01: cesta do Petrohradu

Rozhodnutie

Po návrate z Central Europe Rally z Rumunska netrvalo dlho a v mojej hlave sa začali rodiť ďalšie plány. Pohľad do kalendára ukázal, že by bola teoretická šanca stihnúť pozrieť štart Trans Orientale v Petrohrade, presunúť sa s pretekom pri Moskvu a vrátiť sa späť. Volám Awiovi a s radosťou sa dozvedám, že plánuje to isté ale nemá parťáka. Po osobnom stretnutí a pribratí Dušana sú kocky hodené.

Vybavujeme víza a hlavne podávame nadľudské pracovné výkony, aby nebol výpadok taký zúfalý. Dokonca aj manželka mi udeľuje svojrázne povolenie: „Neslop, žánné baby a nemíňaj peňáze, šak ty víš!“ Nevím.

Dva dni pred odchodom mi prdol regler, ale situáciu elegantne rieši Ludvík z Elperformance. Odchod bude.

Slovensko

Štartujeme s Dušanom v nedeľu poobede 8. júna na onálepkovaných a vyleštených strojoch. Máme pred sebou iba presun do Kotešovej k jeho rodičom. Hneď za Nitrou sa dostávame do prietrže mračien tak prudkej, že nám tečie voda zhora do čižiem a okamžite sme kompletne mokrí. Stojíme na prvej pumpe po ceste v Čakajovciach. Cicušky sediace za pultom počujeme cez pootvorené okienko: „Vidíš tých dvoch chujov, čo sa vyberú v takomto počasí na motorkách?“ a o pár sekúnd „Dušááán!“. Duško sa nadúva ako kohút pred párením a vysvetľuje, kam sme sa vybrali. Cicušky žasnú a pofajčievajú s ním meter od stojana, z ktorého čapujem. V daždi pokračujeme.

Obaja sme dozadu obuli tvrdé Mitasky E 09, teraz sa na nich učíme jazdiť. Po niekoľkých šmykoch to máme pod kontrolou.

Prespávame v Kotešovej u starostlivých rodičov a ráno o 6:00 sadáme na motorky. Ja na Yamahu Superténéré, kamoš na BMW GS 1050. Až po poľské hranice je hustá hmla, ktorá sa mi zráža na okuliaroch a idem podľa koncového svetla GS-ka.

Poľsko

Po prekročení hraníc vypadá všetko idylicky, jazdíme po málo frekventovaných horských cestách. Napájame sa na hlavnú cestu a Garmin nás nekompromisne vedie do centra Krakova. Očistec tak má voľný priebeh. Objavujeme sa na štvorprúdovke nad mestom, v ktorom sa nevedno prečo uskutočňuje totálny dopravný kolaps rozmerov, aká som doteraz nezažil. Otočiť už nejde, preto predbiehame kolóny. Cesta sa však zužuje, preto postupne nasledujú chodníky a trávniky, priechody pre chodcov, schody a obrubníky. Po hodine a pol jazdy na jednotke sa dostávame von z mesta na rozostavanú, ako inak, upchatú diaľnicu. Tak je to po celej krajine – celá je v permanentnej zápche.

Na benzínke sa nedá platiť eurami. Po dohovore nám prerátava pumpár ich „kurz“ a nezostáva nič dlžný povesti Poliakov. Kupujeme najdrahší benzín v živote, v prepočte asi 60 korún za liter. Ale horšie je, že v Krakove sa od prehriatia zrejme zdeformoval kryt olejového filtra na mojej motorke a unikajúci olej maže nesprávnu stranu kolesa – nie reťaz ale kotúč. Nejako zvládam tancujúcu motorku, musíme pokračovať na stretnutie s Awiom. Stretávame sa za mestom Radom. On meškal hodinu a pol, my o hodinu viac.

Na predmestí Varšavy hľadáme pomoc v naglancovanom servise vedľa cesty. Nepochodili sme. O dva kilometre ďalej je iný, ten pravý. Traja chlapi v rokoch ležia pod autami v zaprasenej dielni, ale je jasné že majstri. Popri práci vysvetľujem problém, požičiavajú mi špeciálne náradie, ktoré nemáme a radia, nech skúsim využiť zostávajúci nestrhnutý závit. Všetko sedí, olej neuniká a chlapi za pomoc nič nechcú. Výrazne pomáha aj Awia. Dávam im 10 euro na pivo a za odmenu si máme možnosť vychutnať pre zmenu varšavský popoludňajší dopravný kolaps.

Za mestom pokračujeme po škvarkoch diaľnic striedajúcich sa s nekonečnými kolónami. Navečer stojíme na severe krajiny a dohovárame sa, že pokračujeme, pokiaľ vydržíme. Po odštartovaní a zaradení dvojky mi motorka zrazu zdochne a ja uprostred driftu na pieskovej krajnici takmer padám. Tvárim sa, že to tak má byť, ale neskrývaný smiech mladých kočiek sediacich na blízkej benzínke mi vraví niečo iné. Rozoberám čo treba, mením vyhorenú poistku a pokračujeme.

Krajina sa mení, ideme konečne po ukážkových cestách smerujúcich kilometre bez zatáčok hlbokými lesmi. Pred polnocou prekračujeme litovské hranice.

Litva

100 metrov za hranicou rozbaľujeme nocľah pri stene informačného strediska. Ráno o pol piatej vstávame. Ideme si pri les uľaviť. Dušan pučí oči medzi stromami, ja na kraji. Litovská krava pasúca sa obďaleč je zvedavá a teraz mi bučí do ksichtu z metrovej vzdialenosti. Urýchlene ukončujem tento nechutný dialóg hlavne po tom, ako začali prelietavať pochrómované muchy z jej chrbta na môj. S doštípanými zadkami od komárov balíme a vchádzame do sto kilometrovej hmly. Tá sa konečne trhá a my sledujeme nádhernú krajinu s lesmi, jazerami a so super cestami s malou premávkou. Tie vedú bez zákrut aj desiatky kilometrov priamo. Hlavným mestom Viľňus prechádzame bez zdržania, neviem sa vynačudovať. Nikto sa neponáhľa, my v kľude obiehame autá v 130-ke po 3 metre širokej šotolinovej krajnici. Gýčové výhľady sa striedajú, z toľkej sladkej romantiky by jeden dostal cukrovku.

Lotyšsko

Zrazu sa ocitáme v inom vesmíre, prudko pripomínajúcom Ukrajinu. Stačí prekročenie nejakej pomyselnej čiary nazývanej hranica a lopotíme sa po rozbitých cestách v zanedbanej a špinavej krajine. O Pobaltí so mal inú predstavu, tú spĺňala Litva. Letíme krajinou bez zdržania, akurát nás asi hodinu sleduje Mercedes s čiernymi sklami. Dušanove GS-ko čudne tancuje, zhoršujú sa jazdné vlastnosti badateľné už v Litve. Rýchlosť znižujeme na 120.

Tesne pred ruskými hranicami kolabuje moja Yamaha. Trikrát ju rozoberáme, Dušan odchádza kúpiť za hrsť poistiek a s Awiom hľadáme chybu. Márne. Ja zvažujem formu návratu, nechcem aby chalani zostali solidárne so mnou. Nakoniec po mnohých pokusoch nachádzame už asi piatu možnú chybu a ideme na hranice.

Rusko

Na lotyšskej strane colnice trávime dve hodiny, na ruskej tak isto. Po tejto tortúre dávame šašlik na pumpe a čapujeme benzín v prepočte za 22 korún. Môže byť.

