Podivíni z Ázie. Ale postavil som sa do nekonečného radu na 20 min, poznačil si miesto a vyhodnotil to ako nekresťanské, aspoň pre mňa, prepáč Michelangelo. Ale bol som svedkom niečoho, čo mi nešlo do hlavy. Predo mnou stáli dva evidentne manželské páry z Ázie, čierne vlasy, šikmé oči, nechcem nikomu krivdiť. Mali dve fľaše vody. Napila sa jedna žena, normálne priložila pery k fľaši. Jej muž zaklonil hlavu maximálne dozadu ako moje dieťa na nočníku, keď pije čaj, alebo hltač mečov a nalieval si vodu do hrdla. Nepil, nalieval.

Dobre jeden cvok. O chvíľku presne to isté zopakoval druhý pár. Dvaja cvoci, vlastne štyria. Že ja neviem anglicky, mohol som sa predstaviť ako sexuológ a spýtať sa ich ako je to u nich s orálnym sexom. Je pravda, že miesto nebolo najvhodnejšie.

Piazza Navona, Fonata di Trevi, Piazza di Spagna všetko je to suché z nosa oproti koloseu. Nadchla ma tam len jedna vec a to jedna figurína. Ja v ňom vidím Limonádového Joea.

Chýbal už len Kopecký a jeho výrok: „Alkohol v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve.“ Maximálne spokojný som vyrazil skontrolovať mesto gladiátorov Capuu. Jazda po diaľnici Rím Neapol nepatrí medzi najlepšie nápady motorkára.

Capua

Tak v tomto meste som hľadal dlho amfiteáter. Kde len môže byť druhý najväčší amfiteáter z 1 storočia? Tabule nikde, GPS POI body nič. Čo to je? Hľadám ubytovanie, miestny reštauračný lákač ma posiela rovno k penziónu Parente. Tam ma čakala postavička typu Dany de Vito.

Ubytovanie 25 €. Enrico Iannuzzelli mi dal izbu skromnú ako pre pútnika, to mi bolo jedno. „Spýtal sa rukami“, rukami ukázal symboly prejedania sa. Áno chlap, to chcem! Ukazujem osem prstov. Potom spánok a osem prstov. Večera pozostávala z množstva jedla, to mäsisko mám určite ešte v hrubom čreve dodnes, jahody, koláče, zelenina, cestoviny. Ťažké červené víno, čo tu chcú so mnou robiť? Za večeru som platil 15 €. Konečne mi nevadili skromné a sladké talianske raňajky. Amfiteáter som nenašiel, pretože sa nachádza v inom meste, ako mi Enrico vysvetlil, v S. Maria Capua Vetere. Prešiel som 250 km.

5. deň

Tak som sa šiel pozrieť o 6 km vedľa na miesto Spartakovho povstania v roku 73 pre n. l. Nuž veľmi sa o tento skvost nestarajú. Amfiteáter je krásny. Mestečko bolo zanedbané. Nasledovalo mesto, ktoré ozaj predčí Pompeje.

Herculaneum

V čase výbuchu Vezuvu tam žilo 4 000 ľudí, vzniklo v r. 314 pred n. l. Mesto bolo zakryté prachom a lávou, nánosom hrubým 11 – 26 m. Objavené bolo v 18 stor. Domy nikto nerozoberal na prestavbu iných domov, nikto nebúral malé domy a staval väčšie, nerobil prestavby, nemenil ulice, nič nevylepšoval.

Takže vieme ako to tam vyzeralo. Prekvapilo ma aké mali malé izby aj bohatí. Turisti tam boli z rána traja, mal som to pre „seba“. Nástenné maľby, na kamenných uliciach vyjazdené stopy od vozov. Jedinečné!

Pompeje

Latka bola nasadená vysoko a Pompeje ju neposunuli vyššie, boli skvelé, ale nie úžasné. V čase pohromy tam žilo 25 000 ľudí, ako všetky mestá mali divadlo, nevestince.

