Expres Sachalin 2/3

2. časť. Od Bajkalu po Sachalin

9. deň. Sobota 24. augusta 2019

Jazero Bajkal - Ulan Ude - Čita - Novoberezovskoe

Ráno na brehoch Bajkalu, je jedno z najkrajších prebudení aké môže byť. Spal som 10 hodín a cítim sa výborne. Slnko už vyšlo a pomaly suší môj stan, a neďaleko visiace tričko, trenírky a ponožky, ktoré som včera opral v pračke menom Bajkal.

Dojedám zvyšok včerajšej večere pre dvoch. Balím a vyrážam až o deviatej, čo je zatiaľ najneskorší štart mojej cesty.

Idem cestou ktorá je v sobotu plná a preto si neviem tak dobre vychutnať výhľady ktoré krajina ponúka na modrú hladinu jazera.

Po dvoch hodinách jazdy sa lúčim s touto takmer nekonečnou vodnou plochou po ľavej strane. Pred sebou mám cestu ktorá kopíruje rieku Selenga. Proti prúdu tejto rieky sa po 200 kilometroch dostávam do mesta Ulan Ude, ktoré je hlavným mestom Burjatskej republiky.

Toto mesto, pôvodne len vojenská pevnosť na sútoku spomínanej rieky Selenga a Uda sa kedysi volalo Verchneudisnk a bolo v 17.storočí založené ruskými kozákmi. Mesto by bolo asi len bežným ruským provinčným mestom, nebyť Transsibírskej magistrály, ktorá prechádza týmto mestom, a zároveň tu začína aj Transmongolská magistrála smerujúca cez Mongolsko do čínskeho Pekingu.

Okrem dopravného uzlu je Ulan Ude známe mesto aj svojou atrakciou, ktorá ako sa neskôr ukázalo mala menšie trhliny.

Keď sa v roku 1871 narodil ten ktorý si rád zastrieľal z Auróry a dodnes sa suší na Červenom námestí v Moskve, tak asi ani sám nečakal, že presne o 100 rokov neskôr, sa na jeho počesť rozhodnú z dlhej chvíle vytesať z kameňa jeho hlavu (Leninova hlava, Ulan-Ude). A to by neboli predsa Rusi, ak by tá hlava nebola najväčšia na svete...teda Voloďova hlava...

Keď už je dokončili, dumali kam s ňou. Akosi nebol prílišný záujem a mestá sa netrhali o umiestnenie tohto megalomanského takmer 8 metrov vysokého diela na svojom námestí.

Až prišla ponuka z Ulan Ude a tak na Námestí Sovietov bola táto hlava nakoniec umiestnená. Či už zhodou náhod, alebo zámerom sa pozabudlo na dôležitý no prehliadnutý fakt z histórie, ktorého dopad už neskôr bolo ťažké napraviť.

Pozabudlo sa totiž na záľubu a náturu miestneho obyvateľstva a blízkosť Mongolska. Kedysi, keď hranice neexistovali a divoké nájazdy rôznych dobyvateľov, mali vtedajší bojovníci s horúcou burjatskou krvou v žilách podstatne menej zľutovania nad nepriateľmi a radi im rezali hlavy....asi nie za odmenu....ani na potešenie...

Určite neboli odmenení a potešení ani tí, ktorí odklepli umiestnenie hlavy v Ulan Ude. No hlava už bola na svojom mieste, či vlastne podstavci a prežila tam do dnešných dní, aj keď ju po rozpade Sovietskeho zväzu chceli odstrániť...

Dosť bolo histórie, vrátim sa do súčasnosti a po pár fotkách tejto hlavy na spomínanom námestí, som si ešte odfotil pódium kde končí ďalšia zaujímavá atrakcia...

Viac už tu nemám čo robiť a opúšťam centrum, kde je motocyklom vjazd zakázaný. Teda aspoň dopravné značky to tvrdia, no napriek tomu som parkoval priamo na námestí a nikto nič neriešil.

Vyhladol som a preto volím vyhliadku na kopci nad mestom, kde je pekný rozhľad na rieku Selengu a mesto.

Krátky oddych a jedlo dodajú silu pred cestou na mesto Čita. Je vzdialené 600 kilometrov, tak neváham a idem ďalej.

Tankujem a stretávam dvojicu z Francúzska na GS 1250, sú neuveriteľne nabalený...idú z Paríža do Vladivostoku a domov motorku posielajú kontajnerom...

Kedže ich tempo je príliš pomalé, nechávam ich vo víre prachu mojej motorky a kochám sa Zabajkalským krajom do ktorého som v podvečer vstúpil.

Mesto Čita mi otvára a zároveň zatvára svoju náruč okolo 22.00. Otvorilo mi ho len benzínkou s 98-čkou benzínom a zatvorilo cenou ubytovania. Niesom ochotný dať 1500 rubľov za nocľah s motorkou na ulici a diskotékou o poschodie nižšie.