Colníci a rôzni iní neidentifikovateľní činovníci si húfne fotia naše motorky a my veľkolepo štartujeme na vyše 400 kilometrovú štreku do Petrohradu. Vydrží to kilometer, potom mi motorka znova zdochýna. Žalúdok mám ako kameň a dedukujem, ako sa vrátim na hranicu a zorganizujem môj odvoz domov. Neúnavní Awia s Dušanom nestrácajú hlavu, keď sa do mojej duše začala vkrádať vážna nervozita. Systematicky hľadáme skratové miesto pri regleri. Ja pozerám na spínaciu skrinku a s úžasom nachádzam kúsok nezaizolovaného spoju kábla pod GPS-kom. Nový prívesok na kľúče, kúpený tesne pred výpravou je hliníkový a hlavne dlhší ako predchádzajúci. Dočiahne práve miesto spoja a náhodne počas jazdy skratuje cez spínaciu skrinku celú elektrinu. Kúsok okrasy a moja blbosť vážne ohrozili vysnívanú cestu!!!

Konečne pokračujeme, mastím vpredu 150. Toľko môže aj Dušan, pretože kmitanie motorky úplne rušia totálne rozbité ruské cesty.

Pohybujeme sa už vysoko na severe, preto slnko zapadá iba tesne pod obzor a „biela noc“ má formu šera. V pravidelných dávkach dostávame prídely dažďa na najhorších úsekoch cesty a uvažujeme, či je tento spôsob samovraždy ten správny. Veľa áut a šoféri nezvyknutí na motorkárov nám spolu s vodou pripravujú pekelné chvíle.

Pokračujeme a po polnoci nášho času vchádzame do nádherného mesta - do Sankt Petersburgu. Bulváry sú dlhšie ako celá Bratislava a majú tak 10 pruhov. Podľa súradníc hľadáme hotel, kde je ubytovaný Environ Team. Nevieme sa dostať na ostrov, na ktorom to zjavne je. Zato nás dostáva ďalšia búrka so slávnostným osvetlením bleskov. Na benzínke s celonočnou prevádzkou odchytávame človeka ochotného pomôcť. Awia potom nachádza cestu – postávame na stráženom parkovisku pre pretekárske stroje. Po Environe ani chýru. Premrznutí sa motáme po nábreží, potom od strážnikov získavame informáciu o otvorenej reštike obďaleč. Nachádzame ju, po schodoch vychádzame na terasu. Teplo a boršč vychutnávame po asi 22 hodinách peripetií. Dávame si suché veci a driememe pri stoloch, čo pekné Rusky rozosmieva. Po dvoch hodinách ideme späť na parkovisko , doobeda sa registrujeme na tlačovom stredisku. Po obede konečne stretávame Katrošovcov a ideme dať 4 hodiny spánku. Ja som v hoteli mimo centra, preto nestíham slávnostný štart a píšem tento článok.

Ráno vstávame o tretej. Aj takú podobu má dobrodružstvo.

Petrohrad, 11.6.2008, Haro

Mapa:

02 : Petrohrad - Rogačevo

Štartujeme do prvej etapy. Behom nej sme pochopili všetko: nebezpečenstvo, únavu, hlad aj bezohľadnosť. Ale hlavne stúpol obdiv voči pretekárom do nebeských výšin!

Vstávanie ráno sa podarilo, po troch hodinách spánku behám ako námesačný a vláčim veci do Nissanu, potom prekladám do Iveca – karavanu pre európsku časť preteku, v ktorom bude bývať Jaro Katriňák. Štartujeme motorky a presúvame sa pred hotel pri depe. Štart sa v zmätku mierne posúva, preto drzo stíhame prominentné raňajky pre pretekárov v hotely. Napchávame sa veľa a kvalitne tušiac, že toto po mnoho dní nebude.

Štart stíhame len tak o fúz a vyrážame spolu s pretekármi cez ospalé mesto na Neve. Presuny sa uskutočňujú za plnej premávky, pričom pretekári musia splniť určité časové limity. Znamená to plnú paľbu, slalom pomedzi autá neochotné uhnúť, ale pripravené vás hocikedy vytlačiť z cesty. Predbieha sa v protismere, križovatky na červenú a jazda po chodníkoch patria k presunu rovnako ako smäd a hlad.

Rýchlostná skúška

Bohužiaľ v prvý deň organizátori naplánovali presuny cez katastrofálne preplnené a zároveň rozbité ruské cesty. Dažďové prehánky zhoršujú jazdu rovnako, ako arogancia ruských šoférov. Jazda končí za mestom Luga, kde sa ide prvá rýchlostná skúška. Po príjazde mi ukazujú francúzski pretekári, že som stratil spacák z motorky. Dušan mi ho iniciatívne pripevňoval v Petrohrade na batožinu. Kŕmim Jara so štartovým číslom 2 energetickými tyčinkami a potom fotíme štart.

Awia zisťuje súradnice cieľa RZ-ty a stíhame to pred príjazdom pretekárov. Katroš preletí okolo nás pri cieli ako druhý, iba 2 sekundy za Ullevalsetterom, ktorého Žaba prekrstil na Jesetera.

Jarovi GPS nameralo maximálku 171 km/h, povrch bol šotolinovo-piesčitý. Rýchlostná skúška bola krátka, niečo cez 70 km. Sadáme na motorky a pokračujeme v nekonečnom presune do Rogačeva nad Moskvou.

Ruské cesty

Smerom na Novgorod sa dostávame na najpríšernejšiu cestu, akú sme v Rusku zažili. Rusi cesty občas plátajú, preto diery nikdy nesplynú do jednej súvislej, ale tvoria na ceste náhodné zhluky, ktoré ani motorka nie je schopná obísť. Výhodou sú 3 metre široké krajnice, často zjazdnejšie ako samotná cesta. Výsledkom je jazda v stupačkách zameraná na to, aby jazdec netrafil priveľmi dlhú a hlbokú dieru, na konci ktorej ho čaká prerazená pneumatika a prevalený ráf. Aspoň že je tu málo áut.

Cesta sa čoskoro napája na hlavný ťah do Moskvy, predbiehame kolóny dlhé desiatky kilometrov.

Špecifikom sú trojprúdové cesty, kde je striedavo stredný pruh vyhradený na predbiehanie. Bolo by logické, že v stúpaní bude vyhradený ako rýchly pruh pre autá obiehajúce všadeprítomné kamióny, pomaly sa pechoriace do kopca. Tu sa ale logika nenosí, preto často sledujeme dva kamióny vedľa seba idúce z kopca možno 130 a kolónu trepajúcu sa hore kopcom snáď 20.

Niekoľko kilometrov štvorprúdových autostrád nesie orientálnu pečať: sú na nich križovatky, prechody pre chodcov (!), kdekoľvek sa dá vojsť do okolitého lesa a naspäť, zvodidlá sú len občas (ich ukončenie pripomína žiletku).

Neskôr zažívame úseky dvojpruhovej cesty, kde sa autám ani neoplatí ísť po ceste a všetci prechádzajú cez krajnicu.

Rusi kladú asfalt priamo na uvalcovanú piesčitú zem, pričom jednoducho kopírujú priečne aj pozdĺžne nerovnosti podkladu. Preto gruzoviky tancujú počas jazdy vo všetkých smeroch ako opité. Sú schopní zaasfaltovať aj spadnutý strom, či miestneho ožrana.

Počas jedného predbiehania v protismere po plnej dvojitej čiare nás zastavuje všemocný policajt. Chce nám akože zobrať papiere, pritom mu ide iba o prachy. Za tri minúty nás púšťa. Sme súčasťou rely a nechce mať problémy. Musím bohužiaľ konštatovať, že milícia v Rusku je stádo nenažratých arogantných svíň. Bez ďalšieho komentára.

Ruské benzínky

Pokiaľ ste tak drzí, že chcete čerpať benzín, určite si koledujete o problém. Rátajte s totálnou neochotou, s platením vopred a s klamaním ohľadne množstva paliva. To všetko dohadujete s neviditeľnou osobou za zrkadlovým nepriestrelným sklom. Často je samotná pumpa ako tankodróm s dierami, bez wc a obchodu. Ak obchod je, predávajú v ňom matriošky, gýčový porcelán a iné prepotrebné veci. Awiovi sme napríklad tužkové baterky nezohnali počas rely vôbec.