Všetci sme odfotili sadrové odliatky tiel, pozreli domy bohatých, divadlá. Ku podivu tam bolo množstvo uličiek, kde nebol nikto, komplex je ozaj rozsiahly, statív mi zhabali pri vstupe. Mestské fórum bolo príliš dokonale obnovené, maľby na stenách boli podstatne, neporovnateľnejšie chudobnejšie ako v Herculaneume.

Tie prechádzky, kde nebol nik, majú niečo do seba, posedíš si na priedomí pôvodných domov bez turistov, odpočívaš, relaxuješ. Do jedného domu by som sa bál vstúpiť. Na tabuli boli štyri penisy, kľudnejší by som bol pri vstupe do domu, kde by boli znaky Renault. Nasledovala bomba.

Paestum

Opustil som ruch, preplnené cesty a vydal sa k moru pozrieť tiché, skvelé Paestum založené okolo roku 720 pre n. l. Pohltil ho Rím a tak sledovalo jeho osudy. Objavili ho v r. 1752. Neptúnov chrám patrí k trom najzachovalejším chrámom staroveku, je tam chrám bohyne Ceres, alebo bohyne Atény a torza ďalších budov, divadiel, zvyšky kamenných ciest. Celé mestečko aj to bežné pôsobilo kľudne, spokojne až pietne. Chrámy sú ozaj pekné a v noci, keď sú osvetlené musí to vyzerať plasticky. V areáli sme boli štyria!

Potom nastala menšia logistická chybička. Totiž štvorprúdová diaľnica od Salerna na Sicíliu je len na mojej mape. Bolo to okolo 400 km, rátal som teda 4 hodinky a plavím sa. Trvalo to 6 hod. Na mnohých kopcovitých úsekoch je len jeden pruh, ten obsadí kamión a už si to hasíš na trojke. Nemá význam predbiehať, len sedieť a trpieť. To, čo sa deje v prístave pri posúvaní, kupovaní lístkov, naloďovaní patrí do Afriky. Keď si sám na motorke, samozrejme nevieš, posúvať motorku a súčasne kupovať lístok v 20 m vzdialenej búdke. Tí čo majú spolujazdca to dokážu, aj rodiny v aute. Lístok na trajekt stál 16 €. Bolo už okolo 20 hod., keď som sa nalodil a chcel som spať na úpätí Etny.

Prosím teda Zezeho o pár internetových tipov na ubytko. Prichádza 7 sms. Pár ich je do 50 €, zvyšok viac. Chcem mať istotu a presnú adresu spania. Prešiel som okolo 630 km a som unavený a ráno, skoro ráno chcem šľapať na Etnu. V mestečku Nicolosi nachádzam dostatok penziónov a na druhý pokus bývam za 35 €, aj keď prvotne skúšali 50 €. Prvýkrát som zjednával. Ako zjednáva človek, ktorý ovláda len tri jazyky? Svoj a dva v topánkach. Ukáže sms v mobile. Bola v tvare názov hotela, kontakt, adresa a cena. Funguje to. Ešte som potreboval vedieť, či je na Etnu voľný vstup, či nie je na ceste rampa a pod. To zvládla moja manželka v angličtine. Vstup je voľný kedykoľvek. Prešiel som 720 km. Osem hodín čistého, tvrdého spánku mi musí stačiť. Stačilo.

6. deň. Etna

Ani náhodou nemienim čakať na skromné sladké raňajky do 8 hodiny, zjem 1 liter mlieka s musli. To mi musí stačiť na osem hodín. Nestačilo. Cesta s Nicolosi na Etnu je prekrásna, kvalitný asfalt, zákruty, ranné slnko. Z tých zákrut sa teším aj ja diaľničný suchoprd. Parkovisko je v 2000 m nad morom. Som tam sám. Vlastne dvaja, ja a vietor. Beriem 0,5 litra vody, Snickers, statív foťák, chvalabohu kuklu. Lanovky sú pre bábovky, možnosť pokračovať hore na terénnych autobusoch pre starších, chorých, ženy, deti. Volím si svoju cestu, nechcem na nej nikoho.

