Týmito slovami som končil môj minuloročný článok o našom bahnení po Ukrajine. Od mojej prvej návštevy Ukrajiny ubehli práve 3 roky a odvtedy som túto krajinu z mojich plánov ani raz nevynechal.

Pred rokom sme zvolili príliš skorý termín začiatkom mája a v horách nás tak čakalo daždivé počasie a zvyšky snehu. Okrem toho ráno pred cestou Koločava - Komsomoľsk intenzívne pršalo až do 15.00. Spojením všetkých týchto faktorov na nás čakalo na ceste mnoho nástrah vrátane bahenného kúpeľa, kde Andre spálil spojku na svojom BIG-ovi. To bolo pred rokom bodkou za endurom na Ukrajine. Cieľom tohtoročnej minivýpravy bolo pokračovať v trase spred roka a pridať aj niečo navyše. Plán jednoduchý, zbaliť pár zbytočností, 100 dolárov do vrecka a ide sa :-) Šli sme prvého júla v klasickej zostave Tomáš Hajduch - Awia a Dadi na BMW R 1150 GS, Andre, ktorý vymenil BIGa tiež za 1150 GS a pridal sa k nám Feri alias africanPO na Afrike.

1. deň

Štartujeme ráno o desiatej a nikto nemešká, dokonca ani my :-). Vyrážame na hranice známou cestou. Na hranice prichádzame okolo obeda. Keďže prechod Ubľa bol v rekonštrukcii, museli sme ísť znovu cez Vyšné Nemecké - Užhorod. Na hraniciach to ide vcelku svižne a za pár minút máme za sebou slovenskú kontrolu. Potom sa však čas zastavil.

Stojíme, čakáme, nudíme sa, je teplo. Pomaly prichádzajú neoverené informácie o štrajku na ukrajinskej strane. Naši colníci nechcú nič prezradiť a nechcú nás ani pustiť sa pozrieť dopredu. Na hranicu prichádza partia bavorákov, a tak sa zdravíme. Zabijeme aspoň čas kecaním. Prichádza ku mne chlapík a púšťame sa do debaty v angličtine. Sú to Nemci a smerujú na Ukrajinu. Pýtam sa ich na trasu, som zvedavý čo majú v pláne. Odpoveď ma trochu zaskočila: "Chceli sme ísť cez Ubľu, ale ten prechod je zatvorený. Prejdeme na Ukrajinu a pôjdeme hore na sever popri hranici na prechod do Poľska." Aha, už chápem, Nemčúri si prišli len spraviť fajku a "odbaviť" ďalšiu krajinu, ktorú ako ukrutne drsní turisti navštívili... Keď som mu povedal našu trasu ani netušil, o čom hovorím...

Po dvojhodinovom čakaní sa potvrdili informácie o štrajku na ukrajinskej strane. Vláda alebo EU rozhodla, že kvôli pašovaniu bude umožnené jednej osobe prekročiť hranice len jedenkrát za deň. To sa samozrejme Ukrajincom, ktorý celý deň vozia "legálne" na Slovensko všetko možné nepáčilo a začali štrajkovať. Ukrajinským colníkom to asi prišlo vhod a dali si šlofíka. My sme teda o 14.00 dali strategické rozhodnutie: smer juh - Maďarsko a prechod Záhony - Čop. Nuž, slušná okľuka a strata času. Len na maďarské hranice sa musíme vrátiť cca 80 km a potom ďalších 80 km po vedľajších maďarských cestách na ukrajinské hranice. Našťastie som cestu poznal, keďže sme tohto roku šli na termálne kúpalisko do Kisvárdy. Na hranice šťastne a bez blúdenia prichádzame tesne pred piatou. Sklz proti plánu - nekonečný. Odjazdili sme cca 250 km a od Košíc sme reálnych 100 km. Nuž, to mám asi za to, že som vždy tvrdil, že prechod na Ukrajinu je v pohode vždy bez problémov a rýchly.

Hranice prechádzame expresne za 15 minút. Keď už na mňa ukrajinský colník máva, prejazd je voľný, stláčam štartér a kontrolky na motorke iba zhasli. Ejha. Ráno som srandoval, že či ma chalani budú roztláčať, že mi blbne baterka, ale nečakal som, že ma zradí už tu a takýmto spôsobom. Tlačím to na pumpu a zhadzujem nádrž. Očistil som zaoxidované kontakty na baterke a div sa svete, štartuje ako o život. Zanedbaná údržba sa nevypláca. Stratili sme ďalších cca 30 min, ale môžeme kľudne vyraziť.