Dediny pri ceste zodpovedajú benzínkam. Domy zanedbané, vychodená ulička cez burinovú džungľu ku dvierkam je jediná známka života. Protiklad Rumunska, kde chudobní obyvatelia vzali osud do vlastných rúk a všetko je upratané. Tu z krajiny sála apatia a nezáujem. Ľudia sa zameriavajú iba na seba v zmysle zbohatnutia na úkor iných. Nemorálnosť prostriedkov tohto cieľa nikoho netrápi.

Rogačevo

Už nejaký čas jazdí Awia čudne. Chvíľu rýchlo, potom pomaly, často trasie hlavou ako bígl. Onedlho je príčina jasná – mikrospánok. Zaspáva pravidelne, motorka robí čudné manévre počas vážne nebezpečnej jazdy. Často stojíme, pole pretekárov sa vzďaľuje. Zastavujeme na predražený boršč v miestnom motoreste, potom prikazujem krátky spánok. Nedá sa. Milióny komárov sú presvedčené o opaku a sila ich argumentov nás núti pokračovať. So spiacim Awiom je to lotéria s malou nádejou na výhru.

Pred Moskvou konečne odbočujeme na Rogačevo, asfalt konečne hladký, malebná cesta so zatáčkami bez plechoviek.

Bivak je na lúke za mestom, samozrejme pred príchodom pršalo. Dosahujeme ho po takmer 900 km jazdy za 16 hodín. Staviame stany do blata, zúčastňujeme sa brífingu s kultúrnym programom. Stretávame aj legendárneho českého cestovateľa Jardu Šímu s manželkou.

Odchádzame do malebného mestečka na večeru. V reštike sa s nami fotí celá miestna populácia, pokiaľ nie je na divákoch v bivaku.

Mechanici na čele so Žabom (Slávkom) a Rasťom stíhajú údržbu Jarovej motorky, Jaro sám je v pohode. Zoznamujeme sa s dvojnásobným víťazom Dakaru v štvorkolkách Pepom „Machom“ Macháčkom a motorkárom Dušanom Randýskom. Obaja jazdia bez asistencie, potrebné veci majú na asistenčnom kamióne a v Jarovom Nissane.

Na jeden deň je toho akurát dosť. Po polnoci ulíhame, budíček je o tretej ráno.

03: Rogačevo - Petrovskij

Etapa, ktorá sa začala aj skončila v daždi. Ale hlavne etapa, v ktorej sa Jaro Katriňák ujal celkového vedenia!

Včera sa René Metge (otec a organizátor rely) na brífingu ospravedlňoval celému cirkusu za hrozný presun a sľuboval zlepšenie. Sme zvedaví.

Mafstory

V noci znova popršalo, balíme stany a ideme blatom k výjazdu z lúky. Na asfaltke stoja jediní diváci: obrovský čierny Mercedes, z ktorého vyliezajú štyria evidentne miestni bossovia. Pred nami sa rozvíja scéna hodná Mafstory. Jeden z poskokov vyberá z kufra ebenovú skrinku s flaškou koňaku, ktorá má hviezdičky snáď aj na dne. Pijú zo zlatých kalíškov a núkajú nás tiež. Keď zistia že sme bratia Slovania „iz Slovákii“, ponúkanie naberá na obrátkach. „Daj sebié trávu, charóšaja, priámo z Kazachstánu“. Až teraz si všímame, že sú viac nahulení ako zliati. Zdvorilo odmietame marihuanu a nasledujeme odštartovaného Katroša.

Jaro naháňa o pred dvomi minútami odštartovaného Jesetera, my Jara. Za šera na mokrej ceste so zákrutami mi GPS nameralo 159 km/h. Mierne uberám aj preto, že Awia opäť drieme. Kua aj s chlapom.

Cesta sa vlní, mení sa k lepšiemu, až nakoniec v kose pokračujeme po akejsi diaľnici. Katroš zastáva na pumpe, všetci čapujeme a požierame energiu z tyčiniek. Onedlho sa pristavuje Dušan Randýsek a hreší na driemoty. Atmosféra sa uvoľňuje, míňame náš doprovodný Nissan, šéf Environu Fero Mičko nás filmuje za jazdy. Jara to motivuje a robí v 140-ke na motorke lastovičky a iné kúsky. Obiehame Nissan a ponáhľame sa na štart.

Nissan neskôr objavuje na diaľnici opustenú Machovu štvorkolku. Zastavuje pri nej a Fero plný obáv kričí do lesa. Po chvíli sa rozhrnie papradie, objavia sa vypučené oči s polmetrovým Machovým nosom medzi nimi. „Co votravuješ, vole, dyť seru!“ Naši s rehotom pokračujú.

Rýchlostná skúška

Po sérii odbočiek sa dostávame sa na štart RZ-ty. Sme vo vojenskom priestore Zolino, v rozsiahlych borovicových lesoch rastúcich na piesku. Katroš po obhliadke terénu konštatuje, že podklad je mäkký a má asi málo benzínu. Z Awiovej motorky mu dávame 1,5 litra benzínu. Zicher je zicher. Akurát to nesmú vidieť technickí komisári. Jazdci pred štartom spia v piesku, pričom ich žerú komáre.

Hľadáme miesto na fotenie a filmovanie, slovenskú vlajku vešiame na strom. Jaro ide po esíčku na hranici pádu (nám to tak pripadá), ešte sa dá pozerať na Randýska, Kolomyšina a Jesetera. Ostatní sú evidentne pomalší.

Znova utekáme k motorkám a hľadáme cieľ. Ten je v prísne stráženom sektore priestoru. Po blúdení prechádzame vojenským mestečkom. Na vstupe do cvičiska nás čaká hromada dôstojníkov a vojačikovia nám salutujú. Vojenskí regulovčíci riadia náš presun, nikto okrem nás sa tam nedostane. Znovu oceňujeme onálepkovanie motoriek, otvára brány všade.

Na vrchole stúpania vidíme endurový raj. Rozsiahla piesková planina s cestami aj necestami a lesmi, s podkladom jazditeľným za každého počasia. Na vrchole stojí pozorovateľňa obsadená ruskou generalitou, civili sú dolu. Ideme na trať fotiť.

Po 10 minútach sa na obzore objavuje Jeseter, o dve minúty Jaro. Ja bežím okolo časomiery za ním, dávam mu Dušanovu vodu. Prichádza sám René Metge a podáva nám ruky, potom blahoželá Katrošovi zo slovami, že dnes ho už nikto určite nepredbehne. Mal pravdu, vyhral o 6 sekúnd pred Jeseterom a celkovo vedie. Jaro po asi 30 kilometroch dohnal Jesetera, ale išiel podľa jeho stôp. Road-book sledoval iba zbežne, pretože odbočky boli nahusto a nedalo sa ísť rýchlejšie. Začal znovu sledovať trať podľa itineráru, na ostrej zákrute v hlbokom piesku položil KTM a pokračoval v priemernom tempe. Rýchlostná skúška mala dĺžku 93 kilometrov, podkladom bol čistý piesok s tromi bažinatými brodmi. Kolomyšin bol tretí, Randýsek piaty. Macho zapadol a prichádza v blatovom šate.

Vytešený nasadáme a vyrážame na občerstvovací bod v brezovom hájiku za diaľnicou. Neskôr dávam Jarovi na autostráde 3 litre benzínu z Yamahy, neprišiel by ani po pumpu. Zrejme pomoc s benzínom pred štartom bola namieste!

Voda

Presun po znovu rozbitých cestách je divoký. Jazdí nás 7 pohromade a po nekonečných ruských mestách je to pekná štrikovačka. Miestni obyvatelia ani netušia o nejakej rely a v úžase pozorujú cestu.

Šoféri v autách sa dajú rozdeliť na dve základné skupiny. Tí prví chcú dokázať, že ich otlčené Žiguli je závodný stroj a snažia sa pretekať, pričom dochádza ku kolíziám. Druhá skupina je zvedavá, má záujem pozerať sa a fotiť z polmetrovej vzdialenosti a podľa toho vypadá ich ohrozujúca jazda.

