Výhybkári z Vorkuty 3/6

2. časť, motofestival Irbit 2024 - JAMAL - Salechard

8. deň, piatok 26. júl 2024

Belojarsij – Kamišlov – Zajkovo - Irbit motofestival 2024

Ráno nevstávame príliš skoro. Jednoducho to akosi nešlo. Balíme všetko mokré, na nohy navliekam igelitové sáčky. Vonku je tak ako včera, nič sa nezmenilo, len fúka ešte silnejší vietor. Leje a leje a leje bez prestávky.
Vyrážame asi až o 10.30 miestneho času, ktorý je tu už +3 hodiny od nášho.

Stretávame pomerne veľa motorkárov v našom smere. Cestou sa zastavujeme v nejakom väčšom meste na nákup a v obchode s rybárskym vybavením si kupujeme nepremokavé plášte. Obliekame si teda ďalšiu vrstvu a pokračujeme. Pomohlo to jedine tak, že toľko necítiť studený vietor, inak sme kompletne premočení.

Keďže dnes máme konkrétny cieľ, robíme si aj väčší nákup na tri dni. Každý podľa seba, takže u Richarda je nákup značne ťažší kvôli objemu tekutín.
Irbit, je to názov mesta v Sverdlovskej oblasti. A považuje sa za hlavné mesto motocyklov v Rusku.

Počas druhej svetovej vojny bolo veľa tovární z európskej časti Ruska evakuovaných za Ural do ázijskej časti. Závod na výrobu motocyklov Ural sídli dodnes v tomto meste. Je tu múzeum motocyklov a každoročne sa tu koná moto festival. Tento rok to bol 25. ročník.

Dostali sme sem pozvanie od známych, s ktorými sa máme stretnúť a prebrať podrobnosti našej plánovanej cesty. Takže sa sem blížime v tomto nečase spolu so stovkami ďalších motorkárov.
Festival sa koná v bývalom pionierskom tábore, kde na stene vidím rok výstavby 1953. Budovy aj sociálne zariadenia tomu zodpovedajú a už z diaľky to vyzerá na poriadny víkendový masaker.
Pred vstupom sa stretneme s chlapmi, ktorí nás už netrpezlivo čakajú. Sme tu jediní „inostránci“, tak sa nám dostáva veľmi štedrého privítania ako som očakával. Odolávam ponuke bezodného pohára, Richard bojuje, no najskôr je treba sa trocha ubytovať.

„Sem si postavíte stany“. Pozerám na určené miesto a uvažujem koľko potrvá kým môj stan odpláva. Všade je vidno len rozmočenú trávu, blato a hlboké koľaje. Prší tu výdatne už niekoľko dní, a tak areál pripomína skôr močiar ako táborisko pre tisíce motorkárov.

Rezignujem a staviam stan bez ohľadu na podložie a budúcnosť. Postupne sa zoznamujeme s ďalšími a ďalšími účastníkmi. Správa o tom, že dorazili „rebjata iz Slovakii“ sa šíri rýchlo. Začínajú rozhovory o všetkom možnom, tak ako to býva zvykom na podobných akciách.

Je zaujímavé, že areál je rozdelený pomyselne na sektory podľa toho, kto odkiaľ prišiel. Severania majú svoju časť, motorkári od Moskvy svoju a podobne. Je to dobré aj z praktického hľadiska, ak niekto hľadá ľudí zo svojho okolia vie, že ich nájde v tom alebo onom mieste.

Program festivalu je rovnaký, ako na každom inom. Vystúpenia kapiel, rôzne súťaže, výstavy starých motocyklov, predaj rôznych dielov, oblečenia a jedla. Klasika, len s tým rozdielom, že sa topíme v blate. Fotky neopíšu to, ako to tam vyzeralo reálne, ale bol to teda nezabudnuteľný víkend.
Naši kamaráti, ktorí nás tu čakali odvčera, dnes vyzerajú akoby nás čakali už týždeň. Nielen podľa množstva blata na oblečení, ale aj podľa unavených očí a gestikulácie.

Zaujímavé je, že na festivale platí zákaz predaja akéhokoľvek alkoholu a aj piva! Nič sa tu nedá kúpiť a pri vchode strážna služba kontroluje v autách aj na motocykloch čo kto dováža. Nejakú tú fľašu piva, alebo vodky dovolia preniesť, ale ak by niekto chcel priniesť naraz napríklad kartón piva, tak bez milosti ho otočia naspäť. Okrem toho tu neustále dohliada na poriadok vonku pred areálom, ako aj vnútri areálu hliadka polície.

V našom stanovom mestečku máme šťastie, že zopár jedincov prišlo na festival autom a priniesli so sebou veľké rozkladacie prístrešky, takže sedíme pod strechou a dokonca sa podarilo zabezpečiť aj drevo na oheň, takže sušíme oblečenie nad horiacim mokrým drevom. Výsledok je žalostný. Síce som nič nevysušil, no zato aspoň celkom fajn smrdím.

S blížiacim sa večerom graduje aj nálada prvého oficiálneho dňa festivalu. Trocha sme obehli areál, aby sme sa tu zorientovali a večer už prebieha podľa očakávaného scenára. Rôzne motorkárske kluby menia naše nálepky za ich, meníme telefónne čísla a dostávame ponuky na návštevu ich klubov od Moskvy po Vladivostok. Keďže my dvaja nemáme žiaden svoj klub (už sa na tom dnes pracuje), tak sa nás snažia zlákať do niektorého ich klubu za čestných členov.

Richard sa už naplno venuje družbe v klube s romantickým názvom Alkaši. Keďže ja nepijem, som vylúčený z ich kolektívu a ponechaný napospas iným menej atraktívnym klubom v okolí. No samozrejme, moje vylúčenie bolo len tak pre oko diváka.
Mraky sa stiahli nielen nad celý areál festivalu, ale hlavne nad hlavu Richarda. Akosi príliš na neho tlačia vstúpiť a stať sa členom klubu Alkaši.

Cítim v tom akýsi podvod a ako sa ráno ukáže pri osobnom rozhovore, Richarda naozaj podviedli! Agitácia nového člena naberá grády, Rišo poctivo odoláva a nakoniec vidím, že prikývne súhlasne hlavou.

To, že tesne predtým ako súhlasil s členstvom sa jedno z miestnych dievčat osobne rozhodlo urýchliť jeho váhavé rozhodovanie tým, že mu ukáže kozy, bolo určite len náhodou. Výbuch radosti nad novým členom a následná oslava niekde po areáli do ranných hodín sa konala už bez mojej prítomnosti. Unavený z cestovania sa zložím v mojom stane a snažím sa necítiť to všetko mokré okolo seba, na sebe a hlavne pod sebou.

