Európa tour 2017 - Francúzsko 2/2

Deň 7.

Zobúdzame sa do sychravého rána kúsok od mesta Agen. Krátke raňajky a cestujeme. Takmer 100 km nám však nepretržite mrholí. Naša túžba vpred je ale oveľa silnejšia ako nástrahy počasia. Keďže chceme navštíviť múzeum kozmonautiky v meste Toulouse, nevadí nám ani množstvo áut a všadeprítomné zápchy. Krátko pred 13. hodinou prichádzame k bráne múzea, kde nás dôkladne v dvojstupňovej osobnej kontrole preveria. Vnútri na obrovskej ploche sa nachádza niekoľko komplexov, v ktorých môžu návštevníci vidieť exponáty a suveníry z takmer všetkých vesmírnych misií. Popritom je tu možnosť si veľa veci tak povediac „ošahať“ či dokonca vyskúšať. Navliecť sa do kozmických popruhov a vyskúšať si takmer bezváhový stav, aký panuje na mesiaci je zážitok pre mnohých. Všadeprítomné všakovaké experimentálne zariadenia a interaktívne plátna skúšajú náš intelekt. Tri poschodia kozmickej techniky, hornín a rôznych hier s témou vesmíru a planéty Zem testujú nielen naše znalosti, ale aj cuzojazyčnú gramotnosť. Záhrada plná skutočných rakiet a satelitov spolu s observatóriom, planetáriom a obrovským Terradomom sú už len akási čerešnička na torte. Môžeme čestne prehlásiť, že tých 24 €/os. za vstupenku boli v skutku dobre investované peniaze.

V tomto múzeu tak rýchlo beží čas, že si človek tých 3,5 strávených hodín ani nevšimne. Našťastie, náš deň ešte nekončí. Konečný cieľ dnešného dňa je až pri meste Aspet, kde vzhľadom na opätovný dážď využívame všetky výhody privátneho nocľahu. Luxusná vilka s dvomi spálňami, obývačkou, kuchyňou, sprchou a práčovňou prekonáva naše očakávania. Po celodennej jazde a ubehnutých 252 km nám ozaj vyhovuje teplá sprcha a voňavá posteľ.

Deň 8.

Kruté vstávanie... Nie a nie sa zobudiť. Po desiatej je už naozaj najvyšší čas pobrať sa ďalej. Dopoludnie je v tejto lokalite (550 m n. m.) výrazne upršané. Naše cestovné tempo po týchto kľukatých cestičkách preto zvoľňujeme. Už o pol dvanástej pretíname španielsku hranicu a tak ako meníme štát, mení sa aj počasie. Obloha nádherne zmodrela. Belejú sa na nej iba malé oblaky pripomínajúce jemnú vatu. Dokonalý asfalt a horské zákruty nám pripomínajú výlety do Álp.

S nadšením v srdci uháňame horským terénom rovno k druhému najvyššiemu bodu dnešného dňa. Je ním Port de la Bonaigua ležiaci vo výške 2072 m n. m., ktorý nás víta očarujúcim výhľadom a vôňou horskej trávy. Lepíme samolepku na horskú tabuľu, robíme zopár fotiek a poberáme sa ďalej. Napriek tomu, že sme stále vo vysokohorskom prostredí, je cítiť, že smerujeme na juh Európy. Slnko je čoraz ostrejšie a teplota očividne stúpa. Okamžite dostávame chuť na malé občerstvenie. Zastavujeme preto v malej dedinke Rialp, kde sa v kaviarničke vedľa cesty občerstvujeme dobrou kávou, vaječným koláčikom a samozrejme vychladeným pivom. To však ani len netušíme, že najkrajšie úseky trasy nás ešte len čakajú. Cesta C13 a na ňu nadväzujúca N260 nám chystá hádam tie najkrajšie motorkárske zážitky tohto výjazdu. V spojení s nádherným počasím sa náš zážitok výrazne umocňuje.

Dobrého vraj veľa nebýva a tak aj my prefrčíme týmito horskými cestičkami ako víchor a nadšení z predchádzajúcich úsekov ocitáme sa v Andorre. Keďže toto nie je naša prvá návšteva tohto vysokohorského miništátu, cieľ cesty je jasný, nákup lacných tovarov, tankovanie lacného benzínu a čo možno najvyššia a najkrajšia vyhliadka na túto bohatú krajinu. Všetky 3 veci nám konečne tento rok vychádzajú. Benzín v cene 1,04 €/lit., nákup v Centre Comercial a dokonca aj prenádherný výhľad z presklenej plošiny na vyhliadke Mirador Roc Del Quer.