Začína pršať a v meste sa strácame. Na obzore vidíme sústavu prehánok, pripomínajúcich tornáda. V pravidelných intervaloch vchádzame do čierňavy, potoky vody stekajú na cestu a po nejakom čase sa prestávame triasť od zimy, lebo už nevládzeme ani to. Nakoniec vchádzame do jadra búrky (aj búrka má ruské rozmery). Totálnu prietrž mračien po 50 kilometroch vzdávame a parkujeme pri šašlikárni. Dávame čaj a predražený nechutný šašlík. Po hodine vibrovania od chladu sa poberáme do 40 kilometrov vzdialeného bivaku. Po ceste ešte Awia ľahkovážne prechádza cez jednu mláku na benzínke. Tá má zvyčajné rozmery na dĺžku, čiže asi 5 metrov. Ale hĺbka je aj na ruské pomery atypická. Žlté BMW mizne pred našimi očami, až trčia iba riadítka a jazdec. Na konci mláky sa opäť vynorí. Brodivosť BMW a ruské kašľanie na všetko ma prekvapili.

Petrovskij

Odbočka nás vedie k majestátnej Volge a v duchu sa tešíme na oddych v bivaku. Márne. Po prejdení hrádze vidíme dlhú príjazdovú rozbahnenú cestu a močarinu, plnú zapadnutých vozidiel konvoja. Mechanici (aj naši) stoja vo vode a opravujú motorky vedľa zapadnutých vozidiel. Usporiadatelia sa opäť vyznamenali. vybrali síce romantickú lúku pri rieke, ale nejako si nevšimli porast typický pre podmočenú pôdu. Stačila potrebná dávka vody a blato s radosťou pohlcuje osoby aj stroje bez rozdielu národností.

Nachádzame relatívne nebahnové miesto na zaparkovanie, stany nestaviame. Budeme spať v hlavnom stane organizátorov na stoloch. Všetko je ponorené v bahne, ešte aj pretekári majú problémy s presunom. Zajtrajšia špeciálka sa odkladá, vraj voda zaliala trať (je to sprostosť, na druhý deň je okolo Kazane sucho). Skôr si myslíme, že budú problémy s uvoľnením zapadnutých vozidiel a preto tie obavy. Fotia si nás Rusi v gumákoch, tretina je poriadne sťatá.

Dávam sprchu v pojazdnej sprchárni v studenej vode a v tme, holím sa po pamäti a strácam moje obľúbené horolezecké tričko.

Večeru si drzo berieme v stane pre pretekárov. Dušan zalomil, s Awiom píšeme správu o výsledkoch domov a po polnoci zaľahneme. Komáre štípu, repelentom pravidelne striekam aj plešinu vedľa spiaceho francúzskeho novinára. Napriek tomu má ráno hlavu ako mesačný povrch, no ďakuje mi.

04: Petrovskij - Elaboga

Nekonečný presun Ruskom. Stále brezy, mierne zvlnená rovina a cesty bez zákrut.

Štart sa ráno posúva, preto si celý bivak nenechá ujsť divadlo vyťahovania zapadnutých kamiónov. Najviac púta pozornosť štvornápravové monštrum bez uzávierok diferenciálu. Včera ho vytiahli, ale šofér je podľa slov spolujazdcov „bez mozgu“, po našom idiot. Bez toho, aby sa presvedčil o zjazdnosti močariny zatáča do najhlbšej vody a zapadá nadobro.

Toto môže riešiť iba ruská technika, zakrátko sa objavuje na scéne traktor Kirovec. Naťahujú oceľové lano z navijaku MAN-u a upevňujú ho o megagurtňu na Rusovi. Francúzi a Číňania sa prizerajú z metrovej vzdialenosti, Slováci a Češi sa rýchlo dekujú. Presúvame aj motorky. Veď kto sa chce nechať zabiť prasknutým lanom s dvojkilovou napínacou kladkou? Naša príšerná predpoveď sa napĺňa o dva dni, obeťou bol Číňan z doprovodu.

Ozve sa rana, mohutný nárazník z Rusa sa váľa odtrhnutý v blate. Po všetkých možných aj nemožných pokusoch nadvihuje lyžicou podvozok zapadnuvšieho a bivak tlieska. Vedľajšie auto musia doslova vykopať.

Smer východ

Prichádza na Sergejove slová. Smerom na východ sa krajina stáva kultúrnejšou, cesty lepšie, ľudia usmiatejší a konečne neprší. Akurát policajti sú rovnakí chuji.

Odchytávajú Dušana v neprehľadnej zákrute cez dvojitú čiaru. Nezastavuje, nasleduje zúrivá naháňačka s majákmi a Dušanove rýchle prepustenie. Ideme cez Baškirsko do Tatarstanu. Napchávame sa tvarohovými pirohami „čuburki“ na pumpe, kde zdutú bárišňa vrieska cez amplión na obsluhujúce dievča vonku. Idem dovnútra a na kofu vrieskam ja. Celkom jej vzalo dych, že sa neráčim báť a chvíľu drží hubu. Jarda Šíma to kvetnato komentuje.

Od Kazane je krajina úplne iná ako pri Moskve – myslím ľudí a cesty. Ľudia znormálneli a cesty občas tiež. Prírodu už tisíce kilometrov reprezentujú brezy a borovice a mierne zvlnená krajina. Údolia sú široké 5 až 50 kilometrov a obrazy sa do zblbnutia opakujú. Slovák je zvyknutý na presun zo subtropického Komárna do arktických Tatier za pár hodín. V Rusku podvedome očakávame, že za ďalším horizontom sa konečne objaví niečo nové. Zbytočne. Občas mám dojem, že mi šibe. Túto krajinu dnes vidím 10. krát! Aj včera! (Aj zajtra!) Cesty sú stavané podľa kompasu, nie podľa prírodných prekážok. Preto občas ideme po nenormálne strmej ceste, ale hlavne že rovno a dlho.

Awia zase spí, dávame prestávku. Komáre opäť vyhrávajú, za 5 minút mi tak doštípali nohy, že ma bolia aj teraz doma. Pokračujeme so zastávkami, niekedy blúdime a tak sa stáva, že tú istú kolónu gruzovikov predbiehame 4 krát.

Nastávajú medzi nami drobné konflikty, ktoré idú na vrub totálnej únavy. Vyčerpanie mení spôsob správania sa každého z nás, preto na nedorozumenie rýchlo zabúdame. Ale reč aj myšlienkové pochody sa spomaľujú, aj naše reakcie.

Na rozbitej ceste Awia takmer stráca batožinu, odlomil nosič aj so zadným blatníkom. Pomáhajú gurtne – improvizácia v poli ako vždy. Dobiehajú nás Šímovci na BMW GS 800 a zakrátko pri nás postojí český kamión. Svet je zrazu malý.

Elaboga

Navečer konečne parkujeme v nádhernom bivaku na vysokom útese nad riekou s ruskými rozmermi. Bohužiaľ nemáme čas na kultúrny program s krásnymi exotickými ruso-tatárkami. Tu sa kríženie rás mimoriadne vydarilo!

Spať budeme pri soche miestneho tatárskeho hrdinu na koni, zrejme sa vyznamenavšieho vraždením Slovanov počas nájazdov smerom na západ v stredoveku. No čo už.

Donekonečna sa musíme fotiť s celými rodinami pri motorkách, lepšie je to s babami. Dávame sprchu, Dušan s jedinou pretekárkou v poli. Nebol spokojný – ja som od nej krajší.

Usporiadatelia vymysleli znovu časový posun o dve hodiny – ideme na východ a preto máme denne o hodinu menej. Takže ráno je budíček o 23:30 nášho času.

