme na brehu rieky Arno, dumám nad ďalším mestom stojacim na tejto rieke, zajtrajšou Florenciou. Prechádzka naspäť do kempu je logicky čo najdlhšia a ešte si po tme užívame takmer vyprázdnené Piazzo del Duomo, a ja sa záverom pokúšam vežu skopnúť. Hulvátsky čin sa nedarí, tak spať, lebo nemám kúpaciu čiapku a bez nej do kempového bazénu ee (ukázalo sa, že toto platí asi pre všetky bazény v Itálii, pri mojom tele bezpredmetné pravidlo, iba žeby som sa celý zabalil do igelitu).

Florencia, Firenze, Florence na názve nezáleží, podstata je inde

Aj cesta sem bola pomerne zaujímavá, sprvu nudná, ale potom sa pekne zakrútila a čoskoro sme stáli opäť v ukrutnej zápche. Žeby nehoda pár km pred Florenciou? Ale kdežé, pár kilometrová kolóna až po Florenciu. Vonku asi sto miliónov stupňov, veru vzducháč toto neľúbi, ide sa drzo vpred.

Nepríjemné je ale hodené za hlavu v momente, keď sa ocitáme na Piazalle Michelangelo. Ten výhľad na mesto, kde kupola Cattedrale di Santa Maria del Fiore je proste ako päsť na oko trčiaca zo zhluku domov, mám pred očami aj bez toho, aby som si osviežil pamäť fotkami.

Preto šup rýchlo z motorky a hurá pešo do mesta, kde keď vás nerozdupe odvšadiaľ trčiaca história, tak to urobia masy turistov. Horšie ako v Benátkach a zovšadiaľ hnusná „júesej ingliš“. To len taká mini chybička krásy.

Ináč neviem čo písať, lebo túlali sme sa tu skoro celý deň a stále som nemal dosť (a nechcem sa dookola opakovať). Kto sem dôjde určite nevynechá Ponto Vecchio, jediný zo starých mostov Florencie, ktorý prežil dodnes, z ktorého kedysi mäsiari hádzali zvyšky naporcovaného hoci čoho z okienok rovno do rieky, a dnes by som si tu nekúpil nič ani keby som predal všetok môj majetok (samé zlato, hodziny, bludy, ale sakra drahé).

A potom Piazza della Signoria a fake sochy, s azda tou najslávnejšou sochou na svete. Vraj Dávid od Michelangela je obrazom dokonalého, len to nádobíčko, no... veď čo si myslím znázorňuje jedna z fotiek. Trošku aj dumám nad orientáciou majstra, ktorý originály týchto diel nechal vytvoriť. Niektoré sochy sú ozaj teplé, alebo to z nich spravil môj pohľad objektívom?

Trošku problémom však bolo nájsť obrovskú katedrálu. V úzkych uličkách ju nebolo vidieť trčať ponad strechy, no aspoň to znásobilo tú veľkoleposť, keď sa zrazu vynorila spoza rohu. Veľká, obrovská, mega, kupola a nie len tá. Nabrať zvonicu celú do objektívu, trošku robota.

Prezeráme aj kopec iných vecí, túlame sa aj mimo turistických trás, obedujeme v reštaurácii kde je všetko Pramac Ducati, a znova sa donekonečna túlame, až ledva vystúpame späť k motorke. Posledný pohľad na mesto, na motorku sadám iba preto, že musím.

Tento krát slnečný prejazd Apeninami

Keď už je motorkovo založený človek v tomto kraji, logicky sa vyberie spať do kempingu pri okruhu Mugello. Prijateľná cena, dobre vybavený, bazén (do ktorého síce mám povolené vojsť no nesmiem si ponoriť hlavu lebo šak zase nane čiapka, ľudia z kade chápu ten paradox) a ten pocit, hoci mi srdce neskáče keď sa povie MotoGP.

Aj okruh sme navštívili, len nás naň nepustili, myslím ani do areálu nás nepustili. Z diaľky mi je ale jasné, že tam fotili katalógové fotky pre, dovtedy ešte len zo špionážnych fotografií známej, Ducati 899 Panigale.

Takže deň zasvätený motorizmu začal pekne a pekne pokračoval nekončiacimi zákrutami, až po zápchu v meste Bologna. A tak začína cesta po Terra dei Motori. Opäť ide o ten pocit, keď si predstavím, že práve niekde tu, v časoch nie až tak dávnych, skúšali svoje prototypy áut a motoriek, rôzny páni, bez ktorých by ani mnoho z nás nemalo svoje motorizované krásky.

Ducati, Pagani, Maserati, Bimota, Moto Morini, Lamborghini... no mňa najviac zaujímalo Ferrari. Keď som ešte káčera vláčil po zemi, auto sa pre mňa rovnalo Ferrari. Dodnes v F1 fandím len červeným a je jedno kto sedí za volantom, aj či sa im v danom ročníku darí. Maranello bolo teda mestom, kde sme sa preto túlali viac než v ostatných okolitých. Ono tu vlastne ani nie je čo vidieť, „len“ fabriku, ktorú obchádzam dookola dva krát, múzeum, ktoré si celé z vnútra pozriem vo veku dôchodku blízkemu, a dosť veľa kade tade parkujúcich štvorkolesových krások. Jak bejby som sa tešil keď každú chvíľu bublal motor nejakého Ferrari motajúceho sa v uliciach. Plus sa okolo prehnalo aj jedno zamaskované, toho času ešte len pripravované, konkrétne ktoré, neviem. Prečo sem ísť pochopí len človek s rovnakou krvnou skupinou.

Do mesta slávneho kvôli balkónu

Z kraja motorov však v mysli otočka hneď na inú nôtu. Ideme fakt nudnou cestou k Lago di Garda, no odtiaľ po osviežení celého tela pod vodnou hladinou, do mesta Verona. Keďže sme na ceste dvaja, nemôžeme nenavštíviť mesto nešťastných zamilovancov. Romulus a Rémus, teda Rómus a Rámus, vlastne Rómeus a Július, alebo to boli Rómeo a Júlia? Príbeh o nich, aj o tých prvých dvoch, musí poznať každý, ak nie asi ani tieto riadky nevie čítať (a ja ich neviem gramaticky korektne písať).

Mesto na rieke Adiža je teda známe, a evidentne aj navštevované (taký hustý dav, že by som aj po hlavách mohol chodiť), hlavne kvôli balkónu, kto vie na koľko krát prestavanému. Mňa ale zaujímal oválny amfiteáter, ak chcete koloseum. Jój ako gladiátor, v útrobách kolosea, v tej tme, úzkom priestore, zrak oslepuje silné slnko svietiace dnu cez neveľký vchod. Oči prispôsobené tme pri vstupe do arény sú chvíľu slepé a potom bum, narvaté sedačky, škoda, antická hra v štýle „idúc na smrť ťa zdravím...“ končí.

A končí aj tento výlet, lebo odtiaľ už „len“ domov.

postPS: Pardón za veľkú galériu, to kvôli bodom záujmu.