Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

Prezeráte si mobilnú verziu motoride.sk.
Prepnúť na PC verziu.

Menu

Články | Videá | Tipy | Fórum | Kalendár | Inzercia

Pridaj aj ty článok o svojej motorke!

Diskusia Diskusia k článku (13)  [Verzia pre tlač] Tlač

Buldog Rally Duchonka 2005

 Zdieľať

Pridané: 09.07.2005 Autor: jawka
Čitatelia: 14374 [Mototuristika - Západné Slovensko - Moto-akcia]

Duchonka je zraz, na ktorý sa tradične teším snáď najviac zo všetkých akcií a ktorý si nikdy nenechám ujsť. Najväčšiu zásluhu na tom má rally, ktorá je ústredným motívom tohto zrazu a na ktorú som si brúsila zuby aj tento rok.

Tento rok ju určite vyhrám! – hovorím si, rovnako ako v predchádzajúce roky a rovnako ako v predchádzajúce roky ten prísľub neberiem priveľmi vážne – veď sa idem hlavne povoziť a na trať sa veľmi teším. Len aby vyšlo počasie! Sobotňajšie ráno sa prezentuje modrou oblohou bez jediného mráčika a slniečko sľubuje príma vozenie. Balím nevyhnutné do tankvaku, po krátkej úvahe priberám ešte plachtu – čo keby – a vyrážam smer Duchonka. Pneumatiky pohládzajú teplý asfalt a svištiac ukrajujú vzdialenosť, okolo mňa prebieha krajina, dedinky striedajú polia, tradičná slovenská panoráma, ktorú mám tak rada a ktorá ma vie vždy zohriať pri srdiečku. Blížiac sa k Duchonke stretávam čoraz viac motorkárov, zdravíme sa a mňa sa začína zmocňovať priam slávnostná atmosféra. Zrazu zbadám motorku v priekope vedľa cesty a pri nej bezradne postáva jazdec; fajn, prežil to, bleskove zhodnocujem situáciu a v duchu za to blahorečím pánbožkovi, brzdím a zastavujem.... veď to je Herghott! Vykročil ku mne a až vtedy mi začína pomaly dochádzať, že sa vôbec nespráva ako niekto, kto práve poslal do jarku Varadero. Po ubezpečení, že je to naozaj len akože, nehoda je fingovaná a nastražená ako tajná kontrola v rámci rally sa lúčime a za pár chvíľ už parkujem v areáli zrazu.

 Fingovaná nehoda
Fingovaná nehoda

Privítania, pozdravy, stretávam kamarátov, známych, dávame si kofolku na privítanie a ešte teplú motorku staviam na štart rally. Na nádrž nalepujeme itinerár, posledný pohľad do mapy a ide sa. Trať merala skoro 200 km a bolo to 200 kilákov krásneho vozenia, až na ten kúsok cesty na Jankovom vŕšku, ktorý bol fakt v dezolátnom stave a kde deklarovaná 60-tka bola priam samovražedné tempo. Po skúsenostiach z minulých ročníkov, kde som bola príliš pomalá, som zvolila taktiku ČoToDá, t.j. tak rýchlo, ako sa len dá, a tak som si vychutnávala každý kopček a každú prehľadnú zákrutu; adrenalínovú vložku predstavoval posypový štrk, huncútsky porozsýpaný hlavne v zákrutách a okolo výtlkov. Obzvlášť som to oceňovala pri prejazdoch zalesnenými zónami, kde konáre visia ponad cestu a listy vrhajú na cestu škvrnky tieňov, ktoré sa prelínajú s fliačikmi asfaltu, osvietených slniečkom, takže niekedy fakt nevidíš na cestu, ktorou sa ženieš, tak tomu hovorím adrenalínová jazda! Do cieľa som vchádzala s výborným pocitom z peknej trate, dúfajúc, že mám čas ako-tak obstojný, no veď uvidíme, hovorím si. Na výsledky som si nakoniec musela počkať až do vyhodnotenia, pretože hoci personál na štarte i na kontrolných stanoviskách bol veľmi milý, odporúčané časy sa mi z nich vymámiť nepodarilo :o)
V areáli sa to hemží ľuďmi, motorky prúdia cez vrátnicu a parkovisko sa plní. Veľmi kvitujem prácu chlapcov – ochrankárov, ktorí svedomito kontrolujú príchodzích i jazdcov, opúšťajúcich strážený areál, som rada, že dávajú pozor a hliadkujú aj pri motorkách. V bufete ma milo prekvapili ceny kofoly i pifka, kupujem jednu veľkú, v bufete si dávam palacinky s tvarohom a teším sa na avízované predvádzacie jazdy vznášadla. Na moje nemilé prekvapenie sa vznášadlo nakoniec nekonalo, chlapík ho naložil na príves a odišiel. Usporiadateľ k tomu nepridal ani slovko vysvetlenia. Škoda. Zapadajúce slniečko medzitým spustilo večerný program na pódiu, hrá tam nejaká kapela, ľudia sa začínajú pomaly trúsiť k pódiu. Idem tiež, som zvedavá na výsledky rally. No jasné, zas som sa neumiestnila. Nevadí! – zaskandujem si v duchu, tlieskam víťazom a teším sa z toho, ako sa Čendina teší z digitálneho foťáku, som rada, že je to práve ona a že jej foťák urobil takú veľkú radosť :o) Nasledujú tradičné zrazové súťaže, tak trochu ako na bežiacom páse, vnímam ich len zbežne. Situácia sa mení vyhlásením súťaže o najkrajší zvuk motorky, publikum ožíva, vidno, čo sa motorkárom páči, za búrlivých ovácií napokon zaslúžene vyhráva Kawasaki.