Preto pokračujem preč z mesta aby som sa sem o 20 minút vrátil. Nuž nočná jazda a moja nepozornosť mi urobili zachádzku 15 kilometrov nesprávnym smerom... otáčam a nadávam sám sebe...Takže som zase v Čite, no ubytovanie nehľadám napriek tomu, že je už dosť neskoro.

Za Čitou, pokračujem posledným dostavaným úsekom cesty spájajúcim Moskvu s ďalekým východom. Len pred desiatimi rokmi bola táto cesta dokončená. No dnes vyzerá, akoby ju dokončili za Stalina.... vyzerá na svoj vek veľmi biedne....

Tu na jednom mieste na kopci si pamätám, že pri predchádzajúcej ceste nás zastavili prvý a poslednýkrát policajti. Dôvod bol vtedy ten, ako aj dnes. Nasledujúcich viac ako 2000 kilometrov do Chabarovska bolo a je dodnes nie príliš bezpečným úsekom. Tento problém už nieje tak citeľný ako kedysi, no opatrnosti nikdy nieje dosť. Aj dnes sa tu dá stretnúť s fenoménom ako banditizmus. Kraj sám o sebe je príliš chudobný, čo ide ruka v ruke so zločinom.

Pred rokmi, keď nás tu zastavili, nám bolo vysvetlené, že kontrola je v našom záujme, aby bolo jasné kde bol naposledy zaznamenaný náš pohyb, ak by sme sa „stratili“....

Vtedy si opísali údaje z našich pasov a poradili sa príliš nezdržovať v tejto oblasti, obmedziť prejazd len na tankovanie a jedlo a vyhýbať sa odľahlým dedinám a osadám... No nakoniec tu je odľahlé úplne všetko....a hlavná zásada nejazdiť v noci...

Takže dnes stojím na tomto kontrolnom stanovisku po rokoch znovu a zisťujem čo je nové. Síce ma nikto nezastavoval, pretože všetci policajti sedeli vnútri v teple. Ja som prešiel cez dve plné čiary do protismeru, začo som dostal mierne pokarhanie, no potom sme behom minúty prebrali to čo som chcel... že sa nič nezmenilo, že je tam stále občas „veselo“ a že najbližších 200 kilometrov nieje ani benzínka a ubytovanie už vôbec nie. A že som úplný blázon, že idem v noci... Na dôvažok ich slov prichádza ďalší kolega, v nepriestrelnej veste, v kukle a ozbrojený od hlavy po päty...

Rozlúčim sa s nimi, no už nieje kam cúvnuť a okrem zimy ma nič netrápi a strach nepociťujem. Predsa som už čosi prešiel v živote a aj tento legendami opísaný úsek už mám za sebou v minulosti... Choď! Budem ťa čakať!

Absolútna pustatina a tma, len znásobujú pocit ukončiť tento deň, ktorý sa už prehupol ďalšieho dňa. Je už hlboká noc a teplota klesla na 6 stupňov. Oáza s nápisom KAFE svieti doďaleka. Odbočujem a porušujem zásadu neostávať v noci na osamotených miestach a pochybných pocestných bufetoch.

No je mi veľká zima a preto riešim sa tu zastaviť. Sú dve hodiny v noci a ja si objednávam čaj a polievku. Sedí tu pár indivíduí ktoré si ma so záujmom premeriavajú. To, že nie som miestny im je jasné podľa motorkárskeho oblečenia a prízvuku. Paranoja ma ale nechytá a čakanie na čaj s polievkou riešim po svojom... zaspávam posediačky....ako pár dní naspať...

Budí ma hlas obsluhy, ktorá mi priniesla teplé jedlo a horúci čaj. Asi to bolo na mne príliš vidno, únava a zima sa prejavili tým že som zaspal, a tak mi pani dáva ponuku ktorú som nečakal...

Nechcete si oddýchnuť a pospať? Pýta sa a ja udivene odpovedám...Ano chcem...a vy tu máte niečo? Pretože, okrem tejto miestnosti a kuchyne som nič iné nevidel.

Na dvore máme domčeky na prenájom... za 600 rubľov a motorku si môžete zaparkovať priamo vedľa domčeka... A nebojte sa, tuto dedo Vasilij tu stráži, a bradou kývne na jedného z tých čo si ma na začiatku tak premeriavali...

S vďakou platím jedlo a zároveň aj ubytovanie. Pomaly pijem čaj a rozmrazujem sa, keď tu za chrbtom počujem „inostránec, ty iz Slovákii?“ Už to slovo „inostránec“ znelo nie príliš prívetivo, no nakoniec sa z chlapa vykľul pohodový človek, ktorý sa takisto zastavil po ceste na jedlo... Bývalý vojak z povolania, ktorý mi dlho do noci opisoval strasti a radosti života v tejto oblasti, hlavne v 90-tych rokoch... hlavne tie čo sa týkali dopravy a obchodovania s autami a výpalníctvo po cestách...ak je z toho pravda len 10%, tak dnes je to tu už len príjemná prechádzka...

Ukončujem tento monológ o 03.15 so slovami, že som ráno vyrážal z Bajkalu a mám toho na dnes už dosť. Dostáva sa mi pochopenia, ako aj stisku ruky až praštia kosti. Z posledných síl odtlačím motorku k domčeku, ktorý nemá žiaden zámok, ani kľučku. Asi ani netreba, hlavne že má sieťku proti komárom a elektrický ohrievač.