Spánok bol taký ako na festivale. Duniaca hudba a spev do rána. No s tým sme predsa počítali.
Na dnes už stačilo písania a aj dažďa.

Dnes sme dali len dojazd na festival, takže len skromných 189 kilometrov, a to viac po vode ako po ceste tuším.

9. deň, sobota 27. júla 2024

Moto festival Irbit

Ráno sa budím rovnako mokrý ako som zaspával. Vyliezam von a pozerám, čo sa do rána zmenilo. Zmizla tráva, ktorú bolo včera ešte ako tak vidieť a všade je len čierne blato a voda.
Je pomerne ticho, a tak len sedím pri ohni a hrejem sa. Postupne tábor ožíva a každý sa snaží sa niečím zamestnať alebo zohriať ako ja. S obavami pozerám na stan, ktorý si postavil Rišo. Nevidím žiaden pohyb, tak netuším či spí alebo je stan prázdny. Tak čakám a verím, že ten včerajší príjem prežil.

Nakoniec sa otvára stan a nový člen z neho vychádza pokrčený ako noviny. Preberáme včerajšie novinky a dojmy. Rozmýšľame nad dneškom a len tak na okraj sa dozviem, že s tým podvodom som mal pravdu.
Richard vstúpil, no kozy nevidel...

Je mi ho ľúto a snažím sa ho rozveseliť, že máme pred sebou ešte dlhú cestu a klubov je veľa, takže ho možno ešte do niektorého iného zoberú za lepšej konštalácie hviezd a iných predností.

Dnes sa celý deň venujeme programu festivalu, hudba, jedlo, brodenie blatom, debatami s novými kamarátmi, tlačením motoriek z blata a podobným disciplínam.

Na výstave motoriek obdivujeme nádherné kusy motoriek, ako aj rôzne domáce úpravy spôsobom „čo garáž dala“. Keď chvíľami neprší, dá sa prejsť po areáli, no o chvíľu nová dávka vody zhora všetkých rozoženie niekam pod strechu.

Deň ubieha pokojne a večer je cítiť únava na všetkých. Postupne sa to začína rozpúšťať a každý zalezie do svojho spacáku, stanu, alebo auta. Minulý rok vraj bolo na festivale viac ako 30 stupňov tepla. Pri pohľade na to všetko okolo mňa sa tomu nechce ani veriť.

Zajtra je čas sa pohnúť ďalej. Plán máme do detailov pripravený a je úplne iný ako sme chceli doma. Chlapi tu na festivale nám to kompletne prekopali a zmenili snáď všetko. Výsledok je ten, že od zajtra na najbližší týždeň máme postarané o každý náš deň. No to čo nás čakalo ďalej, bude stáť skutočne za to!

Líham si trocha pospať. Všetko je ešte viac mokré, no už som si akosi zvykol. Pripadá mi to ako prirodzené.

Keďže sme na festivale, tak zapisujem prvú 0 do prejazdených kilometrov.

10. deň, nedeľa 28. júl 2024

Irbit – Tjumeň – Zarečnyj – Toboľsk

Ráno posledného dňa festivalu je tu. Ako inak, v daždi a blate. Celý tábor začína postupne baliť, ale len veci ktoré považujú za nutné zobrať. Prístrešky, niektoré stany a iná výbava sú v takom stave, že ich jednoducho nechajú tu.
My balíme všetko, ale balenie neprebieha podľa stanoveného poriadku. Len všetko natlačíme do tašiek. Nemá význam niečo triediť, všetko je mokré a špinavé. Postupne sa rozchádzame na všetky svetové strany. My ideme smerom na mesto Tjumeň a potom točíme viac na sever.

Prejdeme len pár kilometrov k výjazdu na hlavnú cestu a už stojíme. Klasicky ako všade po podobných akciách tu polícia kontroluje dokumenty a alkohol. Zastavujem, pozdravím a poviem „my inostránci“. Uniforma len jedným okom pozrie na zablatenú značku, uznanlivo pokýva hlavou, usmeje sa a pustí nás ďalej. Prechádzame mestom Irbit, je tu múzeum motocyklov a dnes majú otvorené. Aj sme zvažovali ísť pozrieť, no v stave v akom sa nachádzame to odkladáme na iný rok.

Kopírujeme tok rieky Toboľsk do mesta s rovnakým menom. Dnes bol náš cieľ v tomto meste plnom kostolov.
Cesta ubieha tak ako sme očakávali. Prší celý deň, no k večeru dážď ustáva a k mestu prichádzame v relatívne dobrom počasí. Snáď sa už vypršalo na celý zvyšok našej cesty. Od začiatku sme si hovorili, že radšej nech prší teraz tu, ako potom tam na severe, kde by nám dážď urobil oveľa väčšie problémy.

V miestnom motorkárskom klube o nás už vedia a čakajú nás. Ešte na festivale nám chlapi postupne zariadili zastávky v mestách a kluboch cez ktoré budeme prechádzať. Takže naše denné nájazdy budú o niečo nižšie, pretože sme sľúbili, že sa u nich všetkých zastavíme na nocľah.

Dnes teda trocha blúdime mestom Toboľsk, no nakoniec úspešne nájdeme klub, ktorý je zároveň aj výcvikovým strediskom autoškoly. Neprší a konečne si užívame sucho. V klube je veľká miestnosť v ktorej rozložíme všetky mokré veci, kde len to bude možné. Perieme oblečenie a trocha umývame motorky. Mažeme aj reťaze a celkovo sa po asi piatich dňoch venujeme údržbe všetkého. Potom ešte nákup v obchode na večer a klasika motorkárskeho žánru môže začať. Postupne sa klub zapĺňa ďalšími cestovateľmi, ako aj domácimi.

Večerná družba je ale veľmi kultúrna aj vzhľadom nato, že dnes je nedeľa a zajtra treba ísť do roboty. Oceňujem v klube hlavne veľké krbové kachle. Drevo v nich horí celý večer a ja sedím úplne blízko a vychutnávam si teplo a sucho so šálkou čaju. Nuž teda....roky nezastavíš.

Nakoniec sa tento deň ukázal ako celkom dobrý a záver priam ideálny. Uvidíme, čo prinesie ten ďalší.

Dnešný končím s číslom 467 kilometrov, čo je celkom dobré číslo, keďže sme vyrážali pomerne neskoro a v zlom počasí.