Už prvý kráter Silvestri v 2100 m n. v. mi dáva tušiť, že zážitok bude jedinečný. Mesačná krajina a sem tam 1 m² zeleného machu s ostňami. Ako dobre, že som si pri fotení lienky v 2500 m kľakol motocyklovým chráničom na tú zákernosť! Moja trasa ma jednu nevýhodu, keď dvihnem nohu o 30 cm vyššie, vystúpim len o 10 cm vyššie. Tak sa totiž chodí po 3 mm kamienkoch do prudkého svahu. Po prejdení 15 výškových metrov mám srdce v krku a pulz mi musí byť vidieť na krku. Samozrejme na mojej trase nebol nik.

Bol som spotený astronaut na mesiaci. Lanovka končí asi v 2400 m, len odhadujem, potom nastupujú terénne autá- autobusy 12 – 15 miestne. Tak som šľapal po ich ceste. Sviniari dvíhajú mikroskopický prach, ako dobre, že zrkadlovka Pentax je utesnená aj keď prstenec na objektíve začal vŕzgať. Oplatí sa šľapať je to iné, vybočíš z trasy a máš fotky podľa svojho gusta. Zo statívu som mal turistickú palicu. Dôjdeš po 2920 m n. v. Tam je konečná pre turistov, aj keď som tam nevidel jediný zákaz pokračovať ďalej a zničiť tam nemáš čo.

V tých 2920 m sú už krátery, ktoré dymia, smrdia, rozhľad je neuveriteľný. Má to však háčik, vetrisko, dôchodcovia ledva stoja v tom vetre. Zima, prsty mi tak skrehli, že som ledva nastavil samospúšť, statív som musel položiť na zem a tú páčku na obsluhu hlavice zapichnúť do zeme. Ďalšou nepríjemnosťou je to skutočnosť, že tie 2 – 3 mm kamienky sú ľahké a letia tak rýchlo ako vietor. Tak som sa schoval v závetrí a obzeral sa, lebo také niečo doma nemáme. ½ cesty späť som zbehol, aby som sa zohrial. Potom to už bola brnkačka. Dole na parkoviskách bola riadna mela.

Vyzeralo to ako na nejakej výstave, či trhoch. Rýchlo preč. Báječnou cestou späť robím jedinú chybu. Za nepriehľadnou zákrutou a pred ďalšou 160⁰ stojí autobus. Zastavujem až pri jeho zadnom kolese. No a som najedený. Smerujem na juh do Syrakúz.

Siracusa

Cestou mi riadne škŕka v žalúdku. Globalizácia ma pár pozitív, vidím Ikeu. Tečú mi slinky. Zobral som si toľko jedla, že ho s námahou poskladám na podnos. Najedol som sa ako had na pár dní.

Mesto bolo založené v r. 730 pred n. l. Ako tušíte smeroval som do centra starého mesta po úzkych uličkách, GPS často vypovedalo službu, kvôli vysokým domom a uličkám, kde sa ledva minú dva skútre. Ale Piazza Duomo som našiel, skontroloval som či má slávny syrakúzan Archimedes dôstojnú sochu, motal sa v starom prístave.

Pozrel som Dionýzove ucho, mimochodom nestojí za to tam ísť. Ako som sa rozčertil pri pohľade na zmodernizované divadlo, úplne zničené, ani len foťák som nevybral a to som bol spokojný z Etny a najedený do popuku.

Otáčam kompas na sever, už budem mať domov len bližšie. Môj limit 1 000 € by návštevou týchto miest Villa Rom. d. Casale, Valle dei Templi, Selinunte, Segesta bol výrazne prekročený. Smerujem teda severne do mesta Milazzo.