Život pretekára

V krátkosti objasním priemerný denný režim súťažiaceho na motorke. Ráno vstane po priemerne dvoch hodinách spánku, umyje sa, niečo zje a oblečie na seba pretekárske handry. Dá krátky rozhovor s doprovodom, premyslí nanovo taktiku a skontroluje motorku. Zahlási sa u traťových komisárov a vyčkáva na odštartovanie do presunu.

Podľa road-booku sa presúva (10 – 400 km) na štart špeciálky. Musí pritom plniť určité limity, presun sa deje v normálnej premávke a je podľa mňa nebezpečnejší ako samotný pretek v rýchlostných skúškach. Ten sa ide na uzavretých cestách.

Po skončení RZ-ty (priemerne 100 – 400 km v pekelnom tempe, totálne vyčerpanie) pokračuje jazdec do cieľa etapy, znovu v bežnej premávke.

V bivaku ho po cca 8 -16 hodinách jazdy čakajú mechanici z doprovodu. To neplatí o jazdcoch idúcich bez podpory (tak odjazdil Jaro Katriňák Dakar 2 krát). Mierne sa očistí, všetci sa vrhnú na motorku, jazdec väčšinou asistuje. Niekedy si málo oddýchne. Nasleduje brífing, kde sa fasuje road-book na ďalší deň. (To je nekonečná papierová rolka, nesúca vyznačenie kilometrov, orientačných bodov a prejazdov, kontrol a križovatiek. GPS sa nesmie používať, zapne sa automaticky v okruhu 5 kilometrov od cieľa. Počas jazdy pretekár sleduje na dvoch displejoch základnú kilometráž, na treťom si nuluje odstup jednotlivých bodov road-booku. Medzi tým samozrejme posúva itinerár a sleduje signalizáciu predbiehania a podobne. Popri tomto všetkom sa pokúša aj pretekať. Ako to dokáže, neviem povedať.) Poškrtaný papier z brífingu si postrihá, nanovo zlepí, preštuduje, farebne označí a umiestni do motorky. Už je noc, jazdec sa sprchuje, večeria a ide spať do stanu stojaceho buď v blate, alebo v prachu (iná alternatíva neexistuje).

Ráno doštípaný, dolámaný pokračuje. Jazdci bez asistencie si robia všetko sami, tí často spia iba hodinu! Halucinácie z vyčerpania, celkový kolaps a občas nejaký infarkt patria k druhej polovici závodu ako „samozrejmosť“.

Jaro Katriňák

Nenápadný a tichý chlap, samá šľacha. Netrepe zbytočne, je sústredený na pretek a iba občas vykukne zo svojej ulity. Pred štartom je vždy úplne obrátený dovnútra, komunikuje v nevyhnutnej miere, ale myslí veľmi logicky a uvážene. Po príjazde do cieľa nastáva vždy uvoľnenie, ale trvá iba do príjazdu do bivaku. Nedáva nám najavo, že sme banda dobrodruhov. Správa sa uvoľnene a priateľsky. My ho za oplátku rešpektujeme a oslovujeme vtedy, keď je jasné že je práve vhodný čas. Robíme mu fan-doprovod a novinársku kulisu, keď na neho oficiálne slovenské médiá zvysoka kašlú! Momentálne píšu o každom neúspešnom „športovcovi“ z kolektívnych športov celé tirády, o Jarovi nič. Sám robí v prospech Slovenska viac, ako zástupy darmožráčskych diplomatov a športových výborov s množstvami sekretárok a služobných áut!!! Rukami sa potriasa až v prípade výsledku. Veď prečo sa nepriživiť na sláve niekoho, komu šliapeme po chrbáte!

Ale pre nás je Jaro Katriňák HRDINA, totálna megastar.

Nasadenie fyzické a psychické je porovnateľné snáď iba s výškovým horolezectvom. Dlhodobá záťaž až za hranicu únosnosti, stály nedostatok spánku, hlad a dehydratácia, nepohodlie a neustály stres preveria pretekára po každej stránke. Každý to znáša inak, Jaro s kľudom a rozvahou. A aj preto ho obdivujeme.

05: Elaboga - Mrakovo

Zmenilo sa podnebie aj pretek. Dažde vystriedali bez výstrahy horúčavy. V rely začína ísť do tuhého. A mne sa pohnojila motorka.

Štart špeciálky

Ranné rituály robíme mechanicky, ledva stíhame Katrošov štart (ide ako prvý pretože priebežne vedie). V meste robí navigačnú chybu dobehnuvší Jeseter a nevidí Jarov signál o chybe. Nejde otočiť, našťastie nás dobiehajú policajti s majákom a ukazujú cestu von z prekliate veľkého a komplikovaného mesta. Slnko sa chystá vyhupnúť za obzor, no už je horúčava ako na púšti.

Na lúke čakáme na štart, keď k Awiovi nenápadne pristupuje Jeseter so slovami „Kúpim liter benzínu, platím hneď a veľa!“ V úžase na neho pozeráme. Vie, že patríme k Jarovi, Jaro má plné nádrže a kľudne by mu dal aj 5 litrov. Nejde mu do hlavy, že pomôžeme ochotne a zadarmo. Našu činnosť uvidel technický komisár, a tak dostáva skutočne iba liter. Potom hádže malú fľašku na zem systémom ja nič, ja muzikant. To sa smeje už aj Katroš, veď sú kamoši!

Kúsok za štartom je bažina s potokom, ideálne miesto na fotenie a pozeranie sa. Komplikovaný úsek odhaľuje prípadné slabiny jednotlivých jazdcov, Jaro ide excelentne.

Jazda na trati

Po prvej 15-ke sa poberáme na lúku. Po krátkom presune prichádzame na nekonečný pahorok s novou asfaltkou na hrebeni. Pálime 150, neskôr, tesne pred kontrolným bodom je šotolina a neskôr prach. Na stanovisku nás zastavuje traťový komisár a púšťa prechádzajúceho motorkára, ktorý prichádza rovnakou cestou ako my. Potom príde neuveriteľné gesto – ukazuje smerom na trať! Hádžem jednotku skôr, ako stíha pochopiť svoj omyl a chalani idú za mnou. Kedy sa má Slovák možnosť povoziť priamo po trati rýchlostnej skúšky takejto rely? Keď neváha.

Cesta vedie poľnou cestou, pravidelne prerušovanou nepríjemnými bažinatými potokmi. Na rovnejších úsekoch ideme v stupačkách do 140. Narážame na križovatku v tvare T a pokračujeme priamo k rozsiahlej močarine, ktorej prejazd je zážitkom. Neskôr prídeme k ďalšej, cesta je rozbahnená v dlhom úseku a neprejazdná. Dušan nachádza obchádzku, pri návrate zapadá a tak pomáhame. Pri hľadaní cesty pešo vidíme raritu: blatom prešla pretekárska bugina, ale je tak zasratá, že ju osádka čistí. Inak by nevidela cez okná. Sranda je, že šofér je čierny ako briketa a navigátor blonďák. Stoja k sebe otočení chrbtom a každý nadáva v inom jazyku. Sledujeme počiatky rasovej vojny a ideme k motorkám. Už druhýkrát mýlime vrtuľník usporiadateľov, nalietavajúci na problematické body. Za bažinou sa objavuje skupinka 5 motorkárov, z diaľky nevidia čo sme zač a prečo stojíme. Prechádzajú po Dušanových koľajach, pýtajú sa na cestu a miznú správnym smerom. Veľa posádok blúdi, autá a motorky prichádzajú zo všetkých troch smerov, a všetkými tromi aj odchádzajú.