Zostáva nám zdolať iba najvyšší bod našej cesty Port d'Ernvalíra vo výške 2408 m n. m. Aj tento cieľ hravo prekonávame a nič nám už nebráni pokračovať v ceste do národného parku Pyrénées Catalanes opäť vo Francúzsku. Po ceste stretáme výjazd šesťdesiatichtroch francúzskych motorkárov, ktorí si tiež zjavne užívajú krásy týchto pohorí. Na nocľah vyberáme opustenú odbočku cesty medzi obcami Joncet a Aytua. Pred spaním si stíhame ešte v krátkosti vymeniť zážitky z týchto nádherných 351 kilometrov a upadáme do tvrdého nočného spánku.

Deň 9.

Podľa plánu sa ideme dnes kúpať do Stredozemného mora. Zátoka Golfe du Lion bude perfektná voľba. Podriaďujeme preto náš program tomuto cieľu a vstávame tak už o 7:15. Rýchle raňajky sú nevyhnutnosťou a po nich už poľahky zdolávame úzke horské cestičky smerujúce k mestu Le Barcarés. Konečne vysnené more. Voda 20 ° C vzduch 26 ° C. Na 3,5 hodiny zabúdame na všetko, čo nás doteraz sprevádzalo a oddávame sa len zaslúženému oddychu na páliacej pieskovej pláži. Spálení od slnka, unavení z kúpania a v duchu hesla „všetkého veľa škodí“ sa veľmi neradi poberáme ďalej po našej trase.

V malej dedinke Laurenssa pýtame domajších na nejakú skvelú reštauráciu. Ochotný mladík nás po krátkej rozprave vedie svojim skútrom po totálne rozbitej „polňačke“ do kempu L'Oliveraie, kde so suchým hrdlom sadáme za stôl a objednávame už tak potrebné občerstvenie. Až pri odchode vlastne zisťujeme, že tie takzvané nealkoholické pivá neboli nealkoholické.

Je tu opäť záver dňa. Diskutujeme na tému prežitého dňa, vinárského okolia a tých 227 prebehnutých kilometrov. Onedlho v trampskom štýle, obklopení spevom vtáctva usíname vo vinohrade neznámeho majiteľa.

Deň 10.

V noci prší. Ráno nás prekvapuje sviežo modrou oblohou. Dvojitá dúha v pozadí stále naznačuje, že kdesi ďaleko od nás dážď ešte neustal. Pri raňajkách na odpočívadle nám „ide karta“. Mikky dráždi domácimi dobrotami a s kľudom angličana vyťahuje odkiaľsi z kufra kakaové Salko. My ostatní si pochutnávame už len na prezretých banánoch a žemličkách za 1 €/ bal. (10 ks). V skutku dokonalá symbióza. Napriek tomu nezúfame, pretože dnešný deň plánujeme z väčšej časti prejsť po diaľnici. Dlho som si totiž predstavoval raňajky nad prebúdzajúcim sa Marseille. Myslím, že vyhliadkový bod Cassis, Bouches du Rhône je k tomuto účelu veľmi dobrá voľba. Neskorší príchod nám žiaľ dovoľuje už len obed, avšak na oplátku s nádherným výhľadom.

Do nášho cieľa v Saint Tropez zostáva iba pár hodín cesty a preto sa pekelne strmým, kamením posypaným kopcom, spúšťame pomaly na Toulonskú magistrálu s cieľom čo najskoršieho príjazdu do kempu Des Mures v zátoke Golfe de Saint Tropez. Tam náš už túžobne očakáva náš slovensko-francúzsky priateľ Rado a manželkou Adriankou, ktorého sme práve v tomto kempe pred 4 rokmi spoznali.

Prichádzame o sedemnástej hodine a zostáva nám preto dostatok času omočiť stuhnuté údy po 435 km „štreke“ v Saintropézskom mori. Tento rok nás však nevíta tak vľúdne počasie ako v minulom roku. Ostrý vietor ochladil hladinu a jemný piesok sa pri poryve zarýva takmer až pod kožu. Pred totálnym fiaskom nás zachraňuje iba opätovné zvítanie sa s Radom a Aďkou. Neskôr spoznávame aj ďalších dvoch milých Slovákov z Prešova. Všetci svorne prežívame neopakovateľný večer plný historiek a zábavy. Ďakujeme ľudia a tešíme sa na ďalšie stretnutie.

Deň 11.