 Kapela Brickfield a ich fanúšik
Kapela Brickfield a ich fanúšik

Znovu začína hrať nejaká kapela, radšej sa presúvam do bufetu na niečo dobré pod zub a potom sa s najmladšou motorkárkou Deniskou ideme povoziť na kolotoči. (Tam zisťujem, že som asi nemala jesť PRED kolotočovaním; našťastie to dopadlo dobre, druhýkrát som však na kolotoč už radšej neliezla :o) Večer ďalej plynie v pokojnej atmosfére, stretám kamarátov, posedávame, rozprávame sa, spomíname... intenzívne si uvedomujem, že práve toto sú tie chvíle, pre ktoré mám rada motorkárske zrazy a stretnutia. Práve o toto ide – samozrejme okrem toho, že sa človek povozí: je to príležitosť stretnúť kamarátov z druhého konca republiky, ľudí, s ktorými sa v bežnom živote nemám šancu vidieť, ľudí, od ktorých ma delia stovky kilometrov a desiatky povinností; rovnako je to jedna z mála možností spoznať tých, ktorých poznám len z počutia alebo z internetu. Preto som vďačná usporiadateľom akcií a zrazov, že pre nás takéto možnosti vytvárajú a ak sa čo i len trošku dá, vždy sa rada zúčastním. S priateľom sme sa zhodli, že usporiadateľ tejto akcie - slovutný Vadim - má akiste vplyvné konexie na najvyšších miestach, lebo aj počasie sa vydarilo, vzduch je stále zohriaty a vonku sa sedí príjemne. V stánkoch v areáli nie sú rady, obslúžia ťa okamžite, a aj v pokročilej nočnej hodine je tu dostatok bufetov, v ktorých sa dá kúpiť si teplé jedlo – toto všetko spolu vytvára príjemnú atmosféru a zanecháva vo mne jednoznačne pozitívny dojem. Nadránom začína byť chladno, ľudia sa začínajú pomaličky vytrácať do chatiek a stanov, kemp utícha a do môjho života začína zasahovať realita v podobe nutnosti byť v nedeľu na obed opäť v Bratislave v práci. Po krátkom zaváhaní padlo rozhodnutie dať si nočnú jazdu domov a aspoň pár hodín si pospať doma v teplej postieľke. A tak štartujem motorku, lúčime sa s kamarátmi a ponad plece sa posledný krát obzerám smerom k areálu a mávam: dovidenia o rok, Buldog Rally Duchonka!

Viac fotiek nájdeš tu.

Pridané: 09.07.2005 Autor: jawka Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (13)  [Verzia pre tlač] Tlač

PC verzia motoride.sk

© Copyright 2001-2024 Motoride.sk | ISSN 1336-6491 | info@motoride.sk | Podmienky poskytovania služieb. | RSS:
Obsah stránok MotoRide.sk je chránený autorským zákonom. Kopírovanie v akejkoľvek podobe bez súhlasu je nezákonné.
Počet návštevníkov Dnes: 99865 | Včera: 160015