My sa vraciame po poli naspäť, nie však po vlastných stopách. Oproti spoza skupinky stromov vyletí Čaginov Kamaz tak 160, v korytách potokov iba mierne uberá plyn a pokračuje ako zmyslov zbavený. V protismere to vypadá ešte rýchlejšie. Duško má z toho vážny zážitok, Čagin ho skoro prešiel. Zatáčame na pôvodnú trasu, po navozenom podklade sa dá jazdiť buď 40 alebo 140. Volíme druhú alternatívu a motorky lietajú ako v hlbokom snehu. Za horizontom ešte naprávam na cestu nešťastného šoféra francúzskej buginy a ideme krížom cez step do cieľa etapy. Po hlinitých cestách prechádzame vnútrozemím, kde poriadnu motorku ešte nikto nevidel. Po asi 30 kilometroch sa napájame na skupinu 7 pretekárov. Tentoraz vediem ja, ako najlepší znalec ruštiny. Na každej križovatke sa pýtam domácich a tí nás usmerňujú. Treba dávať pozor na ich odhad vzdialeností: odboč tu hneď neznamená po prejdení 500 m, ale po 10 km. Na poslednej odbočke pretekári dávajú na vlastný rozum a zatáčajú vľavo, my vpravo.

Po niekoľkých kilometroch prídeme na cestu vedúcu do cieľa špeciálky, pretekári nevieme kam. Poberieme sa smerom k celkovému cieľu dňa, blúdime po cestách, ktoré v okamihu menia povrch z perfektného asfaltu na stvrdnuté blato a naopak.

Siesta

Na jednej z križovatiek nám venuje mapu domáci šofér, ľudia sú tu neskutočne priateľskí a ochotní. O niekoľko dedín postávame, vidím „magazin“, obchod so všetkým, hlavne s pirohami a s chladenými nápojmi. Hostíme sa na schodoch, predavačka pravidelne vychádza von s otázkou, či niečo nepotrebujeme. Potom nás skosí únava. Hodinu driememe, ale stále nás chodí fotiť celá dedina. So želaním Ščastlivoj puti sa poberáme z dedinky Bakaly.

Porucha

Nasleduje presun hodný rely, mávajúci a fotiaci ľudkovia, policajti ukazujúci cestu (ale iba preto, že musia), vlniace sa predhorie Uralu. Hory nie sú ako u nás, nevyrastú pred nosom za pár minút jazdy ako Tatry. 100 kilometrov sa začínajú, 100 km idete cez ne a 100 km končia (keď idete krížom, pozdĺžne je to 10-krát viac).

Únavné údolia lezú na nervy, nudu pretŕha divný zvuk z motora. Strata výkonu a krátke zavytie, ihneď vypínam motor a po chvíli naspäť púšťam spojku, aby sa naštartoval. V prvej chvíli myslím na zadretie motora. V momente poruchy sme išli asi 140 hore kopcom. Dva dni som nekontroloval olej, 30 km chýbalo do cieľa kde som mal dnes mazivo meniť. Awia mi hovorí „Chuju, ty si kúsol motor!“. Aj sa tak cítim. Chalani mi dolievajú svoje zásoby, ale nefunguje štartér. To je čudné. Motorku roztláčame, motor ide bezchybne. Opatrne pokračujeme do bivaku, kde nevypínam motor a po dohode so Žabom idem k Ivecu za kempom. Dozvedám sa akurát, že Katroš s prehľadom vyhral. Odstrojujem motorku a naivne hľadám chybu štartéra v elektrike. Prichádza Žaba s Maťom, potom Dušan s Awiom. Za svetla čeloviek nakoniec zhadzujeme štartér a záhada je vyriešená. Za jazdy nevedno prečo zabrala voľnobežka a roztočila štartér, ten samozrejme nevydržal a zničil sa. Montujeme ho naspäť a Awia sa rehoce: “Už chýba iba strhnutý závit na vypúšťacom šróbe“. Má pravdu. Prichádza na rad tekutý kov, počas tuhnutia prichádzajú mechanici na závadu na Dušanovej spojke (dobre že nezhorela) a na zatavenú žiarovku u Awiu. Dolievame olej, roztláčame motorku na skúšku tesnosti. Všetci sa striedame v tlačení Yamahy, potom niekoho napadne pustiť benzín.

Únava je krutá, brieždi sa. Oblečení a špinaví ulíhame na necelú hodinu do jarku, chceme stihnúť posledný štart na pôde Európy a pred naším návratom. Trasieme sa viac od vyčerpania ako od zimy a komáre nikto neodháňa. Niet chuti ani síl. Všetci pomáhali, pritom Awia mal písať článok, ostatní oddychovať pred návratom, užiť si posledný deň bivaku. Obetu pochopí iba motorkár – aj Žaba je vážny endurista a Maťo štvorkolkár. Vďaka!

06: Mrakovo - domov

Posledné kontakty s rely a komplikovaný návrat domov. Koniec dobrý - všetko dobré.

Ráno sa budíme na zvuk pretekárov na motorkách. Toto bolo naše najrýchlejšie, ale aj najbolestnejšie vstávanie. Zdvihneme sa z jarku, oprášime, sadáme na motorky (mňa roztláčajú) a nasledujeme jazdcov 10 kilometrov na štart meranej špeciálky. Na konci dediny je vyše kilometra dlhé prudké stúpanie na hlinitej, suchej ceste. Awia zostáva dolu, s Dušanom pokračujeme. Tu zabúdam na únavu a vychutnávam na trojke nádherný, exponovaný dlhý výjazd na náhornú plošinu do priestoru štartu. Jaro už stojí na štartovej čiare, nesiem mu nepremok zo včera. Vzhľadom k horúčave a čistému nebu ho nepotrebuje (pošleme ho za ním po doprovode). Rýchlo fotíme štart, stíham odohnať miestneho ožrana otravujúceho pretekárov a ideme nazad. Ešte potriasame ruky českým pretekárom a Dušan ma roztláča. Tento počin vyvoláva u unavených pretekárov čakajúcich na štart búrku rehotu. Aspoň sme ich pobavili. S oproti idúcimi pretekármi si vymieňame oblaky prachu a presúvame sa naspäť k Ivecu. Awia mi ukazuje môj druhý stratený spacák.

Návrat

Pomáham Awiovi dopísať posledný príspevok a odoslať fotky. Dušan chrápe na slnku. Moja pomoc spočíva v tom, že kamošovi sediacemu v dodávke nedovolím zaspať, po hodine a pol dokončuje robotu trvajúcu oddýchnutému človeku 15 minút. Stojím pri tom opretý o dvere a občas sa mi podlamujú v mikrospánku kolená. Hádžeme sa k Dušanovi a hodinu spíme, je to skôr čudný stav polovedomia. Po zobudení Žabu a Maťa sa dohovárame na forme spoločného návratu, balíme sa a vyrážame.

Je nádherné počasie a hrozne teplo. Po asi 50 kilometroch pociťujem stratu výkonu a vynechávanie motora. Vypínam Yamahu, odstrojujem batožinu a čakám na dodávku. Pre mňa cesta skončila, nemá zmysel ďalej pokúšať osud. Určité rozhodnutia treba prijímať rýchlo a bez zbytočných emócií. Cestovať vyše 3000 kilometrov domov s vedomím hroziacej poruchy nestojí zato (príčinou bol totálne zanesený olejový filter, nevymenený pre zdeformované veko). Nakladáme mašinu do dodávky a ja v „civile“ nasadám. Fotím za jazdy Awiu a Dušana. Pred Orenburgom sa v premávke rozdeľujeme, Žaba triafa obchvat. Awia nevie, že Camapa sa číta v azbuke Samara a preto ide zle. Výsledkom je definitívne rozdelenie nášho minikonvoja.

Kópia

Tu by sa mal môj cestopis logicky končiť. No trampotám nebolo konca, preto pokračujem v písaní. Po rozbitých cestách, pomedzi zvlčilé hliadky milície pokračujeme smerom na západ. Noc trávime na perfektne vybavenej auto stojanke, strážená je nervóznymi zasranmi s pištoľami. Ráno vyše dve hodiny čakáme na chalanov, ale dostávajú kdesi ďaleko od nás defekt a nemá to zmysel. Pri kontrole nákladového priestoru dostáva Žaba záchvat nas..tia. Ťažká Yamaha na ruských cestách poskakujúc vytrhla gurtne a rozmlátila si celý zadok o nerezové dvere. Prichádzam o blinker, zadné svetlo a blatník. Na rozdiel o Slávka ma to nerozhadzuje. Po všetkom prežitom a zázraku zvanom „nič sa nám nestalo“ to považujem za banalitu. Žaba všetko pregurtňuje a na každej zastávke kontroluje stav. Motorkár sa nezaprie! Je mu proti srsti otĺkať akúkoľvek motorku mimo jazdy v teréne. Aj keď ruské cesty sú často prečasto vážny terén.