Sparťanské vybavenie, no základom je čistá posteľ a teplo. Minule som zaspal s jednou ponožkou na nohe. Dnes som tieto malichernosti neriešil. Jediné čo som vyzliekol bola bunda. Ostatné už muselo počkať do rána. V tejto chvíli už mi bolo všetko jedno a poslednú vec čo som urobil bolo nastaviť budík o ktorom som vedel, že asi nebude reálny...Predsa len je už 03.30 a budík som nastavil na 06.30.

Aj preto zapisujem stav najazdených kilometrov až ráno, akosi už neboli žiadne sily na tento úkon, ktorý v tento deň pripísal na môj účet 1084 kilometrov.

10.deň. Nedeľa 25. augusta 2019

Novoberezovskoe - Černyševsk - Skovorodino - Svobodnyj

Ako každé skoré ráno zvoní budík, ktorý tentokrát vypínam. Dávam ešte hodinu spánku a po namazaní reťaze a rannej polievke vyrážam. Je 7.30 ráno a ako som si až teraz uvedomil som v ďalšom časovom pásme, takže som zase spal o hodinu menej. Preto si posúvam hodinky na +7 hodín.

Ďaleký východ je nekonečná pustatina a tu je to nekonečno fakt nekonečné. Vzdialenosti medzi malými dedinami sú tak obrovské, že trvá aj hodinu, kým uvidím nejaký náznak civilizácie.

Na jednom takom mieste sa plánujem zastaviť. Mesto Černyševsk, ktoré plne zapadá do popisu miest, kde netreba príliš zachádzať. No potrebujem tu položiť pár otázok a dostať pár odpovedí. V tomto meste sme pred rokmi hľadali „stratenú nevestu“, čo v preklade znamená, že sme sa tu zastavili s kamarátom Tomášom, ktorému poplietla hlavu miestna dévuška a chceli sme ju vtedy nájsť.

Vtedy sa to nepodarilo, no zjavne sme sa nedozvedeli celú pravdu a históriu. Tak som to dnes chcel celé vyjasniť, aj keď od daného momentu osudného stretnutia už uplynulo sedem rokov. Hodina rozhovoru pri výbornom obede ubehla rýchlo a dostal som odpovede a vysvetlenia. Neskôr doma referujem Tomášovi dôvody vtedajšieho nezdaru pri hľadaní. Lúčim sa s majiteľkou putiky menom Biznis club a pokračujem cestou na východ.

Mesto Mogoča ako aj iné menšie mestá, ktoré sú predo mnou mi boli predom popísané ako nie príliš „turist friendly“, a keďže tu nemám čo robiť, stojím po ceste len na tankovanie, na pumpách kde zastal čas pred asi tak 30 rokmi.

No benzínu niet kde brať a preto tankujem to čo je v ponuke za oveľa vyššie ceny ako doteraz. Predsa len sa ten benzín sem musí nejako dostať, a odtiaľto je všade ďaleko... No na obranu mesta Mogoča napíšem, že tu funguje bez problémov miestny motoklub, kde sa dá prenocovať, a miestny bajkeri sú nápomocní každému cestovateľovi. Čo ale neplatí na iné miesto na tejto trase....

Kto prechádza po tejto ceste dávam do pozornosti kilometer č. 724. Na tomto mieste, ktoré je medzi motorkármi a cestovateľmi už známe, je improvizovaný pamätník cestovateľovi, ktorému nebolo súdené pokračovať v svojej púti ďalej.

Ako je všeobecne známe Alexej (Scutt) Barsukov sa v roku 2010 vracal na svojom skútri domov do Moskvy. Zúčastnil sa na najvýchodnejšom motozraze na svete v meste Nachodka. Na tomto mieste plánoval prenocovať, a keďže tu už spal aj cestou na východ. No netušil, že dnes mu už zvoní zvon...

Predtým tu stála budova s jedálňou a pneuservisom, tak ako na mnohých podobných miestach po celej trase. Alex sa tu zastavil, bola nedeľa podvečer, výborný čas na alko párty v ruskom štýle, ktorá bola v plnom prúde, a ktorej sa Alex nechcel zúčastniť, aj z dôvodu že nepil vôbec. Opijáš ako aj Alexov život prerušila veta syna majiteľa tohto pneuservisu, kde sa to celé odohralo. So slovami „nechceš s nami piť, nemusíš ani žiť“ strieľa Alexa zákerne zozadu a jeho telo dva dni pália vzadu na dvore starými pneumatikami.

Neskôr sa podarilo túto smutnú udalosť zdokumentovať a zodpovedných potrestať. Na mieste kde sa to udialo dnes stojí pamätník, ktorý je rokmi oblepený rôznymi nálepkami cestovateľov z celého sveta. Nachádzam tu aj svoju vyblednutú nálepku a lepím terajšiu aktuálnu nálepku na stenu nového prístrešku ktorý tu medzitým vyrástol.