Niekoľko km za Čopom začína pršať a tak dávame na striedačku dažďovky. Dažďu to vydržalo len pár km a tak sa zasa vyzliekame. Navigujem ja a snažím sa nezdržovať. V Berehove zle odbočujem a robíme si záchadzku asi 5 km. Aspoň sme však v obchode na vidieku kúpili niečo fajné na večer. Potom sa už pomaly napájame na mne známe cesty a letíme so slnkom o preteky. Nikde nestojíme a asi o pol desiatej zastavujem pred známym kempom Delfín pri soľných jazerách v Solotvine. Za dve chatky platíme 50 hrivien, dávame večeru a vyprázdňujeme fľašky vynikajúceho čokoládového a malinového likéru. Cieľ dnešného dňa splnený. Práve pár km pred Solotvinou sa pred rokom Andre otočil a naložili sme BIG-a na dodávku. S posunom jedného roka tak pokračujeme v pôvodnej ceste. Déjà vu?

2. deň

Ráno vyrážame niečo po deviatej. Stojíme v Ukrajinskom Strede Európy no dlho sa nezdržujeme. Pokračujeme až do mesta Rachiv kde páchame nákup potravín na raňajky. Potom už konečne vyrážame na dlho očakávaný prejazd cez najvyššie pohorie Ukrajiny, na vojenskú horskú cestu. Tá spája údolie Bielej Tisy a Lazeščiny. Počas prvej svetovej vojny cesta slúžila na zásobovanie rakúsko-uhorskej armády zakopanej na hrebeni Čiernej Hory. Hrebeň prekonáva v sedla na východ od vrcholu Petros (1780 m n. m.) a vedie aj popod najvyšší vrch Ukrajiny Hoverlu (2061 m n. m.).

V Rachive odbočujem hneď cez prvý most cez Tisu, čo sa ukázalo ako nie celkom najlepší nápad. Po rozbitej ceste sa predierame dopredu, aby sme sa o necelý kilometer napojili znovu na asfaltku. Odporúčam použiť druhý most. Ešte po asfalte sa dostávame cez Bohdan do obce Luhy, kde je križovatka a zároveň asfalt končí. V tieni si doprajeme raňajky. Po ľahkej šotolinke už potom ideme priamo na vrátnicu. Tu si nás zapísali a zaplatili sme vstupné do národného parku 10 hrivien za motorku a 10 za osobu. Začína sa tak výstup do sedla pod Hoverlou.

Výstup začína lesnou cestou v zajatí stromov. Výhľady nie sú žiadne a cesta sa kľukatí v mnohých serpentínach. V niektorých z nich je vyznačená nadmorská výška. Chalani idú sólo a naľahko, tak nám trochu utekajú. Sem tam stojím, aby som niečo odfotil. Až v nadmorskej výške nad 1300 m začína les ustupovať a ukazujú sa prvé výhľady na poloniny. Je neskutočné teplo, a tak sa chladíme a vetráme počas krátkej prestávky.

Pokračujeme ďalej cestou zarezanou do strmého svahu. Je široká asi na jedno auto s blatistými koľajami, vľavo strmý zráz. Dadi nalieha, by som šiel vpravo čo najďalej od zrázu, a tak aj robím. Sotva 500 m pod sedlom Sidlovyna (1537 m n. m.) robím osudnú chybu. V snahe vyhnúť sa blatistej mláke nezmyselne spomaľujem a zastavujem. Pravá koľaj je však asi 20 cm vyššie ako ľavá, a tak márne hľadám zem a ukladám naloženú GS-ku hore kolesami. To by za normálnych okolností nič nebolo. Padajúca motorka však zhadzuje Dadi do priepasti naľavo. Ja hneď púšťam motorku a skáčem za ňou.

Letíme strmým svahom v kotrmelcoch v tráve a kríkoch. Snažím sa nás oboch zastaviť, čo sa podarilo po asi šiestich metroch. Dadi leží dole hlavou a ja ju držím za nohu a sám zakliesnený v kríkoch. Prichádza stres, strach a slzy. Dadi je však v poriadku až na nejakú tu modrinu. Boli sme obaja oblečení aj v prilbe. Usadil som ju, ubezpečil sa, že je OK a dali sme dole prilby. Všetky končatiny fungujú ako majú a tak pomaly vyliezame hore. Chalani majú náskok, motorka leží hore kolesami, a tak aspoň fotím.

Feri s Andrem akosi nechodia tak sa rozhodujeme dvihnúť moto sami. Nebol to nakoniec ani problém. Keď už mám naštartované, dobehol Andrej skontrolovať čo sa stalo. Keďže je to do sedla už len kúsok, Dadi nenastupuje a idem sám.

V sedle stojíme niekoľko minút, pozeráme mapu a bavíme sa s českými turistami. Práve zišli z Hoverly a Feri sa ich pýta na cestu. Vraj to nie je nič pre motorku. Oddýchnutí sa vyberáme ďalej. Cesta sa trochu zhoršila, pribudli hlboké blatisté koľaje. Zato však ideme po kraji Poloniny s nádhernými výhľadmi všade naokolo. Prirovnal by som to k túre na Ďumbier v našich Nízkych Tatrách, no na motorke. Stojíme až na Polonine alebo skôr v sedle Holovsheska pod vrchom Petros. Nádherný výhľad.