11. deň, pondelok 29. júla 2024

Toboľsk – Neftejugansk – Surgut – Fedorovskij

Odporúčania na prehliadku centra mesta nemôžeme ignorovať. A tak hneď ráno ideme pozrieť, ako vyzerá jediný Kremeľ v ázijskej časti Ruska. Je ráno a nikde nikoho, tak sa sami prechádzame nádvorím tohto rozsiahleho komplexu. Po asi hodine sa vrátime k motorkám a pokračujeme smer sever, pretože z juhu sa blížia čierne mraky. Dážď nás zase dobieha.

Pomaly si začíname všímať meniacu sa krajinu. Ubúda stromov a všetko zostáva akési menšie a nižšie. Neklamný znak toho, že sa tajga začína meniť na tundru. Pribúdajú nekonečné pláne plné piesku a zakrpatej vegetácie.

Celé desiatky kilometrov nevidno náznaky civilizácie, teda ak nerátam nekonečné množstvo veží. Všadeprítomný zápach plynu a ropy. Po krajine sa vlnia tisíce kilometrov potrubia a rôzne budovy, ktoré slúžia ako prečerpávacie stanice.

Dopravné značenie zostalo v tejto oblasti asi len jediné. Všade vidno len značku „Zákaz vjazdu“. Akákoľvek odbočka z cesty do stepi je prehradená buď závorou alebo strážnou búdkou. Všade je vstup povolený len na priepustku.

Mesačná krajina, pod ktorou je obrovské nerastné bohatstvo. Aj preto s úžasom a obdivom pozeráme na malé mestečká ktoré počas dňa prechádzame. V podvečer sa blížime k mestu Surgut. Správne centrum pre Chantyjsko-mansijský autonómny okruh. Na brehu rieky Ob sa rozprestiera toto bohaté mesto, ktoré sa nazýva aj ako „ruské hlavné mesto ropy“.

Dáme si tu len večeru na okraji mesta. Pôvodný plán zostať tu na nocľah pustíme z hlavy. Ceny všetkého tu na severe začínajú byť závratné. Preto pokračujeme stále viac na sever. Míňame mestečko Fedorovskij a neskôr stojíme, aby sme prebrali situáciu.

Pred nami je noc a približne 450 kilometrov ničoho. A ak doteraz niečo cestou bolo, tak tu keď napíšem, že nie je nič, tak to znamená naozaj nič. Zastavuje sa pri nás motorkár, ktorý ide tiež na sever, no dosť sa ponáhľa. Pôjde vraj celú noc a radí nám sa vrátiť do mestečka, ktoré sme nedávno prešli a tam dotankovať.

Pretože na danom úseku je len jediná benzínka a aj tá sa nachádza asi 400 kilometrov ďalej. Meníme si čísla, dostávame pozvanie k nemu do klubu v meste, ktoré budeme mať potom neskôr cestou.

Vrátime sa do mestečka Fedorovskij, kde nás medzitým už stihli ohlásiť na nečakanú návštevu naši kamaráti, ktorí sú niekde pár hodín cesty za nami.

V tomto meste žije ich kamarát Dmitrij, u ktorého parkujeme motorky a v miestnom hoteli spíme. V noci ešte prichádzajú naši kamaráti, ktorí vyrazili z festivalu v Irbite neskôr.
Dohoda je jasná, zajtra sa stretneme u nich v meste a musíme tam zostať na pár dní. Záporná odpoveď neprichádza do úvahy. Lúčime sa preto a ideme spať. Krátka jazda mestom ktoré má asi len 15 tisíc obyvateľov, no to ako to tu vyzerá je neskutočné.

Nové domy, ulice, obrovský štadión, či už futbalový alebo zimný. Nové školy, obchody a veľa iného. Pýtame sa, či je mesto novo postavené. No vraj nie, len sa tu veľa investuje pretože miestna oblasť je veľmi bohatá a peniaze tu vôbec nerobia žiaden problém. Ako vždy to vieme sami porovnať s inou časťou Ruska, kde sme často videli pravý opak.

Ukladáme sa spať. Dnes už bol deň, keď sme si konečne začali užívať cestu, aj keď pre niekoho sú dlhé roviny a pustatina nezáživné, tak konštatujem, že napriek tomu som sa vôbec nenudil a stále sa bolo na čo dívať. Nie tak často sa podarí navštíviť podobné odľahlé časti sveta.

Dnes sme si pripísali na účet 699 kilometrov.

12. deň, utorok 30. júl 2024

Fedorovskij – Gubkinskij (nič iné na celej trase sa nenachádza)

Ráno je pochmúrne a zamračené. Tankujem doplna a aj do kanistra. Je priam neuveriteľné, že sa nachádzame v oblasti, kde pod nohami máme len zemný plyn a ropu. Na celom úseku medzi mestami Fedorovskij a Gubkinskij je len jedna jediná benzínka a aj na tej nemusí byť vždy benzín.

Oblasť, kde stačí takmer len kopnúť do zeme a vytryskne z nej ropa alebo plyn, ale natankovať do auta nemáš kde. Paradox s ktorým som sa už neraz stretol.

Krajina sa príliš nezmenila. Pribudlo dnes viac močiarov a pár krokov mimo cesty znamená sa okamžite utopiť v tmavej vode plnej riedkeho bahna. Všetky odbočky sú zhotovené len z násypu bez asfaltu. A všetky cesty sa vlnia, čo je dôsledok postupného sadania násypu do večne zamrznutej zeme.

Počas leta vrchná vrstva rozmrzne do hĺbky niekoľkých metrov a všetko čo je na povrchu v nej pomaly zmizne. Aj preto stráca význam položiť asfalt na všetky cesty. Udržuje sa len hlavný ťah spájajúci juh so severom. Všetko ostatné je len ujazdená gruntovka s rôzne kvalitným povrchom.

Občas, ak sa reliéf krajiny trocha zvlní, sa nájdu aj vyššie položené miesta kde je pomerne sucho. Ale v pomerne riedkych borovicových lesoch je pod nohami len jemný piesok, v ktorom jazdiť je umenie. Skúsili sme to na pár úsekoch a boli to veľmi výživné minúty. A preto sme radšej pokračovali v našom smere. Veď toho pravého terénu si ešte užijeme tam, na samom severe oblasti.

Opúšťame Chantyjsko-mansijský autonómny okruh a prechádzame do oblasti Jamalo-nenecký autonómny okruh , ktorý je súčasťou Ťumenskej oblasti a zároveň je začlenený do Uralského federálneho okruhu. Skratka tejto oblasti je aj JMAO.