Na celej rozľahlej ploche je to jediná stavba. Všetko ostatné sa po tejto udalosti premenilo na popol. Jednoducho všetky budovy ktoré tu stáli, aj tie ktoré nemali s incidentom nič spoločné jednej noci zhoreli. Keď už v Rusku pomsta, tak dokonalá, asi len tak sa dá vysvetliť tento počin.

Je zvykom nechať na podobných miestach nejakú drobnosť. Sú tu mince, cigarety, kvety, kúsok reťaze, hračky, rôzne prívesky a iné. Ja tu nechávam nožík... a pokračujem v ceste.

Amurská oblasť tvorí hlavnú časť cesty po Chabarovsk.

Nazýva sa aj „ďalekovýchodný autonómny okruh“. Tu si zase posuniem hodinky o hodinu na +8 hodín. Dnes mám akosi veľa zastávok a preto doterajší denný nájazd je veľmi nízky.

Tiene sa začínajú predlžovať a prichádzajúci večer a s ním aj chlad dávajú tušiť ďalšiu dlhú noc na motorke.

Mestečko Never je príliš neznáme nato, aby ho každý poznal. No zato o meste Magadan počulo už mnoho z vás. Je už skoro tma, keď zastavujem na obrovskej križovatke ciest. Cesta priamo vedie na Chabarovsk. A cesta na sever sa zatáča a vedie na Magadan.

...takto to vyzeralo v roku 2019...

Dopravná značka ale o tomto prestala informovať. Predtým tu bola iná veľká tabuľa s nápisom MAGADAN 3177km.

... a takto to tu vyzeralo v roku 2015...

Dnes je tu označené len mesto Tynda 162km. Malo by to byť z toho dôvodu, že nápis Magadan bol každoročne oblepený množstvom nálepiek a cestárom došla trpezlivosť, a tak zmenili nápisy. No to aj tak veľmi nepomohlo, keďže nálepky stále pribúdajú, tak ako aj pribúdajú moje dnešné kilometre.

Tmu osvetľuje len moja motorka, mesiac nevidno, hviezdy takisto. Nočné tankovanie je posledné dnes a okolo polnoci nachádzam nie príliš dobre vyzerajúce ubytovanie, čo ale zistím až ráno za svetla. No na prenocovanie za 500 rubľov to stačilo. Dávam ešte nočnú polievku na zohriatie a líham do postele s vedomím, že o pár hodín pokračujem. Vzpruhou mi je veta... Choď! Budem ťa čakať!

Dnešný deň pustatinou spojený s návštevou a pár zastávkami mi cestou Zabajkalským krajom a Amurskou oblasťou na tachometer pripísal tesne podlimitnú cifru 981 kilometrov.

11.deň. Pondelok 26. augusta 2019

Svobodnyj - Birobidžan - Chabarovsk - Kirovskij

Budík preťal môj spánok o 6.00 a ja sa vypotácam z postele k motorke. Prvá dopravná značka hovorí o tom, že Chabarovsk je vzdialený približne 900 kilometrov, takže to do večera musím dať.

Preto len tankujem a prakticky okrem jednej polievky nemám žiadne zdržanie. Konečne sa to tu trocha zelenie, aj keď nekonečné močiare a rašeliniská sa tu stále striedajú s vyhorenými lesmi s torzami stromov, ktoré boli kedysi brezy.

Stále tu tlejú väčšie či menšie požiare, ktoré nikto nehasí a všetko sa necháva na prírodu. Nakoniec to celé treba pochopiť. Všetko je tu tak neuveriteľne vzdialené, že akákoľvek pomoc v tejto oblasti s hasením, by stála oveľa viac ako zachránené stromy, ktorých je tu aj tak mnoho tisíc kilometrov štvorcových. Príroda sa s tým za stáročia vysporiada vždy sama.

Jedinou svetlou zastávkou dnes bola fotka pri monumente MOSKVA – VLADIVOSTOK, kde chvíľu oddýchnem a prázdnemu žalúdku doprajem kus slovenskej klobásy.

Pokračujem a počasie mi takisto praje. Príjemne teplo, bezvetrie, slnečno. Akoby naznačovalo „užívaj si pohody, a teš sa čo ťa čaká zajtra“...

Rieka Chyngan je hranicou medzi Amurskou oblasťou a Židovskou autonómnou oblasťou. Jej hlavné mesto Birobidžan sa nachádza neďaleko hranice s Čínou, kde hranicu tvorí ďalší ruský veľtok menom Amur.

Tu sa začína počasie výrazne meniť dážď niekoľkokrát skúša moju trpezlivosť. Podvečer prichádzam k mestu Chabarovsk a z diaľky vidím, že tu nie všetko je v poriadku. Nasvedčujú tomu strechy domov trčiace z vody. Intenzívne dažde ktoré sa tu držia prakticky od mája zodvihli hladinu rieky tak, že zaplavuje obrovské územia. Vyzerá to tu ako pri obrovskom jazere, kam len oko dovidí je voda.