Odtiaľ už cesta strmo klesá. Strmo cez lúky, okolo ukrajinskeho salaša, pomedzi pasúce sa kravy a kone. Niektoré klesania dajú naozaj zabrať. Niekde sú serpentíny, niekde sa s tým nebabrali a potiahli cestu rovno dole. V náročnejších úsekoch ide Dadi radšej pešo a aspoň nám spraví nejaké foto. Pri potoku sa zas Andre chladí a močí si hlavu do ľadovej vody. Stále lepšou cestou prichádzame do Lazeščiny. Prechod nám zabral asi päť hodín v kľudnom tempe s častými prestávkami. Najkrajšia časť je medzi dvojicou sediel, kde sú nádherné výhľady na Hoverlu, Petros a okolité hory. Celkovo nebol náročný. Mokré počasie by však prejazd určite dosť skomplikovalo.

Keďže sa zvečerieva, hľadáme nejakú reštiku. Vediem výpravu smerom k vodopádu Trufanets. Tu to točíme a vraciame sa na Jablunitský priesmyk. Hore si dávame pauzu a šašlík. Nebol z tých najlepších, a tak si na svoje prišiel aj túlavý pes, ktorý sa okolo nás motal. Po večeri sa vyberáme na krátku enduro zachádzku na vyhliadku na hory. Scenéria je pri zapadajúcom slnku úchvatná.

Potom už len smerujeme do doliny, stojíme v kolibe, kde som s Hergim jedol pred dvoma rokmi. Ubytovať sa tam však nedá. V okolí za ten čas vyrástlo kopu chatiek a tak skúšame šťastie. Ceny sú však vyššie ako naša ochota platiť. Naviac počasie je super a my sa tešíme na príjemný bivak v horách. Ten poľahky nachádzame pri obci Tatariv po tom, ako sme si nakúpili zásoby jedla a pitia. Čochvíľa už horí oheň a stoja stany. Opekáme, preberáme zážitky dňa a vyprázdňujeme ďalšiu fľašku vynikajúceho likéru...

3. deň

Ráno sa nikam nenáhlime. Okoloidúci domáci turisti nám prezradili, že len neďaleko od nášho bivaku sa nachádza vodopád. Po asi 6 km ľahkého endurka parkujeme stroje a vydávame sa na prehliadku. Prechádzka asi 300 m prišla vhod. Okolité kopce sú z bridlice alebo akéhosi podobného kameňa, ktorý sa po vrstvách sype.

Cieľom dnešného dňa je však výstup na poloninu Boržava, prípadne s nocľahom na vrchole. Volíme severnú cestu okolo Karpát a presúvame sa na východ. Obedujeme v Kolibe popri ceste a na naše sklamanie začína pršať. Pokračujeme už v daždi cez Toruňský priesmyk a v dažďových kvapkách sa postupne rozpúšťajú naše plány s výstupom na Boržavu.

Pred mestom Mižhirja sa dostávame do konfliktu so zákonom. Prší a je mokrá cesta. Je tu kontrolný policajný bod, akých je na Ukrajine kopa a je tu stopka. Ukrajinci nás však zvyčajne púšťajú bez zastavenia, a tak som len spomalil na asi 40 km/h a šiel okolo sledujúc policajta. Ten nič neukazuje, a tak pokračujem. Až potom začína policajt mávať, a tak pomaly brzdím na mokrej ceste. Za mnou aj Andrej s Ferim. Vraciam sa k policajtovi a začína komédia.

Máme veľký problém, nezastavili sme na stopke. Policajt nás volá hore do jeho veže, kde máme súkromie, ale hlavne neprší. Pasy, vodičáky. Policajt nám vysvetľuje, akého veľkého priestupku sme sa dopustili, načo ja tvrdošijne argumentujem: "Všade na týchto kontrolných bodoch nás púšťajú bez zastávky. Šiel som pomaly a čakal, či ma bude chcieť zastaviť. No a cesta je mokrá, tak som brzdil opatrne." V skutočnosti som za stopkou zastavil iba ja. Čas sa vlečie, policajt si opísal čísla pasov, položil ich na stôl a pozerá do blba. Po chvíli sa pýtam či si môžeme pasy vziať. "Da." Pasy odložené a nič sa nedeje. Policajt asi čaká, či vytiahneme peňaženky na pokutu. "Môžeme ísť?" pýtam sa. "Da," odpovedá policajt. "Spasiba," balíme veci a pokračujeme v ceste.