Rozkladá sa v strednej časti arktickej oblasti Ruska, na severe západnej Sibíri. Jeho súčasťou je aj skupina ostrovov v Karskom mori, ktoré ho obmýva zo severu a polostrov Jamal, ktorý dal celému okruhu meno.

Oblasť je veľmi riedko osídlená. Obrovská plocha s takmer 700 tisíc kilometrov štvorcových a na nej žije len niečo viac ako 500 tisíc obyvateľov. Krátke leto a extrémne zimy, kde teplota klesá aj pod -50 stupňov, sú pre pôvodných obyvateľov tejto oblasti bežným javom. Dostaneme sa k nim ešte neskôr v mojom rozprávaní, no už teraz patrí môj obdiv tejto dnes už len 6% časti obyvateľstva zvanej „Nenci“.

Vchádzame preto na územie, ktoré vo svojich útrobách drží viac ako tretinu celosvetových zásob zemného plynu. Vchádzame do mesta Gubkinskij, kde nás už na začiatku pri pamätníku čakajú naši hostitelia. Krátka jazda mestom, ktoré má asi 25 tisíc obyvateľov, ale je vybudované dokonale.

Všetko je samozrejme spojené s tým, že o peniaze sa tu nejedná a čo treba to sa postaví, kúpi. Už nás to ani neprekvapuje, keďže tu ležia peniaze priamo pod nohami. Parkujeme motorky u Pavla vo firme, vybaľujeme sa a keďže sme tu na dlhšie, tak rozkladáme rôzne veci aby sme ich nechali vyschnúť, keďže stále na to nebol priestor a čas. Ubytovanie máme na strategickom mieste, pár metrov od motorkárskeho klubu.

Večer dávame okružnú jazdu mestom na aute a potom ho klasicky zakončíme hromadnou večerou v miestnej reštaurácii, kde máme pre seba celú samostatnú časť, ktorá končí klasicky nekontrolovateľnou smršťou vo forme tekutej stravy.
V noci podľa overenej klasiky robím vodiča.

Rozvážam po meste, v ktorom som nikdy nebol, členov klubu a vykladám ich rôzne po viac menej neurčitých adresách. Niekto z auta vypadne sám pomocou gravitácie, niekto to zvládne po vlastných až po prvé schody svojho domu.

Parkujem auto na dvore Pavlovej firmy a posadím ho do taxíka. S pocitom dobre vykonanej práce sa môžem uložiť spať. Richard sa dnes držal dobre, a preto nemám žiaden problém usmerniť ho do postele. Aj zajtra je deň, tak sa ideme trocha šetriť.

Dnes sme po ropných poliach prešli priemerných 413 kilometrov.

13. deň, streda 31. júl 2024

Gubkinskij – Tarko Sale – Gubkinskij

Dnes je deň oddychu. No od rána máme program plný. Prvé telefonáty začínajú už o 9,00 ráno a sú typu: „kde sme boli?, kde mám auto?“

Všetko je vysvetlené a k spokojnosti všetkých navrhujem, aby som teda aj dnes robil vodiča ja. Hrdosť Pavlovi ale nedovoľuje, aby mi prenechal úlohu vodiča. Preto sadáme do auta až okolo obeda a vyrážame pre nás neznámym smerom.

Tarko Sale, v miestnom neneckom jazyku to znamená „Mys na rázcestí. V tomto meste nás čaká prekvapenie. Ideme do skanzenu, kde nám ukážu ako prebieha život kočovných Nencov. Ich životným priestorom je tundra, kde pasú svoje stáda sobov. Život aký žijú je v dnešnej dobe nepredstaviteľný modernému človeku.

Pri vchode nás privíta miestna obyvateľka vo svojom typickom oblečení. Mnohofarebné a pestré oblečenie siahajúce až po zem. Ako prvé vyriekne nad ohňom nejakú modlitbu a dymom nás akoby posvätí v ich domove. Ich obydlie sa volá „čum“ a je to vlastne stan z borovicového dreva, kde steny tvoria kožušiny zo soba. Tu prebieha celý život rodiny a žijú v ňom často aj tri pokolenia. Rozdelený je na niekoľko častí, no o nejakom súkromí reč byť nemôže.

Vybavenie domácností je viac ako minimálne, no postupne sa u nich už objavujú aj benzínové generátory a u mladšej generácie aj mobilné telefóny, ktoré samozrejme fungujú len v blízkosti obývaných území.

Základom všetkého je pec, ktorá stojí v strede „čumu“ a udržuje teplo. Na kúrenie sa používa všetko. Drevo z rôznych porastov, mach, a aj sušený trus. Klasické drevo ako poznáme u nás je v týchto končinách veľmi vzácne a používa sa len ako stavebný materiál na konštrukciu ich obydlia.

Skladovanie potravín je riešené buď zakopaním do zeme alebo sušením. Medzi hlavné zdroje obživy patrí samozrejme mäso zo soba, ryby a plodiny, ktoré sa dajú zbierať počas krátkeho leta.
Zima tu je prakticky 10 mesiacov v roku, a len dva mesiace sa počítajú ako leto. No leto nie v našom ponímaní. Tu sa za leto počítajú mesiace kedy nemrzne.

Chlad v zime si mnoho z nás ani nevie predstaviť. Spať v takom stane, naobliekaný v mnohých vrstvách oblečenia a predsa sa ráno zobudiť so zamrznutými očnými viečkami musí byť poriadny zážitok.

Dostávame na skúšku časť ich tradičného oblečenia, „malica“, ktoré je neuveriteľne ťažké, no zároveň dobre chráni proti mračnám komárov. Prechádzame celým areálom a podrobne nám všetko vysvetľujú. Sme tu dnes jediní dvaja turisti, no napriek tomu, že dnes bolo zatvorené, urobili výnimku a zorganizovali túto prednášku len pre nás.
Počas celej tej viac ako hodiny som mal dostatok času si všetko obzrieť a samozrejme ma zaujímala aj téma, ktorá je potrebná v každej spoločnosti. Hygiena a potreby.

Dostal som odpoveď, že všetko je veľmi jednoduché. Na hygienu používajú jeden spoločný stan v ktorom je pec na zohriatie vody, alebo roztopenie snehu a v nej sa praktizuje všetka hygiena podľa určitých časových pravidiel pre ženy a mužov alebo podľa potrieb rodiny.