Milazzo

V tomto meste som potreboval len jedno, prespať a nasadnúť na správnu loď. Prichádzam tam za tmy, vždy, keď niekam v Taliansku prídem za tmy ťažšie hľadám ubytovanie, ťažšie znamená do 1 hod. Som na recepcii hotela, je ozaj drahý, už 3 m pred recepčnou hovorím, že neviem ani taliansky ani anglicky. Ona navrhuje poľský jazyk. Tak tu som doma. Dievčina, krásna ako obrázok mi nájde ubytovanie v lacnejšom hoteli.

Nedošiel som tam, lebo som býval u príjemných starkých v penzióne za 40 €. Starká vedela nemecky, ja svojich 200 nemeckých slov. Dozvedám sa od nej Jóbovu zvesť, vo večerných správach oznámili, že lode na ostrov Vulcano nevyplávajú pokiaľ sa neutíši vietor. Pením, čo sú to za moreplavci, sráči jedni, ich predkovia na škrupinkách plávali po celom svete. Prešiel som 340 km.

7. deň. Vulcano a Enrico Cambaccini

O 7 hod. zízam na oblohu a vybehujem pred penzión. Modrá obloha, bezvetrie. Od starkej mám adresy dvoch lodných spoločností. Zašpiním chrup sladkými raňajkami. O 8.29 hod mi truľo predáva lodný lístok na loď spoločnosti Ustica. Loď ma odplávať o 8.30 hod. Parkujem a priväzujem motorku, priväzujem prilbu, bežím od motorky a v behu stláčam peager. Píp a chvíľku pípa motorka. Obzriem sa, nič podozrivé. Motorka stále vrieska. Boha, kľúče sú v zapaľovaní, bežím späť. Bežím k piatim lodiam, ani jedna nemá názov spoločnosti vzadu, ani jedno mólo nie je označené aká loď tam parkuje a kde pláva. Jeden lodiar vidí z diaľky akej farby mám lístok a ukazuje na loď, ktorá je už 3 m od brehu. Prichádza ku mne dôchodca vysoký 160 cm a váži 50 kg.

Pozrie lístok a nadáva. Berie ma pod pazuchu ako slepca. Ide so mnou 300 m do kancelárie spoločnosti. Ide znie príliš rýchlo, plazíme sa, ale toho dobráka nemienim opustiť. Starký hromží na pracovníka pri pokladni, ten mi vracia 15 €. Plazíme sa k druhej spoločnosti Siremar, kde sa so mnou dobrodinec rozlúči. Určite by som si tie euráče vyhádal, ale ochota starkého stojí za takéto slovné odbočenie. Ako správny neandrtálec píšem na papier čas odchodu 9.30 hod. z Milazza a z ostrova Vulcano 12.30 hod. Pracovník tvrdí, že to nestihnem. Vedel som, že táto spoločnosť má aliscafi vznášadla. Platím 29 €. Oj až tak sa neponáhľam, myslím si v duchu, ale nakoniec neľutujem.

Mám čas 1 hod. Už pri vybehnutí z prvej spoločnosti som si všimol dvoch mladých ľudí, kypiacich optimizmom, akoby boli zo sveta, kde nejestvuje zlo. Teraz som si ich znova všimol. Veď oni majú prilby. Motorka nikde, obďaleč stojí Vespa 2T 50 cm3 ako zo smetiska a ešte aj veľký psisko tam pobehuje. Enrico Canbaccini a jeho priateľka plus ich pes a ruksak o objeme 100 l cestujú na Vespe po Taliansku, mladosť bláznivá. Fungujú ruky a nohy, smejeme sa. Zapózujú mi. Ako málo stačí, keď sa chce. Čo všetko nestačí, keď sa nechce.

Sedím v strede 40 m vznášadla. Občas sa stane, že ľudia, ktorí sedia vpredu za 1,5 sekundy sú spolu zo sedadlom o 2 m vyššie. Vznášadlo určite pláva 60 km/h. Dôchodcovia vpredu trpia, šiel som sa na nich pozrieť. O 45 min vystupujem na ostrove Vulcano. Idem na dymiacu sopku.