Keďže prší, zmenili sme plán a vydávame sa do Sineviru cez sedlo pod Kamjonkou. Nakupujeme veci na opekanie, obľúbený likér a pivo. Platíme vstupné do parku, kde sme boli už pred rokom. Andre šiel s Ferim pozrieť Sinevirské jazero a ja s Dadi hľadáme miesto na nocľah. Je ich tu mnoho. Pripravené ohniská, oplotené trávnaté priestory aj s drevenými prístreškami.

Dážď medzitým ustal, a tak špekulujeme kde spať. Páči sa nám lúka na druhej strane riečky. Času máme kopu, a tak špekulujeme ako a kadiaľ. Nakoniec brodíme. Prvý vbehol Feri, no brod bol hlboký s veľkými balvanmi. Bežím mu na pomoc, po kolená vo vode. Andre medzitým našiel nižšie ľahší brod. Skúšame ešte Afriku dostať na lúku, no nemá to zmysel. Motorky nechávame na brehu a ešte pred zotmením nám horí táborák a stoja stany. Večer pri ohni dúfame, že zajtra nebude pršať a budeme môcť ísť na Boržavu. Okrem iného rozoberáme aj tému výskytu medveďov v tomto regióne :-)

4. deň

Dadi: "Andre?"
Andre: "Áno."
Dadi: "Si v stane?"
Andre: "Áno."
Dadi: "A ty Fero?"
Fero: "Áno, prečo?"

Takto sa začalo naše ráno v našom bivaku v parku Sinevir. Dážď jemne bubnoval na plachtu stanu a počuli sme divné zvuky. Dadi rozipsovala stan, pozrela von a s krikom vbehla dnu. Rad bol na mne v mysli mi behali veci, ktoré sme si večer povedali pri ohni. Jednoznačne som počul kroky za naším stanom. Vyzerám teda von a len meter odo mňa na mňa kľudne pozerá krava na paši. Tráva okolo nášho stanu jej zjavne zachutila :-)

Prší a je nám jasné, že z Boržavy dnes nič nebude. Balíme sa pomaly, nikam sa nenáhlime, domov je to naozaj na skok. Našu lúku opúšťame asi o desiatej a zisťujem, že som niekde utrhol a stratil hliníkových chránič spodku motora. Šli sme na doraz viackrát a dostal riadne zabrať. Na GS-e je uchytený na gumových silentblokoch a tie sú utrhnuté. Prezerám foto a zisťujem, že ešte pred včerajším brodom som ho na moto mal. Čiže som ho stratil asi v brode. Vyrážam teda prvý s cieľom plech nájsť.

Leží na brehu a čaká na mňa. Mal som utrhnuté predné silentbloky a počas brodenia ho voda nabrala vykrútila smerom dole a náraz na skalu ho utrhol. Balím ho do batožiny a pokračujeme smerom na Sedlo Volovec. Hore si dávame obligátnu záchadzku a kocháme sa výhľadom na Boržavu, ktorú nenavštívime. Pokračujeme na hlavné cesty a vychutnávame si skvelý šašlík za mestom Svalavja.

Potom už len presun na hranice v Užhorode. Prechod zabral 30 minút. Stojíme v motoreste na Slovensku a s horalkou v ruke hodnotíme vydarené urajinské dobrodružstvo. Znovu zostalo niečo, prečo sa na Ukrajinu skôr či neskôr vrátime...

Záver:

Toto už bola moja tretia návšteva Ukrajiny už tretí rok po sebe. Keď sme sa tam pred troma rokmi s Hergim vydali to boli samé reči a prečo, a čo keď vás okradnú, zabijú zavrú... Všetko bolo pre nás neznáme, bol problém nájsť ubytko. Dnes však musím povedať, že sa všetko mení. Kým pred troma rokmi sme okrem domáceho Urala alebo MIŽ nestretli žiadnu motorku teraz sa tam vyberá mnoho partií z Čiech aj Slovenska. Popri cestách ako huby po daždi rastú nové Salaše, chatky poskytujúce ubytovanie, dokonca saunu a perličkový kúpeľ. Ukrajina sa otvára, vstup bezproblémový a bez víz.

Nechcem tým povedať, že stráca niečo zo svojej krásy, ale mení sa. Nieje to tempo ako v Rumunsku ale aj tak. Čoskoro sa položí nový asfalt, dostavajú cesty, stúpnu ceny pribudnú závory a zákazy vjazdu... A samozrejme stúpne množstvo českých autobusov na hraniciach. Kým Slováci nad Ukrajinou zväčša ohŕňajú nosom, Česi už chodia na niekoľkodňové treky cez poloniny autobusovými zájazdami...

Vidíme sa o rok na Boržave :-)

Text: Tomáš Hajduch - Awia
Foto: Tomáš Hajduch - Awia, Dadi, africanPO