Zastavujem pri jednej takto postihnutej časti mesta, s nápisom „dáče“ - (chaty). Robím pár fotiek, čo neunikne pozornosti miestneho „záhradkára“. Prichádza sa porozprávať a hovorí mi o tom všetkom ako toto leto namiesto pestovania zemiakov a kapusty, presedlal na ryby.

Po celej oblasti má natiahnuté siete a loví všetko čo mu rieka doplaví. Samozrejme takmer všetko predáva. A že toho nieje málo o tom svedčia plné súdky nasolenej ryby, ktorá sa tu takto konzervuje už stáročia.

Prosí ma len o jedno, aby som nefotil jeho siete, lebo sa jedná o pytliactvo, napriek tomu, že loví na svojom pozemku. Vysvetľujem mu, že tých pár fotiek jeho kšeftom nijako neublíži a dostáva odo mňa nožík, ktorý sa mu určite hodí pri čistení svojej vodnej úrody...

Chabarovsk už vidím dlho a dlhý most cez rieku Amur idem pomaly a snažím sa fotiť koľko sa dá. Všade voda, voda, voda... a to ešte netuším, že táto rieka mi bude robiť vrásky na čele najbližšie dni oveľa viac.

Na konci mosta zastavím v zákaze, načo som okamžite vykázaný z miesta ochrankárom mosta. Toho ale poprosím o rýchlu fotku pri tabuli mesta a odchádzam. No to už pri mne stojí miestny motorkár a pýta sa či je všetko v poriadku.

Poďakujem a len sa spýtam na prejazd mestom. Radí mi ísť cez centrum. Lebo vraj obchvat mesta ešte nieje celkom dokončený a poblúdil by som. A tak idem blúdiť centrom.

Od poslednej mojej návštevy si tu trocha pamätám pár miest a tak po asi hodine úspešne tankujem na výpadovke z mesta. Nedá sa ani zložiť prilba z hlavy, nálety tisícok komárov, nedajú pokoj ani na sekundu. Aj to je dôsledok povodní. Komárie peklo, je utrpenie tohto leta. Vyslobodí ich z toho až prvý mráz na jeseň.

S plnou nádržou a blížiacou sa tmou okolo mňa pokračujem veľmi zlou cestou smerom na Vladivostok. Cesta sa tu za tie roky nezmenila, a ak áno tak k horšiemu. No trocha sa tu pracuje na opravách, ale nedá sa to porovnať s opravami ciest ktoré som videl niekoľko dní nazad. Tu to ide akosi pomaly a pritom na ruské pomery je vzdialenosť medzi mestami Chabarovsk a Vladivostok len okolo 800 kilometrov, čo je v ich mierke neďaleko, alebo ako s obľubou hovoria „za uglom“ (za rohom).

Cestovanie po tme a po násypoch čerstvej ešte neujazdenej šotoliny je riziko. A zvlášť ak do toho začína studený dážď čo pri večernej teplote 9 stupňov nieje žiadna výhra. Aj preto skúšam okolo 23.00 ubytovanie, no je beznádejne plné a pokračujem nocou. Denný limit už mám dávno splnený, a unavený som fakt veľmi.

Noc sa prehupla do nového dňa a ja nachádzam posteľ. Sú to nejaké chatky na prenájom s bonusom. Ten je taký, že ku chatkám vedie strmá cesta dolu kopcom, ktorá je plná blata a kameňov. Druhá možnosť je nechať motorku hore pri ceste, čo nechcem. A tak si dávam nočný offroad a úspešne parkujem pri domčeku za 700 rubľov, ktorý je vo vnútri taký vlhký, že moje mokré oblečenie nemá šancu vyschnúť za tých pár hodín spánku. A táto vlhkosť ma bude sprevádzať mnoho dní.

Okrem budíka zapínam aj elektrický ohrievač a hrejem sa na prevádzkovú teplotu do rána. Dnešný deň bol zase jeden z tých veľmi dlhých, no úspešne som bol poháňaný pri pomyslení na slová ..Choď! Budem ťa čakať!

Do môjho druhého čiastkového cieľa a tým je mesto Vladivostok, sa mi dnes podarilo priblížiť odjazdenou vzdialenosťou v počte 1193 kilometrov.

12.deň. Utorok 27. augusta 2019

Kirovskij - Vladivostok - Ussurijsk - Dalnerečensk

Vstávam skoro ráno, mám dnes kopec povinností po dojazde do Vladivostoku. Tajfún, bolo posledné slovo ktoré som včera pred spánkom riešil. Budím sa do nového dňa a zisťujem, že to o čom hovorili už od včera je pravdou. Od Japonska sa prihnal silný tajfún, ktorý priniesol do aj tak mokrej oblasti ešte viac vlahy.

Leje od včera, no leje tak ako sa len tak nevidí. Povrazy vody z neba. To už nieje ani ako keď sa povie, že lejú to z vedra...toto je ako potopa. Nakoniec to aj tak neskôr uvidím na vlastné oči.