Čo sa týka potreby fyziologickej, tak som dostal vysvetlenie len pohybom ruky niekde do diaľky. Pani ukázala smerom na nekonečnú tundru a povedala len toľko, muži napravo, ženy naľavo. Viac som sa o tejto téme radšej nechcel dozvedieť, no pripomenulo mi to jeden starý vtip, ktorý zjavne nemal ďaleko od pravdy, keďže pri miestnych poveternostných podmienkach na život je každá iná banálna povinnosť komplikovaným procesom.

Otázka: Čo potrebuje miestny obyvateľ na to aby mohol vykonať potrebu?
Odpoveď: Dve palice. Jednou sa podopiera, aby ho neodfúkol vietor a druhou odháňa vlky.

Stretnúť pravých kočovných Nencov sa nepodarí každému. V zime sa sťahujú bližšie k mestám a civilizácii. Vtedy je možnosť ich navštíviť, a ak dovolia, tak aj spoznať ich život. Je to obdobie, keď svoje stáda priženú bližšie k očakávaným zákazníkom na predaj. Ono sa na prvý pohľad zdá, že ľudia sú to chudobní a vyzerajú ako bezdomovci. No všetko je to len klamlivý pohľad. V skutočnosti sú to boháči, ktorí len žijú skromne. Bežne sú ich stáda o veľkosti dve –tri tisíc sobov. A pri cene ktorú nám povedali, že sa predávajú jednotlivé zvieratá nám bolo jasné, že sa v tom točia veľké peniaze.

No je za tým aj kopec driny a tvrdého života. Takisto deti, ktoré sa rodia do tohto prostredia, už dnes žijú trocha iným spôsobom. S rodinami zostávajú počas Vianoc a Nového roka. A potom prichádzajú až na leto. Školský rok žijú v špeciálnych školách určených pre deti z týchto kočovných národov, ktoré sú rozmiestnené rôzne po celej autonómnej oblasti.

Keďže kočovníci putujú za svojimi voľne sa pasúcimi stádami často aj stovky kilometrov na všetky svetové strany, je priam nepochopiteľné ako ich v prípade potreby dokážu nájsť počas ich letnej sezóny.

V čase školského roka lietajú špeciálne „školské“ vrtuľníky oranžovej farby po celej tejto oblasti a zbierajú postupne deti. Letia s nimi často aj niekoľko hodín do miest určených pre internáty. Ako nám povedala neskôr jedna dievčina, ktorá bola priateľkou jedného z motorkárov, tieto situácie bývajú veľmi ťažké, pretože deti nechcú odísť z tundry na konci leta do škôl. Zvykli si žiť v týchto podmienkach aj v zime, a preto býva často problém nastúpiť do obrovských lietajúcich školských autobusov.

Náboženstvo hrá v ich životoch veľkú úlohu a tradičným je v podobných kmeňoch šamanizmus. Hlavnou súčasťou je bubon „penzer“, a šamanská čiapka s parožím. Okrem toho uctievajú aj tradičné zvieratá spojené s ich životom ako je sob, orol a medveď.

Končíme túto neopakovateľnú prednášku medzi pôvodnými obyvateľmi tohto drsného severského kraja. Tento národ, ktorý má dnes niečo menej ako 50 tisíc obyvateľov si zaslúži skutočný obdiv u každého. Pretože „nenec“ v doslovnom preklade ich jazyka znamená „skutočný človek“.

Presúvame sa do centra mesta Tarko Sale. Už nás nič neprekvapí, že vidíme obrovské budovy administrácie, vybudované centrum a úplne nové nábrežie s promenádou gigantických rozmerov, na ktorej sa prechádzame takmer sami.

Koľko tu muselo skončiť peňazí si ani nechcem predstaviť. Robím dobrý skutok a pomáham miestnemu dievčaťu, ktoré sa na nábreží márne snaží opraviť svoj bicykel. Oprava sa podarila rýchlo a my sadáme do auta. Vraj nás čaká druhá časť programu večer v meste. Zastavíme sa ešte na neskorý obed a potom na nákup v obchode.

Ryby všetkých možných druhou. Sušené aj surové. Všetko vraj dnes budeme skúšať, tak sa naše žalúdky tešia. Večer podľa očakávania dopadol ako vždy. Zišlo sa tu veľa členov, pojedlo, popilo sa veľa všetkého. Boli sme slávnostne prijatí do miestneho klubu a každý z nás dostal 3x bejzbolovou palicou po hlave (našťastie vo vojenskej prilbe) a následne to pokračovalo strmým pádom dolu.

Keď o tretej hodine ráno z reproduktorov hrala slovenská hymna a ja som sa snažil trocha upratať všetko a všetkých v klube, bol čas ukončiť deň.

Prejsť 200 metrov do našej ubytovne trvalo len nejakú polhodinu chôdze spôsobom dva kroky vpred, jeden do strany a tri dozadu. Okrem toho nás stál tento pochod každého asi pol litra krvi, ktorú sme obetovali komárom. Ale verím, že každému z nás zostali z tohto večera spomienky. Niekomu pekné, niekomu zahmlené a niekomu žiadne.

Dnešný deň sme sa vozili len v aute, takže zapisujem druhú 0 kilometrov na našej ceste.

14. deň, štvrtok 1. augusta 2024

Gubkinskij – Urengoj – Novyj Urengoj – Pangody

„No tak som sa opil“. Prvé slová tohto rána predniesol Rišo okolo obeda. Ale ako vždy, vyzerá sviežo a vyspato. Na rozdiel odo mňa, pretože jeho chrápanie bolo dnes naozaj extrémne.

Normálne raňajkuje, pije kávu a tvári sa spokojne. Balíme veci a odchádzame k Pavlovi do firmy. Je zamknuté a všade tma. Telefón nikto nezdvíha. Prichádza ďalší člen klubu aj s kľúčmi. Balíme motorky a nakoniec prichádza aj Pavel s vodičom. Zrazu u neho v ruke vidím alkotester. Fúkne a skonštatuje, že dnes už nepije a vraj mu to vystačí až do večera, to čo videl na displeji. Lúčime sa s chlapmi, ktorí nám ukázali miestny kraj.

Richard sa cíti fajn, takže u neho nehrozí zvyškový alkohol. Maximálne tak nie viac ako jedno promile. Ja ešte trocha umyjem obe motorky a lúčime sa. Nasadáme a štartujeme vpred novým dobrodružstvám. Teda štartujem len ja. Rišo len naprázdno zacvaká štartérom. Baterka je úplne K.O.