Tam si však treba vyšľapať a preto je tam podstatne menej turistov, ale je tam cítiť, že v pekle riadne kúria, kamene hore sú teplé až horúce, dym nás dusí, stojí to však za to. Nemôžem povedať, že som vyúdený, lebo som vysírený. Oveľa viac povedia fotografie. Je to krásne miesto, je z neho skvelý výhľad na okolité vulkány. Kľudne zostupujem, nakupujem si jedlo a spokojne ho jem s kráľovským výhľadom. Vznášadlo prichádza na minútu presne, sadám si dopredu. Volám (čítam anglický text z sms) do Capui Enricovi Iannuzzellimu a oznamujem mu, že dnes večer prídem. Žiadna vlna, žiadna zábava, zaspávam. Po vylodení ma čaká 570 km a cvoci v Messine. Trvalo mi to 7 hodín, nemôžem nájsť penzión, kde som býval. Ten chlap má vizitku a nemá tam adresu. Z baru vychádza chlap, dobre oblečený, dávam mu vizitku penziónu, zvoniaci mobil a chcem adresu do GPS pochopil to za 5 sekúnd. Enrica zdravím slovami v zmysle , ktorý ko... ti robil vizitky bez adresy? Rozumel, zbesilo prezerá všetky druhy svojich vizitiek a pľasne sa po čele, teraz nadáva on. Na revanš ma zabil skvelou večerou za 10 €.

8. deň. San Leo a San Marino

Jeho syn je babrák a pripravil nemožné raňajky. O 8 hod. sedím na motorke. V pláne som mal mestečká San Leo a San Marino. To druhé vraj len dobre znie a nestojí za tu cestu. Chcel som prespať v Slovinsku, niekde pri jaskyni Postojna.

Môžem rovno skopírovať text, kde opisujem S. Gimignano. Skvelé. San Marino. Nechoď tam. Zo San Lea som tam prišiel po cestičkách 3 m širokých, ale natrápil som sa s obchádzkami kvôli zosuvom ciest. Ďalšiu hodinku som minul v San Marine.

Nič moc. Z mojich cestovných 110 – 120 km/h som pridal 20 navrch. Je 20 hod. som v Slovinsku. Chlad v horách už neriešim...Elektrický suchoprd - sucho a teplo na motorke. Odjazdených mám 900 km. Spať sa mi nechce a nie som unavený. GPS hovorí, že domov je to 905 km. Motor radí: „Tak to skúsme.“ Dobre, veď čo sa môže stať, budem unavený zastavím a ubytujem sa. Z plochy GPS odstraňujem km do cieľa. V Budapešti mi je jasné, že môžem kľudne spomaliť, keď chcem svoju rodinku ráno o 7 hod. vyprevadiť do jaslí. Vlečiem sa. Je 6 hod a ja som v Košiciach v zadku máme s Duvilkou 1805 km v kuse, nemám čo robiť a umývam motorku. Umyť Duvilku po 5980 km zaberie 20 min a je dokonale čistá. Sedím pri bytovke na tráve a čakám, všetko, čo som zažil sa mi mihá pred očami. Moje kočky vychádzajú rovnako oblečené. Sú prekvapené. Odložíme cvrčka do jaslí, manželka je v práci, nevydržím a o 11 vyberám cvrčka a poďme na ihrisko. Okolo obeda zaspávame. 0 14 hod ma budí detský cumlík v mojom oku. Jeden sen sa skončil a ešte lepší začína.

Záverečné nevyhnutnosti. Talianska premávka je zvláštna. V tejto krajine motorkári doslova ohrozujú, obťažujú plechovkárov, tí im to tolerujú. Keď máš červenú na prechode pre chodcov a tí tam nie sú, tak smelo ideš, to platí aj o červenej pri odbočovaní vpravo. Zdá sa, že zákaz vjazdu pre motorky neplatí.

8 dní, navštívených 28 miest, 5 980 km, 1050 €, 4,4 l/100 km, každý deň som spal „čistých posteľových“ 8 hod. Vôbec, ale vôbec som nemal pocit, že to s km preháňam, prvoradé bolo pre mňa prísť domov celý a zdravý.