No najskôr sa musím dostať z tohto miesta. Ranná offroad vložka je podobná ako večerná. V blate sa borím pár minút a dostávam sa na asfalt. Pred sebou mám asi 500 kilometrov do Vladivostoku, čo nieje veľa, no počasie je strašné. Doprava od rána kolabuje, všetko ide pomaly, a všetci neveriacky pozerajú na mňa ako sa prepletám v tom daždi pomedzi všetky tie stojace autá.

Aj preto mi trvá cesta do tohto vodou zaliateho mesta dlho. Som kompletne mokrý, je mi zima, keďže teplota cez deň klesla na 10 stupňov. Vlhkosť vzduchu je viac ako 90%, takže sa napriek zime potím.

Vladivostok, pre niekoho nepredstaviteľne vzdialená méta, pre mňa v tento deň to bude dosiahnutý čiastkový cieľ. Časový posun na „obral“ o osem hodín, takže ak za týchto osem dnešných hodín jazdy sa dostanem do mesta, (aj som sa dostal), môžem smelo a s hrdosťou konštatovať nasledovne:

Pobedim - Vladivostok, 11 dní jazdy a 11375 kilometrov. Šialené? Asi trocha áno.... No svoj plánovaný denný nájazd som si v priemere splnil... je to viac ako 1000 kilometrov denne....ďakujem za potlesk priatelia...viem...nie som normálny...

No vrátim sa k podstate veci. Keďže som tu už bol, viem presne čo chcem odfotiť na začiatok. Nápis Vladivostok a monument pri vstupe do mesta. To sa mi darí, aj keď sa musím odfotiť sám, nikoho tu niet. V tom počasí sa tomu ani nedivím.

Na tomto mieste končí životná púť môjho malého fotoaparátu. Zvlhol a pri mojom pokuse o oživenie mi padá na zem a je s ním nateraz koniec. Po pár minútach pokračujem dole do mesta. Všade stojí voda a ulice sú neprejazdné. Silný vietor to celé ešte násobí.

Vyzerá to tu ako z nejakého katastrofického filmu, no ja pokračujem smerom k moru. Tu už idem len tak odhadom a samozrejme blúdim. Dávam si nechtiac prehliadku Zlatého mosta, čo je jedna z dominánt mesta, ktorú si prejdem tam aj späť a okrem pár fotiek, tu nič iné v tomto počasí nemôžem robiť.

Vladivostok, mesto ktorého brehy obmývajú vlny Amurského a Ussurijského zálivu, mesto ktorého prístav práve hľadám v tomto nečase. Po pár nezdaroch nachádzam správnu cestu a prístav by mal vyriešiť pokračovanie mojej cesty....mal... no....nevyriešil....

Ako som sa aj trocha obával, že počasie môže narobiť veľké problémy, tak to sa potvrdilo. Ešte z domu som riešil veľkú dilemu, keďže som sa na Sachalin musel nejako prepraviť. Tu mi podali pomocnú ruku známi z Vladivostoku a podarilo sa mi získať informácie z prvej ruky, čo je na nezaplatenie, ak sa nachádzate na druhom konci kontinentu.

No, to že sa tu mení počasie často a na 100% nič nieje garantované sa mi na moju smolu potvrdilo. V prístave nachádzam konkrétne oddelenie, klopem na konkrétne dvere, hovorím s konkrétnym človekom, no obavy sa naplnili.

Plán bol nasledovný: príjazd do Vladivostoku, a z miestneho prístavu vopred dohodnutou nákladnou loďou posielam motorku do prístavu do mesta Južno Sachalinsk. Plavba lode spolu s vykládkou zaberie asi 3 – 4 dni. Ja zatiaľ využijem tento čas na oddych a na Sachalin sa presuniem letecky.

Takto to celé bolo dohodnuté vopred. Na lodi sme mali „svojho človeka“ ktorý motorku prepraví pod svojim menom a zabezpečí vyloženie v prístave, kde ma motorka počká. No celé to padá na počasí. Dozvedám sa krutú pravdu, že loď najbližších minimálne 4-5 dní nevypláva, pretože má veľké meškanie pri príchode, všetko sa posunulo a aj najbližšia nakládka sa posunie. Všetko má na svedomí tajfún, alebo ako ho tu nazývajú cyklón.

No a samozrejme z prístavu nič nevypláva v tomto počasí, to je jasné každému, aj turistovi zo Slovenska, ktorý tu stojí v teple kancelárie a pod nohami sa mu tvorí mláka z vody ktorá z neho steká.

Asi by sa tu patrilo urobiť malé vysvetlenie. Pri pohľade do mapy je vidno, že môj presun na Sachalin nieje veľmi logický. Zachádzka do Vladivostoku, plánovaný presun motorky loďou a môj presun letecky nie sú celkom logické to uznávam aj ja.

No vysvetlenie sa snáď stretne s pochopením. Kto čítal môj cestopis z cesty na Krym a pamätá si na moje strastiplné trojdňové boje s úradmi na ukrajinsko-ruskej hranici, tak si asi aj spomenie na dôvod vtedajšieho môjho odhodlania....

...Anna..... minulý rok som za ňou meral cestu „len“ na Krym, čo je od nás tu kúsok „za rohom“...