Zisťujeme, že kľuč bol dva dni v zapnutej polohe a zjavne niečo spotrebovalo všetku šťavu. Skúšame roztlačiť, no nejde to. Akosi nikto nemá sily. Tak rýchlo na nabíjačku a povinné dve cigarety + energetický nápoj.

Po chvíli motorka chytá a my vyrážame z tohto nezabudnuteľného mesta. Ideme celý čas popri rieke Put, ktorá vteká na severe do Tazovskej zátoky a ďalej je už len Karské more.

V meste Urengoj sa stretávame s miestnym motorkárom, ktorý nám odporučí návštevu hranice polárneho kruhu nad ich mestom. No, je to presne opačným smerom ako ideme my, a tak šetríme seba aj naše stroje o ďalších približne tristo kilometrov na viac. Polárny kruh ešte prejdeme neskôr. V tejto chvíli sa nachádzame na najvýchodnejšom bode našej tohtoročnej cesty. Teraz už len zatáčame smerom na západ. Pred nami je mesto Novij Urengoj.

Toto asi 120 tisícové mesto sa hrdí prívlastkom druhého najväčšieho ložiska zemného plynu na svete. Cez toto mesto len prechádzame. Nie je tu moc čo obdivovať, je to len jeden obrovský plynárensky priemysel.
Pokračujeme smerom na západ. Ale cesta sa radikálne zmení a prichádzame na niečo, čo predtým fungovalo ako panelová cesta, no od obdobia jej výstavby ubehlo predpokladáme minimálne 80 rokov.

Rozbitá a extrémne šmykľavá betónová cesta s veľkými medzerami medzi panelmi a krajnicou plnou piesku nám nedovoľuje sa kochať krásami prírody. K tomu sa pridáva samozrejme zase raz dážď, takže cesta je „konečne“ po pár dňoch taká ako má byť.

Za mestom Novij Urengoj si všímame železnicu. Prvý kontakt s projektom, ktorý na našej ceste ešte zohrá kľúčovú úlohu. Dostaneme sa k nemu viackrát, no teraz si len v krátkosti povieme, čo vlastne vidím popri mojej, v tejto chvíli už len šotolinovej ceste. Panely na ceste sú už minuté a zostala len táto, tuším oveľa lepšia, aj keď len kamenistá cesta.

Transpolárna magistrála je železničný projekt od brehov Barentsovho mora na pobrežie Ochotského mora a ďalej na Čukotku. Transpolárna magistrála zahŕňa mestá Murmansk a Archangelsk, ako krajné západné body trasy. Cesta a jej myšlienka nebola a asi ani nebude nikdy dokončená, čiastočne vybudované úseky boli napojené na železničnú sieť krajiny.

Pokračujeme do mesta Pangody, kde nás už čaká Ruslan vo svojom klube. Krátka poznávacia jazda malým mestom. Zopár miestnych pamiatok, pamätníkov a premiestňujeme sa do klubu. Predtým samozrejme nákup rôznych tuhých aj tekutých doplnkov dnešného večera.

Podľa očakávaní máme pripravené ubytovanie v susednej garáži, ktorú má dotyčný človek prerobenú na celkom fajn bývanie. Večer prebieha v klasickom motorkárskom štýle, takže preberáme všetky možné témy spojené s motorkami, životom a tak ďalej. Riešime čo zajtra, čo v najbližšie dni, dostávame množstvo informácií z našej plánovanej cesty.

Chalani z miestneho klubu sa dohadujú, že vlastne zajtra nemajú čo na práci, tak nás odprevadia cestou do najbližšieho mesta pod názvom Nadym. Keďže sa jedná približne o 250 km vzdialenosť tam aj nazad po rôzne kvalitných cestách aj necestách, majú chlapci výlet na celý deň.

Zisťujeme, že sa nám minul šašlík, a preto sa vydávame do mesta za ďalšou asi dvoj kilogramovou dávkou tejto miestnej mäsovej špeciality. K tomu samozrejme niekoľko pív, sušené ryby a iné miestne delikatesy.

Ako prvý to vzdávam ja a idem si ľahnúť, nechávam tak Richarda napospas miestnym členom. No zjavne aj miestni si uvedomili, že dnes nie je celkom vhodný čas dlho ponocovať, takže niekedy veľmi skoro po polnoci sa stretnutie zakončuje a všetci sa rozchádzajú do svojich postelí.

Dnešok bol jeden z tých dní, keď nič neriešiš len sedíš, jazdíš a užívaš si to kvôli čomu si sem na sever prišiel. Takže deň sa vydaril, a to je hlavné.

Okrem toho si zapisujem aj údaj do štatistiky a k dnešku pripisujem 434 kilometrov.

15. deň, piatok 2. augusta 2024

Pangody – Nadym

Ráno vstávame pomerne neskoro a celá banda v klube sa zbiera až okolo 10.00. Ide nás dohromady šesť motoriek a vyrážame smerom na mesto Nadym.

Keďže v tomto meste je ďalší z motorkárskych klubov, tak chlapi z miestneho klubu to berú ako takú susedskú družobnú návštevu.

Cesta je rôzneho charakteru, od dobrej po totálne rozbitú a približne po troch hodinách prichádzame k pamätníku, ktorý nedávno postavili a je v tvare motocykla.

Mestečko Nadym. Urobíme len zopár fotiek a domáci sa nás okamžite ujímajú. Dohadujú nám byt na prespatie. Robíme malú jazdu po mestečku a jeho okolí a podvečer sa klasicky stretávame v miestnom klube, ktorý je už ako obyčajne v garážach.

Vonku zase statočne leje, takže je zrejmé, v akom štýle prebehne dnešný večer. Schádza sa nás tu asi desať. Nakoniec je z toho aj taký maličký koncert na bicie a gitaru.

Je zaujímavé, že v tomto klube je prezidentom žena. Arina je okrem toho, že je vášnivá motorkárka, aj miestna sprievodkyňa po okolí. A keďže tu neďaleko sa nachádza niekoľko pracovných táborov z čias Stalinovej éry, ponúka nám na zajtra prehliadku týchto zaujímavých miest.

S radosťou prijímame túto možnosť a dohadujeme ranný termín odjazdu. Dnes sa už nič zaujímavé neudialo. Akurát Richard po príchode do garáží zistil, že je medzi svojimi. Keďže na festivale v Irbite ho prijali do klubu Alkaši, a aj v tomto meste má klub svoju „pobočku“.