Už dlhšiu dobu počúvam nejaké čudné zmienky o technickom preukaze. Dostáva sa mi vysvetlenia. Nedopatrením chalanom dali do dodávky iba farebnú kópiu technického preukazu!!! S ním prešli celú Európu až do Petrohradu, kde výmenu zbadali. Neskoro. (Nebola to ich vina, chystali Nissan a do Iveca iba nasadli.) Preto s malou dušičkou absolvujeme policajné kontroly, takéto sústo je pre ruských orgánov vítané. Napodiv sa nič nestáva až po rusko–ukrajinské hranice. Ruskú stranu prechádzame bez nejakých väčších problémov, akurát chýba „Strachovka“, povinné poistenie na prejazd Ruskom. Nikto ho na hraniciach pri vstupe nepýtal, na motorku som ho napríklad musel zaplatiť.

Náš začínajúci úsmev mizne pri prvom ukrajinskom pohraničníkovi (prvú zbežnú kontrolu sme podplatili), patriacemu medzi iniciatívnych blbov, túžiacich po hviezdičke na výložkách za každú cenu. Dôležito máva „falzifikátom“, volá nadriadenému a jeho kolegovia prevracajú oči. Nejde podplatiť, nemôžu nás ani vyhostiť do Ruska, pretože pri výstupe nám Rusi víza zrušili. Situácia sa vyostruje, nastupuje známy a vychýrený diplomat Žaba. Po troch hodinách dávame 300 eur, supy sa delia a zrazu nie je ani kópia problémom. Sranda je, že náš iniciatívny osol nedostal nič, všetko zostalo pružnejším kolegom. Za hranicou je malý chyták, upozorňuje nás jeden z podplatených, náhle milý pasovák. Na ceste opravujú most, obchádzka je dlhá a preto každý volí skratku. Ale milícia obsadila cesty, opatrila ich zákazmi vjazdu a veselo zlepšuje rodinný rozpočet o 1000 hrivien (5000 Sk) za auto. To platí aj za jazdu cez pole. Slalom zvládame, pokračujeme po hrozne rozbitých a zaostalých dedinách. Tu zastal čas pred 100 rokmi, nepreháňam. Je nám ľúto obyvateľov.

Pokračujeme nočným nádherným Kyjevom na Slovensko.

Pravý techničák si dávame poslať cez hranice na ukrajinskú stranu. Niekto zase kašlal na dohovorené a papier zostáva na slovenskej strane u neznámeho colníka. Ako ho dostať späť? Skúšame prejsť aspoň na ukrajinskú čiaru cez prvú námatkovú kontrolu. Triafame na ďalšieho iniciatívneho blba, chce nás poslať na nákladnú colnicu s 5-kilometrovým radom kamionov a zároveň sa odbavuje na našom „techničáku“. Opäť sa musíme spoľahnúť na Žabu. Ten neuveriteľným a totálne bizarným spôsobom organizuje donesenie originálu, prechod cez osobnú vrátnicu a spacifikovanie iniciatívneho trtka. Ten sa tvári ako dieťa, ktorému zobrali lízatko. Podľa ksichtu dedukujeme, že je blízko infarktu. Nastáva kolotoč telefonátov mužov pohybujúcich sa na oboch stranách zákona, zauzlené vzťahy sa odkrývajú v najčudesnejších netušených spojitostiach. Nebudem konkretizovať, nemôžem. Pomedzi to nás Žaba zabáva neuveriteľnými historkami z čias, keď sám ako kamionista chodil až do Omska na Sibíri. Po niekoľkých hodinách vchádzame na rodnú hrudu a chalani na prvej zastávke pália kópiu a s rehotom po nej skáču. Zrejme tak poskáču aj po chytrákovi, zodpovednému za naše peripetie. Vo Vranove čaká brat Palo s dodávkou, o 3 ráno sme doma.

Na koniec

Rely Trans Orientale sme mali možnosť ochutnať v priamom prenose, užiť atmosféru aj námahu. Environ Team Slovakia nás prijal za svojich, majú našu nekonečnú vďaku.

Za 7 dní som prešiel bez pár drobných 5000 kilometrov z Mojmíroviec do Petrohradu a odtiaľ na južný Ural. Awia a Dušan ešte o 3000 viac, vrátili sa po svojej osi. Všetci sme dorazili v poriadku, Katroš stále vedie, čo si možno viac priať. Dokonca návrat na dodávke sa zmenil z otravnej cesty na zábavu vďaka Žabovi a Maťovi.

Boli sme jediní traja motorkári, sprevádzajúci rely (Šímovci iba cestovali z bivaku do bivaku). Tým mal Katroš ako kráľ preteku prítomných fanúšikov priamo na trati a denne. Ak sme pomohli, sme hrdí. Ak nie, nevadí. Je škoda, že práve vo chvíli adaptácie na kolobeh rely sme boli nútení otočiť pre povinnosti a poruchy domov. Kazachstan by bodol.

Na motorke som stratil spacák, kryt reťaze a hromadu skrutiek. Strhol som 3 závity vplyvom tepla, skratovala elektrina, od vibrácií prestal ukazovať tachometer (GPS ha plne nahradilo), zničil som štartér a takmer aj motor. Motorky dostali neskutočný záhul. Opisované presuny boli v skutočnosti jazdy systémom brzda - plný plyn. Cestné diery sú na podvozky podstatne horšie ako terén. Ako šťastné sa ukázalo obutie TKC80 vpredu a E09 vzadu.

Opakujem Awiove slová „Neľutujem ani jediný kilometer našej cesty do Ruska“. Videli sme nevídané, zažili unikátny pretek a množstvo problémov, ktoré urobili tú pravú atmosféru. Inak by cesta nemala tú správnu príchuť. Veď kde možno vidieť deda so samopalom ako personál benzínky, konský povoz v rýchlom pruhu autostrády či mafiána v prúžkovanom obleku na blate špeciálky. Iba v Rusku. A kde možno vidieť takúto špeciálku samotnú...

Zatiaľ čafte, uvidíme, čo ďalej... Haro

Cesta domov- Awia a Dušan

Ako teda prebiehala cesta po tom ako sme sa neplánovane rozdelili vám už napíše Tomáš Hajduch - Awia.

Na konci nášho putovania s rally môžem zhrnúť:

Haro: tiekol olej v Poľsku, problém s elektrikou v Litve a Rusku, stratil spacák, tičko a kryt reťaze, odišiel štartér, olejová výpusť, olej už našťastie vymenený.

Awia: Spalenia žiarovka, kamera nefunguje (vytriasli sa skrutky) a naviac je na ceste do číny, odišla nabíjačka na baterky do foťáku, kúpené baterky nefungujú, zlomil sa nosič kufra, samonafukovacia karimatka (nová) sfukuje.

Dušan: spojka – zlá vôľa, problémy s vyvážením kolies a trasenie, blbne kontrolka neutrálu a vtedy sa nedá naštartovať.

Priemerne sme spali tak 2 hodiny zo dňa, plus dva krát nám ubrali zo spánku posuny času. Únava je neskutočná, obdiv jazdcom. Absolvovali sme všetky presuny ako jazdci + jazdy na začiatky a konce špeciálok. Denne 600 – 800 km, kvalita ciest otrasná, radosť neskutočná.