Toto leto som za ňou meral cestu podstatne dlhšiu a tu sa aj vysvetľuje moje trocha komplikované riešenie cesty cez more na Sachalin. Plánoval som poslať motorku loďou na ostrov a ja za ten čas, ktorý motorka strávi plavbou strávim s Annou....

Všetko bolo naplánované no počasie vystavilo všetkému stopku. Plánované tri dni oddychu sa menia v tomto momente na ďalšie dni na motorke. A tak namiesto troch dní s Annou s ňou trávim len tri hodiny. Rušíme moju rezervovanú letenku, z ktorej už neuvidím ani rubeľ, a mením celý môj plán. Obvolám známych a mám potvrdené, ako som aj predpokladal, že moja jediná reálna možnosť ako sa dostať na Sachalin spolu s motorkou, je v tejto chvíli vzdialená 1400 kilometrov a volá sa Vanino.

Cestu cez Vanino som mal pôvodne naplánovanú na spiatočnej ceste, no nakoniec tade pôjdem oboma smermi. Nič sa nedá robiť, čas hrá v počas celej mojej cesty proti mne. Lúčim sa s Annou a sadám znovu na motorku v daždi, ktorý neprestáva ani na sekundu.

Prístav Vanino, známy hlavne z doby bačovania súdruha Stalina. Jednosmerné lístky tu mali hlavne nepriatelia štátu a iní vyvolení. Mali nedobrovoľne namierené do gulagov, ktoré boli na Kamčatke, Sachaline, alebo v Magadanskej oblasti. Ja ale, by som rád lístok obojsmerný, a preto po krátkej návšteve Vladivostoku a mladej dámy, vyrážam po ceste ktorou som dnes prišiel.

No blíži sa sa večer, čo je v kombinácii s vytrvalým dažďom, únavou a zimou zlá kombinácia. Už po tme míňam mesto Ussurijsk a o 23.00 na druhý pokus nachádzam voľnú izbu v nejakom moteli vedľa cesty. Súhlasím v tejto situácii aj s vysokou cenou 2000 rubľov za noc. Snažím sa do rána niečo usušiť, no všetko zbytočne. Vlhkosť je vysoká a ráno je všetko rovnako mokré ako večer.

Mám za sebou deň, ktorý by som najradšej vymazal z pamäte. No nie vždy sa všetko darí, tak ako chceme. Choď! Budem ťa čakať! ….aspoň niečo pozitívne...

Dnešný deň som zakončil s nájazdom 736 kilometrov v počasí, ktoré by sa hodilo skôr na na plavbu člnom a nie na jazdu motorkou.

13.deň. Streda 28. augusta 2019

Dalnerečensk - Chabarovsk - Majak - Slavjanka

Ráno a za oknom leje. Vstávam a nezostáva mi nič iné ako obliecť všetko to mokré oblečenie znovu. Je len 6.00 a už sedím a idem. Dážď na bičuje bez prestávky. Mám pred sebou asi 1100 kilometrov do prístavu a v tomto počasí to nemám šancu dnes dať.

Idem pomaly, vyjazdené koľaje plné vody sú veľmi zradné. Kamióny na mňa striekajú dávky vody a žltého blata v miestach, kde prebiehajú opravy ciest. Samozrejme tu nikto nepracuje v tomto počasí.

Mesto Chabarovsk mám vzdialené asi 500 kilometrov a až neskoro poobede vidím po dvoch dňoch zase jeho zahmlenú siluetu. Dokonca sa mi podarí sa odfotiť pri veľkom nápise mesta. Okrem mňa sa tu niekto fotil v tomto počasí, tak som toho využil.

Keďže tu nieje veľa možností kam ísť volím jedinú cestu na sever a to je smer Komsomoľsk na Amure. Toto 400 kilometrov vzdialené mesto je dopravným uzlom na Bajkalsko-Amurskej magistrále. Takže rieka Amur ma bude sprevádzať po ceste k nemu.

No najskôr musím prejsť mesto Chabarovsk, na začiatku ktorého stojím. Podľa inštrukcií ochotného miestneho navigátora mám voliť cestu mestom, lebo na obchvate sa vraj zamotám. Toto mi tu povedali aj pred dvomi dňami, tak prečo tomu neveriť?

Leje, leje a leje.... idem pomaly od križovatky ku križovatke. Na jednej z nich sa takmer končí moja cesta. Z ľavého pruhu prechádza priamo mne do cesty auto. Jednoducho bez smerovky vletí do môjho pruhu a vytláča ma.

Nestíham ani brzdiť a to je asi na tej vode pod kolesami dobre. Vyhýbam sa mu v poslednom zlomku sekundy, on strháva volant naspäť a ja o milimetre obchádzam jeho predný blatník a kapotu. Vybieham až na chodník, kde našťastie nikto nieje. Stojím a trasiem sa z prežitého zážitku. Chlap odstavuje auto, prichádza za mnou a ospravedlňuje sa mi dookola...“izvinite, izvinite, ja vas nevidel...ja vas nevidel...“

Rozdýchavam túto situáciu posedením na zastávke a dumám, či to nieje nejaký znak aby som to na dnes zabalil. Nakoniec sa ešte opatrnejšie ako doteraz púšťam do boja s kilometrami, keďže boj s počasím som už dávno prehral.