Ani druhý pokus o kúpanie nevychádza. Voda je neskutočne studená. Vietor už síce pomaličky utícha, a s ním aj požiar, ktorý celú noc hasili požiarnici v lese za Saint Tropez, avšak nálada trochu stagnuje. Cítime už, že sa blíži koniec nášho výjazdu. Je síce pred nami ešte v skutku mnoho kilometrov, avšak v podvedomí sme už vlastne takmer doma. Na obed sa lúčime s Radom a Adriankou, dvíhame kotvy a vyrážame v ústrety obrovským zápcham, ktoré nás sprevádzajú počas celého tohto dňa.

Až dnes sa naplno ukazuje obrovská ohľaduplnosť francúzskych plechovkárov. V momente, akonáhle motocyklista naznačí, že chce ísť dopredu, resp., že chce predchádzať, okamžite ustupujú ku kraju. V tej chvíli je v podstate jedno, aká čiara delí obe polovice vozovky. Dôležité je, aby motorkár nešiel v protismere. V súlade s týmto poznaním schádzame na bočné cesty v domnení , že sa vyhneme týmto strastiplným zápcham. Naša snaha je však márna. Aj diaľnice aj mestské úseky ciest sú totálne upchané. Nuž aj tu si migrácia obyvateľov vyberá svoju daň. So zmiešanými pocitmi obchádzame Cannes, Nice aj Monako, aby sme tak mohli po kratučkých, ale vyčerpávajúcich 172 kilometroch kľučkovania medzi autami spočinúť v kempe Por La Mar v meste Latte. (Taliansko). Cena 10 €/osoba nás príjemne uspokojuje. Zato večerné pivo bez peny, ktoré nevieme do seba ani po niekoľkých pokusoch dostať, kazí celý dojem z tohto inak zaujímavého miesta. Jediní ktorým to asi nevadí sú Rusi pri vedľajšom stole. V dobrej nálade a plní komentárov sledujú športový kanál na veľkoplošnej obrazovke. Keďže nie je príliš veľa možností na komunikáciu, poberáme sa o 24:00 spať.

Deň 12.

Napodiv vynikajúca noc. Všetci sa zhodujeme na tom, že sme sa vyspali „do ružova“. Nahráva nám aj fakt, že nás milý prevádzkár kempu necháva ubytovaných dokedy potrebujeme. Nezvyčajné, ale to, že si môžeme nechať veci pod kamerami a ísť si tak naplno užiť talianske more nás veľmi teší. Paráda! Môžeme čestne prehlásiť, že takto teplé more zažívame asi prvýkrát v živote. Na okamih sa vraciame do detských čias. S chuťou sa totiž hádžeme do každej prichádzajúcej vlny. Nevadí nám ani fakt, že nás pozorujú ostatní ľudia na pláži a ani to, že nás kvária spálené časti tiel z predchádzajúcich dní. Po pár hodinách „šantenia“ si aj ostatní ľudia na pláži uvedomujú, že naša radosť nie je iba predstieraná. Až nám je ľúto, keď musíme po 14-tej hodine opustiť tento úžasný kúsok kameniny a pobrať sa ďalej. Ešte predtým však sadáme do miestnej reštaurácie a na odporučenie čašníka objednávame denné menu pozostávajúce z predjedla (prošuto), hlavného jedla (lasagne/ taštičky plnené syrom) a dezertom (zmrzlina tiramisu). K tomu dávame 1x colu, 1x pivo, 2x vodu a 3 kávy. Spolu 61 €. Sme trochu šokovaní a hladní zároveň. Našťastie dostávame do cesty ešte citrónový likér grátis a želanie šťastného návratu.

Krátko pred 16:00 mávame aj tejto prímorskej oblasti a presúvame sa ďalej do vnútrozemského mestečka La Morra. Naša trasa síce na okamih pretne ešte Francúzsko, avšak jednosmerný tunel na ceste číslo D6204 dáva definitívne zbohom tejto úžasnej krajine. V mestečku La Morra trochu blúdime, nevieme nájsť objednané ubytovanie. Čakanie na majiteľku sa nám vypláca, pretože sa pred nami otvorí najluxusnejší apartmán celého výletu. Nádherné klenbové stropy z tehál sú jemne zapracované do modernej architektúry. Starožitné kusy nábytku perfektne ladia s novým a jednoduchosť ktorá sála z celého bytu v nás evokuje tie najkrajšie pocity. Cena apartmánu 75 €/4 os. na noc je viac ako vynikajúca. Celkový dobrý dojem na nás vplýva tak pozitívne, že skutočnosť odparkovania našich strojov na vzdialenom parkovisku mimo našich očí, nám na podiv vôbec nevadí.