Deň 8., 16. 6. 2008 - neplánované rozdelenie a kopanes od Beckhama

Sme na ceste domov. Kazachstanská hranica sa nekonala. Žiaľ Harova Tenere definitívne klakľa po cca 30 km a vezie sa v dodávke Iveco Environ tímu na SK. V Oremburgu sa nedorozumením rozdeľujeme od dodávky. Naviac som akosi nepostrehol, že nápis Camapa je vlastne v azbuke a znamená Samara a vediem nás do centra mesta. Rozdelenie bolo neplánované a tak sa v dodávke vezie moja karimatka, stan a aj biele plexi do okuliarov. Spať môžem v Dušanovom stane, no bez karimatky a v noci s tmavším plexi to bude náročné.

Únava po prebdenej noci je veľká, máme časté zastávky. Naviac som cca v 140 km/h zrazil hlavou vranu. Bolo to ako kopanec od Beckhama. Našťastie som stihol reflexne uhnúť hlavu a sklopiť štít. Ak by som ju dostal do tváre cross helmy, asi by bolo po srande. Rusko je obrovské a 100 km tu neznamená nič. Napriek snahe sa nám nepodarilo dobehnúť Iveco, večer stojíme v jednej reštike a zoznámili sme sa s mladými 18-ročnými Rusmi. Ich názory sú šokujúce, na Ameriku, na Kazachstan, Uzbekistan. Všetko je BAD, len Crazy Russia is GOOD. Kupujeme pivo a presúvame sa pár km ďalej. Stan staviame v poli a zaspávame. Je neuveriteľné, že po prebdenej noci sme dali ešte 651 km, celkovo 5141 km.

Deň 9., 17. 6. 2008 - dedko sa rád prechádza

Stan v poli a konečne spánok dlhšie ako 2 hod. Vstali sme až o deviatej a pomaly šli. Dušan mal však sfúknuté zadné kolo. Našťastie to poriešil defekt sprej, ale nájsť kompresor na ruských benzínkach je nemožné. Nakoniec nám pomáha miestny motorkár a zaviedol nás do pneuservisu, kde nám gumu bezplatne dofúkli.

Prechádzame cez mesto Togliati a susedný Žigulevsk. Tu je fabrika na lady a na všetky smery vychádzajú nákladiaky naložené Ladami. Prekvapuje ma že väčšina z nich sú "staré" 2107 teda klasické hranaté. Ale keď si spomeniem na ruské cesty tak ma to veľmi ani neprekvapuje. Veď ktoré auto ich zvláda lepšie?

Pri inej zastávke sa pri nás pristavuje dedko. Vzdialenosti medzi dedinami tu sú 30 - 50 km. Na chrbte má ruksak a v každej ruke jednu tašku. Púšťame sa do reči a dozvedáme sa, že dedko proste rád kráča. Vyrazil zo Stalingradu, je 24 dní na ceste a teraz ide do Penzy.

Dnes len 400 km, celkovo 5541 km. Zastavila nás búrka, spíme v moteli niekde pred Kuznetskom. Motel za 500 rubľov padol vhod, nabrali sme nové sily. Dodávka má už veľký náskok.

Deň 10., 18. 6. 2008 - stále na západ

Ťažký deň. O posledné prachy nás pripravili policajti. Prešiel som plnú žiaru a chcel odo mňa 5000 rubľov. Mali sme už len posledné ruble, keďže Ukrajina bola už nablízku. Policajt mi zobral vodičák a nevedel som sa s ním dohovoriť. Tuším, že nechcel rozumieť. Vybavil to nakoniec až Dušan svojou ruštinou a dvomi tisíckami rubľov. V Tambou sme natankovali na kartu a našli bankomat. Spali sme znovu v poli po cca 500 km, celkovo 6037 km.

Deň 11., 19. 6. 2008 - popruhy

Hneď ráno ďalšie problémy, povolili mi popruhy čo držia rolku. Tá spadla v 130 km/h. Naviac sa mi popruh zaplietol do zadného kolesa a skončil som v efektnom šmyku. Našťastie nie na zemi. Dušan bežal po bagel. Aby mi však nebolo ľúto že je nepoškodený, prešiel ho rus kamiónom aj keď bola cesta prázdna. Veci rozhádzané po okolí. Klincom bol už len prerazený sprej na defekty, ktorý sa vystriekal do mojej batožiny. Pomoci sme sa nedočkali ani od polície, ktorá nemala starosť o to či sme ok, ale len chcela aby sme posunuli moto o 10 m. Vysvetlenie že koleso je seknuté nestačilo, tak mi vytrhol batožinu z rúk hodil ju na zem a dal sa tlačiť moto. Popruhy sme museli vyrezať.

Stratili sme 2 hod čistením, balením a rozobratím zadného kolesa GS. Zdá sa, že si to odniesol senzor ABS a inak všetko ok. Po problémoch máme za sebou len niečo málo cez 120 km. Na hranice ešte cca 350 km.

Po nabratí nových síl sme sa preštrikovali cez ruské cesty necesty do mesta Orol. Tu sme stretli Anjelov Noci - dvoch motorkárov na Uraloch. Tí nám ukázali celé mesto, sochu orla, večný oheň aj sochu Lenina. Potom sme boli na kávu a o polnoci ruského času (22 hod) nás vyprevadila kolóna motoriek za mesto. Čakalo nás posledných 150 km po ruskom tankodróme a o 01 hod sme boli na hranici. Prechod zabral 2 hod a na Ukrajine sme sa zvalili s východom slnka do poľa. Za nami 593 km, celkovo 6630 km.

Deň 12. - 13., 20. - 21. 6. 2008 - Kyjev

Zrána 200 km, stále rovno po novučičkom afalte, strašná nuda, ktorú spestrili len obchádzky a tiež jazda cez nedokončený most. Potom mierne doľava a Kyjev. Dali sme si tu v centre šašlík, poobzerali ako sa tu žije a strávili 3 hodiny v zápchach. Potme nachádzame bivak v nádhernom borovicovom lesíku. Za nami 476 km, celkovo 7106 km.

Deň 13., 21. 6. 2008 - konečne doma

Od rána ukrajujeme kilometre, pauza na obed a dlhšia prestávka v meste Ľvov. Nádherné centrum.

Domov je však už blízko. V Mukačeve sa pár min pred ukrajinskou polnocou rozdeľujeme, hneď po tom ako sme sa odfotili s unesenou nevestou. Dušan ide spať k známym do Berehova, ja ťahám ešte tých 130 km do Košíc. Colníci mali potrebu skontrolovať moje smradľavé ponožky, a tak rozbaľujem batožinu aj na ukrajinskej aj slovenskej strane. Kontrola musí byť, málo kto verí, že idem z Uralu a nenakúpil som tam nejaké dobroty ako marihuanu a pod. Doma som o jednej ráno. Posledná etapa 821 km, celkovo 7927 km.

Záver

Za nami 8000 km za 13 dní a kopa problémov k tomu... V podstate boli len dva typy dní: Buď sa niečo kazilo alebo pršalo.

Zistil som nové veci o únave, zistil som, že pri takejto rally a rovnako pri snahe udržať s ňou krok je nutné neprecenovať sily a využiť doslova každú sekundu na spánok. Tak to robili jazdci. Naviac po návrate som prišiel na to, že moje problémy neboli spôsobené ani tak únavou ako prievanom do očí. S tou prilbou som šiel do Bratislavy úplne oddýchnutý a po 200 km sa prejavili príznaky klipkajúcich očí. Cross okuliare proste po čase stratili svoju schopnosť a začalo ich podfukovať.

Neľutujem však ani jeden moment ani jeden kilometer. Ľutujem len, že sme nešli ďalej, že sme nevideli Jara víťaziť v Kazachstane a možno aj v Číne...

Celá prejdená trasa: Trasa Motoride TransOrientale 2008

Mapa:

Text a Foto: harsani a Tomáš Hajduch - Awia.

Viac o Rally TransOrientale 2008:

• Seriál článkov: Rally TransOrientale 2008 + videá
• Video-Foto Galéria - TransOrientale 2008
• Na TransOrientale vyrazili aj Motoride - Sleduj Motoride TransOrientale Trip