Výjazd z Chabarovska mi nakoniec predsa len prinesie úsmev na tvári. Len škoda, že nápis nad cestou „Chabarovsk slnečné mesto“ som nemal už silu fotiť...

Rieka Amur mi vraj môže vystaviť definitívnu stopku asi o 100 kilometrov ďalej. Túto príjemnú informáciu sa dozvedám pri tankovaní. Ako sa ukázalo k pravde chýbalo asi 1 meter. Toľko stačilo aby sa zaliala cesta R454 vedúca popri tejto rieke, ktorá celé toto územie zmenila na obrovské jazero.

Voda naďalej stúpa a pred mestom Majak, to všetko vidím a rozmýšľam čo ďalej. Idem pozisťovať informácie do tohto mestečka, pretože je tu veľká „báza“ kde stoja všetci kamionisti smerujúci touto cestou či už do Komsomoľska na Amure, alebo na Sachalin a opačne.

Som tu asi ako prízrak, všetko stíchlo, po mojom vstupe do miestneho bufetu. Aby aj nie, veď z nikoho tu tak voda netečie ako zo mňa. No všetci pochopili a rady dostávam od každého. Nič z toho ale nieje veľmi povzbudzujúce. Cyklón ešte minimálne tri dni bude trvať a na posledné dva dni Sachalin lode nepremávali. Všetko stojí a čaká na zlepšenie počasia.

Mne radia, aby som dobre zvážil svoju cestu touto oblasťou, lebo zásadný problém je rieka Amur,ktorá ak sa vyleje na najnižšom bode, ktorý onedlho budem prechádzať, tak odstaví túto oblasť na dlhé dni, bez akejkoľvek možnosti prejazdu naspäť.

Ďalším mojim problémom môže byť to, že nefunkčný prístav vo Vanine znamená aj to, že žiadne autá tým smerom ani opačne nejazdia, čo znamená žiadna potenciálna pomoc po ceste.

V tejto odľahlej oblasti mám pred sebou len jednu benzínku (boli nakoniec dve, ale na jednej z nich naozaj benzín nemali) a to na križovatke vedúcej Komsomoľsk na Amure – Vanino. A ako to už v podobných situáciách býva, všetci sa zásobia palivom vopred. Benzín jednoducho nemusí byť dostupný a ja nemám šancu prejsť najbližších asi 470 kilometrov na jednu nádrž ak na tej poslednej benzínke zajtra nenatankujem. Potom bude 350 kilometrov po absolútnej pustatine, v akej som nikdy nebol, no to teraz ešte netuším....

Plný informácií o katastrofických scenároch odchádzam ďalej, za plnej podpory obecenstva s prianím „udače“ (šťastie) a obligátnym „ty molodec“.... snáď nejako bude...

Miesto, kde rieka Amur už takmer zalieva cesty prechádzam podvečer a na ceste som úplne sám. Netuším koľko vody ešte musí spadnúť, aby celá moja cesta skončila, no prešiel som a dúfam, že keď sa budem vracať prejdem tiež.

Tma sa blíži a nocou sa určite nepustím na ten najopustenejší úsek cesty. V tomto počasí nato nemám odvahu. Pred dedinou Slavjanka je báza, čo znamená jedlo a posteľ. A pre mňa vykúpenie po tomto dni. Teplé jedlo a suchá posteľ je balzam po tomto vodnom dni.

Ako sa dozvedám celé osadenstvo ktoré tu pracuje, sem dochádza na smeny, ktoré trvajú dva týždne. A dúfajú,že sa domov dostanú skôr ako rieka všetko zaleje. Voda je aj v televízore, ktorý si večer pustím. Ukazujú Vladivostok pod vodou polovica mesta, na letisku na parkovisku plávajú autá. Ukazujú zosuvy pôdy pri Chabarovsku. Ukazujú ako armáda stavia protipovodňové hrádze v Komsomoľsku na Amure....

...a uprostred toho všetkého ja...čo tu vlastne robím? Pýtam sa sám seba...

Keď som sa vrátil domov, jeden kamarát sa ma pýtal „nemal si chuť to vzdať, niekde po ceste?“.... odpovedal som mu „áno, mal som...a bolo to práve tu na tomto mieste“....

Prešiel som z domu skoro 13 tisíc kilometrov a do splnenia svojho sna o ostrove Sachalin mi zostáva prejsť len asi 500 kilometrov po ceste a asi 300 kilometrov po vode...

S týmto vedomím zaspávam niekde v pustatine Ďalekého východu, kde mi počasie ukazuje svoju odvrátenú ruskú tvár. No viem, že vzdať to celé by som si nikdy neodpustil a preto, nech už bude ráno akékoľvek budem pokračovať.

Dnes som v boji s vodou, pieskom, blatom a takmer 100% vlhkosťou dokázal najazdiť priemerných no únavných 767 kilometrov. Choď! Budem ťa čakať...