Deň 13.

Pre niekoho je číslo 13 nešťastné. V nás však (napriek malým celodenným lapsusom) vzbudzuje šťastie a túžbu po domove. Objavujeme čaro talianskeho vnútrozemia so všetkými svojimi kladmi a zápormi. Smer Miláno, Verona a Treviso sa nám javí ako najefektívnejšia trasa domov. Všetkým tankodrom milujúcim motorkárom môžeme vrelo doporučiť cesty A33, SS706, SS494 a to až po spomínané Miláno. Katastrofálny stav týchto ciest poteší naozaj každého vyznávača cross country. Diery a výmoly radšej nerátame. So smútkom v hlave spomíname na kvalitný asfalt v prímorí a modlíme sa, aby sa konečne niečo zmenilo.

Stabilná zostáva iba cena benzínu, ktorý sa už od príjazdu do Talianska udržuje takmer v rovnakej výške 1,489 €/lit. Samozrejme ani tento rok si nevieme zvyknúť na všade prítomnú poobednú siestu. Kompenzujeme to iba faktom, že maximálna dovolená rýchlosť má len informatívny charakter. Po pár prejdených kilometroch taktiež zisťujeme, že smerovky na autách sú v tejto časti Talianska prakticky nepotrebnou súčasťou výbavy vozidla. To má za následok, že Mikkyho takmer „zostreluje“ kamión z cesty a mňa neskôr ohrozuje nepozorná vodička. Týchto 481 km dávame naozaj s vypätím síl a pri maximálnej sústredenosti. Nepomáhajú ani početné prestávky. Adrenalín má totiž v našich žilách neodškriepiteľne vysokú hladinu.

Poslednú noc nášho letného výjazdu trávime na samote v lese, kúsok od dedinky Santa Maria della Vittoria bez mobilného signálu a v objatí panenskej prírody. Iba sem tam počuť zo vzdialenej cesty zvuk zatúlaného auta. Konečne si tak môžeme oddýchnuť pred posledným dlhým tripom cez Alpy smerom domov.

Deň 14.

Je tu ráno posledného dňa. Vzhľadom na dlhú cestu domov vstávame o 5:45. Osemstokilometrový úsek do rodnej vlasti však očakávame v dobrom počasí. Okolitá príroda, čistota a kvalita ciest pomaličky stúpajú. Je vidno, že sa blížime k Rakúsku. Cestu SS13 doporučujeme každému turistiky chtivému motorkárovi. Týmto nenáročným úsekom s kvalitným povrchom a malou hustotou premávky sa s nami lúči (po niekoľkých dňoch strávených v spoločnosti zmiešaných pocitov) aj Taliansko. Zem temperamentnosti.

O pol dvanástej prechádzame pomyselnou hraničnou čiarou do susedného Rakúska. Na prvej „tankstelle“ Shell tankujeme, kupujeme diaľničné známky a občerstvujeme naše žalúdky čerstvými salámovými žemličkami. Práve sa chystáme pokračovať, keď sa ku nám pridružia chalani z Uherského Hradišta na pionieroch, ktorí už vcelku 5 dní cestujú domov z Ríma. Vzájomné vyzvedanie zážitkov a fotografovanie sa pri strojoch povznáša motorkársku kultúru na ďalší level. Chalani dúfam, že ste prišli v poriadku domov.

Nám Rakúska S1 a neskôr aj A4 pripravuje tiež malé prekvapenie a rozlúčenie sa s výletom v podobe upchatých pruhov. Iba s ťažkosťou sa predierame medzi autami vpred. Našťastie aj rakúski vodiči vedia uvoľniť cestu motorkárom, a tak nám cesta ubieha ako tak rýchlo. Pár kilometrov pred príjazdom domov na okamih stojíme. Mikkyho Shadowka hlási 50 000 nabehaných kilometrov. Bol by hriech tento okamih nezdokumentovať a nepridať pár pochvalných definícií. Domov prichádzame o pár minút neskôr, presne o 20:12 miestneho času.

S úsmevom na tvári budeme ešte dlho spomínať na všetky udalosti a zážitky, ktoré sa do tohto článku nevmestili, alebo ktoré nie sú publikovateľné :-) Zároveň sa tešíme na ďalší výjazd, ktorý bude ako obyčajne smerom na Francúzsko.

Thanks for reading.

Video: Francúzsko 2017