Ďalší priebeh večera bol podľa stanoveného a zabehnutého scenára. A myslím, že k tomuto dňu už nemám moc čo dodať.

Dnes len taký malý nábeh kilometrov v počte 127.

16. deň, sobota 3. augusta 2024

Nadym –Salechard

Ranné vstávanie je trocha ťažšie. Balíme sa a odchádzame na stretnutie na dohovorenom mieste. Z garáží berieme naše motorky a lúčime sa v klube s chlapmi, čo tu zostávajú.

Hneď za mestom končí civilizácia. A aj dopravná značka o tom informuje. Najbližšia benzínka je vzdialená 340 kilometrov a upozornenie je aj na veľmi slabý alebo žiaden signál na celej trase. Signál naozaj pol dňa nebol žiaden.

Po pár desiatkach kilometrov prichádzame k oblasti, kde si pozrieme zvyšky násypu železnice, ako aj zostatky koľajníc a mostov. Neuveriteľné scenérie a pocity pri predstave, ako sa tu pracovalo v ťažkých podmienkach severu. Výstavba začala v roku 1947 a mala označenie ako „501“ a „503“. V čase výstavby tu pracovalo 80 tisíc osôb na nútených prácach, ktoré spravovalo Ministerstvo vnútorných vecí (MVD), ktoré sa len rok predtým premenovalo z oveľa známejšieho názvu NKVD.

Pracovnú silu dodávala na stavbu tiež veľmi známa organizácia (GUSŽL) Hlavná Správa Železničných Stavebných Táborov.

Nič iné pod týmto názvom netreba hľadať, len dobré známu sieť táborov, ktoré v každom odvetví zastrešoval jeden názov v skratke (GULAG).

V svojom najväčšom rozkvete, ktorý bol okolo roku 1950, sa po celom území Sovietskeho zväzu nachádzalo približne 30 tisíc miest na výkon trestu, ktorý bol často len vymyslený režimom. Celkovo v nich počas éry gulagov pracovalo okolo 22 miliónov odsúdených a mortalita sa pohybovala na úrovni 10%.

Prechádzame po miestach, kde svojimi rukami bez použitia techniky boli premiestnené milióny ton piesku a kamenia na násyp, ktorý mal spojiť celý zapolárny kraj.

Úseky sa stavali naraz v mnohých častiach a mali byť postupne spojené. No nikdy k tomu nedošlo. Preto dnes kráčame po drevených podvaloch, na ktorých sú koľajnice od rôznych výrobcov. Vidíme značky firiem z Francúzska, Nemecka, Veľkej Británie a iné.

Príroda si postupne berie naspäť svoje a všetko sa stráca v mokradiach po okolí. V lete zem rozmrzne a postupne v nej mizne z povrchu zemského aj táto stavba, ktorá pripomína tú dobu. Keď v roku 1953 zomiera Stalin, prichádza akési uvoľnenie napätia a tábory sa začínajú rozpúšťať.

Prvotný zámer, ktorý bol jasný a mal v tejto oblasti vytvoriť sieť železníc na prepravu hlavnej komodity tejto oblasti, ktorou je uhlie, končí. Dnes z nej zostalo len torzo toho, čo sa snaží zachrániť malá skupina nadšencov, ktorí pracujú na zachovaní zvyškov železnice, ako aj okolitých pozostatkov pracovných táborov ku ktorým teraz mierime.

Presúvame sa ďalej do tundry, kde je možnosť prejsť sa po miestach, kde dodnes stoja drevené budovy v ktorých žili odsúdení. Pravý gulag so všetkým, čo zostalo stáť. Ubytovacie zariadenia, v ktorých sú drevené prične na spanie, kde dĺžka lavice je len 160cm.

Obrovská budova v ktorej boli umiestnené len troje kachle, takže zima v nich bola stále.
Miestna kuchyňa, ak sa tak dá nazvať budova v ktorej sú dva veľké kotle v ktorých sa varila strava pre občasné stravovanie odsúdených, je tiež zážitok vidieť.

Administratívna budova je už na pohľad o niečo lepšia, no žiaden luxus ani tu nebol.
Celkovo tieto miesta pôsobia depresívne už na pohľad z diaľky.
Zaujímavé je, že tábory okrem niekoľkých strážnych veží neboli inak chránené a ani uzatvorené. A okrem toho sa stráže vyberali aj z radov samotných odsúdených. Takže v podstate väzeň strážil väzňa.

Všetkým bolo jasné, že útek do tajgy by znamenal istú smrť. Pre obrovské vzdialenosti a chýbajúce cesty, možnosť obživy a oblečenia boli jednoducho úteky

nad sily väzňov. Desiatky tisíc odsúdených, ktorí pracovali na stavbe železníc tu v okolí polárneho kruhu a nevydržali pekelné podmienky, tu zostali navždy.

Podľa stanovenej normy, ktorá bola nad ľudské sily, si mohol väzeň skrátiť svoj trest tým spôsobom, že ak zvládol pracovať na 120% dennej normy, tak sa mu z trestu za každý takto odpracovaný deň odpočítali z trestu tri dni. No či sa to niekomu podarilo, sa dnes už ťažko dozvieme.

Tak ako na Kolyme, kde väzni boli jednoducho zasypaní priamo počas výstavby do násypu cesty, tak aj tu počas stavby tejto možno unikátnej no nedokončenej železnice, je vlastne ich koniec niekde pod našimi nohami.
Kráčame po neoznačených hroboch, ktoré sú vo večne zamrznutej zemi navždy stratené. No nato, aby tieto miesta a osoby neboli zabudnuté, je tu dnes niekto iný.

Dnes v tomto gulagu vidíme niekoľko chlapov, ktorí sa snažia opravovať budovy. Niekde sa pracuje na novej streche, niekde len provizórne zakrývajú diery v stenách. Zachovať tieto miesta a udržať ich v podobe skanzenu pre budúce pokolenia. Či sa to podarí netuším. Práce je veľa, klimatické podmienky a desiatky rokov zanechali na všetkom hlboké jazvy. Tak ako na železnici, tak aj na obetiach tejto kolosálnej myšlienky podmanenia severu.

Práca je tu možná len v kompletnom uzatvorenom oblečení, pretože komárov je tu viac ako dažďových kvapiek. Akýkoľvek pohyb po tejto oblasti je možný len so sieťkami na tvári a rukách a samozrejme s hrubou vrstvou krému alebo sprejom proti komárom, ktorý pomáha, ale len na zopár minút.

Sú ich tu miliardy, okamžite ich na vás sedí aj niekoľko desiatok.

