Zo Sydney do Canberry 2/2

Neťahali sme to dlho do noci, lebo domáci sú také isté zvieratká, ako my. Vlastne všetci, čo sa naslopkajú.
Ránné vstávanie do 36 ˚C horúčavy a pomalý odchod, ale hlad je silnejší a tak po 800m, stojíme. Mala útulná kaviareň v malej útulnej dedinke. Jedlo je tu super a vždy ho je strašne veľa. Zaplatíš a poriadne sa napapkáš. Nie ako u nás, päť hranolčekov a kúsok mäska.

Ráno

Vyrazili sme do Canberry, trochu si pozrieť hl. mesto. Je postavené na púšti a je dosť nezáživné. Ale je to jediné miesto v Austrálii, kde je povolené pestovať trávičku, propagovať prostitúciu a podobné neresti. Je to pre politikov, taký malý raj. Prebehli sme cez centrum, pozreli parlament a vybehli sme nad mesto, je tam vysoká veža s výhľadom na celé mesto. Pekný pohľad, ako z našej Koliby. Odtiaľ už smer Sydney.

Veža

Zasa po vedľajších cestách, cez malé púštne mestečká, opačnou stranou, ako cestou sem. Vysušené planiny, pár stromčekov a krásne tiahle cesty. Taká iná zem, ako na opačnej strane cesty. Mestečká malé, ako všade na zemi, sú čínske reštaurácie. Sú všade.
Po 200 km sa okolie mení na trávnaté územie s krásnymi domami a veľkými rančmi s koňmi. Taký anglikánsky vidiek. Všetko udržiavané a čisté. V malom mestečku Goulburn je obrovská socha barana, celá z liateho betónu „The Big Merino“. Po celej krajine je viac takýchto obrov. Americký syndróm veľkosti.

Merino

Pár zastávok na kávičky a ťaháme sa domov. 100 km pred Sydney je to už len o cestách s dodržiavaním rýchlosti, takže cesta sa končí a aj môj príbeh. Tak zasa v ďalšej reportáži, keď bude o čom písať.