Nevadí im ani dážď v ktorom lietajú. Preto je veľmi ťažko predstaviteľné, aké to tu muselo byť v časoch, keď tu pracovali väzni bez akejkoľvek ochrany proti komárom. Ukončíme túto veľmi zaujímavú prehliadku železnice a pracovného tábora.

Prechádzať sa a vnímať toto všetko tu na okolí by sa dalo nekonečne dlho. Ako aj písať na túto tému. Bol to jeden z hlavných dôvodov návštevy tohto kraja. Dal by sa o tomto úseku napísať samostatný článok, no myslím, že som históriu tejto éry opísal dostatočne stručne a pochopiteľne. Zážitok, ktorý sa podarí vidieť na vlastné oči nie každý deň zostáva tu naďalej v surovej prírode a pomaly mizne s plynúcimi rokmi.

Nám treba ísť ďalej.
Lúčime sa s partiou z mesta Nadym, ktorá nás na tieto veľmi zaujímavé miesta doviedla a štartujeme smerom na mesto Salechard.

Ako som spomínal, je pred nami viac ako 300 km cesty na ktorej nieto benzínky, ani žiadneho obydlia. Je to absolútne pustý úsek.
Len veľmi sporadicky stretávame nejaké auto, ale okolitá príroda je veľmi pekná.
Cesta je na počudovanie veľmi kvalitná, úsek na ktorom niet asfaltu je približne o dĺžke 130km, ale šotolinová cesta je dobrá a dá sa po nej pomerne rýchlo jazdiť.

Mesto Salechard, ktoré je pred nami, bolo našim ďalším čiastkovým cieľom. Pôvodný plán bol do tohto mesta sa dostať plavbou po rieke Ob. Ale naši kamaráti nám to vyhovorili a urobili dobre.

Prešli sme síce viac kilometrov a trvalo nám to viac dní, ale dostali sme sa k tomuto mestu po vlastnej osi. Navštívili sme veľa rôznych zaujímavých miest, ako aj motorkárskych klubov, v ktorých bolo niekoľko večerov veľmi výživných.
Richard pred tým, ako vchádzame do mesta si dal sľub.
Spomeniem len taký malý detail, že dnes už žiadna vodka, žiadne pivo a žiaden šašlik. Nakoniec upustil od podmienok, ktoré sám sebe dal a zo zoznamu vynecháva pivo.

Asi 50 km pred mestom sa spúšťa neuveriteľne hustý a silný dážď, ktorý nás komplet premáča. Takže vstup do mesta sa nám zase raz vydaril podľa očakávania. V tomto meste máme, ako inak, zase zabezpečeného miestneho sprievodcu, ktorý nás čaká na dohodnutom mieste. Urobíme si zopár fotiek pri pamätníku a presúvame sa do miestneho motorkárskeho klubu.

Dohoda bola taká, že tu zostávame dlhšie, pretože sa potrebujeme dať trošku viac dokopy a to z dôvodu toho, že pred nami je najťažší úsek celej cesty, kvôli ktorému sme sem vlastne išli.

Preto sa dnes zabývame v klube na dva dni s tým, že si dáme len malú prechádzku po meste. Pozrieme si pamätníky, centrum mesta a väčšinu času trávime tým, že nič nerobíme, spíme a naberáme sily.

Predsa len sme na ceste 16 dní, ktoré boli veľmi výživné, a tak potrebujeme trošku oddýchnuť. Okrem toho nám treba prebrať celú situáciu o časti úseku, na ktorý sa chystáme s miestnymi, ktorí majú trošku viac informácií o tom čo nás čaká.

Počas celého víkendu som v klube striedajú návštevy. Niekto radí tak, niekto onak. Zostávam z toho celkom dosť rozpačitý, až nakoniec kamarát povie „Noro, kašli na všetky reči, dáte to!“

Dnešný deň zakončím v tichu pod strechou miestneho klubu, kde v suchu a teple spíme spánkom spravodlivých, zatiaľ čo vonku počasie ukazuje svoju severskú tvár.

Dnes sme prešli veľmi zaujímavých 350 kilometrov.

17. deň, nedeľa 4. augusta 2024

Salechard a okolie

Je nedeľa a pripadá mi to tu ako na tržnici, kam si chodia zákazníci obzerať živý tovar.
Dnes sme si dali okružnú cestu mestom, ale len na aute s miestnym motorkárom. Ukazuje nám celé mesto a okolie, je to celkom zaujímavá prehliadka, plus nejaké tie drobné nákupy.
Večer ešte máme stretnutie s miestnym človekom, ktorý jazdí tie najťažšie možné úseky v tejto oblasti. Dáva nám rady o miestach, do ktorých sa chystáme.

Keď sa pred pár dňami dozvedel o našom plánovaní cesty, rovno povedal, že to neprejdeme. Dnes sú jeho názory rôzne, hovorí nám o najťažších možných úsekoch, ako aj o úsekoch, ktoré sú zjazdné jednoduchšie.

Je tých informácií naozaj už toľko, že mám chuť to celé pustiť z hlavy a jednoducho ísť tak ako chcem, ako vládzem a ako sa budem cítiť.

Večer počujem buchnutie dverí a zrazu aj ženský hlas. Zídem dolu, a tam stojí mne neznáma dievčina a trošku skromne a ostýchavo sa mi predstaví ako redaktorka miestnej televízie, ktorá by s nami chcela zajtra spraviť rozhovor a natočiť o nás krátku reportáž pre miestnu televíziu.

Priznám sa, zostal som trošku v šoku z jej ponuky. Ale nakoniec súhlasíme a dohadujeme si zajtra ráno stretnutie priamo pri našom klube.

Nadnes je to už koniec návštev a my si konečne doprajeme aj oddych v tichu.
Vonku je situácia stále veľmi zlá, čo sa týka počasia. Dážď strieda silný vietor a rieka Ob, cez ktorú sa potrebujeme dostať, je veľmi rozbúrená a lodná preprava je už druhý deň zastavená. Tak sami nevieme, či tu ešte zajtra nakoniec nezostaneme.

Dnes najazdené zase len 0 kilometrov, no deň bol napriek tomu výživný.

Končí druhá časť príbehu. Určite sme videli a zažili oveľa viac zaujímavých dní ako v časti prvej. Pred nami je ale vrchol cesty a dnes pri písaní týchto riadkov, keď si spomeniem, č o nás tam čakalo si poviem, že niekedy je tuším lepšie vopred ani nerozmýšľať nad tým, čo bude zajtra.